Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 22, 2020

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120203257
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2020:3120203257.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu : R.

J., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom F. X/XXX, G., proti žalovanému: ALFAMEDIA s.r.o., so sídlom
Zlatovská 2033, Trenčín, IČO: 47 185 473, právne zastúpený: BADUCCI Legal s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Mostová 2, Bratislava, o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.04.2020 domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť
písomne sa mu ospravedlniť v znení: „ALFAMEDIA s.r.o., sa týmto ospravedlňuje pánovi R. J., že jej
neprofesionálnym prístupom na pracovisku MR, B. XXXX, došlo dňa 10.marca 2020 k jeho vykázaniu

ako sprievodcu objednanej pacientky z priestorov čakárne, a to bez právneho alebo akéhokoľvek iného
dôvodu.“

2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že v dňa 10.03.2020 asi okolo 15,30 hod žalobca na základe
požiadavky jemu blízkej osoby - p. Ivety G. O. s ňou prišiel na objednané lekárske vyšetrenie MR,
ktoré ona ako osoba po úraze mala absolvovať. Po úraze dolnej končatiny mala pohybové problémy,
ťažko našlapovala a miestami potrebovala pomoc inej osoby pri chôdzi. Okrem toho trpela tetanickým

syndrómom, preto je žalobca presvedčený, že pacientka ho ako sprievod akútne potrebovala a jeho
prítomnosť v zariadení žalovaného bola opodstatnená. Počas čakania na vyšetrenie v čakárni, pristúpila
k žalobcovi pracovníčka z recepcie žalovaného a spýtala sa ho, či je objednaný pacient, na čo
žalobca uviedol, že nie je. Preto ho vyzvala, aby ihneď opustil priestory žalovaného, no neuviedla
mu žiadne dôvody. K ďalšej komunikácii medzi nimi už nedošlo a po výzve pracovníčky žalobca
opustil priestory žalovaného. Tým, že pracovníčka žalovaného ho vykázala z priestorov čakárne,
zostala pacientka bez pomoci, na ktorú bola odkázaná a na ktorú sa spoliehala. Vykázaním žalobcu

z priestorov čakárne došlo tak k ohrozeniu zdravia a života v prípade možných prejavov tetanického
syndrómu, a to u pacientky aj u personálu žalovaného. Ďalej došlo k porušeniu etického kódexu
zdravotníckeho personálu. Žalovaný v následnom liste uviedol, že jeho vykázanie bolo opatrením z
hygienicko- epidemiologických dôvodov, avšak tento argument podľa žalobcu sa neopiera o žiadnu
právnu normu, stanovisko, nakoľko dňa 10.03.2020 ešte žiadne také neexistovali, keďže vyhlásenie
mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa bolo vyhlásené v SR až
dňa 12.03.2020. Žalobca má za to, že jeho vykázanie je prejavom anarchie a ide o neopodstatnený

zásah do práv pacientov a ich sprievodcov. Žalobca poukazoval na referencie pacientov na žalovaného
zverejnené na internete a mal za to, že obslužný personál žalovaného sa dlhodobo správa k pacientom
v rozpore s dobrými mravmi a normami pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Žalobca teda zhrnul,
že dňa 10.03.2020 nebola žiadna norma, ktorá by mu prikazovala opustiť čakáreň žalovaného a jehovykázaním bola porušená nedotknuteľnosť jeho osoby a porušené boli tak jeho osobnostné práva. On
ako osobnosť sa rozhodol, že bude sprevádzať blízku osobu pri vyšetrení, čo považoval za prejav jeho
cti, dôstojnosti, povinnosť voči chorej osobe a jeho vykázaním boli tieto jeho práva porušené. On ako

občan je oprávnený nakladať so svojou osobnosťou, ak to zákon umožňuje. Pacientke tiež hrozilo, že
v prípade, že by žalobca neuposlúchol výzvu, nebola by ošetrená. Musel sa preto zdržať sprevádzania
pacientky v priestoroch žalovaného, čo žalobca nemal v úmysle.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Zdôraznil, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek

zásahu, ale len proti takému, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť zároveň spôsobilý
privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený
nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania
(napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza). V danom prípade
žalobca mienil sprevádzať svoju známu na MR vyšetrenie dňa 10.03.2020. V uvedenom čase sa v
mnohých krajinách EÚ naplno rozbiehala pandémia ochorenia COVID-19 (WHO toto ochorenia vyhlásila

za pandémiu nasledujúci deň), napríklad v Taliansku v ten deň evidovali už 10149 pozitívne testovaných
osôb. Následky predmetného ochorenia nie sú ešte definitívne vedecky ustálené, vo všeobecnosti je
však zrejmé, že vzhľadom k vysokej úmrtnosti osôb nakazených predmetným ochorením sa dá toto
ochorenie označiť za mimoriadne rizikové. Prípadná nákaza niektorého zo zamestnancov žalovaného
by tak nevyhnutne znamenala uzavretie jeho prevádzky na niekoľko dní až týždňov, čo by okrem iného

znamenalo, že desiatkam až stovkám ďalších pacientov by nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť.
Poukázal na ust. zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a konštatoval,
že v súlade s nimi žalovaný prijal preventívne opatrenie, v zmysle ktorého mal do priestorov jeho
prevádzky vstupovať vždy výlučne len pacient, ktorý išiel absolvovať príslušné vyšetrenie (s výnimkou
maloletých pacientov, ktorých sprevádza zákonný zástupca). Z odporúčaní akéhokoľvek relevantného

orgánu/organizácie totiž vyplýva, že zníženie počtu ľudí na jednom mieste (obzvlášť v interiéri) znamená
zníženie rizika nákazy ochorením COVID-19. O tomto opatrení bol žalobca informovaný príslušnou
zamestnankyňou žalovaného verbálne a písomná informácia o tomto opatrení sa nachádzala tiež na
vstupných dverách do prevádzky žalovaného. Účelom tohto opatrenia bola eliminácia rizika nákazy
ochorením COVID-19 u zamestnancov žalovaného, pacientov a ostatných fyzických osôb vrátane

