Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 25, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/225/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108203013
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5108203013.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Urbárska obec - pozemkové spoločenstvo Krasňany,
Krasňany, IČO: 17 060 168, zastúpeného advokátkou JUDr. Genovévou Hlásnikovou, advokátkou,
Žilina, J. M. Hurbana 334/32, proti žalovanému PongrÁcz, s.r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
Mateja Bela 8, IČO: 31 637 973, zastúpenému advokátskou kanceláriou LOVÁSZ LEGAL s. r. o.,
Bratislava, Železničiarska 18, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.

zn. 8C/48/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. decembra 2020 sp.
zn. 11Co/90/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. februára 2020
č. k. 8C/48/2008 - 628 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D. pozemkov parc. č. XXXX lesné pozemky o
výmere 14836 m2, parc. č. XXXX v častiach trvalé trávnaté porasty o výmere 17001 m2 a lesné pozemky
o výmere 17002 m2 a parc. č. XXXX lesné pozemky o výmere 920144 m2 zapísané na LV č. XXX pre k.
ú.D.(výrokI.).Žalovanémuakoúspešnejstrane(§255ods.1zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporového

poriadku /ďalej len „CSP“/) priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v celom
rozsahu (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v spore išlo o určovaciu žalobu podľa §
137písm.c/CSP.Základnýmpredpokladompretakýtotypžalobyjevecnálegitimáciažalobcuazároveň
existencia jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Ak obe uvedené podmienky nie
sú kumulatívne naplnené, vedie to nevyhnutne k zamietnutiu žaloby, a to bez toho, aby bol súd povinný
zaoberať sa vecou samou. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí stav z hmotného práva, teda

kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Naliehavý
právny záujem na požadovanom určení je daný, ak podaná žaloba je objektívne spôsobilá odstrániť
stav právnej neistoty žalobcu alebo ohrozenie jeho práva. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je
otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu. V danom prípade

na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a medzi stranami ani nebolo sporné, že
žalobca je pozemkovým spoločenstvom s právnou subjektivitou založeným podľa zák. č. 181/1995 Z.
z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zák. 180/1995 Z.z.“) Zmluvou o založení spoločenstva
z 25. februára 1996, ktorý bol zapísaný do registra pozemkových spoločenstiev 07. augusta 1996,
reg. č. spol. 21 poľn. 174/1996-3So. V zmysle § 30 ods. 1 zák. č. 97/2013 Z. z., ktorým bol zrušený
zák. č. 181/1995 Z. z., je žalobca spoločenstvom podľa tohto zákona. Žalobca svoju aktívnu vecnú

legitimáciu v spore odvodzoval od toho, že sa považuje za obnovenú formu niekdajšieho Spoločenstva
bývalých urbárnikov v D., ktoré spoločenstvo na základe kúpnopredajnej zmluvy nadobudlo vlastníckeprávo k sporným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, ktorú žalovaný namietal v priebehu celého konania, vychádzal zo záverov vyslovených v
náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ,,ústavný súd“) zo 6. októbra 2010 sp. zn.

II. ÚS 348/08, na ktorý poukázal krajský súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.
Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdenie, či závery krajského súdu o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie sťažovateľa (pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou podľa zák. č. 181/1995
Z. z.) na podanie určovacej vlastníckej žaloby sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd sa zároveň v historických súvislostiach zaoberal otázkou právneho nástupníctva po

niekdajšom spoločenstve bývalých urbárnikov. V citovanom náleze dospel k záveru, že je potrebné
diferencovať slovné spojenie „majetok spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od nakladania
alebo od hospodárenia so spoločnou vecou (výnosy), pričom len tento majetok je vo vlastníctve
spoločenstva, avšak „spoločná nehnuteľnosť pozemkov spoločenstva“ ako taká nie je vlastníctvom
spoločenstva, ale ostáva vo vlastníctve jednotlivých členov pozemkového spoločenstva, ktorí ju majú
v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve. Na základe uvedeného, ako aj ďalších záverov dospel

