Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, January 23, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200310
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200310.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa,
v právnej veci žalobkyne: E.. O. D., nar. XX. M. XXXX, bytom B. O. XX/XXX-XXX, C. F. R., právne
zastúpenej Mgr. Jozefom Gáplovským, advokátom so sídlom Centrum II 88, Dubnica nad Váhom, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 38939-3/2017-BA zo dňa 11. augusta 2017, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/1/2021-30 zo dňa
29. apríla 2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd") rozsudkom č. k. 28Sa/1/2021-30 zo dňa 29. apríla

2021 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej
č. 38939-3/2017-BA zo dňa 11. augusta 2017 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie"), ktorým
táto odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 289-34/2017-PB zo dňa 16. marca 2017 vo veci zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Predmetným rozhodnutím
prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe

nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31. decembra 2010.

2.Krajskýsúdzákonnosťpreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánupreskúmalnajmä
v intenciách § 5 písm. c/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 ods. 1 písm. b/, 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.") v znení účinnom v rozhodnom čase a
postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu

žalobuvsociálnychveciachzaprimeranéhopoužitiaustanoveníPrvejhlavyTretejčastiSSPupravujúcej
všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov bol
v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.3. Krajský súd skutkové okolnosti ako aj právnu argumentáciu žalobkyne a žalovanej, z ktorých
vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, opísal v bodoch 1 až 19 kasačnou sťažnosťou napadnutého
rozsudku. Za najpodstatnejšie skutkové okolnosti (z pohľadu ich posúdenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu)

považoval najmä nasledovné: (i) žalobkyňa je držiteľom licencie L1A/TN/0623/06 od 16. marca 2006 do
10. mája 2016 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe; (ii) prvostupňový správny orgán prijal dňa 26.
februára 2010 registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom žalobkyňa uviedla ako dátum zániku
poistenia 28. február 2010, avšak neuviedla pobočke všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie, či jej
ako samostatne zárobkovo činnej osobe v tento deň skutočne zaniklo povinné nemocenské poistenie;

(iii) podľa údajov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky žalobkyňa dosiahla za rok 2008 príjmy
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.133.392,-Sk a za rok 2009 v sume
34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma - za rok 2008 (106.827,-
Sk) a za rok 2009 (3.834,94 Eur)]; (iv) vychádzajúc z registračného listu (viď bod (ii) vyššie) prvostupňový
správny orgán rozhodnutím č. 289-34/2017-PB zo dňa 16. marca 2017 rozhodol, že žalobkyni ako
samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie dňa 28. februára 2010, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
zaniklo dňa 31. decembra 2010; (vi) žalobkyňa prvostupňové rozhodnutie napadla odvolaním, o ktorom
rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

4. Žalobkyňa napadla druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom (po stručnom

zhrnutí skutkového stavu) odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové
rozhodnutie sú v rozpore so skutočným stavom veci, skutkové závery nemajú oporu vo vykonaných
dôkazoch, pričom právne závery uvádzané správnymi orgánmi nemajú oporu v ustanoveniach platných
právnych predpisov. Z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že nie všetky
rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Písomnú formu nemajú rozhodnutia,

ktorými organizačná zložka žalovanej rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia
v nesporných prípadoch. V takýchto prípadoch príslušná organizačná zložka rozhodnutie o zániku
povinných poistení len vyznačí v spise, resp. vo svojich elektronických databázach. Taktiež citujúc
ustanovenia § 172 ods. 5, § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 a § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.
žalobkyňa namietala, že z výroku napadnutého ani prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na

základe ktorého právneho predpisu správne orgány rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokoch ich
rozhodnutí, v ktorých chýba akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis. Z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva ani vysvetlenie, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce
rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s
odstupom viac ako siedmych rokov. Rovnako tak namietala aj procesný postup Sociálnej poisťovne,

ktorá ju žiadnym spôsobom neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla
jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia,
uplatniť návrhy a dôkazné prostriedky.Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej,
ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

5. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, je v súlade so zákonom. Svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil argumentáciou o
charaktere tzv. licencie L1A, a to vo svetle rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 uzatvárajúc, že predmetné rozhodnutie je pre súdy
záväzné.

6. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že podľa § 168 SSP žalovanej túto nepriznal,
nakoľko o jej priznanie nežiadala, a ani nešlo o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k žalobkyni
spravodlivo požadovať. Zároveň vyslovil, že žalobkyni sa právo na náhradu trov kasačného konania
nepriznáva, nakoľko prihliadol na výsledný neúspech v konaní po vrátení veci kasačným súdom, keď

žaloba bola opätovne zamietnutá.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym
procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), a tiež, že
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

9. Namietala, že hoci predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v prejednávanej veci bolo
kasačným súdom rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/90/2018 zo dňa 16. decembra 2020 zrušené pre jeho
nepreskúmateľnosť, ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade s § 139 ods. 2 SSP, keď
v jeho odôvodnení absentuje odkaz na relevantné právne predpisy, ktoré žalovanú oprávňujú zmeniť
predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia

po viac ako siedmych rokoch.

10. Ďalej namietala, že žalovaný a ani jeho organizačná zložka žalobkyňu žiadnym spôsobom
neupovedomili o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytli jej príležitosť vyjadriť sa k
začatému konaniu, teda jej znemožnili vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť návrhy a dôkazné
prostriedky, čím zasiahli do práv a oprávnených záujmov žalobkyne. Dodala, že na uvedené námietky

krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nereagoval.

11. Za nepreskúmateľné označila odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu aj v jeho časti, v ktorej
konštatoval,ženiejepotrebnévykonanietzv.vonkajšejkontroly,keďpodľažalobkyneprávezachovaním
postupupodľaustanoveníovonkajšejkontrolezákonač.461/2003Z.z.bydošlokodstráneniuprevažnej

väčšiny pochybení zo strany žalovanej a jej organizačnej zložky, resp. porušení zákona v neprospech
žalobkyne.

12. Napokon dodala, že bez riadneho odôvodnenia je aj neakceptovanie jej námietky, že vydanie/
zrušenie licencie zo strany Slovenskej lekárskej komory je nepostačujúce na začatie/ukončenie výkonu

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, k čomu musí nevyhnutne pristúpiť rozhodnutie príslušného
samosprávneho kraja o vydaní/zrušení povolenia na prevádzkovanie konkrétnej ambulancie.

13. S ohľadom na uvedené žiadala, aby kasačný súd jej kasačnej sťažnosti vyhovel.

14. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním zo dňa 28. júla 2021.

15. Uviedla, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nevzniesla také námietky k správnosti preskúmavaného
rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Naopak zdôraznila, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí

podrobne objasnila skutkový, ako aj právny dôvod, na základe ktorého rozhodla, že žalobkyni nezaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010, ale zaniklo dňa
31. decembra 2010. Dodala, že žalovaná ku každej námietke žalobkyne, obsiahnutej v žalobe, zaujala
stanovisko, ktorého sa naďalej v plnom rozsahu pridržiava. Zotrvala na právnom názore, že licencia na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnením na vykonávanie činností podľa osobitného

predpisu, ktorá zakladá fyzickej osobe podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do
31. decembra 2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby.

16. Taktiež uviedla, že z ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.") vyplýva, že zdravotnícke povolanie sa
nevykonáva len na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj v pracovnom
pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe. V zmysle ustanovenia § 4 cit. zákona poskytovateľom zdravotnej starostlivosti je nielen fyzická
osoba alebo právnická osoba, ale na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia,

ale aj fyzická osoba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského
oprávnenia vydaného podľa osobitného predpisu.

17. Zároveň poukázala na to, že priamo zo zákona č. 578/2004 Z.z. vyplýva, že držiteľ licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať

zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom
mieste ako v zdravotníckom zariadení a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.18. Vzhľadom na námietky žalobkyne uviedla, že výkon činnosti na základe licencie typu L1A nie
je podmienený vydaním povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, resp. povolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti príslušným orgánom. Prípadné rozhodnutie držiteľa licencie

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe fakticky nevyužívať túto licenciu pre účely zárobkovej
činnosti, nemá pre kvalitatívnu stránku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby právnu relevanciu.
Zdôraznila, že rovnaký právny názor na posudzovanie právneho postavenia lekára, držiteľa licencie
L1A na účely sociálneho poistenia, aký zastáva žalovaná, vyslovil aj veľký senát správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020.

19. V závere vyjadrenia uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu
vyjadrenými v napadnutom rozsudku a navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako
nedôvodnú zamietol.

20. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho

zástupcu dňa 14. augusta 2021 na vedomie.

