Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/18/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116011473
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116011473.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy
Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 20.05.2020 v trestnej veci proti
obžalovanému C. Q. pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 5 písm. písm.
a)Tr.zákonaainé,oodvolaníobžalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovsp.zn.33T/85/2016
zo dňa 24.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného C. Q..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného C. Q. vinným z obzvlášť závažného zločinu
úverového podvodu podľa
§ 222 ods. 1, 5 písm. písm. a) Tr. zákona a zločinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej
pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, 5 Tr. zákona, na tom

skutkovom základe, že

- dňa 24.06.2013 na pobočke B. B., a. s. v W., ako konateľ spoločnosti P. - F. B., s. r. o., so sídlom C.
XXXX/XX, B. C., IČO: 31 659 331 (ďalej „dlžník“), uzatvoril zmluvu o úvere č. 140/AUOC/13, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úverového rámca vo výške 400.000,- Eur, ktorú dlžník bol oprávnený čerpať
vo forme kontokorentného úveru s končenou splatnosťou do dňa 15.06.2014, a ktorý v skutočnosti

vyčerpal do 30.09.2013, pričom k žiadosti k úverovej zmluve predložil nepravdivé a doposiaľ nezisteným
spôsobom sfalšované daňové doklady a potvrdenia dlžníka a to :
1. originál súvahu k 31.12.2011 za obdobie 01/2011 do 12/2011 zostavená dňa 15.3.2012 s odtlačkom
pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom 24.6.2013,
2. originál súvahu k 31.12.2012 za obdobie 01/2012 do 12/2012 zostavená dňa 25.3.2013 s odtlačkom
pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom 24.6.2013

3. originál súvahu k 30.4.2013 za obdobie 01/2013 do 04/2013 zostavená dňa 24.5.2013 bez odtlačky
pečiatky F. úradu W., pobočka B. C.
4. originál súvahu k 30.6.2013 za obdobie 01/2013 do 06/2013 zostavená dňa 19.9.2013 bez odtlačky
pečiatky F. úradu W., pobočka B. C.
5. originál výkaz ziskov a strát k 31.12.2011 za obdobie 01/2011 do 12/2011 zostavený dňa 15.3.2013
s odtlačkom pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom 24.6.2013

6. originál výkaz ziskov a strát k 31.12.2012 za obdobie 01/2012 do 12/2012 zostavený dňa 25.3.2013
s odtlačkom pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom 24.6.2013
7. kópia daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2011 s
potvrdením o podaní daňového priznania s odtlačkom pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom
02.04.2012
8. kópia daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2012 s

potvrdením o podaní daňového priznania s odtlačkom pečiatky F. úradu W., pobočka B. C. s dátumom
02.04.20139. originál potvrdenia F. úradu W., pobočka B. C. zo dňa 28.5.2013 o tom, že F. úrad W., pobočka B.
C. voči daňovému subjektu - P.-F. B., s. r. o., B. C., ku dňu 28.05.2013 nie sú evidované nedoplatky po
lehote splatnosti na daniach spracovaným F. úradom W.,

kde tieto doklady F. úrad W., pobočka B. C., nevystavil, dlžník tieto použil ako pravé, následne úver
nesplácal, v dôsledku čoho mu B. B., a. s., oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
12.02.2014 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o úvere vo výške 401.837,43 Eur,
čím sa pohľadávka stala splatnou, avšak dlžník na túto výzvu nereagoval a úver doposiaľ nesplatil, čím

týmto konaním spôsobil škodu B. B., a. s., A., vo výške 400.000,- Eur.

Za to mu podľa § 222 ods. 5 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona,
§ 38 ods. 2 Tr. zákona pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov.

Podľa § 48 ods. 4, 2 písm. b) Tr. zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodeného B. B., a. s., C. č. XX, XX XXX A., IČO: 00 151 653, s
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný odvolanie a to proti všetkým výrokom rozsudku. Podané
o odvolanie následne prostredníctvom obhajcu aj odôvodnil a uvádza v ňom, že výroky napadnutého
rozsudkupovažujezanesprávneatozdôvodu,žekonajúcisúdnielenžeprirozhodovanínebralnazreteľ

