Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 29, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sak/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200406
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:1023200406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. a členov senátu: JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v
právnej veci žalobcu: O. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia a Ukrajina, adresa
posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: T.. Y. X/XX, . W., Ruská federácia, adresa posledného
prechodného pobytu v krajine pôvodu: T.. V. XXX, mesto J., B. R., T., toho času: I. XX, XXX XX. O.,
zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014,
proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 08. marca 2023 proti rozhodnutiu

žalovaného ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03. februára 2023, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8SaZ/3/2023- 53 zo dňa 29. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného
konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 vo výroku 1/ rozhodol o
neudelení azylu podľa § 13 ods.1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“) a vo výroku 2/ rozhodol o poskytnutí
doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 20 ods.4 ZoA, a to na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca dňa 15.7.2022 požiadal o
udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ako vojak v

zálohe by bol v prípade návratu do Ruska povolaný do armády, ako aj z dôvodu nesúhlasu so súčasným
politickým režimom v Rusku. Uvedené dôvody vyhodnotil žalovaný ako nedôvodné, nakoľko podľa
žalovaného z jeho výpovede je zrejmé, že jeho krajinou pôvodu v prípade posúdenia dôvodov jeho
žiadosti je Ukrajina, nakoľko v konaní bolo objektívne preukázané, že je štátnym občanom tejto krajiny.
Ochranutejtokrajinyvyužívalbezakýchkoľvekproblémovaždofebruára2022,kedynaUkrajinevypukol
ozbrojený konflikt. Samotný konflikt a nepriaznivá všeobecná situácia v krajine pôvodu nezakladá
relevantný dôvod pre udelenie azylu, a to aj s poukazom na dokument UNHCR, podľa ktorého „osoby,

ktoré sú donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených
konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie
v zmysle uvedeného dohovoru“.3. Žalovaný aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža26/2014 zo dňa 23.9.2014
dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z
dôvodov uvedených v § 8 ZoA, a preto mu azyl neudelil.

4. Žalovaný v závere zhrnul, že vzhľadom na to, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 8ZoA,
azyl mu neudelil, zároveň mu však poskytol podľa § 13a ZoA doplnkovú ochranu na území Slovenskej
republiky na dobu jedného roka.

II.

Konanie na krajskom súde
5. Žalobca podal proti rozhodnutiu (výroku 1/ o neudelení azylu) na Krajský súd v Bratislave správnu
žalobu vo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „S.s.p.“), z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c) S. s. p. a z dôvodu uvedeného v § 191
ods. 1 písm. e) S. s. p. t. j. pre nesprávne právne posúdenie veci žalovaným a zistenie skutkového stavu
orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

6. Žalobca namietal najmä, že:
· žalovaný nesprávne právne posúdil vec tým, že za krajinu pôvodu žalobcu považoval iba Ukrajinu, hoci
pojem krajina pôvodu sa vzťahuje na všetky štáty, ktorých je žalobca nositeľom štátneho občianstva a
ku ktorým žiada o medzinárodnú ochranu. Žalovaný nesprávne právne posúdil osvedčenie o štátnom
občianstve Ukrajiny, čím porušil ustanovenie § 19a ods. 1 písm. a) ZoA, neskúmal aktuálne právne

predpisy Ukrajiny a spôsob, akým sa uplatňujú. Nevyhodnotil, že občianstvo Ukrajiny je de facto
neúčinné a nespája sa s ním ochrana, akú štát normálne poskytuje. Ukrajina žiadateľovi odmieta vydať
cestovný doklad Ukrajiny, z čoho sa môžeme domnievať, že žalobcu za svojho občana v dôsledku jeho
predchádzajúcej alebo stále trvajúcej štátnej príslušnosti k Ruskej federácií nepovažuje, a to z dôvodu
vojnovej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine,

· žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko sa mu nepodarilo v azylovom konaní vylúčiť
pochybnosti o tom, že príslušnosť žiadateľa o azyl k Ruskej federácii zanikla, preto sú jeho obavy
vyplývajúce z tejto príslušnosti ku krajine pôvodu dôvodné a reálne riziko prenasledovania hrozí.

