Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616010087
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7616010087.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Marina Piovartsyho na neverejnom zasadnutí konanom 10. februára
2021 v Bratislave v trestnej veci obvineného A. C. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1
Trestného zákona, o dovolaní obvineného podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 8To/22/2017, z 15. mája 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného A. C. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 1T/8/2016, z 29. novembra 2016 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To/22/201,7 z 15. mája 2017 bol obvinený A. C. uznaný
za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, pre skutok
podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves.

Za to bol menovanému uložený podľa § 155 ods. 1, § 38 ods. 4, § 38 ods. 2, § 37 písm. m) Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov, pričom na výkon trestu odňatia slobody bol
podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd prvého stupňa menovanému uložil trest
prepadnutia veci, a síce: drevenej laty o rozmeroch 5 cm x 3 cm x 90 cm s tým, že súčasne vyslovil, že

vlastníkom prepadnutej veci sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát.

Súd prvého stupňa podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodeného A. C. s nárokom na
náhradu škody, na civilný proces a podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť
nahradiť poškodenej strane - Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., Cintorínska 5, 949 01 Nitra škodu vo
výške 4.402,41 Eur.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To/22/2017, z 15. mája 2017 podal obvinený A. C.
prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov, že: „Zásadným spôsobom bolo porušené právo
na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa
[§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku] a súčasne rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]".

Obvinený v dovolaní argumentoval v podstate nasledovne:

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil tým, že pri prvotných

úkonoch zrealizovaných políciou po začatí trestného stíhania v mesiaci september 2014 nemal obhajcu
pri rekonštrukcii skutku ako ani pri konfrontácii s poškodeným A. C. a svedkami A. C. ml., M. A., T.C., R. C., W. L., Y. A., a to ani napriek tomu, že sa domáhal prítomnosti obhajcu. K dovolaciemu
dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku uviedol, že súd nemal dôvod
neuznať v jeho prospech poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Tým, že

súdy bezdôvodne nezohľadnili označenú poľahčujúcu okolnosť, sa podľa obhajoby vytvorila situácia
prevažujúceho pomeru jednej priťažujúcej okolnosti [§ 37 písm. m) Trestného zákona], čo zároveň
zvýšilo dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Tak bol založený dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, keď trest v jeho veci bol uložený mimo
zákonomustanovenejtrestnejsadzby(4až10rokov).Naplneniedovolaciehodôvodupodľaustanovenia

§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spočíva v tom, že odvolací súd neaplikoval na jeho trestnú
vec ustanovenie o nutnej obrane podľa § 25 Trestného zákona, ale ustanovenie skutkovej podstaty
ublíženia na zdraví podľa§ 155 ods. 1 Trestného zákona. Svoje tvrdenie odôvodnil obvinený v prvom
rade tým, že nekonal v úmysle spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Krajský súd v Košiciach na
str. 4 napadnutého uznesenia uviedol, že nebola dostatočne preukázaná existencia prvotného útoku zo
strany poškodeného. Odvolací súd to konštatoval 15. mája 2017, keď rozhodol o zamietnutí odvolania

obvineného, a to napriek tomu, že v tom čase už bol poškodený A. C. v rámci priamo súvisiacej trestnej
veci (vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4T/32/2015) právoplatne odsúdený
z prečinu porušovania domovej slobody, keďže so zbraňou v ruke neoprávnene vnikol v predmetný
deň 11. augusta 2014 do obydlia domu obvineného. Z toho je zrejmé, že práve poškodený bol tým,
kto inicioval prvotný útok voči obvinenému, na čo ale odvolací súd vôbec nereflektoval. Ďalej obvinený

poukázal na str. 5 uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd uviedol: „obrana obžalovaného
bola celkom zjavne neprimeraná útoku, pričom nebolo preukázané ani to, že by obžalovaný konal
v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia". Týmto
protirečivým výrokom odvolací súd potvrdil to, že považoval útok poškodeného za prvotný útok a útok
obvineného za reakciu voči jeho útoku. Zároveň z celého dokazovania vyplynulo, že obvinený musel

byť z útoku viacerých útočníkov v stave silného rozrušenia spôsobeného útokom, a to práve v dôsledku
strachu o svoj život a zdravie ako aj o život a zdravie jeho najbližších. Pripomenul tiež právoplatné
odsúdenie M. A. a T. C. za prečin porušovania domovej slobody a prečin nebezpečného vyhrážania,
ktoré mali spáchať v daný večer (11. augusta 2014) tým že vnikli neoprávnene do domu obvineného so
sekerou v ruke a vyhrážali sa mu smrťou, čím u neho vzbudili dôvodnú obavu o jeho zdravie a život. Ďalej

