Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/192/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118204816
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118204816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, P.,
proti žalovanému: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 3. júna 2019, č.k. 20C/7/2018-44, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento proti
žalovanému domáhal vrátenia daru a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému

náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 a § 630
Občianskeho zákonníka, keď z vykonaného dokazovania súd nemal za preukázané, že darcovia,
resp. pozostalý darca vyzval obdarovaného za jeho života na vrátenie daru. Nakoľko nie je zákonom
stanovená forma výzvy na vrátenie daru, náležitosti vrátenia daru sú však dané. Skutočnosť, že vo
výzve (ústnej či písomnej) musí byť jednoznačne uvedené, kto ju urobil, voči komu, z akého dôvodu,

presné a nezameniteľné správanie sa obdarovaného, opísané konkrétne a nezameniteľným spôsobom.
Z výzvy musí byť jasné, čoho sa ten, kto ju robí, domáha. Výzva ako právny úkon musí byť urobený
určite, vážne a zrozumiteľne. Žalobca v žalobe uviedol, že sa s obdarovaným a manželkou rozprávali,
že by bolo dobré dar vrátiť, nakoľko sa obdarovaný nachádzal v takom zdravotnom stave, ktorý mu
zrejme prekáža poskytovať riadnu starostlivosť. Uvedené tvrdenia súd nemohol akceptovať ako výzvu
obdarovanému na vrátene daru, nakoľko neobsahovala základné náležitosti riadnej výzvy na vrátenie
daru a ani riadne náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného

rozhovoru medzi účastníkmi darovacej zmluvy jednoznačne nevyplýva vôľa darcov, že žiadajú konkrétny
dar vrátiť a z akých konkrétnych, nezameniteľných a vážnych dôvodov. Ani sám žalobca v žalobe
neuvádza, že obdarovaného riadne vyzval, čo potvrdil aj v úvodnej reči, keď sa vyjadril, že kvôli
manželke situáciu žiadnym spôsobom neriešili. V žalobe uviedol, že dohoda výlučne o tom, že je vec
potrebné riešiť, bola len ústna a k žiadnym písomným právnym úkonom nedošlo. Súd teda ustálil, že
obdarovaný nebol za svojho života riadne darcami vyzvaný na vrátenie daru, na základe ktorého by sa
darovanie ex lege a ex nunc rušilo. Ak by sa tak skutočne stalo, mal následne obdarovaného žalovať

o vypratanie nehnuteľností, ak by neplnil dobrovoľne. Žiaden takýto úkon však uskutočnený nebol.
V konaní rovnako nebolo preukázané také správanie obdarovaného voči darcom, ktoré by napĺňalo
znaky hrubého porušenia dobrých mravov vo vyššie uvedenom zmysle ani z hľadiska intenzity, ani
z hľadiska sústavnosti. Výsledkami dokazovania totiž nebolo preukázané žiadne konkrétne konanieobdarovanéhovočidarcomnapĺňajúceintenzituhrubéhoporušeniadobrýchmravov.Sosnahouvydávať
za správanie odôvodňujúce požiadavku na vrátenie daru neposkytovanie darcom potrebnej pomoci a
starostlivosti v prípade choroby a staroby a prípade smrti vystrojiť pohreb (ako bol príslušný záväzok

vymedzený v zmluve v jej čl. III.), nebolo potom možné uspieť z dôvodu, že obdarovaný objektívne
nemohol poskytovať pomoc a starostlivosť, nakoľko ako tvrdil žalobca, zdravotný stav mu zabraňoval
plniť čl. III. darovacej zmluvy. Súd nepovažuje za hrubé porušovanie dobrých mravov a ani za závažné
porušenie dobrých mravov skutočnosť, že obdarovaný neposkytoval pomoc a starostlivosť darcom, keď
sám nebol schopný ju pre svoj zdravotný stav poskytnúť. Takýto dôvod, aj keby bol uvedený vo výzve na

vrátenie daru, by nemohol obstáť pred súdom. Súd tak ustálil, že právny vzťah darovania medzi darcom
a obdarovaným nezanikol, nakoľko nebola naplnená podmienka hrubého porušenia dobrých mravov zo
strany obdarovaného voči darcovi a obdarovaný nebol riadne a preukázateľne vyzvaný na vrátenie daru.
Súdtakvzávereuviedol,žežalovaný,nadväzujúcnaodôvodnenieuvedenévyššie,niejepasívnevecne
legitimovaný v tomto konaní. Darcovia, resp. pozostalý darca nevyzval obdarovaného na vrátenie daru,
a teda povinnosť vrátiť dar neprešla na dediča obdarovaného. V prípade, ak by aj vyzval obdarovaného

počas jeho života, nebolo by možné dediča obdarovaného žalovať žalobou o vrátenie daru, ale žalobou
o určenie vlastníctva alebo o vypratanie veci. Tu súd uvádza, že žalobca nielen žaluje nesprávnu osobu,
ale aj žaluje žalovaného nesprávne. Nakoľko však obdarovaný nebol za svojho života riadne vyzvaný na
vrátenie daru, nemôže sa darca domáhať vrátenia daru od dediča obdarovaného. V tomto konaní nie je
možné ani od dediča obdarovaného akoukoľvek výzvou (či už jednostranným právnym úkonom darcu,

alebo výzvou obsiahnutou v žalobe, ktorá bola žalovanému doručená) požadovať vrátenie daru, nakoľko
ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka predpokladá a ustanovuje, že žiadať vrátiť dar môže darca
od obdarovaného, nie však od jeho dedičov. Pre úplnosť súd uvádza, že súd ani nevzal a nemohol vziať
do úvahy správanie sa potomkov obdarovaného či už počas života obdarovaného, alebo po jeho smrti.
Správanie iných osôb ako obdarovaného, čo i aj jemu blízkych osôb, nemôže byť dôvodom pre vrátenie

