Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010202
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2316010202.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr.
Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného S. P., nar. XX.XX.XXXX v G., t. č. vo
výkone trestu v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1
písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 15.05.2019, č. k. 2T/51/2016-449, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.02.2020 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného S. P. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta vo veci dňa 15.05.2019 rozhodol rozsudkom, č. k. 2T/51/2016-449 a uznal vinu
obžalovaného v bode 1 z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a
v bode 2 z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

1/ dňa 20.10.2014 v čase okolo 23.30 hod. v R. na U. ulici č. XX na H. bytového domu nohou kopol do
vchodových dverí na byte č. X, čím poškodil vchodové dvere, čím spôsobil majiteľovi bytu poškodenému
Ing. A. I. škodu vo výške 355,40 eur,
2/ dňa 24.10.2015 v čase okolo 18.50 hod. v R. na ulici H. pri herni I., počas vykonávania služobného
zákroku hliadkou PZ voči jeho osobe, zaútočil na príslušníka Obvodného oddelenia PZ, ktorý vykonával

funkciu referenta s územnou a objektovou zodpovednosťou práp. O. H., ČOZ 307144, ktorý bol zaodetý
v služobnej rovnošate príslušníka PZ, a to tým spôsobom, že ho udrel dva krát päsťou do oblasti tváre
veľkou intenzitou a ppráp. O. H. spôsobil zranenia a to hematóm v oblasti ľavého oka, s predpokladanou
dobou práceneschopnosti do piatich dní.

Okresný súd podľa § 44 Trestného zákona upustil obžalovanému od uloženia súhrnného trestu, nakoľko

trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, uložený mu rozsudkom Okresného súdu
Galanta zo dňa 11.04.2018, sp. zn. 3T/188/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa
29.01.2019, sp. zn. 6To/59/2018 považoval za dostatočný na ochranu spoločnosti a jeho prevýchovu.

Na základe takto vykonaného dokazovania, mal okresný súd za preukázané, že skutky sa stali a že ich

spáchal obžalovaný. Obžalovaný k bodu 1/ sa čiastočne priznal, teda, že kopol do dverí suseda Ing. A.
I., ale to urobil z hnevu, nakoľko mu poškodený nastriekal kaser do očí. Namietal aj výšku vyčíslenej
škody na dverách s tým, že opravu by bolo možné vykonať do sumy 100 eur. V tejto súvislosti okresný
súd poukázal na výpovede svedkov S. I. a C. T., ktorí obžalovaným prednesenú námietku čo do výšky
škody nevylúčili, teda, že by oprava poškodenej zárubne mohla stáť aj do výšky 100 eur. Okresný súd
ale poukázal na tú skutočnosť, že by v prípade opravy zárubne ich bezpečnosť bola oslabená, došlo by

k porušeniu jej vizuality a už by nezodpovedala certifikátu výrobkov spoločnosti Sherlock bez výmeny
bezpečnostných dverí. Bezpečnostné dvere majú slúžiť tak, aby zabránili vniknutiu nepovolanej osoby,ako aj protipožiarne. Nakoľko okresný súd nemal za spochybnenú výšku spôsobenej škody, konanie
obžalovaného v bode 1/ kvalifikoval ako prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona.

Vovzťahukbodu2/vykonanédôkazyokresnýsúdrozdelilnadveskupiny.Najednejstranebolavýpoveď
obžalovaného, ktorý poprel spáchanie skutku v plnom rozsahu, pričom bol to práve on, ktorého policajt
H. napadol. Čiastočne jeho obranu potvrdzovali svedecké výpovede C. H. a prečítaná výpoveď svedka
C. J.. Uvedení svedkovia vypovedali, že počuli rozhovor medzi zasahujúcimi policajtmi, ako jeden hovoril

