Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 15, 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sžfk/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200047
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:5020200047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa
spravodajkyňa) v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): R. M., O.. XX. U. XXXX, Z. V. E. XXXX, XXX XX E.,
právne zast.: AKSK, s.r.o., so sídlom: Nám. SNP č. 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102252042/2019 zo dňa 25. septembra 2019, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/28/2020 zo dňa 8. decembra 2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/28/2020 zo dňa
8. decembra 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102252042/2019 zo dňa 25. septembra
2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca č.: 101536076/2019 zo dňa 24. júna
2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania, ako aj
na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

Odôvodnenie
I.

Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

1. Žalovaný vydal dňa 25. septembra 2019 rozhodnutie č. 102252042/2019 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca (ďalej aj ako „správca
dane“) č: 101536076/2019 zo dňa 24. júna 2019 (ďalej aj ako „rozhodnutie správcu dane“) vydané
podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), ktorým
správca dane vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 142,10 EUR za nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2014 v ustanovenej lehote
a v ustanovenej výške.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane poukázal na skutočnosť, že lehota na podanie
daňovéhopriznaniakdanizpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiejún2014uplynuladňa25.júla2014

a v rovnakej lehote bola aj vlastná daňová povinnosť splatná. Žalobca podal daňové priznanie k dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 dňa 24. júla 2014, v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 236,93 EUR. Žalobca vlastnú daňovú povinnosť ku dňu vydania rozhodnutia správcudane prvého stupňa neuhradil, a preto mu správca dane vyrubil úrok z omeškania, ktorý vypočítal v
zmysle zákona najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou, t. j. ku dňu 25. júla 2018.

3. Žalobca podal správnu žalobu, ktorou navrhol rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného zrušiť a
vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. V žalobe zdôraznil, že na žalobcu bol vyhlásený konkurz
dňa 2. januára 2018, tzn. všetky pohľadávky, ktoré voči žalobcovi vznikli do 31. decembra 2017, sa
stali nevymáhateľnými, a to vrátane pohľadávok Slovenskej republiky z titulu daní. Daňové pohľadávky
nie sú uvedené medzi pohľadávkami, ktoré nie sú konkurzom/oddlžením dotknuté, tzn. nepožívajú

žiadnu formu zvýhodnenia. Podľa žalobcu bolo právom správcu dane prihlásiť si pohľadávku uplatnenú
v napadnutom rozhodnutí do konkurzu na majetok žalobcu, pretože podľa § 166a zákona č. 7/2005 Z.
z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) je možné
počas konkurzu uspokojiť len prihlásenú pohľadávku a neprihlásené pohľadávky, resp. v konkurze
neuspokojené pohľadávky sa podľa § 166e ods. 2 ZKR stávajú nevymáhateľnými.

4. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/28/2020 zo dňa 8. decembra
2020 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „SSP“) žalobu zamietol.

5. V rozsudku správny súd skonštatoval, že uznesením Okresného súdu Žilina č. 9OdK/32/2019 zo

dňa 7. februára 2019 zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 31/2019 dňa 13. februára 2019, kedy sa
predmetné uznesenie stalo aj právoplatným, bol na žalobcu vyhlásený konkurz. Podľa uverejneného
obsahu označeného uznesenia Okresný súd Žilina rozhodol aj o oddlžení žalobcu tak, že ho zbavuje
všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze na majetok dlžníka, a to v rozsahu v akom
nebudú v konkurze uspokojené. Správny súd skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného,

pričom uzavrel, že z časového hľadiska ide o pohľadávku, ktorá vznikla až po rozhodujúcom dni
v intenciách ustanovenia § 166a ods. 1 ZKR. Nemohla byť preto uplatnená prihláškou nespĺňajúc
zákonodarcom stanovený predpoklad daný citovaným ustanovením § 166a ods. 1 písm. a) ZKR.
Táto pohľadávka totiž nevznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (t. j. do 31. januára 2019). Hoci pohľadávka z titulu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 sa stala splatnou pred rozhodujúcim dňom a žalobca sa
v dôsledku nezaplatenia tejto dane v lehote splatnosti dostal so splnením svojej právnej povinnosti
sankcionovanej úrokom z omeškania do omeškania, nie je táto časová okolnosť právne relevantná.
Správny súd zastáva právny názor, že aj úprava podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR (ktorá vymedzuje ako
zuspokojeniavylúčenýiúrokzomeškaniavprípade,žesajednáoverejnoprávnusankciu,akpovinnosť,