samotného žalobcu. V danom prípade teda išlo o výkon práva, resp. plnenie zákonných povinností
žalovaného, čo nemôže v žiadnom prípade predstavovať zásah do práva žalobcu na ochranu jeho
osobnosti. Navyše prítomnosť žalobcu pri vyšetrení jeho známej nebola žiadnym spôsobom potrebná,
resp. vzhľadom na priebeh a povahu MR vyšetrenia bola vylúčená. To isté platí pre prítomnosť žalobcu v
čakárni prevádzky žalovaného. Predmetná pacientka bola schopná absolvovať vyšetrenie u žalovaného

bez toho, aby potrebovala akúkoľvek pomoc pri chôdzi alebo inom pohybe, pričom na vyšetrenie sa
dostavila bez zdravotných pomôcok na podporu pohybu (barle, ortéza, a pod.). V prípade, ak by v
dôsledku jej ochorenia (tetanický syndróm) bolo potrebné poskytnúť pacientke zdravotnú starostlivosť,
resp. neodkladnú zdravotnú starostlivosť, tak na tento účel má žalovaný vyškolených pracovníkov a
zavedené potrebné postupy, v zmysle ktorých sa rozhodne nepočíta s pomocou poskytovanou osobou

sprevádzajúcou pacienta. Pokiaľ by aj hypoteticky (požiadaním žalobcu o to, aby na svoju známu počkal
mimo priestorov prevádzky žalovaného) došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu
(čo žalovaný popiera), tento zásah by nemal takú intenzitu, aby bol spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti
žalobcu z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti.

4. Žalobca v replike doplnil, že trvá na tom, že jeho protiprávnym vykázaním z priestorov určených
pre pacientov a ich sprievod, došlo k porušeniu jeho práva na česť a dôstojnosť. Odmietal argumenty
poukazujúce na rozbiehajúcu sa pandémiu, pretože pracovisko žalovaného musí byť vždy pripravené
zabezpečiť svoje fungovanie. Ak sa všetko zdôvodňuje pandémiou, je to lož. Tento stav, opatrenia a
pripravenosť na pandémiu, bude ešte určite prehodnocované v celosvetovom meradle, a to odbornými

zdravotníckymi zložkami, vedeckými, právnymi i laickými skúmaniami. Všetky opatrenia odôvodnené
pandémiou sú len výhovorkou, lebo v tom čase ešte na Slovensku pandémia nebola. Ak sa aj žalovaný
odvoláva na výkon práva či plnenie povinností, to ešte neznamená, že bude svojvoľne zasahovať
do osobnostných práv pacientov a sprievodcov. Tvrdil, že žalovaný mal napríklad regulovať počet
samotných pacientov a ich sprievodcov tak, že by personál uzamykal vstupné dvere a vpúšťal pacientov

avzhľadomnaveľkosťčakárnesplochou41,38m2bolzabezpečenýajodstuppacientov,ktorývtejdobe
ešte ani nariadený nebol. Nesúhlasil ani s tým, že zásah mal len slabšiu intenzitu, pretože to, či uvedený
zásah bola lebo nebol takej či onakej intenzity, môže vedieť, lebo ho pociťuje, predovšetkým ten, proti
komu zásah smeroval, a teda žalobca. Už od roku 2015 sa občania sťažovali na postup pracovníkovna diskusných fórach. Ani žalobcovi nikto nepotvrdil, že by sa niekedy stretol s obdobným vykázaním
pacienta či sprievodcu.

5. V duplike žalovaný doplnil, že nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že by bol vykázaný z čakárne.
Zamestnanci žalovaného žalobcu nevykázali, ale slušne požiadali, tak ako každú inú osobu, pri ktorej
to z epidemiologického hľadiska bolo potrebné, aby počkal na pacienta mimo priestorov čakárne.
Ak sa žalobca cítil byť z priestorov vykázaný, tak je to jeho subjektívny, ničím nepodložený dojem.
Nakoľko žalobca ako jediný z množstva iných osôb nebol ochotný priestory čakárne opustiť, museli

ho o to zamestnanci žalovaného žiadať opakovane. Ak teda niekto v danom prípade zbytočne vyhrotil
situáciu, bol to práve žalobca. Doplnil, že čakáreň (ako aj ostatné priestory MR a CT pracoviska)
je primárne priestor pre pacientov, nie priestor pre pacientov a ich sprievod. V prípade maloletých
pacientov je prítomnosť zákonného zástupcu samozrejme vhodná a potrebná; v prípade dospelých
pacientov však nie je v drvivej väčšine prípadov dôvod, aby ich ktokoľvek sprevádzal. Použijúc
argumentáciu žalobcu by mohol ktorýkoľvek pacient prísť na vyšetrenie so sprievodom 30 ľudí a

paralyzovať prevádzku MR a CT pracoviska. Každopádne prítomnosť žalobcu pri čakaní na vyšetrenie
jeho známej nebola v žiadnom prípade nevyhnutná ani potrebná, keďže ako sám písal v emaili,
držal jej zvršky a morálne ju podporoval. Upriamil pozornosť na verejnú vyhlášku Úradu verejného
zdravotníctvaSRz9.3.2020č.OLP/2405/84443,ktoroubolooznámenévydanierozhodnutiaonariadení
opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o

ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, v zmysle ktorého Úrad verejného zdravotníctva SR všetkým fyzickým osobám,
fyzickým osobám - podnikateľom a právnickým osobám zakázal organizovať a usporadúvať hromadné
podujatiašportovej,kultúrnej,spoločenskejčiinejpovahy.Hneďvúvodeodôvodneniavyššieuvedeného
opatrenia sa možno dozvedieť, že „Opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosného ochorenia

COVID-19 je vydané v súvislosti s nepriaznivým vývojom epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení
COVID-19 spôsobených koronavírusom (SARS-CoV-2). Na základe výskytu ochorení COVID-19, ktoré
boli laboratórne potvrdené Národným referenčným laboratóriom pre chrípku na Úrade verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky existuje vysoké riziko, že v súvislosti s konaním hromadných
podujatí, kedy dochádza k stretnutiu väčšieho počtu ľudí, môže dôjsť k ďalšiemu šíreniu tohto ochorenia.