skutočnosť, že sa k skutku, ktorý sa mu kladie za vinu priznal a oľutoval ho, ale nezohľadnil ani okolnosti,
za akých k spáchaniu týchto trestných činov došlo. Z vykonaného dokazovania je viac než zrejmé, že
trestné činy, ktoré spáchal, boli natoľko sofistikované, že v pomerne dlhom čase neexistovali žiadne
pochybnosti o korektnom priebehu vybavovania celého úveru a to od podania žiadosti a predloženia
bankou požadovaných dokladov až do momentu čerpania samotného úveru. Konajúci súd však pri

ukladaní trestu prihliadal na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, teda že viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život. Je nepochopiteľné ako mohol on, ktorý sa doposiaľ žiadnej
trestnej činnosti nedopustil, spáchať sám také trestné činy, ktoré nielenže si vyžadovali zložitú prípravu,
aleajosobitnéznalostizčinnostidaňovéhoúradu,polygrafie,tlače,ekonomikyatiežčinnostivnútorného
bankového systému poškodenej banky. Naviac o prepracovanom postupe falšovania svedčí aj znalecký

posudok vypracovaný v procese dokazovania a samotný fakt, že predložené doklady nevzbudili u banky
žiadne pochybnosti o ich pravosti, či o návratnosti investície do podnikania spoločnosti P. - F. B., s. r.
o.. Vzhľadom k tomu, že nemá a nemohol mať vedomosti, schopnosti a nástroje potrebné k spáchaniu
týchto trestných činov, je na mieste predpokladať, že konal na základe pokynov niekoho iného. Tejto
skutočnosti nasvedčuje nielen jeho prehlásenie, ale aj výpoveď jeho manželky. Z ich výpovedí zhodne

vyplynulo,žejehorodineajemusamotnémuhroziloreálnenebezpečenstvo,následkomčohosadopustil
už vyššie popísaného skutku, ktorý však je nutné vzhľadom na všetky okolnosti považovať za konanie v
krajnej núdzi. Je toho názoru, že sa konajúci súd náležite nevysporiadal s argumentáciou jeho obhajcu
týkajúcou sa naplnenia podmienok pre konanie v krajnej núdzi, pričom na znenie ustanovenia
§ 24 Tr. zákona v tejto súvislosti poukazuje a uvádza, že je presvedčený o tom, že jeho konanie napĺňa

všetky znaky konania uvedené v § 24 Tr. zákona. Za žiadnych okolností nemožno spochybniť, že v
prípade naplnenia nebezpečenstva, ktoré reálne jeho rodine hrozilo by bol tento následok podstatne
závažnejšieho charakteru ako následok spôsobený odvracaním samotnej hrozby. Nemožno poprieť,
že škoda, ktorá bola týmto konaním spôsobená, je menej závažným následkom, než akým by bol
následok v prípade, že by sa naplnila hrozba, ktorú sa snažil odvrátiť. Pokiaľ ide o princíp subsidiarity

ako jedného z kľúčových podmienok pre konanie v krajnej núdzi, tento nastoľuje potrebu, aby sa najskôr
vyčerpali všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, avšak za predpokladu,
že to okolnosti dovoľujú. Pripúšťa, že existovali spôsoby, ktorými mohol odvrátiť nebezpečenstvo inak
ako nelegálnym konaním, avšak práve v danom čase a mieste, zohľadňujúc pritom nátlak v podobe
hroziaceho nebezpečenstva nevidel inú možnosť ako predísť fatálnemu následku v podobe smrti členov

vlastnej rodiny, než splnením pokynov jemu neznámych osôb a to aj za cenu, že sa tým dopustí
protiprávneho konania. Subsidiarita krajnej núdze by sa teda mala vzťahovať aj na nutnosť vybratia
tej alternatívy nebezpečenstva, pri ktorej je predpoklad, že so sebou prinesie najmenšiu ujmu na inom
záujme.Zadanýchokolnostímožnopredpokladať,ženásledokspočívajúcivujmenamajetkujeomnohomenším následkom a osoba konajúca v krajnej núdzi by mala mať možnosť a právo vybrať si, ktorý
spôsob odvrátenia nebezpečenstva zvolí. Vzhľadom na to, že jeho konanie spĺňa podmienky podľa § 24
Tr. zákona, a teda je nutné hľadieť naň ako na okolnosť vylučujúcu protiprávnosť navrhol, aby krajský

súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby
v celom rozsahu oslobodí.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317 ods.
1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom
rozsudku predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie
je možné považovať za dôvodné.

