Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/206/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115217310
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Ľalík
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:4115217310.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V.. S. Y., bývajúcej v I., J. XXA, zastúpenej JUDr.
Evou Hlaváčovou, advokátkou v Nitre, Farská 12, proti žalovanému R.. B. Z., bývajúcemu v I., Š. XXX/
XX, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C 304/2015, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2019 sp. zn. 12 Co 61/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra rozsudkom z 5. júna 2017 č. k. 12 C 304/2015-220 uložil žalovanému povinnosť
ospravedlniť sa žalobkyni za výroky a vyjadrenia prednesené v konaní o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností (žalobkyne a žalovaného) k maloletému dieťaťu vedenom na Okresnom súde Nitra

pod sp. zn. 11 P 196/2014, ktorých presné znenie uviedol vo výroku svojho rozsudku, žalobu v časti
o určenie, že uvedené výroky sú nepravdivé a účelové a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Konštatoval, že predmetné
výroky žalovaného obsiahnuté v jeho podaniach adresovaných súdu a kolíznemu opatrovníkovi,
ktorých existencia medzi stranami nebola sporná, sú podľa jeho názoru neprimerané čo do obsahu
a formy, svojou intenzitou prekračujú medze oprávnenej kritiky, vecnosti a slušnosti a majú znaky

ohovárania, zahanbenia žalobkyne, urážky a škandalizácie jej osoby, čím napĺňajú skutkovú podstatu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a sú objektívne spôsobilé privodiť
jej ujmu na osobnostných právach (§ 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto žalobu v
časti týkajúcej sa ospravedlnenia vyhodnotil ako dôvodnú. Žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy
zamietol, pretože v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že konaním
žalovanéhobolavznačnejmieredôstojnosťžalobkyneajejvážnosť,takakotopredpokladáustanovenie

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

2. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobkyne a žalovaného rozsudkom z 26. marca 2019 sp. zn. 12
Co 61/2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku o uložení povinnosti
ospravedlniť sa zmenil tak, že žalobu zamietol, v jeho zamietajúcom výroku o povinnosti zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy potvrdil ako vecne správny a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo vzťahu k uloženej povinnosti ospravedlniť
sa uviedol, že súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávny právny záver o
tom, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. V prípade vyjadrení
účastníkov konania pred súdom platí všeobecná zásada, že výpoveď či stanovisko účastníka (svedka a
pod.) v súdnom konaní (či už občianskoprávnom alebo trestnom) je posudzovaná ako výkon stanovenej
povinnosti, resp. práva, a je tak krytá touto zákonnou licenciou; pokiaľ pri nej príde k zásahu do

osobnostných práv inej fyzickej osoby, nemôže byť hodnotená ako zásah neoprávnený, s výnimkou
prípadov, kedy sa ten, kto výpoveď pred súdom urobil, dopustí excesu. Žalovaný v predmetnýchpodaniach vyjadroval svoj názor a hodnotiaci úsudok na žalobkyňu ako matku ich spoločného dieťaťa v
rámci konania, v ktorom sa preberali vzájomné citlivé rodinné vzťahy vo vzťahu k maloletému dieťaťu,
a to v snahe presvedčiť súd o svojej pravde a podať súdu vysvetlenie, ako on matku dieťaťa a

situáciuopredmetekonaniavidí.Takétorodinnoprávnesúdnekonaniasúbežnepoznačenévzájomnými
negatívnymi emóciami a emotívnym správaním rodičov spojeným s používaním nepravdivých či
expresívnych výrazov, súdy však k nim musia pristupovať v súlade so zákonom a vyhodnocovať ich
objektívne na základe všetkých vykonaných dôkazov, pričom pre rozhodnutie súdu podstatnými by mali
byť len vecné tvrdenia. Vyjadrenia žalobcu bolo preto potrebné posudzovať v tomto kontexte, t. j. ako