Toto opatrenie je jedným z dôležitých nástrojov na zamedzenie šírenia ochorení COVID-19 spôsobených
koronavírusom (SARS-CoV-2) v Slovenskej republike.“ Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že dňa
10.3.2020 ochorenie COVID-19 v Slovenskej republike nebolo. V danom prípade išlo o výkon práva a
zároveň potenciálny zásah (hoci podľa žalovaného k žiadnemu nedošlo) do osobnostných práv žalobcu
nemal žiadnu intenzitu.

6. Súd nariadil pojednávanie na deň 22.09.2020, na ktoré sa dostavil žalobca, štatutárny zástupca
žalovaného a jeho právny zástupca. Žalobca zotrval na podanej žalobe, mal za to, že do priestoru
žalovaného on a jeho priateľka prišiel ako dve chránené osoby podľa Trestného zákona. Zaujali miesto
v čakárni, kde bolo málo osôb, nevie presne koľko. Tomu predchádzalo to, že 9.3. bolo priateľke

potvrdené, že 10.3. bude ošetrená, následne jej ale volali, že 10.3. ošetrená byť nemôže a ona žalobcovi
volala späť. On jej poradil, čo má robiť a po jej ďalšom telefonáte žalovaný potvrdil, že jej vyšetrenie
sa zrealizuje 10.3.2020 podľa pôvodného plánu. Žalobca považoval za svoju povinnosť, aj sa to od
neho očakávalo, že svojej priateľke ako blízkej osobe pomôže a že ju bude doprevádzať. Považoval
to za dôležité, chcel ju zveriť do rúk žalovaného, aby mal vnútorný pokoj, že sa jej nič nestane. Bol

slušný, nebol opitý, nerobil výtržnosti, napriek tomu ho pani oslovila s tým, že ak nie je objednaným
pacientom, má z čakárne odísť. A tu sa to v žalobcovi zlomilo a toto považuje za zásah do osobnostných
práv, keďže je to problém cti. On chcel svoju priateľku sprevádzať, ona ho o to požiadala. Aj on s ňou
trpel a podľa žalobcu úlohou neštátneho zdravotného zariadenia je ošetrovať chorých ľudí a strpieť
doprovod. Žalobca predtým pracoval v armáde, mal na starosti výchovu ľudí, riadil ich, učil a vychovával,

preto vykázanie považoval za porušenie svojich práv a navyše vykázanie on ani vôbec nezapríčinil.
Napriek kritickej situácii v spoločnosti všetky veci, ktoré sa zdajú, že sú dôležité, nie sú dôležité,
pretože najdôležitejší je človek, jeho česť a dôstojnosť, do ktorej v jeho prípade bolo zasiahnuté tým,
že bol z čakárne vykázaný, odopreté mu bolo právo doprevádzať blízku osobu a toto sa dotklo jeho
cti. Žalobca vie, že je kríza, avšak nemôžu sa porušovať ľudské práva. Ak sa žalovaný odvoláva, že

musí zabezpečiť ochranu zdravia svojich zdravotných pracovníkov, to žalobca považuje za samozrejmé.
Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí byť pripravený na to, že k nemu budú chodiť chorí ľudia, s
problémami, a že títo môžu aj umrieť. Žalobca tvrdil, že žalovaný určite porušil zákon tým, že ho ako
doprovod vykázal. Žalobca vie, že konateľ žalovaného musí zvážiť všetky opatrenia, ale nie takéto,navyše ak by ho ubezpečili, že priateľku ošetria, že ju nevyhodia, že s ňou nebudú manipulovať, tak
by bol žalobca spokojnejší, ona sa však bála vyšetrenia v tuneli CT a vzhľadom na tetániu, mohla
sa začať triasť. Tým, že ho nevpustili s ňou, ohrozili ju, ale aj samých seba. Ak sa hovorí o nejakých

opatreniach proti koronavírusu, boli prijaté opatrenia, ale nie také, ako v tomto prípade, navyše v tom
čase rúška nikto ani nemal, ani pacienti ani lekári. Opatrení bolo veľa postupne, ale boli iné než to,
ktoré prijal žalovaný. Žalobca sa navyše bál, aby partnerku neposlali preč bez ošetrenia, a preto tiež
bol jeho doprovod nutný. Podľa žalobcu, vyhláška o zákaze hromadných podujatí vôbec nemá na mysli
zdravotnícke zariadenia, ale športové a iné podujatia. Žalovaný trval na nedôvodnosti žaloby. Podotkol,

že žalovaný disponuje vyškoleným zdravotníckym personálom, pričom je bežné, že veľa pacientov sa
tohto vyšetrenia bojí a s týmto zdravotníci majú skúsenosti. Situácia si nevyžadovala prítomnosť žalobcu
pri samotnom vyšetrení. V tom čase v dôsledku rozbiehajúcej sa pandémie Covid 19, žalovaný prijal
viacero preventívnych opatrení, zdravotníckych pracovníkov zabezpečil rúškami a inými ochrannými
pomôckami a logickým opatrením bolo tiež zníženie počtu osôb prítomných v zdravotníckom zariadení,
aby sa znížilo riziko nákazy. Je treba myslieť na všetkých ľudí a nie len na jedného a ak by sa ochorenie

v zariadení vyskytlo a toto by bolo na 14 dní uzatvorené, stovky pacientov by zostali bez potrebného
vyšetrenia. Opatrenie, ktoré napáda žalobca, považuje žalovaný preto za logické a primerané danej
situácii.Požiadavka,abydoprovodpacientaopustilzdravotníckezariadenie,jepraktickybežnávecaako
taká nie je spôsobilá privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Žalovaný doplnil, že netvrdí, že on
reagoval priamo na vyhlášku o zákaze hromadných podujatí, ale vyhláškou preukazuje, že už v tom čase

tu bol určitý stav šírenia ochorenia, na ktoré bolo nutné reagovať primeranými opatreniami za účelom
zabránenia prenosu ochorenia. Štatutár žalovaného uviedol, že denne vyšetria 40-50 pacientov na
magnetickej rezonancii a okrem toho ďalších cca 30 pacientov na počítačovej tomografii. V zariadení je
tak denne 70-80 pacientov potrebujúcich vyšetrenie. Vyšetrenia plánujú do denných harmonogramov a
takto to bolo aj u pani G.j. Majú zavedený systém, že automaticky bez pričinenia ľudského faktora 2-3 dni

pred plánovaným vyšetrením pacientovi pošlú SMS, aby mu pripomenuli, že je objednaný na vyšetrenie
a deň vopred pracovníčka obvoláva pacientov, aby si overila či budú môcť prísť na vyšetrenie. Je to
preto, aby mohli v prípade, žeby neprišli, zabezpečiť za nich náhradu iným pacientom, a aby stroj nestál.
Takisto partnerka žalobcu bola takto telefonicky kontaktovaná či sa môže vyšetrenia zúčastniť a nie je
pravda, žeby ju žalovaný odmietol vyšetriť, naopak bola vyšetrená podľa plánu 10.3.2020. Približne