opäť poukázal na uznesenie odvolacieho súdu, kde okrem iného uviedol aj v akých častiach výpovede
svedkov potvrdzovali argumenty obhajoby obvineného (výpovede rodiny obvineného). Za situácie, keď
poškodený A. C. spolu s ďalšími spolupáchateľmi M. A. a T. C. úmyselne a so zbraňami v rukách napadli
obvineného a aj jeho ženu R. a dve dcéry, pričom tak konali v jeho obydlí, nie je možné vylúčiť, že mohol
konať v nutnej obrane, ak chcel odraziť útok viacerých páchateľov. Toto konanie obvineného nemohlo

zakladať jeho trestnú zodpovednosť, keďže z vykonaného dokazovania muselo byť zároveň zrejmé, že v
rozhodnom čase musel konať v silnom rozrušení spôsobenom predmetným útokom poškodeného a jeho
spolupáchateľov. Tieto okolnosti boli potvrdené aj v súvisiacich trestných konaniach, pričom odvolací
súd na ne neprihliadal. Z pohľadu obvineného uvedené zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku, pričom nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že odvolací súd bezdôvodne

(neberúc do úvahy zásadu in dubio pro reo) neaplikoval na danú vec ustanovenia o nutnej obrane podľa
§ 25 a nasl. Trestného zákona, ale naopak skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa
§ 155 ods. 1 Trestného zákona. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na podklade
ním podaného dovolania podľa § 386 Trestného poriadku tak, že zruší uznesenie Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 8To/22/2017, z 15. mája 2017 ako i rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp.

zn. 1T/8/2016, z 29. novembra 2016 a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka nasledovne:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tento odsúdený A. C. vidí v tom,

že pri prvotných úkonoch zrealizovaných po začatí trestného stíhania políciou v tejto veci v mesiaci
september 2014, nemal odsúdený obhajcu, ani pri rekonštrukcii skutku a ani pri konfrontácii odsúdeného
s viacerými svedkami. K tomuto dovolaciemu dôvodu uvádzam, že po vznesení obvinenia A. C. (dňa 11.
decembra 2014) mu bol z dôvodu podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku 22. januára 2015 ustanovený
obhajca, pričom odsúdený o jeho ustanovenie požiadal pri výsluchu obvineného 15. januára 2015. Pri

všetkých procesných úkonoch po vznesení obvinenia bol obhajca prítomný, resp. bol o plánovaných
úkonoch vopred upovedomený a súčasne po vznesení obvinenia boli opätovne vypočutí svedkovia,
ktorí boli vyšetrovateľom vypočutí v procesnom štádiu pred vznesením obvinenia. Vzhľadom na to, mám
za to, že nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa §371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odsúdený má za to, že súd nemal dôvod neuznať v prospech
odsúdeného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Mám za to, že krajský súd sa
dostatočne presvedčivo vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré u odsúdeného A. C. nevzhliadol poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Uložený trest je v súlade so zásadami uvedenými v ust.
§ 34 Trestného zákona a považujem ho za zákonný a spravodlivý. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku vidí ods. A. C. jednak v tom, že súd bezdôvodne neaplikoval na predmetnú
vec ustanovenie o nutnej obrane podľa § 25 Trestného zákona. Rozhodnutie okresného súdu ako i
krajského súdu vzhľadom na správne zistený skutkový stav, o ktorom nie sú pochybnosti, považujem

za správne a zákonné. Mám za to, že pri koncipovaní odôvodnenia rozhodnutí súdov sa dbalo i na
ich celkovú presvedčivosť, teda premisy zvolené v rozhodnutiach rovnako ako závery, ku ktorým na
základe týchto premís súdy dospeli, sú racionálne a v neposlednom rade aj presvedčivé. Krajský súd
vo svojom uznesení jednoznačne konštatoval, že: „na podklade komplexne preukázaných skutočností
dospel k záveru, že obžalovaný A. C. mal v úmysle spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, o čom
svedčí nielen predmet, s ktorým útočil, ale najmä počet opakovaní útoku, miesto, na ktoré útok smeroval