V posudzovanej veci boli podľa názoru krajského súdu v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané
dôkazyvtakomrozsahu,akotobolopresprávnezistenieskutkovéhostavuveci,vrozsahunevyhnutnom
na rozhodnutie, potrebné.

Dôkazy,ktorébolivkonanípredsúdomprvéhostupňavykonanésúzrejmézobsahuzápisnícohlavných

pojednávaniach ako aj dôvodov napadnutého rozsudku. V ňom okresný súd uviedol nielen to, ktoré
konkrétne dôkazy vykonané boli, ale aj skutočnosti, ktoré z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali.

Vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov, výpovedí svedkov J.. Z. V., V.. P. W. (pracovníčok daňového
úradu), J.. M. B., J.. P. S., Q.. Q. A. a J.. A. V., závery znaleckého posudku Kriminalistického a

expertízneho ústavu, ale najmä obsah listinných dôkazov, porovnanie tých, ktoré obžalovaný predložil
v rámci úverového konania na pobočke B. B. a tých, ktoré boli vyžiadané z F. U. je aj podľa názoru
krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok tak, ako je v skutkovej vete výroku napadnutého
rozsudku ustálený (aj keď podľa názoru krajského súdu sa hádam precíznejším zdalo byť vyjadrenie, že
sfalšované doklady predložil ako originál a nie, že predložil originál) sa stal a že ho obžalovaný spáchal.

Okolnosť, že sa skutku kladeného mu za vinu dopustil (aj keď v priebehu celého doterajšieho konania
využil svoje právo a nevypovedal) napokon nenamieta v podanom odvolaní ani samotný obžalovaný,
naopak tvrdí, že konania kladeného mu za vinu sa dopustil (dokonca tvrdí, že sa k spáchaniu skutku
priznal a oľutoval ho, čo však nezodpovedá obsahu vykonaných dôkazov a ním podané vyjadrenie za

dôkaz nie je možné považovať). Vzhľadom na to nepovažuje krajský súd za potrebné sa v tomto smere
vykonaným dôkazom podrobnejšie venovať a vo vzťahu k nim, aj ich obsahu poukazuje na dôvody
napadnutého rozsudku, ktoré si osvojuje.

Podľa odvolacích námietok obžalovaného konanie, ktorého sa dopustil však nie je trestným činom,

pretože konal za okolností uvedených v § 24 Tr. zákona, teda v krajnej núdzi.

Aj uvedenou okolnosťou, teda okolnosťou, či v tomto prípade nejde u obžalo-vaného o konanie v krajnej
núdzi v zmysle § 24 ods. 1 Tr. zákona, sa prvostupňový súd zaoberal a v stručnosti uviedol, vzhľadom
na ktoré skutočnosti dospel k záveru, že konanie obžalovaného nemožno posúdiť ako konanie v krajnej

núdzi podľa § 24 ods. 1 Tr. zákona.

Aj s týmto záverom súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje.

Krajná núdza je jednou z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, čo znamená, že v prípade ak sú

splnené jej podmienky, skutok, ktorý by bol inak trestným činom, nie je protiprávnym.

Podmienky krajnej núdze, resp. konania v krajnej núdzi sú upravené v ustanovení § 24 Tr. zákona.

Podľa § 24 ods. 1 Tr. zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace

záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 24 ods. 2 Tr. zákona nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace
záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok jezjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo
priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

Krajský súd nenamieta proti tvrdeniam uvedeným v dôvodoch odvolania, že účelom ustanovenia § 24
Tr. zákona o krajnej núdzi je predovšetkým umožniť občanom chrániť vlastný záujem a záujem iných v
prípade reálnej hrozby poruchy záujmu, ktorý Trestný zákon chráni v situácii, keď túto hroziacu poruchu
v danom čase a mieste nemožno odvrátiť inak, než samotným konaním v krajnej núdzi. Nespochybňuje
ani okolnosť, že v prípade reálnej hrozby na živote alebo zdraví či už samotného obžalovaného alebo

jeho rodiny, je škoda spôsobená na cudzom majetku nepochybne menej závažným následkom, než
akým by bol následok v prípade naplnenia hrozby na živote alebo zdraví osôb.

Priamo z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. zákona však vyplýva, že nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné
nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak
alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.