daru od obdarovaného, nakoľko ho nemožno sankcionovať pre správanie iných, za ktoré nezodpovedá.
Rovnako tak ustanovenia z darovacej zmluvy nezaväzujú blízkych osôb obdarovaného. Súd o trovách
konania rozhodol v zmysle ustanovení § 255 ods. 1 a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods.
1 CSP. Žalovaný bol úspešný v celom rozsahu z dôvodu zamietnutia celej žaloby. Žalovanému vzniklo
právo na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v konaní v rozsahu 100%. Súd žalovanému

nepriznal náhradu trov konania, nakoľko možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že mu v tomto konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súdom správanie nebohého obdarovaného nebolo vyhodnotené ako významné porušenie dobrých
mravov. Podľa názoru odvolateľa však išlo o permanentné porušenie povinnosti obdarovaného v

zmysle darovacej zmluvy, nakoľko zo strany obdarovaného nikdy nebola poskytnutá žiadna pomoc a
nedošlo k riadnemu plneniu záväzku. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak
zo strany obdarovaného prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo o porušovanie sústavné, ktoré
však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny nadobudne

povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je
napr. neposkytnutie potrebnej pomoci. V konaní boli zo strany žalobcu v rámci dokazovania predložené
čestné vyhlásenia známych, pričom účelovo boli smerované k tomu, aby súd disponoval objektívnymi
informáciami o tom, že ani obdarovaným a ani dedičom obdarovaného nebola poskytnutá pomoc.
Uviedol, že mu nebolo známe miesto trvalého pobytu obdarovaného a ani miesto trvalého pobytu dediča

po nebohom obdarovanom, z tohto dôvodu nemal možnosť osloviť ani obdarovaného a ani jeho dedičov
listom, resp. výzvou, a vyzvať ich k plneniu záväzku. Poukázal na to, že zdravotný stav obdarovaného
bol značnou prekážkou na to, aby riadne plnil záväzok v zmysle darovacej zmluvy a poskytol riadnu
pomoc darcovi. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nie je vo veci pasívne vecne
legitimovaný. Bol toho názoru, že dedičské aktíva tvoria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili

v okamihu smrti poručiteľovi, jeho smrťou nezanikli a prechádzajú na dedičov. Okamih smrti poručiteľa
je rozhodnou skutočnosťou čo do okruhu osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako dedičia, ako aj do práv
a povinností, do ktorých vstupujú právni nástupcovia poručiteľa. Súd v napadnutom rozsudku poukázal
na to, že od dedičov obdarovaného možno požadovať vrátenie daru iba za predpokladu, že darca ešteza života voči obdarovanému urobil prejav vôle smerujúci k vráteniu daru. Žalobca v konaní preukázal,
že ústne sa viac krát obrátil na obdarovaného s výzvou na plnenie záväzkov vyplývajúcich z darovacej
zmluvy, čo však bolo neúspešné.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 20C/7/2018 je vrátenie daru.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania.

8. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil

rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak,
z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo
ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný,
ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo

právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.

9. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral

do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne

právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.12. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

14. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

15. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

16. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

17. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

18. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka upravuje zánik darovania jednostranným právnym

úkonom darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru, pričom predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie
sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny
nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov.

19. V prípade zániku darovania je jednostranným právnym úkonom darcu, musí ísť v zmysle ust. §
35 ods. 1 Občianskeho zákonníka o prejav vôle, ku ktorému dôjde výslovne alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel darca prejaviť, pričom v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale

najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozopre s jazykovým prejavom.

20. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by darca,
prípadnedarcoviavyzvaliobdarovanéhospôsobomuvedenýmvyššienavráteniedaru,keďsámžalobca
uviedol, že sa s obdarovaným rozprávali, že by bolo dobré dar vrátiť, nakoľko sa obdarovaný nachádzal

v takom zdravotnom stave, ktorý mu prekážal poskytovať riadnu starostlivosť. Vykonaným dokazovaním
však nebolo preukázané, že by darcovia, resp. darca obdarovaného výslovne vyzvali na vrátenie daru.
V prípade nepreukázania prejavu vôle adresovaného žalobcom ako darcom obdarovanému, ktorým
sa darca voči obdarovanému domáhal vrátenia daru, je právne bezvýznamným, či sa obdarovaný
voči darcovi alebo členom jeho rodiny správal tak, že tým hrubo porušoval dobré mravy, nakoľko bez

jednostranného právneho úkonu darcu nedôjde k zániku darovania, a to ani v prípade, že by boli
inak splnené podmienky na to, aby sa darca domáhal vrátenia daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho
zákonníka.21. Správnym bol tiež záver súdu prvej inštancie, že právo darcu domáhať sa vrátenia daru je dané
len vo vzťahu k obdarovanému a nemožno sa ho úspešne domáhať voči dedičom obdarovaného, od
ktorých možno požadovať vrátenie daru iba za predpokladu, že darca ešte za života voči obdarovanému

urobil prejav vôle smerujúci k vráteniu daru.

22. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, čo vyplýva i z konštantnej judikatúry (porovnaj
napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

23. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o
nároku na náhradu trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

24. V odvolacom konaní plne úspešný žalovaný má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak
s prihliadnutím k skutočnosti, že tento bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu tak nevznikli,
odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP
aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol

tak, že sa mu nárok na náhradu trov nepriznáva.

25. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).