názor a hodnotiaci úsudok protistrany, ktorý v súdnom konaní prezentuje, a preto ich vo všeobecnosti
nemožno kvalifikovať ako vybočenie z rámca výpovede resp. stanoviska účastníka so všetkými z toho
plynúcimi dôsledkami, a to aj v prípade, že obsahujú expresívne výrazy, s ktorými sa druhá strana
nestotožní. Obsah písomných vyjadrení žalovaného síce miestami obsahoval aj expresívnejšie výrazy
a tvrdenia, ktoré sa mohli žalobkyne dotknúť, avšak tieto vyjadrenia ako celok nevybočovali z bežnej
komunikácie účastníka so súdom (t. j. nemožno ich považovať za exces) ani nemali žiadnu publicitu (s

výnimkou konajúceho súdu a kolízneho opatrovníka, ktorý taktiež bol účastníkom predmetného súdneho
konania), preto uloženie povinnosti ospravedlnenia nebolo dôvodné. Napokon, ani z podaní žalobkyne
nevyplýva, ktoré konkrétne tvrdenia, výroky, vety či slová - obšírne uvedené v spojení s ostatnými menej
expresívnymi výrazmi v rámci celých odsekov - mali vo vzťahu k nej urážlivý charakter a mali spôsobiť
daný zásah v intenzite, akú predpokladá § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd tak nemohol

posúdiť a vyhodnotiť ich prípadný exces, pretože sa strácali v inak primeranom texte vyjadrení, a preto
takto formulovanému žalobnému petitu nebolo možné vyhovieť, a teda žalobu v uvedenej časti aj z tohto
dôvodu bolo potrebné zamietnuť.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť a

opodstatnenosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Namietala,
že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces, pretože odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie založil na iných, zásadne odlišných právnych
záveroch ako súd prvej inštancie, pričom jej neumožnil vyjadriť sa k týmto jeho odlišným právnym
záverom, a preto pokladá jeho rozhodnutie za prekvapivé. Ďalej namietala, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pri ktorom sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pretože postavil údajné právo jedného účastníka
konania povedať a napísať čokoľvek nad právo druhého účastníka brániť sa voči takýmto výrokom, ktoré
v žiadnom prípade nemôžu byť považované len za názor jednotlivca alebo oprávnenú kritiku. Uviedla, že
predmetné tvrdenia žalovaného sú nielen nepravdivé, ale sú obvineniami, ktoré vedú ku kriminalizácii jej

osoby a k hrozbe nedôvodného trestného stíhania alebo disciplinárneho konania. Navyše, ani nesúviseli
s úpravou rodičovských práv a povinností k maloletému (čiže predmetom súdneho konania, v ktorom
boli prednesené), ale ich cieľom bolo žalobkyňu uraziť a znevážiť ju ako osobu advokáta v očiach súdu
a príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, s ktorými pravidelne prichádza do styku. Z toho
vyplýva, že zjavne vybočujú z medzí nevyhnutných na dosiahnutie sledovaného cieľa a svojou intenzitou

neoprávnene zasahujú do jej práva na ochranu osobnosti, preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je
len výsledkom subjektívneho pohľadu konajúceho súdu na vec, považuje za neobjektívne, formalistické
a nespravodlivé. K uvedenému dodala, že si uvedomuje, že uvádzanie urážlivých výrokov v rámci
súdneho konania je špecifickou situáciou, avšak najvyšší súd sa „v jednom zo svojich rozhodnutí vyjadril,
že za určitých okolností je možné považovať za zásah do práv na ochranu osobnosti prednes výroku

aj v rámci súdneho konania, s čím sa odvolací súd nevysporiadal“. Napokon odvolaciemu súdu vytkla,
že sa nemôže stotožniť s názorom, že petit jej žaloby je veľmi obšírny; vytrhnutím niektorých slov alebo
viet by sa narušil celkový zmysel urážlivých výrokov a ich interpretácia by mohla znížiť ich význam pre
celkové posúdenie. Pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, ak sa súdu prvej inštancie zdala vysoká,
mohol jej priznať aspoň symbolicky 1,- euro. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v

celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje
za vecne správne a dovolacie námietky žalobkyne za neopodstatnené. Navrhol, aby dovolací súd jej
dovolaniu nevyhovel.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania(§ 443 C.s.p.) preskúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho
prieskumu napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba ako procesne
neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. c/ a f/ C.s.p.).