ktorá zakladá právo na takúto sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom) je aplikovateľná len vo
vzťahu k už existujúcej pohľadávke, čo v prejednávanej veci naplnené nebolo. Správny súd následne
na prejednávanú vec aplikoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 2Sžf/77/2015, sp.
zn. 2Sžf/78/2015 a sp. zn. 5Sžf/146/2013.
6. Správny súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že postup správcu dane bol v rozpore

so samotným zmyslom inštitútu oddlženia, zo samotnej dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 (s
účinnosťou od 1. marca 2017), a to tej jej časti, ktorá sa týka zavedenia ustanovenia § 166a ZKR plynie,
žeprihlasovaniepohľadávoksatýkatzv.„staréhodlhu“dlžníka.Nevzťahujesatedanapohľadávky,ktoré
vznikli po „rozhodujúcom dni“. Správny súd pre úplnosť zdôraznil, že úrok z omeškania podľa Daňového
poriadku (na rozdiel od súkromnoprávnej úpravy úroku z omeškania) nie je zákonodarcom koncipovaný

ako záväzok akcesorickej povahy. V danom prípade ide o daňový nedoplatok a nie o príslušenstvo k
pohľadávke na dani, čo vyplýva jednoznačne z citovaného ustanovenia § 2 písm. b) Daňového poriadku,
podľa ktorého sa na účely tohto zákona rozumie daňou aj úrok z omeškania dane. Podľa § 2 písm. f)
Daňového poriadku je daňovým nedoplatkom potom dlžná suma dane (§ 2 písm. b) Daňového poriadku)
polehotesplatnostidane.Samotnápohľadávkanaúrokuzomeškaniavznikáprávoplatnýmrozhodnutím

o vyrubení tohto úroku. Pokiaľ takéto rozhodnutie nie je právoplatne vydané, nie je možné konštatovať,
že pohľadávka vznikla, pretože správca dane ju nemusí voči daňovému subjektu vôbec uplatniť a
taktiež nie je zrejmá jej výška. Takáto pohľadávka teda nevzniká priamo vznikom právnej skutočnosti -
omeškaním s platením konkrétnej dane, ako to namieta žalobca.

II.
Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní7. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa
§ 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
správnemu súdu na ďalšie konanie.

8. Sťažovateľ považuje za nesprávny právny názor správneho súdu, podľa ktorého môže byť
nevymáhateľnoupodľa§166bods.1písm.d)ZKRlentakápohľadávka,ktorávzniklapredrozhodujúcim
dňom. Namieta, že z textu predmetného ustanovenia a zo systematických súvislostí je zrejmé, že
za nevymáhateľné sa považujú všetky verejnoprávne peňažné sankcie (vrátane úroku z omeškania)

„kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená
pred rozhodujúcim dňom.“ Z hľadiska nevymáhateľnosti pohľadávky podľa § 166b ods. 1 písm. d)
ZKR je preto rozhodujúcim moment porušenia povinnosti odôvodňujúcej uloženie sankcie, nie moment
vzniku pohľadávky. V tomto kontexte preto sťažovateľ naďalej považuje vyrubený úrok z omeškania za
nevymáhateľnú pohľadávku.

9. Za nesprávny považuje sťažovateľ aj právny názor správneho súdu, že úrok z omeškania ako
pohľadávka vzniká až vyrubením. Práve naopak tvrdí, že úrok z omeškania má akcesorickú povahu,
vzniká priamo zo zákona a rozhodnutie o jeho vyrubení má deklaratórny význam pre jeho prípadné
ďalšie vymáhanie. V tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžf 2/2016 zo dňa 23. mája 2017, pričom opomenutie riadneho vysporiadania sa s týmto

rozhodnutím zo strany správneho súdu považuje za procesnú vadu odôvodnenia zasahujúcu do jeho
práva na spravodlivý proces.