10% pacientov má fóbiu z vyšetrenia, trpia klaustrofóbiou, boja sa toho, že majú absolvovať vyšetrenia
v tuneli, načo žalovaný má vyškolených pracovníkov, ktorí slovne pripravia pacienta, ubezpečia ich,
že sa im nič nestane a ak má pacient vážne obavy, dokonca aj sestra je počas vyšetrenia prítomná
pri pacientovi, napr. ho drží za ruku. Toto partnerky žalobcu ani nebolo nutné a po slovnej príprave
absolvovala vyšetrenie bez problémov.

7. Súd ďalej vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise
a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

8. Listom zo dňa 31.03.2020 označeným ako „Sťažnosť - pokus o zmier“ žalobca vyzval žalovaného

na právne zdôvodnenie toho, prečo bol dňa 10.03.2020 okolo 15,35 hod ako doprevádzajúca osoba
objednanej pacientky v poúrazovom stave vyhodený z vnútorných priestorov žalovaného s tým, že v liste
žalobca opísal skutkový stav zhodne so žalobou. Súčasne bol žalovaný upozornený, že v prípade, že
mu nebudú predložené právne skutočnosti a možnosti tohto konania, podá žalobu o ochranu osobnosti
na súd. Na list žalobcu reagoval žalovaný písomnosťou zo dňa 08.04.2020, kde žalovaný odpovedal,

že v záujme ochrany zdravia pacientov a personálu boli prijaté žalovaným opatrenia ešte skôr, než
vydal usmernenie hlavný hygienik SR a medzi prvé opatrenia patrilo obmedzenie zhromažďovania sa
väčšieho počtu ľudí v čakárni, nosenie rúška, dezinfekcia rúk. Tieto sa neskôr dopĺňali a rozširovali v
závislosti na vývoji situácie. O týchto opatreniach rozhodol štatutár žalovaného na základe odporúčania
VÚHE, v súčinnosti s riaditeľom polikliniky, kde sa pracovisko žalovaného nachádza. Bolo konštatované,

že pracovisko sa nachádza v priestoroch polikliniky Ministerstva obrany SR, detašovaného pracoviska
ÚVN SNP Ružomberok. Z hľadiska hygienicko-epidemiologického zabezpečenia preto pracovisko
žalovaného spadá pod správu hlavného hygienika Armády SR, prostredníctvom VÚHE. Už od
09.03.2020 prijal žalovaný žalobcom vytýkané opatrenie. Ospravedlnil sa však žalobcovi a jeho priateľke
za to, že pracovníčka žalovaného mala vo vzťahu k žalobcovi nevhodný verbálny komentár po

žalobcovom opustení čakárne, čo žalovaný vyhodnotil ako neprofesionálny prístup svojej pracovníčky.

9. Podľa verejnej vyhlášky č. OLP/2405/84443 zo dňa 09.03.2020, ktorou sa oznamuje vydanie
rozhodnutia o nariadení opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. d/ zákonač. 355/2007 Z.z., Úrad verejného zdravotníctva SR nariadil počnúc dňom 10.03.2020 do 23.03.2020
opatrenie, ktorým sa všetkým fyzickým osobám, fyzickým osobám- podnikateľom a právnickým osobám
zakazuje organizovať a usporadúvať hromadné podujatia športovej, kultúrnej, spoločenskej či inej

povahy s vylúčením odkladného účinku, nakoľko si to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem na ochrane
verejného zdravia ľudí. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že toto opatrenie je vydané v súvislosti
s nepriaznivým vývojom epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení COVID -19 spôsobených
koronavírusom a v súvislosti s hromadnými podujatiami, kedy dochádza k stretu väčšieho počtu ľudí,
môže dôjsť k ďalšiemu šíreniu tohto ochorenia. Súčasne sa v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že

Svetová zdravotnícka organizácia dňa 30.01.2020 vyhlásila stav globálnej zdravotnej núdze, teda
situáciu či nákazu, ktoré sa môžu šíriť aj do iných krajín a tento typ udalosti si vyžaduje koordinovanú
medzinárodnú spoluprácu.

10. V konaní nebolo sporné, a vyplynulo to aj z uznesenia vlády SR č. 11 zo dňa 11.03.2020, že vláda
počnúc dňom 12.03.2020 od 06.00 hod podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva

pre územie Slovenskej republiky vyhlásila mimoriadnu situáciu, a to v súvislosti s ohrozením verejného
zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV- 2 na území
Slovenskej republiky.

11. Žalobca predložil email pracovníčky Trenčianskeho samosprávneho kraja (TSK) zo dňa 30.03.2020,

z ktorého vyplýva, že zo strany TSK odboru zdravotníctva a sociálnej pomoci nebol v dňoch 9.-10.3.2020
vydaný žiaden zákaz vykonávať vopred dohodnuté vyšetrenia pre žiadne pracovisko, a teda ani pre
pracovisko žalovaného a súčasne zo strany TSK odboru zdravotníctva a sociálnej pomoci nebol v
dňoch 9.-10.3.2020 vydaný žiaden zákaz týkajúci sa zotrvávania doprevádzajúcej osoby pacientov v
priestoroch čakárne.

12. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3)
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Ešte predtým, než súd pristúpi k hodnoteniu tvrdeného zásahu súd ustálil, že žalovaný je vo veci

pasívne vecne legitimovaný. Odopretie prístupu žalobcovi do čakárne žalovaného ako sprevádzajúcej
osoby jeho partnerky malo byť učinené zamestnancom žalovaného, ktorý ho požiadal, aby opustil
čakáreň,akniejesámobjednanýmpacientom.To,žepracovníčka,ktorátakučinila,bolazamestnancom
žalovaného, nebolo rozporované. Platí, že ak mal neoprávnený zásah do osobnosti osoby spôsobiť
niekto, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činností tejto právnickej osoby a zároveň

tu existuje miestny, časový a vecný vzťah k plneniu činnosti tejto osoby, postihujú občianskoprávne
sankcie podľa § 13 OZ samotnú právnickú osobu. Keďže tak zamestnanec v prejednávanej veci učinil
vrámci výkonu zamestnania u žalovaného, vrámci plnenia svojich úloh spojených s týmto výkonom,
prípadnú zodpovednosť v zmysle § 13 OZ je možné vyvodiť len priamo proti právnickej osobe, teda
proti žalovanému.

14. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník pod inštitútom
ochrany osobnosti, hoci na ich komplexnej ochrane sa podieľajú aj iné právne predpisy. V prejednávanej
veci žalobca dôvodil, že neoprávneným zásahom malo byť „vykázanie“ žalobcu z čakárne ako
sprevádzajúcej osoby jeho priateľky na lekárske vyšetrenie na pracovisku žalovaného, čím bolo

negatívne zasiahnuté do jeho práva na česť a dôstojnosť. Predmetom práva na česť či dôstojnosť
tak, ako je to zvýraznené v dikcii zákona, je česť jednotlivca v rôznorodých spoločenských vzťahoch,
či už vo vzťahu spoločnosti alebo vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, v rodine, na pracovisku.
Predmetom ochrany je aj česť jednotlivca v jeho odborných kruhoch, v ktorých je známy svojouprácou a činnosťou. Ochrana osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sa pritom poskytuje cti osobnej,
občianskej, stavovskej, profesijnej či vedeckej, resp. inej podľa okolností prípadu. Neoprávnený zásah
do práva na česť ma vážne dôsledky vtedy, ak ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť,

vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Z ust. § 11 OZ pritom vyplýva, že zákon chce poskytnúť
občianskoprávnu ochranu len v prípade závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych
vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti
takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť
z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ďalšou

nevyhnutnou podmienkou ochrany je to, aby zásah do práva na ochranu osobnosti bol objektívne
spôsobilý privodiť takúto ujmu na osobnosti občana, a teda nie je rozhodujúce, či skutočne k ujme došlo
a nie je ani rozhodujúci úmysel ujmu spôsobiť.

15. Súd posúdil žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnosti a dospel k záveru, že v danej vec sa nejedná
oneoprávnenýzásahdoochranyosobnosti.Žalobcapovažovalzazásahopatrenie,konaniežalovaného

spočívajúcevtom,ževčakárninapracoviskužalovanéhomohlibyťdňa10.03.2020prítomnílenpacienti
čakajúci na vyšetrenie, nie však ich sprievod (s výnimkou zákonných zástupcov pacientov, ktorým ale
žalobca vo vzťahu k svojej partnerke nebol, keďže to ani nebolo tvrdené), a preto bol i on nútený opustiť
čakáreň, bol nútený ponechať svoju priateľku bez sprievodu, čo považuje za neoprávnený zásah, ktorý
mu spôsobil ujmu na jeho cti a dôstojnosti. Na vznik zodpovednosti z titulu ochrany osobnosti musia

byť kumulatívne splnené viaceré podmienky, a to a/ existencia neoprávneného zásahu, súčasne to, že
b/ zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných
práv chránených ust. § 11 OZ, a súčasne c/ existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou
ujmou. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je teda predovšetkým to, že
zásah musí byť neoprávnený, protiprávny. V niektorých konkrétnych prípadoch, hoci by sa tieto niekomu

mohli aj javiť ako neoprávnené zásahy, také zásahy nemožno hodnotiť ako neoprávnené zásahy do
osobnosti. Dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv je okolnosť, že k zásahu
došlo a/ vrámci primeranej obrany chránených záujmov, či už vlastných, cudzích alebo verejných, b/
pri výkone zákonom ustanoveného subjektívneho práva alebo c/ pri plnení zákonom uloženej právnej
povinnosti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo/3126/2007 z 27.09.2007). V tejto

súvislosti súd uvádza, že v prejednávanej veci je daný dôvod vylučujúci neoprávnenosť zásahu, a tou
je okolnosť, že k nemu (teda k odopretiu prítomnosti žalobcu v čakárni ako sprievodu), došlo vrámci
ochrany všeobecného verejného záujmu, a to záujmu na zachovaní verejného zdravia a ochrane života,
ktoré konanie žalovaného súd preto s prihliadnutím na dôležitosť tohto záujmu hodnotí ako primerané.
Uvedené súd konštatuje s poukazom na spoločenskú a epidemiologickú situáciu, ktorá tu bola v čase

tvrdeného zásahu a ktorá v konečnom dôsledku pretrváva aj do okamihu vyhlásenia tohto rozsudku a s
prihliadnutím i na cieľ, ktorý sa konaním žalovaného mal dosiahnuť. V prvom rade treba konštatovať, že
nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že dňa 10.03.2020 nebola vtedajšia epidemiologická situácia súvisiaca
s rozmáhajúcou sa pandémiou koronavírusu vážna natoľko, aby si vyžadovala obmedzenie počtu osôb
v miestach, kde je predpoklad ich väčšej koncentrácie. Súd dáva do pozornosti, že už dňa 30.01.2020

WHO vyhlásila stav globálnej zdravotnej núdze, už dňa 06.03.2020 bola napr. vydaná verejná
vyhláška č. OLP/2405/2020, ktorou sa oznamovalo rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR o
zákaze návštev na všetkých lôžkových oddeleniach v zariadeniach poskytujúcich ústavnú zdravotnú
starostlivosť počnúc dňom 07.03.2020 z dôvodu predchádzania šírenia ochorenia COVID-19, dňa
09.03.2020 bolo vydané rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR zakazujúce počnúc dňom