Žalobca má pochybnosti o existencií štátnej príslušnosti k Ukrajine. Jeho osvedčenie o štátnom

občianstve Ukrajiny neznamená nadobudnutie občianstva de lege, najmä nie v situácii ozbrojeného
konfliktu a s tým súvisiacich zmien právnych predpisov Ukrajiny. Naopak, je presvedčený, že jeho
príslušnosť k Ruskej federácií nezanikla s ohľadom na politiku vojnového agresora. Žalobca je vojakom z
povolania s vysokou dôstojníckou hodnosťou a Ruská federácia ho vedie v evidencii svojich ozbrojených
síl. Takisto, vzhľadom na určitú príslušnosť k Ukrajine, je evidovaný v registri brancov Ukrajiny. Žalobca

má opodstatnené obavy z prenasledovania v oboch krajinách svojho pôvodu. Vzhľadom na zjavne stále
trvajúcu štátnu príslušnosť k Ruskej federácii sa vo vzťahu k Ukrajine obáva, že je a v budúcnosti vždy
bude štátom a jeho orgánmi považovaný za špióna a nepriateľa štátu (prenasledovanie z dôvodu štátnej
príslušnosti). V prípade návratu žalobcu na Ukrajinu a jeho mobilizácie Ukrajinou bude považovaný za
vojnového zradcu v Ruskej federácii. Zároveň má obavy, že v prípade návratu do Ruskej federácie

bude čeliť prenasledovaniu z dôvodu svojej národnosti a určitej príslušnosti k Ukrajine, ako aj z dôvodu
zastávania určitých politických názorov, a to nesúhlasu s politikou Putina, ktorá má počiatok v anexii
Krymu a následne vedením vojny na Ukrajine. S politickým nesúhlasom je úzko spätý nesúhlas s
podrobením sa mobilizácii do vojny proti jeho rodnej krajine, proti vlastnému bratovi a rodičom, proti
manželke svojho syna, v dôsledku ktorej by bol nútený páchať trestné činy proti ľudskosti. Za vyjadrenie

svojho priameho nesúhlasu mu hrozí trestné stíhanie alebo trest za odmietnutie výkonu vojenskej služby
v čase ozbrojeného konfliktu, čo v konečnom dôsledku aj tak znamená, že by z výkonu trestu priamo
putoval na front. Po mobilizácii Ruskou federáciou sa stáva vojnovým zradcom Ukrajiny.
7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom rozhodnutie vo výroku 1/,
ktorým žalovaný neudelil azyl, podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona SSP zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie.
8. V dôvodoch rozhodnutia správny súd uviedol, že počas správneho konania bola spornou otázka
existencia žalobcovho občianstva Ruskej federácie, ktorú nevylúčil ani žalovaný. Podľa správneho súdu
nespochybniteľná je však skutočnosť, že žalobcovi nebolo zo strany štátnych orgánov Ruskej federácie
doručené rozhodnutie o vzdaní sa štátneho občianstva, ani mu nebol odobratý cestovný pas, či ostatné

doklady, čo žalobca uvádzal už počas správneho konania.
9. S poukazom na Dokument UNHCR, ktorý v ust. § 2 článok 1 A, uvádza: „V prípade, že osoba,
ktorá má viac než jedno štátne občianstvo, znamená termín „krajina štátnej príslušnosti“ každú jednu
krajinu, ktorej občianstvo má. (zdroj: https://www.unhcr.org/media/handbook-procedures-and-criteria-determining-refugee-status-under-1951-convention-and-1967) ako aj s odkazom na rozsudok NS SR
sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 25.03.2015, podľa ktorého „Špecifikom konania vo veci medzinárodnej
ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade

pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“)...“ správny súd
považoval rozhodnutie žalovaného za predčasné, bez riadnych a preukázaných záverov o občianstve
žalobcu, nakoľko v prípade dedukcie, ktorú si osvojil, mal za krajinu pôvodu žalobcu považovať Ukrajinu
a súčasne aj Ruskú federáciu a jeho žiadosť o azyl posudzovať vo vzťahu k obom krajinám.
10. Z uvedeného dôvodu správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 220 S. s. p. zrušil a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou posúdiť žiadosť žalobcu o udelenie azylu
vo vzťahu k Ukrajine a aj k Ruskej federácii a následne ju opätovne vyhodnotiť s tým, že nové
rozhodnutie vo veci náležite odôvodní, tak aby spĺňalo požiadavky preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti,
a to predovšetkým s uvedením, aké zákonné kritérium pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany
žalobcovi skúmal a s akým výsledkom.

III.
Konanie na kasačnom súde
A)
11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ (žalovaný) v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z
dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ najmä

namietal, že:
· správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozsudku
konštatoval, že žalobca naďalej disponuje štátnym občianstvom Ruskej federácie. Sťažovateľ naďalej
zastáva názor, že prípad žalobcu posudzoval správne, keď ustálil štátnu príslušnosť žalobcu ako
ukrajinskú. Uviedol, že žalobca počas celého konania konzistentne tvrdil, že má štátnu príslušnosť

Ukrajiny a štátnej príslušnosti Ruskej federácie sa vzdal. V roku 2019 požiadal na Ukrajine o udelenie
trvalého pobytu, avšak podmienkou pre jeho udelenie bolo získanie štátneho občianstva Ukrajiny.
Občianstvo Ukrajiny bolo žalobcovi udelené 14.12.2021 ako vyplýva z dokumentu, ktorý žalobca
predložil do konania. Tento dokument bol overený aj veľvyslanectvom Ukrajiny v Slovenskej republike,
ktoré potvrdilo, že uvedený doklad je oficiálnym potvrdením o registrácii osoby za štátneho občana