6.1. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

6.2. V danom prípade žalobkyňa namieta, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu bolo
porušené jej právo na spravodlivý proces tým, že odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie založil na
iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom jej neumožnil vyjadriť sa k
týmto jeho odlišným právnym záverom, a preto pokladá jeho rozhodnutie za prekvapivé.

7.1. Podľa § 382 C.s.p. ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne

záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
7.2. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý tvorí súčasť
princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného

iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k
použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (I. ÚS 736/2016). Predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte
pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným právnym

názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí
stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.
7.3. Aplikácia ustanovenia § 382 C.s.p. odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia
dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť podľa
celkom iného („nového“) právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho

istého právneho predpisu, ale iného jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku), a
2/ ak toto iné zákonné ustanovenie je rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym
základom, pod ktorý treba subsumovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) alebo
po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384 C.s.p.).
7.4. Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, odvolací súd nemá povinnosť

postupovať v zmysle § 382 C.s.p., z čoho potom vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno považovať za
prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť k vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f/ C.s.p. (porov. 3 Obdo 1/2019).

8. Dovolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že v danom prípade odvolací

súd nebol povinný postupovať podľa § 382 C.s.p. a vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu
iného ustanovenia právneho predpisu, tak ako v dovolaní namieta žalobkyňa, pretože odvolací súd
žalobou uplatnený procesný nárok právne neposúdil podľa takého ustanovenia právneho predpisu, ktoré
by pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité. Súdy oboch nižších inštancií na prejednávanú
vec aplikovali ustanovenie § 13 ods. 1 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka. Právne posúdenie

žalobkyňou uplatneného nároku spočívalo v posúdení, či výroky prednesené žalovaným v inom súdnom
konaní napĺňali alebo nenapĺňali skutkovú podstatu neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobkyne v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Z toho vyplýva, že odvolací súd
v danom prípade nepoužil žiadne „nové“ ustanovenie právneho predpisu, ktoré by doteraz nebolo v
konaní použité, resp. ku ktorému by strany nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať svoje

stanovisko. A napokon ani dovolateľka netvrdila, že by v merite veci bolo odvolacím súdom aplikované
iné ustanovenie, než aké už bolo aplikované súdom prvej inštancie.

9.1. Za prekvapivé rozhodnutie nemožno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je
založené na aplikácií toho istého zákonného ustanovenia, ktoré aplikoval súd prvej inštancie (v danom

prípade § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka), avšak s tým rozdielom, že odvolací súd zo správne
zistenéhoskutkovéhostavudospejekopačnémuprávnemuzáveru,t.j.žerozsudoksúduprvejinštancie
zmení tak, že buď žalobe vyhovie (ak bola súdom prvej inštancie zamietnutá), alebo ju zamietne (ak jej
súd prvej inštancie vyhovel). V takomto prípade pre postup v zmysle § 382 C.s.p. chýba nielen splneniepredpokladu aplikácie „nového“ ustanovenia právneho predpisu odvolacím súdom (t. j. ustanovenia,
ktoré by bolo prvýkrát v priebehu súdneho sporu použité až v meritórnom rozhodnutí odvolacieho
súdu), ale aj „nového“ právneho názoru, ku ktorému by strany doteraz nemali možnosť zaujať svoje