Už vyššie bolo uvedené, že ochrana života a zdravia osôb je nepochybne nadradená ochrane majetku,
čiže aj ak by sa pripustilo, že obžalovaný mal spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudkukonaťlenvzáujmeochranyživotaazdraviasvojhoalebosvojichblízkych,nešlobyoporušenie
princípu proporcionality krajnej núdze.

Princíp subsidiarity krajnej núdze však kladie podmienku, že konať v krajnej núdzi obetovaním
záujmu chráneného trestným zákonom je možné až vtedy, ak neexistujú iné možnosti odvrátenia
priamo hroziaceho nebezpečenstva, to znamená, že konať v krajnej núdzi je možné až vtedy, ak
nebezpečenstvo nie je možné odvrátiť inak. Nebezpečenstvo, ktoré sa pri krajnej núdzi odvracia musí

teda hroziť záujmom chránených Trestným zákonom musí hroziť priamo a nie je možné ho za daných
okolností odvrátiť inak.

Pokiaľ niektorá z vyššie uvedených podmienok splnená nie je, nejde o konanie v krajnej núdzi.

Sám obžalovaný v dôvodoch odvolania uvádza, že pripúšťa, že existovali spôsoby, ktorými mohol
odvrátiť nebezpečenstvo inak ako nelegálnym konaním, avšak práve v danom čase a mieste
zohľadňujúc pritom nátlak v podobe hroziaceho nebezpečenstva nevidel inú možnosť, ako predísť
fatálnemu následku v podobe smrti členov vlastnej rodiny, než splnením pokynov jemu neznámych osôb
a to aj za cenu, že sa tým dopustí protiprávneho konania.

Odhliadnuc od doby, kedy sa uvedená okolnosť začala spomínať (o násilí vo vzťahu k obžalovanému
vypovedala svedkyňa V. Q., manželka obžalovaného na hlavnom pojednávaní dňa 06.02.2018 a
obžalovaný to potom uvádzal vo svojom vyjadrení, ktoré súdu predložil na hlavnom pojednávaní
24.05.2018)jepotrebnézhľadiskaposudzovaniapodmienokkonaniavkrajnejnúdzipoukázaťopätovne

a zvlášť na okolnosť, že konaním v krajnej núdzi sa odvracia priamo hroziace nebezpečenstvo záujmu
chránenému týmto zákonom a že o krajnú núdzu nejde, ak bolo uvedené nebezpečenstvo možné
odvrátiť inak.

Zobsahuspisujezrejmé,žekuzavretiuzmluvyoúveredošlonapobočkeB.B.24.06.2013.Nepochybne

určitú dobu, aj keď nie je zrejmé, akú konkrétne, pred tým musel obžalovaný jednak kontaktom na B.
B. zisťovať podmienky úveru a jednak musel zabezpečiť podklady potrebné pre uzatvorenie uvedenej
zmluvy. Z prehľadu čerpania prostriedkov, ktoré boli na účet bankou poskytnuté vyplýva, v ktorých dňoch
a v akej výške boli z účtu prostriedky čerpané, pričom v prevažnej miere išlo o výbery v hotovosti a
posledný z výberov podľa uvedeného prehľadu bol uskutočnený 20.09.2013.

Od doby uzavretia zmluvy do vyčerpania prostriedkov z účtu teda uplynuli minimálne tri mesiace. Ak
by sa aj uverilo tvrdeniu obžalovaného o konaní pod nejakým nátlakom, nie je možné konštatovať, že
jeho konanie spĺňa podmienky konania v krajnej núdzi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Tr. zákona,
pretože aj keby po celú dobu priamo hrozil útok na záujmy chránené Trestným zákonom, teda na život

a zdravie jeho rodiny (čo však ani len z obsahu výpovede svedkyne V. Q. vyvodiť nie je možné), tak
obžalovaný mal možnosť uvedené nebezpečenstvo odvrátiť už v priebehu doby, keď sa uzatvorenie
zmluvy pripravovalo jednoduchým oznámením tejto hrozby príslušným orgánom a uvedenú možnosťmal nepochybne aj po dobu, keď prostriedky z úveru čerpal. Zaujímavé však je, že potom čo došlo k ich
vyčerpaniu sa s ním už pracovníci banky spojiť nevedeli, aj keď predtým s nimi aktívne komunikoval.