Ukrajiny, ktoré vydáva príslušný orgán - Štátna migračná služba Ukrajiny. Na základe uvedeného
sťažovateľ nemal žiadne pochybnosti o tom, že žalobca disponuje štátnym občianstvom Ukrajiny. Až
do odchodu žalobcu z Ukrajiny, žalobca na jej území žil a podnikal, čo by bez legálneho pobytu nebolo
možné. Štátnu príslušnosť žalobcu k Ukrajine nespochybnil ani správny súd v napadnutom rozsudku.
· sťažovateľ so žalobcom vykonal 3 pohovory, počas ktorých žalobca konzistentne tvrdil, že v súvislosti

so vzdaním sa štátneho občianstva Ruskej federácie splnil všetky podmienky tak, ako boli formulované v
zákone o občianstve a že štátne občianstvo Ukrajiny by neobdržal, keby sa nevzdal štátneho občianstva
Ruskej federácie. Sťažovateľ sa zaoberal aj zákonom Ukrajiny o štátnom občianstve, keď vo vyjadrení k
správnej žalobe odkázal na konkrétne články uvedeného zákona, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že
cudzinci majú povinnosť ustanovenú právnymi predpismi štátu predložiť doklad o ukončení občianstva

iného štátu, avšak ho nemôžu získať z dôvodov nezávislých od ich vôle, predložia vyhlásenie o vzdaní
sa cudzieho občianstva. Takáto situácia nastala aj v prípade žalobcu, ktorý síce nepredložil doklad o
ukončení občianstva Ruskej federácie, ale „iba“ vyhlásenie o vzdaní sa cudzieho občianstva.
· sťažovateľ ustálil štátnu príslušnosť žalobcu len k Ukrajine. Takáto, resp. ešte prísnejšia je prax aj v
iných štátoch EÚ,

· pri posudzovaní žiadosti žalobcu o udelenie azylu, v súvislosti s možným prenasledovaním jeho osoby,
žalobca neuvádzal žiadne obavy, že by mu v prípade návratu na Ukrajinu mohlo hroziť prenasledovanie
podľa § 8 ZoA. Práve naopak, žalobca opustil Ruskú federáciu a v roku 2018 sa opäť vrátil na Ukrajinu,
pretože ako počas pohovoru uviedol, bol vnútorne presvedčený o tom, že k anexii Krymu (regiónu
jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý domov nie je v Ruskej federácii, ale

na Ukrajine. Z tohto dôvodu aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt. Z uvedeného podľa
sťažovateľa vyplýva, že žalobca až do svojho odchodu z územia Ukrajiny požíval „ochranu“ na Ukrajine,
· sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok
správneho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
B)

12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ obhajuje správnosť ustálenia
ukrajinskej štátnej príslušnosti žalobcu najmä tým, čo žalobca počas celého konania tvrdil o svojej
príslušnosti ku krajine pôvodu, čo však nie je pravda. Žalobca zdôraznil, že pri vstupnom pohovore
uviedol, že je ruskej štátnej príslušnosti. V priebehu konania fakty o svojej príslušnosti žiadnymspôsobom nepozmeňoval, do konania len predložil dokument, ktorý žalovaný ustálil ako osvedčenie o
štátnom občianstve Ukrajiny. Sťažovateľ prvýkrát v podanej kasačnej sťažnosti označil tento dokument
ako potvrdenie o registrácii osoby za štátneho občana Ukrajiny. Na margo tvrdenia sťažovateľa, že

dokument bol overený aj Veľvyslanectvom, dal žalobca do pozornosti, že Veľvyslanectvo Ukrajiny na
Slovensku neskúmalo obsah dokumentu, jeho právne účinky, ale skúmalo iba jeho pravosť. Skúmanie
obsahu tohto dokumentu z hľadiska jeho právnych účinkov je podľa žalobcu úlohou žalovaného. Žalobca
dňa 14.12.2021 nadobudol dokument, tzv. dočasné osvedčenie o štátnom občianstve, a následne dňa
08.02.2022 požiadal na ruskom veľvyslanectve v Kyjeve o vzdanie sa občianstva Ruskej federácie.