ako aj ich predchádzajúce nezhody. Tieto okolnosti sú zároveň takej povahy, že opodstatňujú záver,
že obrana obžalovaného bola celkom zjavne neprimeraná útoku, pričom nebolo preukázané ani to, že
by obžalovaný konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo
zľaknutia". Krajský súd tiež konštatoval, že: „spôsob obrany obžalovaného voči útoku poškodeného v
rozsahu v akom o ňom vypovedali práve svedkovia v prospech obžalovaného, nebol ani podľa názoru

krajského súdu takej povahy, aby opodstatňoval záver, že šlo o nevyhnutnú nutnú obranu v zmysle § 25
ods. 1 alebo 3 Trestného zákona. Výpovede rodinných príslušníkov obžalovaného totiž nepotvrdili jeho
obhajobu, že poškodený ho išiel s dvomi kamarátmi zabiť a že na nich útočil sekerou a nunčakmi. Z
ich výpovedí je zrejmé len to, že poškodený mal udrieť manželku obžalovaného (tak, že nepotrebovala
vyhľadať lekára), mal nastriekať slzný plyn do očí dcére obžalovaného, mal mať v ruke nunčaky a mali

kričať, pričom M. A. vylomil dvere". Prokurátorka navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie podľa §
382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku.

Poškodený A. C. vo vyjadrení k dovolaniu konštatoval.

Dovolanie považuje za nedôvodné. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach a rozsudok Okresného súdu
Spišská Nová Ves pokladá za zákonné a spravodlivé. Súd prvého stupňa, rovnako aj súd odvolací sa
podľa jeho názoru riadne vysporiadali s obhajobou obvineného. Svoje úvahy a závery príslušné súdy
dostatočne presvedčivo a správne aj odôvodnili. Je názoru, že žiadny z dôvodov, o ktoré obvinený svoje

dovolanie oprel nie je dôvodný. Zo strany obvineného ide len o špekulácie. Preto dovolaciemu súdu
navrhol, aby dovolanie obvineného odmietol.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné
[§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom
zvoleného obhajcu [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, § 373 ods. 1 Trestného poriadku], v
zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370

ods. 3 Trestného poriadku) pričom rovnako tak spĺňa obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného
poriadku a zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť nakoľko je zrejmé, že v predmetnej
veci nie sú splnené dôvody dovolania.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený na
nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a
hmotnoprávnych chýb. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená,
preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability
právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto

dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku
nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého
rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v
ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov

dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich
subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov
a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je

dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne

zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane

základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu
medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky
na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení

obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v
jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu
práva na obhajobu obvineného A. C. zásadným spôsobom, a teda k takej skutočnosti, ktorá sama o
sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho
dôvodu menovaný uviedol v písomných dôvodoch dovolania.Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
argumentoval, že po začatí trestného stíhania v septembri 2014 pri rekonštrukcii skutku a konfrontácii s
poškodeným A. C. a viacerými svedkami nemal obhajcu ani napriek tomu, že o to žiadal.

Tieto námietky obvineného sú v zrejmom rozpore s objektívnymi skutočnosťami pretože zo zápisnice
o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby z 12. augusta 2014 (č. l. 6 a nasl. spisu)
vyplýva, že A. C. bol poučený podľa § 85 ods. 6 Trestného poriadku o práve zvoliť si obhajcu a
radiť sa s ním už v priebehu zadržania bez prítomnosti tretej osoby a tiež o práve požadovať, aby

obhajca bol prítomný pri jeho výsluchu podľa ods. 4, ibaže by bol obhajca v lehote uvedenej v odseku
4 nedosiahnuteľný. Obvinený príslušné poučenie na znak súhlasu podpísal. To isté platí o zápisnici o
výsluchu zadržaného-podozrivého z toho istého dňa (č. l. 8 a nasl. spisu), z ktorej je preukázané, že
obvinený bol riadne poučený a zároveň i podľa § 122 ods. 1 Trestného poriadku. Sám si obhajcu napriek
tomu nezvolil.

Z právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom dovolacieho konania je zrejmé, že podmienky povinnej
obhajoby v trestnej veci obvineného neboli dané.

