Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/46/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115224565
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2115224565.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ W.. G. T. a 2/ G.. O. T., G.., bývajúcich v P., T. Č..
XX, zastúpených ADVOKA, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Komárnická č. 36, proti žalovaným 1/ I. Y. a 2/
C. Y., bývajúcim v M. G. Č.. XXX, zastúpeným JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v Dolnom
Kubíne, Radlinského č. 1718, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Námestovo
pod sp. zn. 5 C 288/2015, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. marca

2018 sp. zn. 9 Co 290/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. apríla 2017 č. k. 5 C

288/2015-221 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že v podieloch po 1/2 sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území M. G., ktoré sú v katastri vedené na
liste vlastníctva č. XXXX ako parcely č. XXXX/X vo výmere 165 m2, č. XXXX/X vo výmere 24 m2,
č. XXXX/XX vo výmere 47 m2, č. XXXX/XX vo výmere 169 m2 a č. XXXX/XX vo výmere 101 m2.
Vychádzal z toho, že žalobcovia (každý po 1/4) a žalovaní (v podiele 1/2) sú podieloví spoluvlastníci
nehnuteľností v katastrálnom území M. G. zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobcovia sú na

tomto liste vlastníctva vedení ako spoluvlastníci na základe kúpnej zmluvy uzavretej s predávajúcimi (I.
E., S. J., C. I. a C. Ž.) 8. marca 2013, ktorej vklad do katastra bol povolený 19. augusta 2013 pod č. V
1507/2013, resp. na základe kúpnej zmluvy uzavretej s predávajúcim I. D. 3. októbra 2013, vklad ktorej
do katastra bol povolený 7. novembra 2013 pod č. V 2105/13. Žalovaní sú na tomto liste vlastníctva
vedeníakospoluvlastnícivzmysleosvedčeniaovydržanívlastníckehopráva,ktorévydalanotárkaJUDr.
Helena Machajová pod sp. zn. N 117/2012, NZ 15521/2012. Žalobcovia tvrdili, že tieto pozemky predal

I. D. v roku 1968 (resp. 1973) manželom S. C. a I. C., ktorí sa tým stali ich vlastníkmi. Skutkový stav
tvrdený žalobcami a preukázaný vykonaným dokazovaním posudzoval súd prvej inštancie podľa § 129,
§ 130, § 132, § 134 Občianskeho zákonníka. K záveru o neopodstatnenosti žaloby dospel vzhľadom
na to, že žalobcovia nepreukázali titul, na základe ktorého mohla začať dobromyseľná držba I. C. a S.
C.. Týmto titulom nemôže byť kúpna zmluva (z roku 1968 alebo z roku 1976) medziiným preto, lebo v
tom čase bola pri zmluvnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam potrebná nielen písomná zmluva o

prevode nehnuteľnej veci (§ 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale aj registrácia takej zmluvy štátnym
notárstvom. Keďže uvedená zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom, títo právni predchodcovia
žalobcov nemohli byť z objektívneho hľadiska dobromyseľní držitelia a nemohli nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním [v súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 283/2009]. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže byť titulom
pre nadobudnutie vlastníckeho práva tvrdeného žalobcami ani rozhodnutie zo 6. júna 1968 č. Výst.

1235/1968-154/24c-A/20 vydané I. C. a S. C., ktorým bola povolená stavba ich rodinného domu, ani
neskoršie kolaudačné rozhodnutie z 31. mája 1973 č. Výst. 1567/1973-254/197-A/10. Pokiaľ žalobcoviapoukazovali aj na notárske osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva vydané v prospech I. C. a S. C.
notárom JUDr. Mariánom Zbojom pod sp. zn. N 950/95, NZ 136/99, súd prvej inštancie konštatoval, že
v tomto prípade ich dobrá viera bola jednoznačne narušená vedením súdnych sporov počas plynutia

vydržacej doby (spor vedený na Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 6 C 1001/1993 a na Okresnom
súdeNámestovopodsp.zn.3C112/1997).Kzaloženiudobrejvierynemohlodôjsťanineskôrokoloroku
2000, kedy už po darovaní domu žalobcom začali medzi žalobcami a žalovanými nezhody. Nemožno
preto ani v tomto prípade hovoriť o dobromyseľnej a ničím nerušenej držbe žalobcov. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 8. marca 2018
sp. zn. 9 Co 290/2017 napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 CSP ako vecne správny. Podľa jeho
názoru vyhodnotil súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy aj celkové výsledky vykonaného dokazovania
správne (§ 195 CSP) a na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi, na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukázal.