druhému, aby ho udrel, čo sa aj stalo. Okrem toho videli, ako bol poškodený zvalený na zemi a jeden z
policajtov robil pohyby, ako keď sa do niekoho kope. Pri hodnotení týchto svedeckých výpovedí okresný
súd prihliadol na skutočnosť, že na polícii k trestnej veci vypovedali až po tom, ako o celej udalosti
sa rozprávali s rodinnými príslušníkmi obžalovaného (C. H. je kamarát s bratom obžalovaného a C. J.
je dobrým známym s otcom obžalovaného). Tieto priateľské väzby podľa názoru súdu spochybňovali
úplnú vierohodnosť ich výpovedí a navyše rovnako potvrdzovali iba zastavenie obžalovaného, rozhovor

medzi policajtmi ohľadne úderov, ale v ostatných častiach neboli zhodné (vzdialenosť od miesta
činu, prítomnosť ďalších hliadok a osôb na mieste činu). Na strane druhej bola výpoveď samotného
poškodeného H., jeho kolegu prítomného na mieste činu Bc. B., ktorí tak v prípravnom konaní ako aj
na hlavnom pojednávaní jednoznačne popísali správanie sa obžalovaného po výzve na predloženie
dokladu totožnosti až po nástup do sanitky. Pravdou bolo, že po policajnom zákroku aj obžalovaný

bol zranený, o ktorom fakte svedčia nielen v spise sa nachádzajúce fotografie obžalovaného, lekárske
správy, ale aj výpovede zdravotníkov (Bc. W. B., D. G.), a výpovede ostatných policajtov, ktorí prišli na
miesto činu a videli krvavú tvár aj oblečenie obžalovaného. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že
voči osobe obžalovaného boli použité donucovacie prostriedky: hmaty, chvaty, údery sebaobrany a putá,
ktoré boli riaditeľom OO PZ Šaľa vyhodnotené ako oprávnene použité. Počas zápasenia obžalovaného

s poškodeným teda došlo k zraneniu obžalovaného, ktorý takýto následok mohol predpokladať, ak
neuposlúchne výzvu policajta na preukázanie svojej totožnosti. Okresný súd tak mal za preukázané aj
spáchanie skutku uvedeného v bode 2/ rozsudku. Toto jeho protiprávne konanie kvalifikoval ako prečin
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Pri ukladaní trestu okresný súd prihliadol na doterajší spôsob života obžalovaného, charakter páchaných
skutkov, pomer poľahčujúcich (§ 36 Trestného zákona) a priťažujúcich (§ 37 Trestného zákona)
okolností, ako aj na možnosť nápravy obžalovaného. Obžalovaný sa skutku v bode 1/ dopustil dňa
20.10.2014askutkuvbode2/dňa24.10.2015.RozsudkomOkresnéhosúduGalantazodňa11.04.2018,
sp. zn. 3T/188/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.01.2019, sp. zn.

6To/59/2018 bol odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a
bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. V danom prípade prichádzalo
v zmysle § 42 Trestného zákona uloženie súhrnného trestu. Okresný súd však vyššie uvedený trest

považoval za dostatočný na ochranu spoločnosti ako aj na nápravu obžalovaného, preto s poukazom
na § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný a to do výroku o vine
(t. j. aj do výroku o treste). Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania.
Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že okresný

súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom. K bodu 1 obžaloby uviedol, že poškodený bezdôvodne
použil proti nemu kaser a z tohto pohľadu je prirodzené, že sa cítil na základe tohto útoku poškodeného
nahnevaný. Nešlo z jeho strany o úmyselný a svojvoľný útok voči majetku poškodeného, ale o reakciu na
úmyselný útok poškodeného voči nemu. Mal za to, že za takejto situácie vzhľadom na okolnosti konania
obžalovaného je závažnosť konania obžalovaného, spočívajúca v jednom kope do dverí poškodeného

nepatrná a preto je potrebné na jeho konanie aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona
a posúdiť ho len ako priestupok. Poukázal na výpoveď svedkov T. a I., ktorí potvrdili, že dvere bolo
možnéopraviťzasumu100eur.Podľanehopoškodenýsaobohatil,keďniekoľkoročnázárubňasnižšou
hodnotou bola nahradená novou zárubňou s vyššou hodnotou. Obžalovaným tak nebola spôsobená ani
len malá škoda a jeho konanie treba kvalifikovať ako priestupok.