10. Na záver sa sťažovateľ pri výklade dotknutých právnych predpisov dovoláva účelu oddlženia podľa
§ 166 a nasl. ZKR a poukazuje na skutočnosť, že ZKR je osobitným predpisom, a to aj vo vzťahu k

Daňovému poriadku.

11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti mal za to, že správny súd v predmetnej veci rozhodol
v súlade s platnými právnymi predpismi a na základe preukázaného skutkového stavu, pričom navrhol,
aby kasačný súd napádaný rozsudok správneho súdu potvrdil.

III.
Posúdenie kasačného súdu

12. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon
č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve,

vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods.
1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021
bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom
konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§
442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť je dôvodná.

14. Spornou právnou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom vyzvaný je, či daňový
nedoplatoknaúrokuzomeškaniajenevymáhatelnoupohľadávkoupodľaIV.častizákonaokonkurze,ak

bol vyrubený po oddlžení a vyhlásení konkurzu za porušenie povinností, ktoré nastalo pred rozhodným
dňom (§ 166a ods. 1 písm. a) zákona o konkurze).15. Vo vzťahu k nastolenej otázke kasačný súd, stotožňujúc sa s právnym názorom sťažovateľa,
poukazuje na skutočnosť, že po vyhlásení konkurzu, resp. oddlženia fyzickej osoby je správca dane
povinný postupovať podľa osobitného zákona - ZKR (§ 158 ods. 5 Daňového poriadku). Všeobecná

úprava obsiahnutá v Daňovom poriadku tak jednak z titulu dôsledného uplatňovania princípu lex
specialis derogat legi generali a jednak na základe explicitného znenia dotknutého ustanovenia ustupuje
do úzadia v prospech uplatňovania zásad a postupov podľa ZKR.

16. Odpoveď na sťažovateľom nastolenú otázku (ne)vymáhateľnosti úroku z omeškania spojeného s

porušením daňovej povinnosti spred oddlženia fyzickej osoby a vyhlásenia konkurzu na jej majetok,
jasne obsahuje ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Podľa tohto sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi
po oddlžení považujú „zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie,
kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená
pred rozhodujúcim dňom.“

17. Kasačný súd má za nespochybniteľné, že úrok z omeškania vyrubovaný podľa § 156 ods. 1
Daňového poriadku má v daňovom konaní povahu verejnoprávnej peňažnej sankcie, čo vyplýva aj z
jeho systematického začlenenia v V. časti Daňového poriadku s názvom „Zodpovednosť za porušenie
povinností“ v ustanoveniach vymedzených rubrikou „Sankcie“. Z dôvodu tejto sankčnej a akcesorickej
povahy spadá do rozsahu pohľadávok uvedených v § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, ktoré sa, v závislosti

odo dňa porušenia povinnosti zakladajúcej právo jeho vyrubenia, stanú po oddlžení nevymáhateľné
(obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 29/2021 zo dňa
24. novembra 2021).

18. Na rozdiel od správneho súdu však kasačný súd (stotožňujúc sa s právnym názorom sťažovateľa)

pri aplikácii predmetného ustanovenia nepovažuje za podstatné, kedy samotná pohľadávka (úrok z
omeškania) vzniká. Nevymáhateľnosť pohľadávky podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR sa podľa názoru
kasačného súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 17/2020 zo dňa 25.
mája 2021, bod 28) „týka všetkých sankcií (teda aj v budúcnosti uložených), pretože rozhodujúce je len
to, kedy došlo k porušeniu právnej povinnosti zakladajúcemu právo(moc) uplatniť či uložiť pokutu alebo

inú sankciu. Ak k porušeniu, teda deliktu v širokom zmysle slova, došlo pred rozhodujúcim dňom, takáto
pokuta alebo sankcia je nevymáhateľná. Tým sa zabezpečuje jeden z cieľov oddlženia, teda robí sa
za minulosťou dlžníka „hrubá čiara“ a umožňuje sa mu začať odznova bez toho, aby bolo možné od
neho vymáhať „staré dlhy“ pochádzajúce z obdobia spred oddlženia. Limity tohto postupu sú ustanovené
v § 166c (nedotknuté pohľadávky), § 166f (zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) a § 166h ZKR