Dňa 24.02.2022, len niekoľko dní po tom, ako podal žalobca žiadosť o vzdanie sa občianstva Ruskej
federácie,RuskáfederácianapadlaUkrajinu.RuskéVeľvyslanectvovKyjeveokamžiteopustiloUkrajinu.
K procesu „rozhodovania o uvoľnenie zo štátneho zväzku“ žalobcu nedošlo. Túto skutočnosť mal
ozrejmiť sťažovateľ. Z informácií o krajine pôvodu, ktoré si sám obstaral do konania vyplýva, že Ruská
federácia nevydáva cestovné pasy tým, ktorí majú byť mobilizovaní. Žalovaný mal preto skúmať, či
Ruská federácia aktuálne prepúšťa zo štátneho zväzku profesionálnych vojakov. Ak Ruská federácia

neuvoľnila žalobcu zo štátneho zväzku, je v rozpore so Zákonom Ukrajiny o štátnom občianstve Ukrajiny,
aby žalobca disponoval aj iným štátnym občianstvom, ako občianstvom Ukrajiny, bez ohľadu na to, že
prejavilvôľuvzdaťsaobčianstvaRuskejfederácie.PodľaZákonaUkrajinyoštátnomobčianstveUkrajiny
je vylúčené, aby občan Ukrajiny disponoval aj iným štátnym občianstvom, ako občianstvom Ukrajiny.
Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd SR zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú.

IV.
Právny názor kasačného súdu
13. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2

S. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
14. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 30. novembra 2023 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).
V.
Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
Podľa § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý:

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 2 písm. d/ ZoA na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované

konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení,
ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo
psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych
opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí
súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom

alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie
výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy
uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
Podľa § 13 ZoA ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 (písm. a) alebo
nespĺňa podmienky podľa § 10 (písm. b).

VI.
Posúdenie námietok kasačným súdom
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu správneho súdu,
ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky
sťažovateľa, podľa ktorých krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia nie sú

dôvodné.
16. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi preskúmavaným rozhodnutím bolo nesplnenie
relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle ZoA. Žalovaný vyjadril v napadnutom rozhodnutí
názor, že žalobca je štátnym občanom Ukrajiny. Ochranu tejto krajiny využíval bez akýchkoľvekproblémov až do februára 2022, kedy na Ukrajine vypukol ozbrojený konflikt. Samotný konflikt a
nepriaznivá všeobecná situácia v krajine pôvodu nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu a z
dôvodu, že nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8

ZoA azyl mu neudelil.
17. Správny súd ako spornú otázku posúdil existencia žalobcovho občianstva Ruskej federácie, ktorú
nevylúčil ani žalovaný. Podľa správneho súdu nespochybniteľná je však skutočnosť, že žalobcovi nebolo
zo strany štátnych orgánov Ruskej federácie doručené rozhodnutie o vzdaní sa štátneho občianstva, ani
mu nebol odobratý cestovný pas, či ostatné doklady, čo žalobca uvádzal už počas správneho konania.

Správny súd považoval rozhodnutie žalovaného za predčasné, bez riadnych a preukázaných záverov
o občianstve žalobcu, nakoľko v prípade dedukcie, ktorú si osvojil, mal za krajinu pôvodu žalobcu
považovať Ukrajinu, a súčasne aj Ruskú federáciu a jeho žiadosť o azyl posudzovať vo vzťahu k obom
krajinám.
18. Žalovaný v kasačnej sťažnosti proti tomu názoru brojil, mal za to, že správny súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobca naďalej

disponuje štátnym občianstvom Ruskej federácie, nakoľko zo strany Ruskej federácie k dnešnému dňu
neobdržal žiadne vyrozumenie týkajúce sa jeho štátneho občianstva Ruskej federácie. Žalovaný ustálil
štátnu príslušnosť žalobcu len k Ukrajine, zaoberal sa aj zákonom Ukrajiny o štátnom občianstve, keď vo
vyjadrení k správnej žalobe odkázal na konkrétne články uvedeného zákona, ktoré hovoria o tom, že v
prípade, že cudzinci majú povinnosť ustanovenú právnymi predpismi štátu predložiť doklad o ukončení

občianstva iného štátu, avšak ho nemôžu získať z dôvodov nezávislých od ich vôle, predložia vyhlásenie
o vzdaní sa cudzieho občianstva. Takáto situácia nastala aj v prípade žalobcu, ktorý síce nepredložil
doklad o ukončení občianstva Ruskej federácie, ale „iba“ vyhlásenie o vzdaní sa cudzieho občianstva.
19. Najvyšší správny súd SR považuje uvedené námietky sťažovateľa za nedôvodné.
20. Predovšetkým z rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé na základe akých dôkazov ustálil, že

žalobca je občanom Ukrajiny. Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 29.7.2022 (resp. 28.7.2022) zrejme
ide o chybu v dátume, nakoľko sa nezhoduje dátum pohovoru uvedený v úvode dotazníka (29.7.2022) s
dátumom uvedeným v závere o ukončení pohovoru (28.7.2022) vyplýva, že v časti identifikácie žiadateľa
samotný žalovaný uvádza, že v priestoroch ZT Humenné bol vykonaný pohovor so žiadateľom o azyl
alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany O. O., nar. XX.X.XXXX, štátnym občanom Ruskej federácie.