K bodu 2 obžaloby obžalovaný uviedol, že on bol napadnutý zo strany príslušníkov PZ H. a B., pričom
zranenia na strane poškodeného H. boli spôsobené na základe jeho účelovej žiadosti svedkom B. po
tom, ako bol obžalovaný už spútaný. Upozornil, že svedkovia H. a J. jednoznačne uviedli, čo ich viedlo
k tomu, aby vypovedali, pričom objasnili dôvod, prečo k ich výpovedi došlo až neskôr v konaní. Jepodľa neho úplne pochopiteľné, že sa títo svedkovia obávali možnej šikany v prípade ich výpovede proti
príslušníkomPZ.PodľanehopripoškodenomasvedkoviB.ichnevierohodnosťumocňujeajskutočnosť,
že v prípade preukázania ich protiprávneho konania voči obžalovanému by boli obaja trestne stíhaní.

Nesúhlasil tiež s hodnotením výpovedí svedkov H. a J., keď ich okresný súd označil za nevierohodných.
Uviedol, že rozpory v ich výpovediach neexistujú, pretože v prípade vzdialenosti ide o bežnú odchýlku a
keďže obaja po incidente z miesta odišli, nemohli potvrdiť či vyvrátiť prítomnosť ďalších hliadok PZ a ak
si svedok H. nevšimol pár venčiaci psa, podľa neho to nepreukazuje, že jeho výpoveď je nevierohodná,
nakoľko mohlo k prehliadnutiu týchto osôb dôjsť v dôsledku šoku z konania príslušníkov PZ, či zhoršenej

viditeľnosti vo večerných hodinách. Podčiarkol, že výpovede svedkov J. a H. boli preverené pomocou
previerky výpovede na mieste, pričom bolo konštatované, že touto previerkou u oboch svedkov boli
potvrdené skutočnosti, nimi uvádzané v ich výsluchoch. Vyslovil názor, že súd sa mal zaoberať aj
rozpormi vo výpovediach svedkov B. a poškodeného H.. Pre neho je nelogická výpoveď svedka B. v
tom, že mal vidieť, ako mal obžalovaný opakovane udrieť poškodeného päsťou na tvár, pretože ak by
došlo k takejto šarvátke, tak podľa neho je nelogické, aby svedok ďalej stál a prizeral sa tomu. Poukázal

na skutočnosť, že pri konfrontácii s obžalovaným poškodený uviedol, že mali padnúť traja na zem, ale
svedok B. uviedol, že na zem spadol obžalovaný a poškodený. Nevierohodnosť výpovede svedkov B. a
H. má potvrdiť aj ich neochota podrobiť sa vyšetreniu na detektore lží. Z uvedeného potom obžalovaný
vyvodil záver, že okresný súd nepristupoval rovnako pri hodnotení dôkazov v jeho prospech a v jeho
neprospech a teda sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a na základe

vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V neposlednom rade namietal, že
poškodený a svedok B. postupovali pri zastaví obžalovaného v rozpore so zákonom, nakoľko nemohli
vykonávať kontrolu dodržiavania pravidiel cestnej premávky na mieste, kde nie je vykonávaná cestná
premávka. Obžalovaný tak bol nezákonne zastavený, zadržaný a nezákonne boli použité voči nemu
donucovacie prostriedky, v dôsledku čoho je celé toto trestné konanie založené na nezákonnom postupe

príslušníkov PZ a je potrebné obžalovaného podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodiť spod
obžaloby v bode 2.
Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výroku o vine a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak,
že obžalovaného v bode 1 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku a v bode 2 podľa § 285 písm. a)

Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí. Alternatívne navrhol po zrušení napadnutého rozsudku vec
vrátiť súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie (v neprítomnosti poškodených), na ktoré sa dostavil
prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, ako

i obžalovaný a jeho obhajca. Obhajca obžalovaného predniesol odvolanie v zhode s jeho písomným
vyhotovením. Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava toho, čo povedal jeho obhajca.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného
poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a

to proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone
a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovaného Krommela nie je dôvodné.