(odporovateľnéprávneúkony).Keďžeúrokzomeškaniasanedásubsumovaťpodžiadnuvýnimkupodľa
§ 166c ZKR, je nutné dospieť k záveru, že aj úrok z omeškania za nezaplatenie splatnej dane v čase
jej splatnosti pred rozhodujúcim dňom je nevymáhateľný.“ Obdobne právny názor potvrdil aj Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžfk 29/2021 zo dňa 24. novembra 2021.

19. S uvedenou otázkou súvisí aj problém posúdenia povahy rozhodnutia o vyrubení úrokov z
omeškania, ktorú sťažovateľ nastolil. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na rozhodnutie veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2020 zo dňa 27. januára 2021, ktoré
zjednotilo rozhodovaciu činnosť súdov (na ktorú poukazoval tak sťažovateľ ako aj správny súd) v
súvislosti s otázkou, či rozhodnutie správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania má konštitutívnu alebo

deklaratórnu povahu. Veľký senát judikoval, že úrok z omeškania je potrebné považovať za pohľadávku
vznikajúcu priamo zo zákona (bod 41 a 42 rozhodnutia veľkého senátu), rozhodnutie o jeho vyrubení
nemá konštitutívnu, ale deklaratórnu povahu (bod 43 a 44 rozhodnutia veľkého senátu) a aj nevyrubené
úrokyzomeškaniajepodľanázoruveľkéhosenátumožnéprihlásiťdokonkurzu(bod40a42rozhodnutia
veľkého senátu).

20. Hoci veľký senát posudzoval problematiku úrokov z omeškania v súvislosti s reštrukturalizáciou,
jeho úvahy sú do značnej miery aplikovateľné aj pre oddlženie podľa IV. časti zákona o konkurze (v
inej veci sťažovateľa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 34/2021 zo dňa

26. júna 2021, bod 14 - 16; ale aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk
52/2021 zo dňa 6. júla 2021, sp. zn. 8 Sžfk 46/2021 zo dňa 30. júna 2021, sp. zn. 5 Sžfk 3/2021 zo
dňa 30. júna 2021 a iné).21. Preto pokiaľ správny súd, žalovaný a správca dane bez ďalšieho vychádzali z toho, že vyrubovaný
úrok z omeškania nie je nevymáhateľnou pohľadávkou a odmietli na prípad sťažovateľa aplikovať §

166b ods. 1 písm. d) ZKR z dôvodov, ktoré už boli kasačným súdom spochybnené vyššie, vychádzali
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
22. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že nevymáhateľnosť pohľadávky - úroku z omeškania úzko súvisí
aj s otázkou možnosti jeho vyrubenia podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. Kasačný súd
vo svojej rozhodovacej činnosti, opierajúc sa o osobitný charakter úroku z omeškania, účel oddlženia a

následky nevymáhateľnosti pohľadávok podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR (upravené v § 166e ods. 4
ZKR), už uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 29/2021
zo dňa 24. novembra 2021), že „nevymáhateľnosť úroku z omeškania (po oddlžení) ako pohľadávky
podľa § 166b ods. 1 písm. d) v spojení s § 166e ods. 4 zákona o konkurze spôsobuje aj nemožnosť jeho
vyrubenia podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku počas trvania účinkov oddlženia.“

IV.

Záver

23. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd v medziach kasačných námietok sťažovateľa
zistil, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440
ods. 1 písm. g) SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj napadnuté
rozhodnutie v spojení s rozhodnutím správcu dane (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd
žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil

napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

24. V ďalšom konaní správca dane zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným

procesným spôsobom. Žalovaný a správca dane sú viazaní vyjadreným právnym názorom kasačného
súdu (§ 469 SSP).

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.

1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako
aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v
spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.