k záveru, že žalobca v spore nemá aktívnu vecnú legitimáciu pre podanie žaloby, ktorú majú jedine
jednotliví členovia obnoveného urbárskeho spoločenstva. Rozdiel, oproti prípadu, ktorý bol predmetom
prieskumu pred ústavným súdom, v danej veci spočíval v tom, že pozemky, ktoré sú predmetom
tohto konania, neboli bývalými urbárskymi pozemkami, ku ktorým prešlo vlastnícke právo na bývalých
urbárnikov,potomakocisárFrantišekJozefIvydal02.marca1853tzv.Urbárskypatent,ktorýmbolúplne

zrušený dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi a niekdajší urbárnici sa stali aj právnymi vlastníkmi
poddanskej pôdy. Urbárske pozemky bývalých urbarialistov v Krasňanoch, boli vydelené 01. apríla 1890
a na základe dohody schválenej Trenčianskou sedriou ako urbárskym súdom dňa 16. augusta 1890, ako
to vyplýva aj z predložených „Pravidiel“. Sporné pozemky teda neboli súčasťou spoločnej nehnuteľnosti
za účelom spravovania ktorej vzniklo aj Spoločenstvo bývalých urbárnikov v Krasňanoch. Spoločenstvo

bývalých urbárnikov ich užívalo na základe nájomnej zmluvy (tak, ako to uvádzal samotný žalobca).
Predmetné parcely patrili k veľkostatku D. (čo vyplýva aj z predloženého plánu lesa vyhotoveného v
roku 1940) a ich vlastníkom zapísaným v PK vložke 1 D. bol B.. X. Z., s ktorým Spoločenstvo bývalých
urbárnikov v Krasňanoch uzatvorilo kúpnu zmluvu dňa 24. novembra 1939, predmetom ktorej bol prevod
predmetných nehnuteľností. Pre právne posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva bolo potrebné

vychádzať z uhorského obyčajového práva, ktoré platilo na území dnešnej Slovenskej republiky (bez
ohľadu na daný politický režim) až do roku 1950. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
sa v danom čase vyžadoval vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, ktorý mal konštitutívny
účinok. Predmetné nehnuteľnosti v pozemkovej knihe na základe predloženej kúpnej zmluvy nikdy
neboli zapísané ako vlastníctvo Spoločenstva bývalých urbárnikov v Krasňanoch ako útvaru a ani ako

vlastníctvo fyzických osôb a aj po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy boli naďalej vedené na B.. X.
Z. (až do konfiškácie v roku 1945). Napriek vyššie uvedenému rozdielu oproti konaniu pred ústavným
súdom vo veci sp. zn. II. ÚS 348/08, v historických súvislostiach, vyslovené právne závery týkajúce
sa právneho nástupníctva po niekdajšom spoločenstve bývalých urbárnikov a od toho sa odvíjajúcu
otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie určovacej žaloby o určenie vlastníckeho práva k

predmetnýmnehnuteľnostiam,bolomožnépriamoaplikovaťajnaprejednávanýspor,súdprvejinštancie
nezistil žiadny dôvod pre odklonenie sa od uvedených záverov a preto na ne v celom rozsahu odkázal.
Podstatnou bola i tá skutočnosť, že žalobca ako majetkové spoločenstvo vznikol nanovo na základe
zák. č. 181/1995 Z. z., a to ako subjekt s právnou subjektivitou a teda toto majetkové spoločenstvo
nemožno bez ďalšieho automaticky považovať za mechanické obnovenie niekdajšieho spoločenstva

bývalých urbárnikov, pretože jednak toto niekdajšie spoločenstvo bývalých urbárnikov bolo zrušené
zákonom č. 2/1958 Sb. a po tomto zrušení bolo vlastnícke právo k majetku v jeho správe upravené
ďalšími právnymi predpismi a tiež z § 1 zák. č. 181/1995 Z. z. vyplýva, že tento zákon neupravuje
automatickú „obnovu“ a tým automatický vstup do práv niekdajších urbárskych spoločenstiev, ale
upravuje nanovo „vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev“, ako aj

„vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva“, obdobnú úpravu obsahuje aj zák. č. 97/2013
Z. z. o pozemkových spoločenstvách, ktorým bol zrušený zákon č. 181/1998 Z. z. a v zmysle ktorého
podľa ustanovenia § 30 ods. 1 žalobca ako spoločenstvo s správnou subjektivitou podľa doterajších
predpisov sa považuje za spoločenstvo podľa tohto zákona. Žalobca nemá žiadne oprávnenia vo veci
vlastníckych vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti, iba obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci majetok

v jeho správe, ktorý však naďalej ostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov, na
rovnakom princípe usporiadania vzťahov fungovalo aj spoločenstvo bývalých urbárnikov, vlastnícke
právo v rámci urbárskeho práva vždy bolo a je individuálnym, t. j. žalobca ako pozemkové spoločenstvonie je a nemôže byť vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, z čoho v konečnom dôsledku vyplýva, že
žalobca nemohol mať ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 22. decembra 2020 sp. zn.
11Co/90/2020, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na konštatovaní existencie
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, majúc za to, že v prípade, ak ide o majetok,
o ktorom žalobca tvrdí, že patrí „urbárnikom“ sú aktívne vecne legitimovaní pre podanie žaloby jedine

jednotliví členovia urbárskeho spoločenstva, nie spoločenstvo ako také, hoc má aj právnu subjektivitu.
Podstatnou pre rozhodnutie bolo i to zistenie, že žalobca ako majetkové spoločenstvo vzniklo nanovo na
základe zák. č. 181/1995 Z. z. a teda nemožno toto majetkové spoločenstvo bez ďalšieho automaticky
považovať za mechanické obnovenie niekdajšieho spoločenstva bývalých urbárnikov, pretože toto bolo
zrušené zák. č. 2/1958 Sb. a po tomto zrušení bolo vlastnícke právo k majetku v jeho správe upravené
ďalšími právnymi predpismi.

2.2. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ išlo o žalobcom tvrdený nesprávny procesný postup súdu
prvej inštancie, z ustálenej súdnej praxe, ešte z predchádzajúcej procesnej úpravy (viď Občiansky
súdny poriadok), ktorá je aj naďalej aktuálna, aj po prijatí novej procesnej úpravy, vyplýva, že nepatrí
do poučovacej povinnosti súdu usmerňovať účastníka/stranu sporu o otázkach aktívnej resp. pasívnej
vecnej legitimácie. Otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu

účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu
poučiť. Vychádzajúc z toho ako žalobca v danom prípade koncipoval svoju žalobu, vrátane označenia
strán sporu a jej petitu, odvolací súd nedospel k záveru, že by takáto žaloba bola vadná v tom zmysle,
že by podmieňovala postup podľa § 129 CSP.
2.3. Ani nepresné označenie jednej zo sporových parciel v dôvodoch rozhodnutia odvolací súd

nepovažoval za takú vadu konania, ktorá by mala viesť k nesprávnemu rozhodnutiu, resp. že by v tomto
chybnom označení išlo o procesnú nesprávnosť takej intenzity, ktorá by odôvodňovala porušenie práv
žalobcu na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd si dostatočne objasnil predmet konania tým, že konal
o tých nehnuteľnostiach, ktoré žalobca označil za sporné a o ktorých tvrdil, že mu patria do vlastníctva.
Parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 920.144 m2 bola v jednej časti odôvodnenia rozsudku

okresného súdu síce nesprávne označená, ale to ešte neznamená, že okresný súd konal o niečom inom
ako žalobca označil, keďže v skutočnosti sa jednalo len o zrejmú nesprávnosť, správne mala byť parcela
označená tak ako v iných častiach odôvodnenia rozsudku č. XXXX a nie „XXXX“.
2.4. Aj otázku aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie posúdil správne, keď v zásade konštatoval,
že v konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže byť aktívne vecne legitimovaným subjektom

pozemkové spoločenstvo, ale len jeho jednotliví členovia. V tomto smere je náležitý odkaz aj na
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 348/08. Závery vyplývajúce z uvedeného rozhodnutia sú
podľa názoru odvolacieho súdu aktuálne aj po prijatí novej právnej úpravy regulujúcej vznik, právne
postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev ako aj práva a povinnosti a vzájomné
vzťahy ich členov a podmienky nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou a s jej podielmi (viď zák.