V tomto smere je potrebné poukázať na znenie § 40 ods. 2 Trestného poriadku:

§ 40

(2) Obvinenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie
obhajcu, je povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda
senátu ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby. Skutočnosť,

že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Dňa 12. augusta 2014 začal vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením trestné stíhanie pre zločin
ublíženianazdravípodľa§155ods.1Trestnéhozákona(č.l.14spisu).Uznesenímz11.decembra2014
vzniesol vyšetrovateľ obvinenie A. C. (č. l. 15 spisu). Zo zápisnice o výsluchu obvineného z 15. januára

2015 (č. l. 25 a nasl. spisu) ďalej vyplýva, že menovaný využil právo nevypovedať podľa § 34 Trestného
poriadku a súčasne žiadal, aby mu bol ustanovený obhajca, nakoľko nemá finančné prostriedky, aby si
ho zaplatil (č. l. 27 spisu). Na základe jeho žiadosti mu sudca pre prípravné konanie 22. januára 2015
opatrením ustanovil obhajcu podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na ods. 2 citovaného
ustanovenia (č. l. 20 spisu).

Z toho plynie záver, že súd prvého stupňa bol obvinenému, ktorý nedisponoval dostatočnými
prostriedkami na úhradu trov obhajoby povinný obhajcu ustanoviť výlučne na podklade žiadosti
obvineného o ustanovenie obhajcu. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v
nadväznosti na žiadosť obvineného sudca pre prípravné konanie promptne obvinenému ustanovil

obhajcu postupom podľa naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku. Najvyšší súd v tejto
súvislosti uzatvára, že postup sudcu pre prípravné konanie možno označiť za zákonne súladný a
procesne úplne správny, a preto nemožno konštatovať akékoľvek procesné pochybenie.

Ustanovený obhajca sa úkonov prípravného konania zúčastňoval, príkladmo výsluchu obvineného zo 4.

marca 2015 (č. l. 28 a nasl. spisu), resp. konfrontácie medzi obvineným a svedkom - poškodeným A. C. z
toho istého dňa (č. l. 43 a nasl. spisu). Prítomný bol aj pri ďalších výsluchoch svedkov či konfrontáciách.
Obhajca obvineného sa navyše 31. marca 2015 zúčastnil i preštudovania vyšetrovacieho spisu (č. l.
245 a nasl. spisu). Z toho plynie záver, že s obsahom spisu bol nesporne oboznámený, a to vrátane s
podstatou vyšetrovacích úkonov ako aj ich priebehom.

V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že štát nenesie v prípade ustanoveného (rovnako ako v
prípade zvoleného) obhajcu zodpovednosť za spôsob vykonávania obhajoby a dokonca ani za jej
nedostatočné vykonávanie. Platí, že advokácia je slobodným povolaním nezávislým od štátnej moci a
výkon obhajoby je predovšetkým otázkou vzťahu medzi obvineným a obhajcom. Preto súdu neprislúcha

hodnotiť výkon obhajoby, ani iným, než zákonom predpísaným spôsobom (primerane oslobodenie od
povinnosti obhajovania podľa § 43 a nasl. Trestného poriadku), akýmkoľvek hodnotiacim spôsobom
zasahovať do vzťahu obvineného a jeho obhajcu. V prípade subjektívne pociťovanej ,,nespokojnosti"obvineného so službami obhajcu má koniec-koncov obvinený právo kedykoľvek zvoliť si obhajcu podľa
vlastného výberu.

Z toho plynie záver, že právo obvineného na obhajobu nebolo v žiadnom prípade v prípravnom konaní
porušené. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného nezistil
naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Dotknutý dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému
bol uložený za trestný čin zo spáchania, ktorého bol uznaný vinným

- trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo

- taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa.

Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných činov, ktoré majú
určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho
väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56

Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona),
trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu
účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona).

Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci) má konkrétne hranice trestnej sadzby určené

v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, podľa toho o aký trestný čin ide, prípadne
v akej alternatíve bol spáchaný. Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
nemôže byť len neprimeranosť trestu pociťovaná či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v
rozmedzí určitej trestnej sadzby. Tak isto neuloženie žiadneho trestu pri upustení od potrestania, resp.
pri upustení od uloženia súhrnného trestu nemôže napĺňať tento dovolací dôvod.

Obvinený namietal nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. i) Trestného zákona a od toho
sa odvíjajúce nesprávne uloženie trestu mimo zákonnú trestnú sadzbu.

Podľa § 36 písm. i) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal trestný čin,

odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších
predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky
nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu poškodeného, oprávneného
použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta.

K tomu najvyšší súd uvádza, že jej nepoužitie nepredstavuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa §
371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku ako ani žiadneho iného dôvodu dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku. Otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností a
priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v
prípade, že tento koná na podklade dovolania podaného obvineným (R 18/2015).