Vzhľadom na uvedené preto prvostupňový súd postupoval správne, keď obžalovaného uznal za vinného
zoskutkuuvedenéhovovýrokovejčastinapadnutéhorozsudkuajehokonanieajsprávneprávneposúdil
a právnu kvalifikáciu aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Pochybenie, ktoré by bolo možné napraviť nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o treste. Pri ukladaní

trestu prvostupňový súd nepochybne vychádzal zo zásad pre ukladanie trestov uvedených v § 34 Tr.
zákona a pri určovaní druhu a výmery trestu zo zásad upravených v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zákona,
podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne súd najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Vzhľadom na to, že trest ukladal za viac trestných činov, postupoval správne v zmysle zásady upravenej
v ustanovení § 41 ods. 1 Tr. zákona, keď ukladal úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré
sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestným. Tým je v danom prípade obzvlášť závažný zločin
úverového podvodu podľa § 222 ods. 5 Tr. zákona, za ktorý zákon v osobitnej časti stanovuje trestnú
sadzbuvovýmereod10do15rokov.Prvostupňovýsúdpriznalobžalovanémuakopoľahčujúcuokolnosť

okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Tr. zákona, teda okolnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol
riadny život a ako priťažujúcu okolnosť pričítal tak isto správne okolnosť uvedenú v § 37 písm. h) Tr.
zákona, teda, že spáchal viac trestných činov, takže vzhľadom na rovnovážnosť pomeru priťažujúcej a
poľahčujúcej okolnosti nebolo potrebné trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona v
danom prípade modifikovať a trest bolo potrebné ukladať v rámci uvedenej trestnej sadzby, teda trestnej

sadzby 10 až 15 rokov. K uvedenému krajský súd len podotýka, že z odpisu registra trestov, ktorý si
vyžiadal, zistil, že obžalovaný bol medzičasom trestným rozkazom Okresného súdu Košice I. sp. zn.
5T/34/2017 zo dňa 31.05.2017 právoplatne uznaný za vinného z trestného činu neodvedenia dane a
poistnéhopodľa§277ods.1Tr.zákonaatrestnéhočinunezaplateniadaneapoistnéhopodľa§278ods.
1Tr.zákona,zaktorémuboluloženýpeňažnýtrestvovýmere300,-eur,tenvšakdňa12.10.2017uhradil,

takže sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený, čiže aj keď teraz súdený skutok spáchal skôr, než
bol v súdom prvého stupňa v inej veci vyhlásený odsudzujúci rozsudok (doručením trestného rozkazu
nastávajú účinky vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku) neprichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu
a to vzhľadom na ustanovenie § 42 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého ustanovenie o súhrnnom treste sa
nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Trest, ktorý prvostupňový súd obžalovanému v danom prípade uložil, je trestom uloženým na úplne
dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby a ani krajský súd nezistil žiadne okolnosti vzhľadom
na existenciu ktorých by prípadne mohla prichádzať do úvahy aplikácia ustanovenia § 39 Tr. zákona o
mimoriadnom znížení uvedeného trestu.

Pochybenia nezistil krajský súd ani vo výroku o spôsobe výkonu trestu, keďže ako na to správne
poukázal prvostupňový súd v prípade, že obžalovaného uznáva súd vinným z obzvlášť závažného
zločinu, je v zmysle § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zákona potrebné ho na výkon trestu zaradiť do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Prvostupňový súd však dospel k záveru, že vzhľadom

na osobu obžalovaného, bude jeho náprava lepšie zaručená v inom stupni stráženia a vzhľadom na
uvedenú skutočnosť ho zaradil do miernejšieho stupňa stráženia, konkrétne do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

Prvostupňový súd odôvodnil aj svoj postup pri rozhodovaní o náhrade škody a keďže zo strany

poškodeného uvedený výrok napadnutý nebol, niet dôvod na zmenu ani tohto výroku.

Čo však pozornosti okresného súdu ušlo, avšak v dôsledku odvolania podaného len v prospech
obžalovaného to nemôže krajský súd napraviť, je skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1
Tr. zákona mal obžalovanému uložiť aj ochranný dohľad, keďže podľa uvedeného ustanovenia sa

páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody,
ochranný dohľad ukladá obligatórne. Na podklade odvolania podaného len v prospech obžalovaného
však nemôže dôjsť k rozhodnutiu v jeho neprospech, a preto krajský súd, ako bolo uvedené, toto
pochybenie napraviť nemohol.Z uvedených dôvodov preto odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.