III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako kasačný súd podľa
§ 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. Vychádzajúc zo
skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis
žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003

Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým
sporné, či žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2010 alebo až dňa 31. decembra 2010. Rozhodným
pre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň
posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v
procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej správneho orgánu náležite
postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej
časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z.
v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe
ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

22. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s

prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených
právnych predpisov, ako i právneho záveru veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „veľký senát") formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo
dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa
Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Tento záver odôvodňuje

najvyšší správny súd nasledovne.

23. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/
zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký
senát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej aj „rozsudok sp. zn. 1Vs/3/2019").

Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd") bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") uznesením č. k.
IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

24. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby

na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.
decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona
č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.,konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov
medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c/]."

25. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti

odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods.
3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§
68 ods. 1 písm. b/ ]. Pojem „povolenie", uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.
z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej

starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004
Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a/zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej

praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A") nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

26. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy

o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým

lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre

vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie
L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním

licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

27. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné

rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných

podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje
lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára vpracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B

predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),
ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely

poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade
licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup

jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba

určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73

a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,

že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.

28. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.

c/ zákona č. 461/2003 Z. z.", uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A

považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.

310/2006 Z. z."

29. Veľký senát v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a
povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/
zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1,

3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: „Status
samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO") na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho
dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania
takého poistenia.". V tejto súvislosti považoval veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môžebyť povinne poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.
z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec,

prípadne aj ako iná samostatne zárobkovo činná osoba uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č.
461/2003 Z. z.

30. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje

ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom
licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006
Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe

uvedenej v § 5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.

31. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch

dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom
„a". To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia,

v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako samostatne zárobkovo činnej
osoby z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa §
227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke
Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda, že od uvedeného dňa nevykonáva

činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

32. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za
splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého
náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003

Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne
zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo
činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa
týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá vyhlasuje,
že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od ....." túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva

ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného
dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

33. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho

roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a" zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom

zánikulicencie,alebo(iii)ododňavznikupracovnéhopomerusposkytovateľomzdravotnejstarostlivosti,
v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227
ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom
„a" tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.

34.Ústavnýsúdvuzneseníč.k.IV.ÚS610/2021-22zodňa30.novembra2021,ktorýmodmietolústavnú
sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.". O svojvôli pri
výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť", nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd

opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto
postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než
ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil,

že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného
kolégiatohtosúdu.Potakomvyriešeníurčitejprávnejotázkyjeurčitezhľadiskaprávnejistotynežiaduce,
ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu.
Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej
otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu"

a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19,
21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj
odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup
nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované

(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami
veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21
ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

35. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,
keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je
pre súdy záväzné.

36. Najvyšší správny súd v bode 21 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky

kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (sp. zn. 1Vs/3/2019) dôsledne
zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v

odôvodnení tohto rozhodnutia.

37. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že
v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa ako samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za rok 2008

príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 1.133.392,- Sk a za rok 2009 príjmy
v sume 34.580,42 Eur [t. j. v oboch rokoch príjmy vyššie ako zákonom stanovená suma - za rok 2008
(106.827,- Sk) a za rok 2009 (3.834,94 Eur)]. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaníma s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže
ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby, nie je právne významné, či tento príjem fyzická
osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/

zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

38. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako samostatne
zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až
dňa 31. decembra 2010, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu

v spojení s rozhodnutím ústavného súdu. Žalobkyňa, ako držiteľka licencie L1A, mala postavenie
(status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Zároveň
bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje
žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila
vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom
zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Na to, aby licencia L1A nebola

oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť
vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

39. Najvyšší správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobkyne týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napríklad

v náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019)
tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie

má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí
spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") - napríklad v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A,

č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani
ústavného súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument. V tomto smere najvyšší správny súd podrobil prieskumu rozsudok
krajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty preskúmateľnosti spĺňa. Z napadnutého rozsudku
je zrejmý stručný priebeh administratívneho konania, zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné
zhrnutie pre danú vec zásadných faktov, zhrnutie argumentov žalobkyne a vyjadrenia žalovanej a tiež

posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Krajský súd v predmetnej veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na žalobkyňou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a
svoje rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.

40. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom
podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.

41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v
tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP)

a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168
SSP).

42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 (§ 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.