Z rozsudku súdu prvého stupňa (potvrdeného uznesením krajského súdu) je zrejmé, že súd prvého
stupňa zistil u obvineného jednu priťažujúcu okolnosť podľa prvej vety pred bodkočiarkou § 37 písm.
m) Trestného zákona „bol už za trestný čin odsúdený", a naopak, nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť.
Okresný súd následne postupoval zákonným spôsobom, keď s poukazom na § 38 ods. 4 Trestného

zákona z dôvodu prevahy pomeru priťažujúcich okolnosti zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu a následne tak rozhodoval v rozpätí 6 (šesť) rokov až 10 (desať) rokov.
Najvyšší súd v tomto smere bližšie odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (konkrétne
na str. 9), s ktorým sa ako vecne i zákonne správnym stotožnil.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku najvyšší súd
uvádza, že trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a bol mu uložený
taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa za prejednávaný trestný čin uložiť. Všetko nasledovalo za
správnej aplikácie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy
viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa. Z toho plynie záver,
že dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete
výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia

hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie

okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie
zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30
Trestného zákona -plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona
-premlčanietrestnéhostíhania),resp.chybnérozhodnutiasúdupriuloženíúhrnnéhotrestuaspoločného
trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na

doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z vecnej povahy
procesného mimoriadneho opravného prostriedku dovolania je zrejmé, že trestné konanie je v zásade
dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho

ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a
závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom
pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi
prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní
uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací
súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať

(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď
môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže
doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadkuvšak nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú „odvolaciu" inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného oprávnenou osobou uvedenom v § 369
ods. 2 Trestného poriadku striktne ohraničená dôvodmi dovolania len podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku). Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ako je tomu v kontexte trestnej veci obvineného), naviac vetou za
bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť".

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne
hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým
záverom,spočívajúcimvtomčiboli,resp.nebolikonanímuvedenýmvskutkovejveteobžalobynaplnené
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych
záverov je kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Ustálenie záveru o naplnení či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom
prípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal subjektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu
ublíženia na zdraví), vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa
§ 119 ods. 1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať

v trestnom konaní najmä
a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie

ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Najvyšší súd pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má

doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho
prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie
- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený A. C. spáchal trestný čin tak,

ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i
právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155
ods. 1 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaného ustanovenia odôvodňujú všetky
skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov
skutkovej podstaty označeného trestného činu.

Čo sa týka námietok obvineného spočívajúcich v polemike so závermi súdov o naplnení subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu, najvyšší súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej
republiky pod č. 3/2011, podľa ktorého dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku

nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna
stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu,
ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho
konaní, na základe konkrétnych skutkových okolností, ktorých správnosť a úplnosť v rámci dovolacieho
konania nie je možné skúmať a meniť. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

Trestného poriadku potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v
skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré
sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť, k čomu je možné opätovne poukázať na
skôr prezentované právne úvahy najvyššieho súdu vo vzťahu k § 119 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku
ako všeobecného ustanovenia upravujúceho predmet dokazovania.

Nesprávne právne posúdenie videl obvinený ďalej v tom, že súdy neaplikovali na jeho vec ustanovenie
o nutnej obrane podľa § 25 Trestného zákona. Touto námietkou sa mohol dovolávať pod dôvodom
dovolania § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len nesprávneho použitia iného hmotnoprávnehoustanovenia, pod ktorým sa rozumie aj nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť, a
teda aj nutnej obrany podľa § 25 Trestného zákona:

§ 25

(1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto
zákonom, nie je trestným činom.
(2) Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu,

miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
(3) Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v
silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.
(4) Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú
zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

Podstatou nutnej obrany (toto najvyšší súd uvádza len akademicky a nad rámec nevyhnutného) je
odvracanie útoku na záujem chránený Trestným zákonom. Jej význam spočíva v tom, aby neboli
trestne stíhané osoby, ktoré za rešpektovania určitých podmienok bránia, alebo sa postavia na obranu
chránených záujmov spomenutým zákonom (primerane R 18/1996).

Základy nutnej obrany sú vymedzené v § 25 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona. ods. 3 zmieneného
ustanovenia Trestného zákona následne upravuje osobitnú okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť,
pričom zostávajúci odsek sa týka zdanlivej (domnelej, putatívnej) nutnej obrany.