Rovnako v osobných údajoch žiadateľa je uvedená ako terajšia štátne príslušnosť: Ruská federácia,
národnosť ukrajinská. Dôvodom jeho žiadosti o udelenie azylu podľa dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa
29.7.2022 (resp.28.7.2022) bolo, že po prvé nesúhlasí s politikou Ruskej federácie, ktorú vedie proti
Ukrajine. Za druhé, Rusko zabralo Krym, kde sa narodil a on s tým nesúhlasí. Za tretie Rusko vedie
vojnu s jeho rodnou krajinou, vojny sa obáva, ako major vie čo je vojna, takže uteká pred vojnou. Za

štvrté, keby sa vrátil do Ruska, hneď by ho zobrali do armády a on nechce bojovať proti Ukrajine, svojej
krajine. Po piate chce žiť na Slovensku a chrániť Slovensko v prípade, že Rusko zaberie Ukrajinu a
chcelo by pokračovať ďalej v obsadzovaní ďalších krajín.
21. Z rovnakých údajov, t. j., že žalobca je štátnym príslušníkom Ruskej federácie vychádzal žalovaný
aj pri doplňujúcom pohovore zo dňa 22.11.2022 v ktorom žalobca uviedol, že v roku 2014 prišiel na

Ukrajinu za účelom vybavenia si pobytu a občianstva na Ukrajine, žiadosť mu však neprijali lebo nespĺňal
podmienku, že žil na Ukrajine po rozpade Sovietskeho zväzu. Až v roku 2017 bol prijatý zákon, ktorý
tento štatút upravoval a keďže dané kritérium spĺňal, tak prišiel v roku 2018 na Ukrajinu vybaviť si pobyt
a občianstvo. Podal si žiadosť a pol roka ho Migračný úrad preveroval a po pol roku dostal prechodný
pobyt na 2 roky. Proces získania občianstva Ukrajiny bol zdĺhavý a podmienkou bolo vzdanie sa ruského

občianstva, čo urobil 8.2.2022 na predpísanom tlačive, ktoré zaslal na Veľvyslanectvo Ruskej federácie
na Ukrajine. Tlačivo o vzdaní sa ruského občianstva predložil Migračnému úradu na Ukrajine, ktorý mu
vydal osvedčenie o štátnom občianstve na základe tohto osvedčenia mu vydali občiansky preukaz a
vodičský preukaz Ukrajiny a po vydaní dokumentu o osvedčení občianstva čakal na vydanie pasu, avšak
v tej dobe prezident Ukrajiny vydal zákon, podľa ktorého už viac nebudú udeľovať občianstva ruským

občanom. Z uvedeného dôvodu mu pas nebol vydaný. Dňa 10.2.2022 dostal obnovenie povolenia na
pobyt od 12.2.2022 do 30.12.2022. Od tejto doby je registrovaný v evidencii brancov Ukrajiny, čo zistil
na hranici, keď odchádzal na Slovensko. Ukrajinské povolenie na pobyt mu ukrajinskí policajti zobrali
a hranice prešiel na ruský pas.
22. Z totožných údajov, t. j., že žalobca je štátnym príslušníkom Ruskej federácie vychádzal žalovaný aj

pri doplňujúcom pohovore zo dňa 20.1.2023, v ktorom žalobca uviedol, že v roku 2018 prišiel na Ukrajinu
a začal si vybavovať legalizáciu pobytu, aby tam mohol žiť. Podmienkou získania pobytu bolo získanie
ukrajinského štátneho občianstva, ktoré mu však bolo zamietnuté, preto v máji 2021 opätovne požiadal
o ukrajinské občianstvo, pričom jeho žiadosti bolo vyhovené, potom ako sa elektronicky vo februári 2022vzdal ruského občianstva. Po vypuknutí vojny bol konzulát Ruskej federácie v Kyjeve zrušený a viac so
zastupiteľským úradom nemal žiadny kontakt.
23. Pokiaľ teda žalovaný ustálil, že žalobca je občanom Ukrajiny, a vo vzťahu k tejto krajine posudzoval

aj existenciu dôvodov pre udelenie azylu, je nutné podotknúť, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, z
akých dôkazov vychádzal ako ich vyhodnotil a na základe čoho ustálil, že žalobca je štátnym občanom
Ukrajiny, a prečo sa azylovými dôvodmi aj vo vzťahu k Ruskej federácie nezaoberal, pretože žalovaný
v rozhodnutí neobjasnil na základe akých úvah nepovažoval žalobcu za štátneho príslušníka Ruskej
federácie. Z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutia musia byť takéto dôvody zrejmé z rozhodnutia

žalovaného a nie z vyjadrenia k žalobe, resp. z dôvodov kasačnej sťažnosti.
24. Žalobca v žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu žalovaným je nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, nakoľko žalovanému sa nepodarilo v azylovom konaní vylúčiť pochybnosti o tom,
že príslušnosť žiadateľa o azyl k Ruskej federácií zanikla, preto sú jeho obavy vyplývajúce z tejto
príslušnosti ku krajine pôvodu dôvodné a reálne riziko prenasledovania hrozí.