10.03.2020 organizovať a usporadúvať hromadné podujatia športovej, kultúrnej, spoločenskej či inej
povahy z toho istého dôvodu, dňa 11.03.2020 WHO vyhlásila pandémiu, následne na to dňa 12.03.2020
(teda až po tvrdenom zásahu samotnom) bola vyhlásená v SR mimoriadna situácia v súvislosti s
ohrozením verejného zdravia pre ochorenie COVID-19. To, že mimoriadna situácia bola vyhlásená
až dňa 12.03.2020 neznamená, že do tohto dňa bola epidemiologická situácia (aj s prihliadnutím na

opísaný sled postupne prijímaných opatrení) uspokojivá, nevyžadujúca si primerané opatrenia. Treba
si tiež uvedomiť, že situácia bola pomerne nová, s takouto situáciou na Slovensku doposiaľ skúsenosti
neboli, a preto sa opatrenia na celoštátnej alebo regionálnej úrovni prijímali postupne, viac či menej
rýchlo, či viac či menej efektívne avšak s jediným cieľom, a síce čo možno najviac zabrániť, alebo
aspoň spomaliť šírenie novej nákazlivej choroby COVID-19, ochrániť verejné zdravie a životy ľudí a

zachovať čo možno najviac funkčný zdravotný systém pred kolapsom zapríčineným nezvládnuteľným
náporom infekčne chorých pacientov. Všetky prijímané opatrenia a ich primeranosť preto podľa názoru
súdu je potrebné hodnotiť práve s prihliadnutím na to, čo sa nimi sledovalo. Ochrana životov, zdravia
ľudí podľa názoru súdu je dôležitým verejným záujmom, ktorý odôvodňuje, aby jednotlivec primeranýmspôsobom upravil svoje správanie v záujme dosiahnutia tohto cieľa, čo s prihliadnutím na vyššie opísané
okolnostipodľasúduvylučuje,abyopísanékonaniežalovanéhobolohodnotenéakoneoprávnenýzásah
do práv žalobcu. V konečnom dôsledku treba uviesť, že žalovaný toto opatrenie prijal v čase, kedy

už niekoľko dní platil zákaz usporadúvania hromadných podujatí, a teda týmto svojím opatrením (aj
keď združovanie sa občanov v čakárni nemá charakter štandardného hromadného podujatia) sledoval
presne ten istý cieľ, aký sledovali všetci tí, ktorí sa tiež v tom čase zdržali organizovania rôznorodých
podujatí (v oblasti športu, kultúry, zábavy, cirkví, či na úrovni zamestnávateľov- firemné akcie, školenia,
hromadnévýberovékonaniaapod).Takétoopatreniaplošnéhocharakterunepochybnebolinaprospech

celku, keďže mali zabrániť stretu viacerých osôb na jednom mieste tam, kde to nie je vyslovene
nevyhnutné, keďže takéto miesta sú veľmi pravdepodobným miestom výskytu nákazy a umožňujú
jeho šírenie, čo napokon je konštatované aj v odôvodnení rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva
č. OLP/2405/8443 z 09.03.2020. Takéto opatrenie, ktorým sa žalovaný snažil eliminovať počet osôb
zdržujúcich sa na jednom mieste v tom istom čase na minimum, súd hodnotí ako primerané aj vzhľadom
na fakt, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie, kde je väčší predpoklad, že sa v ňom budú zdržovať

aj osoby s nie stopercentným zdravotným stavom, ochrana ktorých pred infekčnom chorobou je o
to nevyhnutnejšia. Nehovoriac o tom, že riziku infekcie v zdravotníckom zariadení sú vystavení aj
tí, ktorí majú verejné zdravie primárne chrániť (zdravotnícki pracovníci) a ktorých nahraditeľnosť v
prípade ochorenia či karantény je obtiažna, niekedy nemožná, a v konečnom dôsledku by tým utrpel len
pacient a kvalita či včasnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Potrebu regulačných opatrení v tom

čase pritom napokon pripustil aj sám žalobca, keď vo svojom vyjadrení - replike uviedol, že žalovaný
mal inak regulovať počet ľudí v čakárni, napr. zamykaním dverí. Súd nehodnotí, či žalovaný mohol
prijať aj iné, efektívnejšie, lepšie opatrenie, ako zákaz čakania sprievodu pacientov v čakárni spolu
s pacientom, ale treba konštatovať, že toto opatrenie nebolo vzhľadom na epidemiologickú situáciu
ojedinelé ani nelogické a v spojení so všetkými ostatnými epidemiologickými opatreniami (vrátane

disciplíny samotných občanov) malo a mohlo prispieť k zabezpečeniu už vyššie opísaného verejného
záujmu. V neposlednom rade súd konštatuje, že samotné vyžadovanie, aby žalobca opustil čakáreň,
je v konečnom dôsledku opatrením, ktoré i jemu samému malo byť a bolo na ochranu, keďže bolo aj v
záujme jeho zdravia, aby sa nezdržiaval v uzavretom mieste, kde sú aj iní pacienti (a nie je vylúčené, že
v jednom čase aj vo väčšom počte). Cieľom bola i ochrana žalobcu pred potenciálnym rizikom nákazy.

To platí o to viac aj s prihliadnutím na vek žalobcu v čase sprievodu (viac než 60 rokov veku), kedy
tiež už patrí medzi rizikovejšiu vekovú skupinu, u ktorej nie je vylúčený ani ťažší priebeh ochorenia
COVID -19. Teda ak sa aj opatrenie javilo žalobcovi ako svojvoľné, malo svoju logiku aj vo vzťahu k
jeho osobe. Okrem toho treba tvrdený zásah hodnotiť komplexne aj s prihliadnutím na to, čo sa týmto
opatrením sledovalo a o čo týmto opatrením bol žalobca „ukrátený“ a vyhodnotiť, aká hodnota preváži.