Prevysloveniepozitívnehozáveruokonanítrestnezodpovednejosobyvnutnejobranejenutnésúčasné

(kumulatívne) splnenie nasledujúcich taxatívne uvedených podmienok:
a) musí ísť o odvracanie útoku na záujem chránený Trestným zákonom,
b) takýto útok musí priamo hroziť alebo trvať,
c) obrana musí smerovať proti útočníkovi a napokon
d) obrana nemôže byť celkom zjavne neprimeraná útoku a to najmä k jeho spôsobu, miestu a času,

okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.

Odklonenie sa od hraníc nutnej obrany je protiprávne, a preto trestné podľa skutkovej podstaty, ktorá
bola konaním ,,obrancu" naplnená. Ak páchateľ spáchal trestný čin odvracajúc útok, ale konal bez toho,
aby boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, mohlo by ísť o poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.

i) Trestného zákona. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatuje, že s analogickým okruhom dovolacích
námietok sa už podrobne vysporiadal vyššie v texte tohto uznesenia, a síce v spojitosti s dôvodom
dovolania § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Čo je podstatné: v trestnej veci obvineného niet žiadnych pochýb o tom, že § 25 Trestného zákona

o nutnej obrane neprichádza do úvahy. Najvyšší súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti preukázané
konanie obvineného, ktorý poškodeného fyzicky napadol drevenou latou o rozmeroch 5 cm x 3cm x
90 cm takým spôsobom, že ho udrel minimálne dvakrát po hlave, raz do ľavej časti tváre a minimálne
sedemkrát ho udieral po celom tele. Spolu ho udrel latou minimálne desaťkrát. Preto sa nemožno
čudovať, že obvinený podľa znaleckého dokazovania spôsobil poškodenému A. C. zranenia, ktoré

si vyžiadali dobu liečenia a práceneschopnosti v trvaní 56 dní. Poranený mu bol pritom i životne
dôležitý orgán ľudského tela - mozog. Takúto obranu možno považovať jedine len za celkom zjavne
neprimeranú útoku. S ohľadom na to neprichádza podľa najvyššieho súdu do úvahy ani taká eventualita,
že by obvinený konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, nakoľko si nevie predstaviť, aká
miera rozrušenia by ospravedlňovala takúto sériu útokov priam brachiálne násilného charakteru na

(okrem iného aj) životne dôležitý orgán ľudského tela. Žiada sa dodať, že je zrejme len dôsledkom
skutočne ,,šťastnej" súhry okolností, že obvinený poškodeného rovno neusmrtil, resp. obvinenému
nespôsobil inú ťažkú ujmu na zdraví s trvalými následkami.

Zároveň najvyšší súd poznamenáva, že obhajoba obvineného založenou na nutnej obrane sa podrobne

a precízne zaoberal už súd prvého stupňa, ktorý obvineného uznal za vinného zo spáchania zločinu
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (viď str. 9 rozsudku okresného súdu). Obdobnej
odvolacej námietke sa venoval aj odvolací súd (viď str. 4-6 uznesenia krajského súdu).S rozhodnutiami oboch vo veci konajúcich súdov a ich odôvodneniami sa dovolací súd plne stotožňuje,
nakoľko platí, že tieto sa vysporiadali so všetkými relevantnými právnymi i skutkovými námietkami
obhajoby a v dôsledku uvedeného nenechali otvorenou žiadnu spornú otázku.

Najvyšší súd nezistil pochybenie súdov nižšieho stupňa ani pri ukladaní trestu obvinenému. Okresný
súd Spišská Nová Ves pri úvahách o druhu a výmere trestu správne vychádzal z § 34 a nasl.
Trestného zákona. Súdy postupovali správne, keď vzhľadom na osobu obvineného, odpis z registra
trestov, evidentné sklony k protiprávnemu konaniu aj násilnej trestnej činnosti, povahu prípadu, spôsob

spáchania a následok jeho konania [keď bolo možné ukladať trest odňatia slobody v rozpätí 6 (šesť)
rokov až 10 (desať) rokov], uložili nepodmienečný trest odňatia slobody na zvýšenej dolnej hranici
trestnej sadzby, a to vo výmere 6 (šesť) rokov. Tento možno považovať za súladný so zásadami platnými
pre ukladanie trestov - či už z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie.

Z vyššie vyjadreného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nie je splnený ani dovolací dôvod podľa §

371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

So zreteľom na uvedené nezostalo dovolaciemu súdu iné ako rozhodnúť podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, teda dovolanie obvineného A. C. odmietnuť, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.