Žalobca mal tiež pochybnosti o existencii štátnej príslušnosti k Ukrajine. Jeho osvedčenie o štátnom
občianstve Ukrajiny neznamená nadobudnutie občianstva de lege, najmä nie v situácii ozbrojeného
konfliktu a s tým súvisiacich zmien právnych predpisov Ukrajiny. Naopak, je presvedčený, že jeho
príslušnosť k Ruskej federácií nezanikla s ohľadom na politiku vojnového agresora. Žalobca je vojakom z
povolania s vysokou dôstojníckou hodnosťou a Ruská federácia ho vedie v evidencii svojich ozbrojených

síl. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil pre nepreskúmateľnosť najmä vo vzťahu k ustáleniu
spornej otázky o existencii žalobcovho občianstva Ruskej federácie, ktorú nevylúčil ani žalovaný.
25. Pokiaľ teda správny súd napadnuté rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu podľa § 191 ods. 1
písm. d/ zákona S. s. p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, bolo možné s jeho záverom
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť súhlasiť, pretože ani

podľa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného nespĺňalo
požiadavky preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti, a to predovšetkým s poukazom na absentujúce dôvody
pre ktoré žalovaný ustálil, že žalobca je štátnym občanom Ukrajiny a naopak vôbec sa prípadným
zánikom štátneho občianstva žalobcu vo vzťahu k Ruskej federácii nezaoberal.
26. Z hľadiska požiadaviek na preskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejne správy dáva Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky do pozornosti ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky počínajúc rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. októbra 2005 sp. zn. 4So/226/04
(publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 04/2006
pod č. R33/2006), podľa ktorého: „Rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné a treba ho zrušiť
aj vtedy, ak správny orgán svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia možno

vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý
ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania,...“.
27. Nezrozumiteľnosťou sa podľa vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozumie nielen jazyková, ale aj logická nezrozumiteľnosť. Patria sem aj prípady, keď z rozhodnutia nie je
zrejmé, či a aké dôkazy boli vykonané, a ďalej prípady, keď dôkazy sú v zjavnom rozpore medzi výrokom

a odôvodnením rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov" neznamená len absolútny
nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov.
28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, zhodne s názorom správneho súdu, dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V napadnutom
rozsudku i správny súd správne poukazuje na skutočnosť, že bez riadnych a preukázaných záverov o

občianstve žalobcu možno považovať rozhodnutie žalovaného za predčasné.
29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa s takýmto názorom správneho súdu stotožňuje a
dodáva, že nemožno považovať za prípustné, aby sa účastník konania dozvedel dôvody na základe
ktorých správny orgán ustálil jeho štátnu príslušnosť ku krajine pôvodu až vo vyjadrení k žalobe,
resp. v kasačnej sťažnosti. Žiadnu z námietok, vznesených žalovaným v kasačnej sťažnosti nemožno

akceptovať, lebo nepostačuje, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie
musí byť zrozumiteľné aj pre účastníka konania, najmä ak sa ním rozhoduje o žiadosti o azyl, v konaní
v ktorom musí správny orgán ustáliť a odôvodniť vo vzťahu ku ktorej krajine posudzoval relevantnosť
dôvodov pre udelenie azylu, najmä v situácii keď žiadateľ nevie preukázať svoj status k jednej z krajín,
ktoré sú vo vojenskom ozbrojenom konflikte.

30. Námietka sťažovateľa týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom preto
nemohla obstáť. K námietke sťažovateľa, že na rozdiel od správneho súdu správne ustálil, že žalobca
disponuje štátnym občianstvom Ukrajiny, o čom nemal sťažovateľ žiadne pochybnosti, považuje
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky za dôležité zdôrazniť, že sťažovateľ (žalovaný) v rozhodnutíneponúkol žiadnu úvahu, ktorá by tento jeho úsudok potvrdila, podporila a neponúkol ani žiadnu úvahu o
tom, že štátne občianstvo Ruskej federácie mu zaniklo. Takéto úvahy sťažovateľ ponúka až v kasačnej
sťažnosti proti rozsudku správneho súdu.