stanovisko. Civilné sporové konanie je kontradiktórnym konaním, v ktorom žalobca tvrdí a preukazuje
dôvodnosť podanej žaloby a žalovaný jej dôvodnosť popiera a vyvracia. To znamená, že obidve sporové
strany poznali obidve možné alternatívy riešenia ich sporu (t. j. že k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka buď došlo, alebo nedošlo) a mali
možnosť argumentovať nielen vo svoj prospech, ale aj zaujať stanovisko, prečo argumenty protistrany

považujú za neopodstatnené a nespôsobilé privodiť protistrane úspech v spore.
9.2. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, kedy žalobkyňa mala v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní dostatočný priestor (možnosť) jednak pre to, aby poprela a vyvrátila
protiargumentáciu žalovaného, ktorý sa bránil tým, že obsahom jeho výrokov nemohlo dôjsť k porušeniu
ochrany osobnostných práv žalobkyne a viackrát (okrem iného aj v odvolaní) uviedol, že predmetné
výroky predniesol ako účastník v rámci súdneho konania a boli „súčasťou [jeho] nutnej obrany pred

súdom, nie zákerného útoku“, a jednak pre to, aby po tom, ako jej bolo odvolanie žalovaného doručené,
argumentovala v prospech vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, teda že predmetné výroky
žalovaného aj napriek tomu, že boli prednesené v rámci súdneho konania, napĺňajú skutkovú podstatu
neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv, a preto nie je dôvod, aby odvolací súd vec posúdil
opačne.Pokiaľodvolacísúdnazákladesúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavu(§383C.s.p.)

vyhodnotil, že predmetné výroky žalovaného v nadväznosti na okolnosti, za ktorých boli prednesené,
nemôžu byť považované za neoprávnené, a preto sa z dvoch možných alternatív riešenia (právneho
posúdenia) rozhodovaného sporu priklonil k právnemu názoru prezentovaného žalovaným, teda že
predmetné výroky nenapĺňajú skutkovú podstatu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto treba žalobu zamietnuť, nemožno tento právny záver

vnímať ako „nový“, „prekvapivý“ (t. j. založený na inom ustanovení právneho predpisu - inom právnom
dôvode, príp. na skutočnostiach, ktoré sa dovtedy nejavili ako významné), ktorý by v doterajšom konaní
nebol vyslovený (odprezentovaný) a ku ktorému by žalobkyňa nemala možnosť zaujať svoje stanovisko.

10. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že žalobkyňa neopodstatnene vytýka, že

odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že
nepostupoval v zmysle § 382 C.s.p. a v dôsledku toho je jeho rozhodnutie zaťažené vadu prekvapivosti.
Preto prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno vyvodiť.

11.1. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/

C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
11.2. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
11.3. Ak dovolateľ odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., potom je povinný v dovolaní výslovne

uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R
83/2018).

12. V prejednávanej veci žalobkyňa pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 421 ods.
1 písm. a/ C.s.p. nepostupovala. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z uvedeného
ustanovenia, predpokladá sa, že dovolaciemu súdu predostrie takú právnu argumentáciu, ktorá
„presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa pri riešení pre vec rozhodujúcej právnej otázky skutočne

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci a na odstránenie tejto vady sa vyžaduje meritórny zásah dovolacieho súdu.
Žalobkyňa však v dovolaní zákonom ustanoveným spôsobom nezadefinovala, nekonkretizovala právnu
otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ani dostatočne nešpecifikovalakonkrétnymi judikátmi, stanoviskami či rozhodnutiami ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
(porov. R 71/2018), od ktorej sa mal podľa jej názoru odvolací súd pri svojom rozhodnutí odkloniť, ale
iba opätovne zopakovala vlastný pohľad na skutkový a právny stav veci. Pokiaľ žalobkyňa aj tvrdí, že