Na jednej strane je to ochrana zdravia žalobcu, jeho partnerky, ostatných pacientov a zdravotníckych
či nezdravotníckych pracovníkov spolu koncentrovaných na jednom mieste. Na druhej strane je to vôľa
žalobcu sprevádzať svoju partnerku na vyšetrenie a byť jej podporou, čo je síce z morálneho hľadiska
chvályhodná aktivita, avšak nepochybne z hľadiska sledovania vyššieho cieľu, je záujem na zachovaní
všeobecného zdravia (nielen, ale aj žalobcu a jeho partnerky) hodnotovo nadradenejšie, dôležitejšie a

má mať v prípade nutnosti vybrať si medzi dvomi právami, prioritné miesto. Preto zhrnúc uvedené, súd
má za to, že konanie žalovaného, ktoré žalobca opísal ako neoprávnený zásah do svojej osobnosti,
nie je možné hodnotiť ako neoprávnený. Len samotný fakt, že žiadna právna norma neprikazovala
zdravotníckym zariadeniam vylúčiť účasť sprievodu pacienta v čakárni, samo osobe neznamená, že
prijatietakéhotoopatreniabudevždypredstavovaťneoprávnenýzásah,najmä,ak,akoužbolouvedené,

sa opatrenie nevymyká z rámca primeranosti situácie, a keď je prijímané za účelom ochrany dôležitého
verejného záujmu, v záujme celej spoločnosti.

16. Ak by ale nebolo aj vyššie uvedeného dôvodu vylučujúceho neoprávnenosť zásahu, nebola by podľa
názoru súdu splnená ani ďalšia podmienka na úspešné uplatnenie nároku z ochrany osobnosti, a to je

existencia zásahu objektívne spôsobilého privodiť jednotlivcovi ujmu. Súd má za to, že neumožnenie
prítomnosti žalobcu pri pacientke počas čakania na vyšetrenie magnetickou rezonanciu a požiadavka
na opustenie čakárne (počas čakania, nie počas samotného vyšetrenia, keďže prítomnosť sprievodcu
počas vyšetrenia pacienta „v tuneli“ je z povahy veci vylúčená), nie je spôsobilé privodiť mu tvrdenú
vážnu ujmu na cti a dôstojnosti. Žalobca v konečnom dôsledku ani neopísal, akým spôsobom jeho česť

a dôstojnosť v očiach iných mala utrpieť, čo si z dôvodu, že musel čakáreň na požiadanie zamestnanca
žalovaného opustiť, vytrpel, ako inak než predtým, ho vnímala prípadne partnerka, rodina či verejnosť
po tom, čo musel splniť takúto požiadavku žalovaného. Žalobca ani neopísal, akým spôsobom bola
postihnutá jeho česť, vážnosť v rodine, spoločnosti, okruhu jeho známych, či inej širšej verejnosti. Podľanázoru súdu ani nie je možné v požiadavke na opustenie čakárne zdravotníckeho zariadenia, ktorú
žalobca ako uvádza, splnil bez vyhrotenia situácie, vidieť zásah, ktorý by bol spôsobilý znížiť vážnosť
žalobcu v spoločnosti, niečo, prečo by ho mohla prítomná ostatná verejnosť vnímať negatívnejšie, ako

pred samotným vstupom do čakárne. Z ničoho ani nevyplýva, že by pre takéto konanie utrpela negatívne
jeho česť v očiach svojej partnerky, keď toto žalobca ani netvrdil. Požiadavku pracovníka žalovaného
na opustenie čakárne žalobca splnil, toto konanie nebolo verejne publikované, sám žalobca uvádzal,
že v čakárni nebolo ani veľa ľudí (uviedol, že možno traja), nijakým spôsobom toto konanie nebolo
verejne prezentované tak, že by bol žalobca v súvislosti s tým negatívne vykreslený. Navyše v prostredí,

kde k tvrdenému zásahu došlo (opustenie čakárne), takéto opatrenie platilo plošne, nielen vo vzťahu
k žalobcovi ako sprievodcovi, a preto niet rozumného dôvodu sa domnievať, že by tým, že sa musel
žalobca podriadiť opatreniu, ktoré platilo pre všetkých, mohla byť práve jeho česť či dôstojnosť v očiach
iných, tiež týmto opatrením dotknutých, akokoľvek ohrozená. To všetko platí o to viac, keď k tvrdenému
zásahu došlo za už vyššie opísaného epidemiologického stavu, kedy obdobné opatrenia a potreba
obmedzenia dovtedy zaužívaného spôsobu fungovania sa vyžadovala a očakávala od všetkých, ktorý

stav je navyše dlhodobý, trvajúci až do dnešných dní. Súd preto nevidí žiaden aspekt tvrdeného zásahu,
pre ktorý by ho mal hodnotiť ako spôsobilý privodiť žalobcovi negatívnejšie postavenie v spoločnosti, v
okruhu jeho známych, rodiny, ktoré by mohli zhoršiť jeho uplatnenie, či každodenné fungovanie. Práve
naopak, za aktuálnej epidemiologickej situácie sú celospoločensky negatívnejšie vnímaní tí, ktorí sa
bránia prijatým opatreniam smerujúcim k obmedzeniu šírenia koronavírusu, resp. ktorí tieto opatrenia

spochybňujú, a preto tým, že sa žalobca podriadil primeranej požiadavke žalovaného na opustenie
priestoru, žalobca nemohol byť okolím vnímaný ako menej vážny, menej čestný, či nedôstojnejší.
Žalobca uvádzal, že zásah do svojej cti a dôstojnosti po opustení čakárne vnímal ako bývalý vojak,
ktorí mnoho ľudí vychovával, viedol a vzdelával. Avšak subjektívny individuálny pocit len samotného
žalobcu, že sa ho požiadavka žalovaného dotkla, že sa cítil obmedzený na svojom komforte, nie je sám

osebe postačujúci na poskytnutie ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tu sa vyžaduje
istá miera intenzity zásahu tak, aby bol zásah spôsobilý negatívne ovplyvniť vnímanie osoby žalobcu
v spoločnosti. Takúto vyššiu intenzitu súd však v tomto prípade vôbec nevzhliadol, vzhľadom na už,
v predchádzajúcich vetách opísané konkrétne okolnosti prípadu (pandemická situácia, rovnaká plošná
požiadavka na každého sprievodcu, žiadne publikovanie situácie, žiadne opísané negatívne reakcie na

osobu žalobcu).