31. Pokiaľ teda správny súd považoval rozhodnutie žalovaného za predčasné, bez riadnych a
preukázaných záverov o občianstve žalobcu, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky s jeho závermi
súhlasí, pričom dodáva, že udelenie azylu v ustanovení § 8 ZoA sa viaže na splnenie podmienok
žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených
v písm. a) alebo ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd v

písm. b) tohto ustanovenia.
32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že Kritériá a postupy
pri udeľovaní statusu utečenca/podľa Konvencie z r.1951 a podľa protokolu z r. 1967 o postavení
utečencov (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, Ženeva, január 1992) k pojmu „je mimo krajiny
svojejštátnejpríslušnosti“vbode87uvádzajú,ževďalšomkontexte„príslušnosť“označuje„občianstvo“,
zväzok medzi jednotlivcom a určitým štátom. Slová „nachádza“ sa mimo krajinu svojej príslušnosti sa

vzťahujú k osobám, ktoré majú občianstvo, na rozdiel od osôb bez štátnej príslušnosti. Vo väčšine
prípadov si utečenci zachovávajú príslušnosť krajiny svojho pôvodu.
33. Podľa bodu 88 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR) jednou z hlavných
podmienok priznania štatútu utečenca je, aby žiadateľ, ktorý má občianstvo, sa nachádzal mimo štát,
ktorého príslušnosť má. Z tohto pravidla neexistuje žiadna výnimka. Medzinárodná ochrana neprichádza

vôbec do úvahy, pokiaľ sa osoba nachádza na území krajiny svojho pôvodu.
34. Podľa bodu 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR) ak žiadateľ tvrdí, že
sa obáva perzekúcie v krajine svojej príslušnosti, je užitočné si overiť, či skutočne má občianstvo tejto
krajiny. Môžu však existovať pochybnosti o tom, či osoba má občianstvo. Samotný žiadateľ to nie je
schopný s istotou povedať alebo môže chybne tvrdiť, že má tú alebo onú štátnu príslušnosť alebo že je

bez štátnej príslušnosti. Ak príslušnosť danej osoby nie je možné jasne stanoviť, jej žiadosť o priznanie
štatútu utečenca musí byť posudzovaná rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez štátnej príslušnosti,
čo znamená, že je treba považovať za miesto štátnej príslušnosti osoby tú krajinu, v ktorom mala svoje
trvalé bydlisko.
35. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 2 písm. k/ ZoA, z ktorého vyplýva, že na účely tohto

zákona (ZoA) sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty, ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo
v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného bydliska.
36. Podľa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v prípade žalobcu nebola bez pochybností
doposiaľ ustálená štátna príslušnosť Ukrajiny a nebolo bez pochybností preukázané, že žalobca už nie
je občanom Ruskej federácie. Žalobca pritom tvrdí, že v prípade návratu na Ukrajinu a jeho mobilizácie

Ukrajinou bude považovaný za vojnového zradcu v Ruskej federácii. Zároveň má obavy, že v prípade
návratu do Ruskej federácie bude čeliť prenasledovaniu z dôvodu svojej národnosti a určitej príslušnosti
k Ukrajine, ako aj z dôvodu zastávania určitých politických názorov, a to nesúhlasu s politikou Putina,
ktorá má počiatok v anexii Krymu a následne vedením vojny na Ukrajine.
37. V tejto súvislosti musí žalovaný doplniť dokazovanie o správy o Ukrajine a objasniť aj s poukazom

na existenciu, resp. zmenu právnych predpisov Ukrajiny v situácii vojenského konfliktu na Ukrajine,
ktorý začal 24. februára 2022 inváziou ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu, a to najmä akým
spôsobom možno získať štátne občianstvo Ukrajiny v prípade štátnych občanov Ruskej federácie.
Rovnako tak žalovaný doplní správy o Ukrajine aj o Ruskej federácii o existencii právnej úpravy, ktorá
pripúšťa alebo vylučuje možnosť dvojitého štátneho občianstva a či v prípade vzdania sa občianstva

Ruskej federácie postačí vyplnenie a odoslanie formulára elektronickou poštou, resp. či podmienkou
vzdania sa občianstva Ruskej federácie sú aj ďalšie kroky zo strany štátnych orgánov Ruskej federácie,
akými sú odobratie pasu, resp. iných dokladov občana Ruskej federácie a aké má účinky vzdanie sa
občianstva Ruskej federácie bez realizácie ďalších takýchto krokov, resp. akceptácie zo strany štátnych
orgánov Ruskej federácie.