„najvyšší súd SR sa v jednom zo svojich rozhodnutí už vyjadril, že za určitých špecifických okolností
je možné považovať zásah do práv na ochranu osobnosti prednesenie aj v rámci súdneho konania, s
čím sa odvolací súd taktiež nevysporiadal“, avšak jednak bez akejkoľvek bližšej konkretizácie, v čom
sa odvolací súd pri právnom posúdení veci od tohto žalobkyňou mysleného rozhodnutia najvyššieho
súdu odklonil a s čím konkrétne sa „nevysporiadal“ (t. j. v čom v nadväznosti na toto rozhodnutie

najvyššieho súdu je rozsudok odvolacieho súdu nesprávny a v čom táto nesprávnosť spočíva), a jednak
bez akejkoľvek bližšej konkretizácie tohto „jedného“ rozhodnutia najvyššieho súdu spisovou značkou či
iným identifikátorom, z ktorého by sa dalo bez pochýb zistiť, ktoré konkrétne rozhodnutie najvyššieho
súdu má žalobkyňa na mysli, nemožno takéto jej tvrdenie považovať za postačujúce pre riadne zistenie
prípustnosti dovolania, či následné vykonanie meritórneho dovolacieho prieskumu. Z takejto neúplnej
argumentácie dovolací súd totiž nemá možnosť relevantne posúdiť, či rozhodnutím odvolacieho súdu pri

riešení pre vec rozhodujúcej právnej otázky došlo alebo nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ktorú (t. j. právnu otázku aj ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu) je
dovolateľ povinný vo svojom dovolaní zadefinovať a špecifikovať (porov. R 83/2018), a v nadväznosti
na to vyhodnotiť, či prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. vyvodzuje
opodstatnene alebo nie. Nedostatok tejto náležitosti dovolania Civilný sporový poriadok považuje za

dôvod pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 písm. f/ C.s.p.

13. Dovolací súd je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440
C.s.p.), včítane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, a z iných, než dovolateľom uplatnených
dôvodov, napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Dovolací súd preto nemohol svoje rozhodnutie

založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú právnu otázku eventuálne mala žalobkyňa na
mysli a ktorej správnosť alebo nesprávnosť by mala byť podrobená dovolaciemu prieskumu. Za
týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie či odvolací súd, pretože v takom
prípade by totiž uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen

účelu ustanovenia § 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 1 a 2 C.s.p., ale aj princípu rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže rozhodnutie dovolacieho súdu by bolo založené na iných
skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľkou a ku ktorým mal možnosť vyjadriť sa žalovaný ako
protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu.

14. V tejto súvislosti je ešte potrebné dodať, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
nepredstavujú rozhodovaciu prax slovenského dovolacieho súdu, a preto nemôžu byť relevantné pre
posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. (porov. R 71/2018). Zároveň
je potrebné dodať aj to, že tieto rozhodnutia - sp. zn. 28 Cdo 1410/2002, 28 Cdo 2099/2002, 30
Cdo 1941/2007 a 30 Cdo 5161/2008, nie sú na daný prípad dostatočne priliehavé a aplikovateľné

predovšetkým pre značnú odlišnosť rozhodných skutkových okolností, pretože ani v jednom z prípadov
v nich riešených nešlo o situáciu, kedy by sporné výroky boli prednesené v rámci výpovede alebo
vyjadrenia účastníka v konaní pred súdom, čo treba v zásade vnímať ako výkon stanovenej povinnosti,
resp. práva, a teda ako okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť (protiprávnosť) zásahu do osobnostných
práv (porov. stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, a tiež body 11 až 14

rozsudku odvolacieho súdu, ktorých podstatný obsah dovolací súd zhrnul v bode 2 tohto rozhodnutia).

15. Konkludujúc uvedené, žalobkyňou namietaný dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia
teda nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p., ale spočíva len v uvádzaní
všeobecných nesprávností a polemík s rozhodnutím, pričom - ako už z konštantnej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu vyplýva - sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo
c/ C.s.p.

16. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie žalobkyne v časti namietajúcej vadu
zmätočnosti (§ 420 písm. f/ C.s.p.) ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné, podľa § 447 písm. c/ C.s.p. a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie
veci (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. f/ C.s.p.17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta C.s.p.).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.