Krajský súd zistil, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom
obžalovaného, svedkov Bc. W. B., D. G., Ing. A. I., O. T., S. E., D. H., O. H., C. T., S. I., E. B., prečítaním

výpovede svedka C. J., znaleckého posudku znalca MUDr. Mária Straku ako i ostatného, na vec sa
vzťahujúceho spisového materiálu.

Na základe uvedeného krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby
vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil

individuálne i v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel
k správnemu rozhodnutiu. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku, okresný súd v súlade s
ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,

ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo
skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá žiadne
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na

neho poukazuje.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon

pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).

Odvolací súd v súlade s právnym názorom okresného súdu ustálil, že vykonané dokazovanie vytvára
ucelenú logickú štruktúru o tom, že skutky uvedené v napadnutom rozsudku sa stali a tieto spáchal
obžalovaný S. P..

Pokiaľ ide o skutok 1 napadnutého rozsudku, jeho spáchanie obžalovaný v podstate nepoprel. Tvrdil, že
škoda nedosahuje ani výšku malej škody a domáhal sa aplikácie § 10 ods. 2 Trestného zákona. Rovnako
ako súd I. stupňa aj odvolací súd zastáva názor, že vzhľadom na výpoveď svedka C. T., svedkyne
S. I. a faktúry za výmenu zárubne poškodeného je výška malej škody jednoznačne preukázaná. V
tomto prípade výška škody pozostáva z finančných prostriedkov, ktoré musel poškodený vynaložiť, aby

predmet útoku nadobudol pôvodný stav. Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku obžalovaného, s touto sa
odvolacísúdnestotožnil.Vzhľadomprávenamieruzavineniaobžalovaného(priamyúmysel)apohnútku
obžalovaného nie je možné v tomto prípade aplikovať tzv. materiálny korektív.

Obžalovaného zo spáchania trestného činu uvedeného v bode 2 napadnutého rozsudku usvedčujú

priami svedkovia, ktorým je poškodený H. a svedok B., ktorí spáchanie skutku popísali v zhode s jeho
popisom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Ani odvolací súd nemá rozumné pochybnosti o
tom, že k spáchaniu trestného činu mohlo dôjsť inak resp. inou osobou než obžalovaným. Rovnako
tak považuje výpovede vyššie uvedených svedkov za dôveryhodné, ich dôveryhodnosť nebola ničím
znížená a nebolo ani preukázané, žeby práve títo príslušníci PZ chceli „ublížiť“ obžalovanému. Išlo o

príslušníkov policajného zboru, ktorí v súlade so zákonom zastavili obžalovaného. Menovaní svedkovia
úplne rovnako vypovedali o skutkovom deji na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2016 a 15.05.2019. Nie
je pravdou, žeby svedok B. uvádzal, že len poškodený s obžalovaným spadli na zem, naopak svedok
uviedol, že napokon aj on spadol pri zápasení na zem. Pokiaľ ide o výpovedi svedkov H. a J., tak týchto
svedkov odvolací súd považuje za nedôveryhodných. Pokiaľ menovaný svedok H. uvádzal, že k jeho

výpovede došlo neskôr kvôli tomu, že sa bál šikany zo strany príslušníkov PZ, tak tomuto odvolací súd
neuveril a jeho tvrdenie považuje za účelové. Je pre odvolací súd neuveriteľné, že najprv sa šikany bál,
ale neskôr už nie (?). Výpovede naposledy označených svedkov nemožno považovať za dôveryhodné
len z dôvodu, že tieto boli preverené na mieste činu.