38. V prípade, že sa bez pochybností preukáže, že žalobca je štátnym príslušníkom Ukrajiny, žalovaný
posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine. V prípade,
že sa preukáže, že žalobca je naďalej občanom Ruskej federácie, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti
a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ruskej federácii. V prípade, že sa preukáže, že
je žalobca je občanom Ukrajiny aj Ruskej federácie, žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí

jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu k Ukrajine aj k Ruskej federácii.
39. V prípade, ak príslušnosť žalobcu napriek vykonanému dokazovaniu nebude možné jasne stanoviť,
jeho žiadosť o azyl v zmysle bodu 89 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (UNHCR) a tiež v
zmysle § 2 písm. k/ ZoA žalovaný posúdi rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez štátnej príslušnosti,čo znamená, že žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo
vzťahu ku krajine, v ktorej mal svoje trvalé bydlisko.
40. Možno teda uzavrieť, že žalovaný postupoval v rozpore s článkom 4 ods. 3 písm. a), b) a c)

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie
štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej
ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu
poskytovanej ochrany (kvalifikačná smernica), ktorý od neho vyžaduje, aby pri posúdení žiadosti o
medzinárodnúochranuvykonalnaindividuálnomzákladeazohľadnilvšetkyskutočnosti,pokiaľsatýkajú

krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a
spôsobu, akým sú uplatňované, príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane
informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia
a či sa mohlo odôvodnene očakávať, že žiadateľ prijme ochranu inej krajiny, kde by mohol získať štátne
občianstvo.
41. Pokiaľ žalovaný takto nepostupoval a nezohľadnil konkrétne postavenie a osobnú situáciu žiadateľa

vo vzťahu ku krajine jeho pôvodu, ktorú ustálil bez náležitého objasnenia všetkých rozhodných
skutočností, rozhodol nielen predčasne ako správne dôvodil správny súd, ale aj bez zohľadnenia kritérií
ustanovených v článku 4 ods. 3 kvalifikačnej smernice, a preto správny súd dôvodne jeho rozhodnutie
zrušil ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

40. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa však nestotožňuje s názorom správneho súdu, že
zásadu „benefit of doubt“, t. j. „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu
možno uplatniť aj vo vzťahu k určeniu štátnej príslušnosti žiadateľa o azyl.
41. Uvedenú zásadu je možné podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uplatniť
najmä pri posudzovaní vierohodnosti výpovede žiadateľa v azylovom konaní. Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa uvedenou zásadou zaoberal v mnohých svojich rozhodnutiach, v ktorých zdôraznil, že
posúdenie vierohodnosti žiadateľovej výpovede sa musí riadiť zásadou „benefit of doubt“, t. j. „v prípade
pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“. V rozsudku sp. zn. 10Sža/12/2016 z
29. júna 2016, Najvyšší súd SR uviedol: „Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie
zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej

ochrany je zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v
prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe
ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo
alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti s prihliadnutím na jeho presvedčenie,
názory, správanie, atď. dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo alebo

nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze
zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.“
42. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zásada „benefit of doubt“ sa uplatní na posúdenie dôveryhodnosti
vierohodnosti výpovede žiadateľa v azylovom konaní vo vzťahu k dôvodom žiadosti o azyl vo vzťahu ku
krajine pôvodu, o ktorej nie sú žiadne pochybnosti. V prípade, že sú pochybnosti o štátnej príslušnosti

žiadateľa o azyl a ak príslušnosť žiadateľa o azyl napriek vykonanému dokazovaniu nebude možné
jasne stanoviť, jeho žiadosť o azyl správny orgán posúdi rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez
štátnej príslušnosti, čo znamená, že žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z
prenasledovania vo vzťahu ku krajine, v ktorej mal svoje trvalé bydlisko (bližšie pozri bod 38 rozsudku).
43. Napriek tomu, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom správneho

súdu o aplikácii zásady „benefit of doubt“ pri určení štátnej príslušnosti žiadateľa o azyl, dospel k záveru,
že rozhodol vecne správne, keď napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť
a nedostatok dôvodov. Námietky sťažovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku
správneho súdu, a preto Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že kasačná sťažnosť
nie je dôvodná a podľa § 461 S.s.p. ju zamietol.

44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi,
ktorý v tomto konaní mal úspech, proti žalovanému (neúspešnému sťažovateľovi), podľa § 167 ods.
1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
kasačného konania.
45. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods.

4 S.s.p.).
Zásada „benefit of doubt“ sa uplatní na posúdenie dôveryhodnosti vierohodnosti výpovede žiadateľa
v azylovom konaní vo vzťahu k dôvodom žiadosti o azyl vo vzťahu ku krajine pôvodu, o ktorej nie sú
žiadne pochybnosti. V prípade, sú pochybnosti o štátnej príslušnosti žiadateľa o azyl a ak príslušnosťžiadateľa o azyl napriek vykonanému dokazovaniu nebude možné jasne stanoviť, jeho žiadosť o azyl
správny orgán posúdi rovnakým spôsobom ako prípad osôb bez štátnej príslušnosti, čo znamená, že
žalovaný posúdi dôvody jeho žiadosti a vyhodnotí jeho obavy z prenasledovania vo vzťahu ku krajine,

v ktorej mal svoje trvalé bydlisko.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.