17. Žalobca ako zásah opísal to, že bol oslovený pracovníčkou žalobcu, aby opustil ako sprievodca
pacientky čakáreň, žalobca to označil tak, že bol vykázaný (za čo aj žiada ospravedlnenie). V konečnom
dôsledku to, že sa tak malo udiať akokoľvek nevhodným, násilným či pre žalobcu ponižujúcim

spôsobom, že žalobca mal byť v pravom zmysle slova nasilu vyhodený z čakárne, žalovaný poprel,
keď uvádzal, že bol pracovníčkou žalovaného požiadaný, aby opustil čakáreň, a to navyše opakovane a
tiež bol na uvedené obmedzenie upozornený aj oznamom na vstupných dverách. Samotné vykázanie v
hanlivom význame, nevhodným urážlivým spôsobom, ako ho prezentuje žalobca, ani nebolo žalobcom
v konaní preukázané a za účelom preukázania tohto ani žalobca nenavrhol žiadne dôkazy. Preto ani z

tohto pohľadu nie je možné dospieť k záveru o tom, že by česť či dôstojnosť žalobcu mohla byť ohrozená,
či porušená prípadným nevhodným spôsobom vykázania, jeho nedôstojným faktickým vyhodením. Ak
aj po samotnom opustení čakárne žalobcom mala mať pracovníčka žalovaného na jeho adresu verbálnu
pripomienku, za toto neprofesionálne správanie sa žalovaný žalobcovi už pred podaním žaloby listom
zo dňa 08.04.2020 ospravedlnil, a preto takáto dodatočná, po opustení čakárne nasledujúca verbálna

potýčka medzi žalobcom a zamestnankyňou žalovaného ani nebola v žalobe skutkovo vymedzená ako
zásah, a preto sa ním ani súd nezaoberal a nehodnotil ho.

18. Žalobca nad rámec porušenia cti a dôstojnosti uvádzal, že bolo porušené i jeho právo sprevádzať
iného na vyšetrenie. Toto „právo“ však nie je subjektívnym osobnostným právom, nejde o právo, ktoré by

bolo neoddeliteľne spojené s osobou žalobcu , jej integritou, od narodenia po smrť a ktoré by pôsobilo
vždy a všade voči všetkým. Žalobca v žalobe uvádzal, že on sa ako osobnosť rozhodol byť sprievodom
a vykázaním bolo toho jeho právo porušené, musel sa zdržať doprevádzania, čo vôbec nemal v úmysle.
Toto právo na sprevádzanie iného súd ale nepovažuje za rýdzo osobné právo osobnej povahy, ktoré by
v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. požívalo ochranu ako všeobecné osobnostné právo (na

rozdiel od cti, či dôstojnosti, ktorými sa súd už zaoberal vyššie), a preto ho ani nemožno podriadiť pod
žalobcom tvrdené porušenie osobnostných práv, za ktoré by mu patrilo ospravedlnenie.19. Ak žalobca poukazoval na to, že nielen on, ale aj iní pacienti, klienti sú nespokojní s prístupom
žalovaného, čo dokazoval negatívnymi referenciami na rôznych internetových portáloch, súd konštatuje,
že úlohou tohto konania nie je preskúmavať, ako sa pracovníci žalovaného správajú voči iným klientom,

aká je kvalita jeho služieb. Výlučne sa skúma tvrdený opísaný zásah do osobnosti žalobcu, jeho
protiprávnosť, intenzita a možné následky výlučne len na osobu žalobcu, a preto ani nie je pre toto
konanie podstatné, či prípadne boli zo strany žalovaného porušené nejaké práva iných osôb a na
hodnotenie, premeritórnerozhodnutie,podstatnýchskutočností, nemácharaktersprávaniažalovaného
k iným jeho klientom žiaden význam. Je potrebné si uvedomiť, že objektom tvrdeného zásahu je iba

žalobca ako osoba, ktorá si svoje práva na ochranu osobnosti uplatnila žalobou, len zásah vo vzťahu k
nemu je predmetom tohto sporu, a preto je nad rámec tohto konania, aby súd skúmal skúsenosti iných
potenciálnych objektov tvrdených zásahov, ku ktorým malo dôjsť zo strany žalovaného. Súd z tohto
dôvodu ani listinné dôkazy obsahujúce negatívne referencie pacientov žalovaného, neoboznamoval. S
tým súvisí aj pomerne rozsiahlo prezentovaná argumentácia žalobcu týkajúca aj práva jeho partnerky
ako pacientky na to, aby bola sprevádzaná inou dôvernou osobou pri vyšetrení, ktoré malo byť porušené

a to, ako mohlo byť ohrozené jej zdravie. V tomto konaní je to len žalobca, ktorý sa rozhodol uplatniť
si svoje práva na ochranu svojej vlastnej osobnosti proti tvrdeným zásahom voči žalovanému, a teda
pre toto konanie partnerka nie je objektom zásahu, ale je ním, ako už bolo uvedené, výlučne žalobca,
ktorý namieta porušenie jeho cti a jeho dôstojnosti. Ak mala partnerka za to, že akékoľvek jej práva boli
porušené, mala možnosť si uplatniť svoj nárok voči žalovanému sama, ale na uplatnenie akýchkoľvek

výlučne jej patriacich práv z ochrany jej osobnosti, žalobca aktívne legitimovaný nie je. V tomto konaní
je podstatné iba to, či bol daný neoprávnený zásah objektívne spôsobilý privodiť ujmu vo vzťahu k
osobe žalobcu, a nie vo vzťahu k jeho partnerke a nie je tak ani podstatné, či a aké práva žalobcovej
partnerky boli porušené. Preto tvrdenia žalobcu ohľadom porušenia práva jeho partnerky na sprievod
súd nehodnotil.

20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju
v celom rozsahu zamietol.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu
ako nedôvodná, a preto žalovaný je plne úspešnou stranou sporu a má nárok na náhradu trov konania
voči neúspešnému žalobcovi. Výslovne sa vyjadril, že žiada priznať náhradu trov konania, aj zo spisu
mu trovy konania vyplývajú, a preto súd rozhodol tak, že mu voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti

tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.