č. 97/2013 Z. z.). Žalobca sa mýlil v tom, že aktívna vecná legitimácia pre podanie žaloby mu
vyplýva z § 16 ods. 2 písm. c/ cit. zákona, ktorý upravuje zastupovanie spoluvlastníkov spoločnej
nehnuteľnosti spoločenstvom pred súdmi a inými orgánmi verejnej správy vo veciach vlastníckeho práva
k spoločnej nehnuteľnosti, prípadne jej časti. Aj v takýchto prípadoch, ak pôjde o žalobu o určenie
vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti, stranou konania stále zostávajú samotní spoluvlastníci,

nie spoločenstvo, to ich len (zo zákona) zastupuje. V preskúmavanej veci však žalobca - pozemkové
spoločenstvo neuviedlo/neoznačilo, že koná za jednotlivých spoluvlastníkov, ale žalobu formulovalo
tak, že sa domáhalo určenia výlučného vlastníckeho práva vo svojom mene. Aj podľa rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ,,najvyšší súd“) z 28. apríla 2016 sp. zn. 7Sžo
84/2014 z právnej povahy pozemkových spoločenstiev vyplýva, že tieto samé podiely na spoločnej

nehnuteľnosti nevlastnia a nesmú ich nadobúdať ani od svojich členov. Pozemkové spoločenstvo
spoločnú nehnuteľnosť len spravuje. Pod pojmom „spravovať“ treba rozumieť predovšetkým činnosť
spočívajúcu v riadení, resp. vedení riadneho chodu spoločenstva. V preskúmavanej veci bola potreba
správneho označenia žalobcu o to naliehavejšia, pretože zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že
pozemkové spoločenstvo v Krasňanoch v minulosti sporné parcely nevlastnilo, v dôsledku nedostatku

zápisu v pozemkovej knihe (bližšie viď bod 1 tohto rozhodnutia). V zmysle viacerých rozhodnutí
najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 10Sžr 154/2016 z 23. augusta 2017, tiež sp. zn. 10Sžr 2/2019) vyplýva,
že pozemkové spoločenstvo, ktoré bolo založené podľa zák. č. 181/1995 Z.z. nemožno automaticky
považovať za obnovené spoločenstvo bývalých urbárnikov, ktoré bolo zrušené zák. č. 2/1958 Sb.m. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných útvarov. Zákon č. 181/1995 Z.z. neupravuje obnovu práv niekdajšieho
urbárskeho spoločenstva v tom zmysle, že novo založené spoločenstvo spätne (ex lege) vstupuje do

právnych pomerov niekdajšieho spoločenstva, ktoré existovalo pred jeho zrušením. S poukazom na
uvedené závery a zistený skutkový stav bolo povinnosťou žalobcu riadne označiť tých účastníkov, ktorí
sa cítia byť spoluvlastníkmi nehnuteľností, o ktorých tvrdia, že ich nadobudli na základe kúpno-predajnej
zmluvy zo dňa 24. novembra 1939.
2.5. Z týchto dôvodov odvolací súd nemal žiaden dôvod odkloniť sa od ustálenej súdnej praxe, v

zmysle ktorej nemožno (v danom prípade aj s ohľadom na okolnosti danej veci) považovať pozemkové
spoločenstvo s právnou subjektivitou za aktívne vecne legitimovaný subjekt pre určenie sa vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré mali nadobudnúť podľa jeho tvrdení jednotliví členovia, toho času už
zaniknutého urbárskeho spoločenstva.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie v zmysle

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a z dôvodu podľa § 421 CSP, kedy podľa jeho názoru súd nesprávnym
procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočnil svoje procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené právo
na spravodlivý proces žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobca
namietal aj odklon od prípadu spravodlivosti rozhodnutia predchádzajúceho súdu, a to predposledného

rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/48/2008-389 z 30. januára 2017, teda rozsudku
Okresného súdu Žilina, ktorý vo veci rozhodoval v predchádzajúcom konaní, podľa ktorého Okresný
súd Žilina žalobe žalobcu po rozsiahlom dokazovaní, žalobe vyhovel. Žalobca namietal, že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku je nedostatočné vzhľadom na všetky preukázané skutkové okolnosti
v danej právnej veci a tým pádom aj zmätočné, čím sú podľa názoru žalobcu preukázané dovolacie

dôvody. V dovolaní obsiahle opakoval svoje podania a priebeh konania pred súdmi nižších stupňov.
3.1. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu zrušil
a vrátil vec príslušnému súdu na ďalšie konanie s tým, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a prizná
žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

4. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, keď mal
za to, že dôvody uvádzané žalobcom sú neurčité a nedostatočné a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť rozsudku odvolacieho súde. Vo svojom vyjadrení podrobne rozoberal nedostatok prípustnosti
dovolania žalobcu ako aj prijaté právne závery v konaní.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie žalobcu nie je prípustné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne
čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých
môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovaťbezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. Dovolací súd opakovane konštatuje aj
v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie má povahu typického „advokátskeho
procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite

zastupovaniadovolateľamusíadvokát,dovolateľ,ktorýmávysokoškolskévzdelaniedruhéhostupňa,ale
aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba, nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací
proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší.
Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov
spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/
CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Dovolateľ namietal, že procesným postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jeho práva na

spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Žalobca v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP odvolaciemu súdu vytýkal neodôvodnenosť

jeho rozhodnutia. Mal za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými otázkami, podstatnými
námietkami a dôležitými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie
považoval za nepreskúmateľné aj vo vzťahu k ním tvrdenému nesprávnemu posúdeniu veci.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,
a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP
aústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilnéhoprocesu/účastníkamimosporového
konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu/účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
špecifickými námietkami strany sporu/účastníka konania. Porušením uvedeného práva strany sporu/
účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu/účastníkovi

konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP.

15. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňanáležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav,
ktorý vyplynul z dokazovania, a pri svojom právnom závere, podrobne a presvedčivo odôvodnil, z
čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami. Dovolaním napádaný

rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania, právne predpisy ako aj
odkaz na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v
odôvodnení.

16. Dovolací súd navyše pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných
práv dovolateľa nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver,
že jeho výklad a záver boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia
zmätočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu.

17. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

18.Zaprocesnúvadukonaniapodľa§420písm.f/CSPtaknemožnopovažovaťto,žesúdyneodôvodnili

svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene v tejto časti namietal
existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

19. Ak dovolateľ v podanom dovolaní namietal v zmysle § 420 písm. f/ CSP aj nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom, dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že prípustnosť dovolania v

zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)
spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj
judikáty R 54/2012 a R 24/2017), čo však nie je dané v tomto spore.

20. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa

§ 420 písm. f/ CSP prípustné.

21. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 CSP bez bližšieho
označenia dôvodov prípustnosti vyjadrených v § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.
21.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1, musí dovolateľ po a/ konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, po b/ vysvetliť a označením
rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), resp. dôvodiť, že
právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/
CSP) prípadne je rozhodovaná rozdielne (§ 421 od. 1 písm. c/ CSP), po c/ uviesť, ako by mala byť

táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP.

22. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí

právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;
ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu

dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP,
ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.

23. V dovolaní žalobca síce uviedol, že odvolací súd sa mal odkloniť od predchádzajúceho

rozhodnutia:...„atopredposlednéhorozhodnutia-rozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.8C48/2008389
z 30. januára 2017, teda rozsudku Okresného súdu Žilina, ktorý vo veci rozhodoval v predchádzajúcom
konaní, podľa ktorého Okresný súd Žilina žalobe žalobcu po rozsiahlom dokazovaní, žalobe vyhovel“,
takto vymedzený dovolací dôvod však nie je v súlade s koncepciou dovolacieho konania ako konaniao mimoriadnom opravnom prostriedku (pozri aj vyššie body 8, 9 rozhodnutia), a je v rozpore aj s
princípmi civilného procesného poriadku, z hľadiska dvojinštančnej sústavy súdov, kedy odvolací súd,
rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku (odvolaní) rozhoduje v spore s konečnou platnosťou, t. j.

jeho rozhodnutie je právoplatným a o odklone od prechádzajúceho rozhodnutie súdu prvej inštancie z
hľadiska prípustnosti dovolania (keď mal zrejme dovolateľ na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP) nie je
možné hovoriť v žiadnom prípade.

24. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/,

f/ CSP.

25. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.