Z výpovedí poškodeného vyplýva, že v prípade obžalovaného išlo o neosvetleného cyklistu, nemal ani
reflexné prvky a išiel zo strany na stranu. Keďže cyklistu považovali za účastníka cestnej premávky,
zastavil ho predpísaným spôsobom a žiadal od neho občiansky preukaz, pretože sa dopustil priestupku.
Obžalovaný sa nachádzal na ceste, pretože cesta je všetko, kam sa dá verejne dostať vrátane
účelových komunikácií, pričom bolo preukázané, že obžalovaný jazdil na bicykli nesprávnym spôsobom.

Sám obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že cestnou premávkou sa rozumie užívanie diaľnic,
ciest, miestnych komunikácii a účelových komunikácii. Avšak miestnymi komunikáciami sú všeobecne
prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej
doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Cyklista je vodičom vozidla, teda presnejšie
vodičom nemotorového vozidla, preto sa na neho vzťahujú tie isté povinnosti dodržiavať pravidlá cestnej

premávky ako aj na vodiča motorového vozidla s tým rozdielom, že na vedenie bicykla sa nevyžaduje
žiadne špeciálne povolenie. Vo vzťahu k porušeniu povinností vodiča mu môže byť uložená preto taká
istá sankcia aj za nedodržanie zákazu požitia alkoholu alebo omamnej látky ako vodičovi motorového
vozidla. Cyklista pre vedenie bicykla musí mať pri sebe predovšetkým doklad totožnosti a ním sa napožiadanie príslušníkovi PZ preukázať. Jazda po chodníku je zakázaná a porušujú sa ňou pravidlá
cestnej premávky. Po chodníku sa môže cyklista pohybovať len vtedy, ak zosadnete a bicykel tlačí vedľa
seba.

Je zrejmé, že príslušníci policajného zboru mohli vykonávať kontrolu dodržiavania pravidiel cestnej
premávky. Pokiaľ by aj obžalovaný nesúhlasil s touto kontrolou a považoval by ju za nezákonnú, nemá
právo brániť sa tak, že napadne príslušníkov PZ. Jeho konanie vysvetľuje skutočnosť, že mal pri sebe
pervitín.

Len z dôvodu, že svedkovia H. a B. neboli ochotní sa podrobiť detektoru lží, nemožno ich výpovede
považovať za nedôveryhodné a naopak len z dôvodu, že obžalovaný sa chcel detektoru lží podrobiť,
neznamená, že jeho výpoveď je pravdivá a je povinnosť súdu jeho obrane uveriť.

Ako už bolo vyššie konštatované boli vykonané všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné

rozhodnutie. Vo výpovedi poškodeného a svedka B. ani odvolací súd nezistil také logické nezrovnalosti,
ktoré by mali ich výpovede spochybniť, ako sa ich výpovede snažil spochybniť obžalovaný.

Odvolací súd zároveň pripomína, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania
nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov

má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné,
keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná
sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný
vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne
od predstáv a želaní obžalovaného tak neznamená dôkaznú núdzu, prípadne porušenie jeho práva na

obhajobu.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel tiež k záveru, že okresný súd vykonal na
hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie aj ohľadom výroku o treste, správne vyhodnotil osobu
obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie trestu. Rovnako v dôvodoch napadnutého

rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel k záveru, že v
prejednávanej trestnej veci je potrebné postupovať v zmysle § 44 Trestného zákona a obžalovanému
upustiť od uloženia súhrnného trestu. Aj keď sa odvolaciemu súdu javí byť trestom spravodlivejším trest
vyšší ako bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 11.04.2018, sp. zn.
3T/188/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 6To/59/2018,

avšak pre absenciu odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného je nadbytočné ďalej úvahe o
spravodlivom a zákonnom treste venovať pozornosť.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného S. Krommela podľa §
319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.