Konštatoval, že prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na daný spor a z ktorých vyvodil svoje vecne správne a dostatočne odôvodnené
závery. Je nepochybné, že do roku 2000 užívala nehnuteľnosti S. C., ktorá časť svojho majetku previedla
na žalobcov darovacou zmluvou a na zvyšok zriadila v ich prospech závet. Žalobcovia, ktorí tvrdili, že

sporné nehnuteľnosti vydržali, v priebehu sporu nevysvetlili, ako mohli byť dobromyseľnými držiteľmi
sporných parciel titulom vydržania, keď časť „vydržaných“ nehnuteľností kupovali v roku 2013. Zo
žalobcami opísaného skutkového stavu nie je zrejmé, čo malo byť titulom zakladajúcim ich domnienku,
že spoločne sa stali výlučnými vlastníkmi sporných nehnuteľností a obaja (jednotlivo) ich spoluvlastníkmi
práve v podieloch po 1/2. Pokiaľ tvrdili, že spoluvlastníkmi nehnuteľností sa stali po roku 2000, už vôbec

nie je zrejmé, akým spôsobom nehnuteľnosti nadobudli, lebo museli mať vedomosť o tom, že vlastníctvo
nehnuteľnosti sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Na tomto základe odvolací súd uzavrel,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie zamietajúce žalobu je vecne správne. Napadnutý rozsudok preto
potvrdil; o trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 CSP a § 255 ods. 1 CSP,

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali
z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Podľa ich názoru im súdy oboch inštancií znemožnili realizáciu ich
procesných oprávnení a zasiahli do ich práva na spravodlivý proces najmä tým, že rozsudky založili na
nedostatočnezistenomskutkovomstaveanesprávnychprávnychzáveroch.Odvolacísúdporušilzákon,
lebo ich odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a v odôvodnení potvrdzujúceho

rozsudku dostatočne nereagoval na celú šírku ich odvolacej argumentácie; jeho rozsudok tak nemá
náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 a § 387 CSP a je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Žiadali
preto rozsudky súdov oboch inštancií zrušiť (a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie), alebo
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť (a ich žalobe v plnom rozsahu vyhovieť).

4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcov je v
danom prípade procesne neprípustný. Podľa ich názoru je rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne
a dovolanie proti nemu smerujúce „síce čo do počtu strán rozsiahle, ale čo do obsahu neurčité, zmätočné
a v celom rozsahu nedôvodné“. Skutočnosti namietané žalobcami nezakladajú podľa žalovaných
prípustnosťdovolaniapodľa§420CSP,anipodľa421CSP.Vzhľadomnatonavrhlidovolanieodmietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3
CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP [poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v
zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky; podobne,

pokiaľsavďalšomtexteuvádzavzátvorke„ÚS“,ideoodkaznarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“)].

I.7. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že žalobcovia vyvodzujú prípustnosť ich dovolania
z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2
Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.

9. Žalobcovia tvrdia, že došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva

je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra

prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania)
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo
202/2017, 8 Cdo 85/2018). Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním
na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie

súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo
220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo 56/2017, 1
VCdo 2/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto
chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval ústavný súd (I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV.
ÚS 88/2018), nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

11. V danom prípade žalobcovia vytýkajú súdom oboch inštancií nedostatky v procese obstarávania
skutkových podkladov pre rozhodnutie. Namietajú nesprávnosť alebo neúplnosť ich skutkových zistení
a prijatie nenáležitých skutkových záverov. Najvyšší súd preto pripomína, že nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7
Cdo11/2017,8Cdo187/2017).SúladtohtoprávnehonázorusÚstavouSlovenskejrepublikyposudzoval
ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).

12. Dovolatelia celkom zreteľne namietajú (a prípustnosť ich dovolania v zmysle § 420 písm. f/
CSP vyvodzujú tiež z toho), že rozsudky súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
Treba preto uviesť, že už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy sa judikatúra najvyššieho súdu
ustálila na názore, podľa ktorého sa právnym posúdením veci neznemožňuje účastníkovi realizácia

jeho procesných oprávnení (R 54/2012). Aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu je jednotná
v tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
CSP a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (R 24/2017, 1 Cdo 71/2018, 2 Cdo 49/2018, 3
Cdo 37/2018, 4 Cdo 1/2018, 5 Cdo 191/2018, 7 Cdo 79/2018, 8 Cdo 76/2018). Tieto právne závery
nepovažuje ústavný súd za ústavnoprávne neakceptovateľné (I. ÚS 61/2019).

13. Pokiaľ dovolatelia tvrdia, že im odvolací súd odňal právo vyjadriť sa k veci tým, že na prejednanie ich
odvolania nenariadil pojednávanie, dovolací súd poukazuje na to, že podľa § 385 ods. 1 CSP odvolací
súd nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžadujedôležitý verejný záujem. Podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom
rozsahu, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje

odvolací súd. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie,
preto nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP). Existenciu podmienok na doplnenie
dokazovania odvolací súd nezistil (§ 384 ods. 2 a 3 CSP). Keďže pre nariadenie pojednávania nebol
daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne
zodpovedalzákonu(§385ods.1CSP).Postupomodvolaciehosúdu,ktorýsanepriečilzákonu,nemohlo

dôjsť k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý súdny proces.

14. Žalobcovia vytýkajú odvolaciemu súdu aj nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Najvyšší súd preto
poukazuje na to, že ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy dospel v stanovisku R 2/2016
k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
14.1. I keď CSP v súvislosti s úpravou dovolania a dovolacieho konania nepozná pojem „iná vada“ tak,
ako ho uvádzali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nepochybné, že k procesným vadám
odlišnýmodvádzmätočnosti(kvadámoznačovanýmpredchádzajúcouprávnouúpravouako„inávada“)

môže v praxi všeobecných súdov dochádzať (a dochádza) aj v súčasnosti. Uvedené stanovisko je
preto v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo
101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017). Ústavný
súd považuje toto stanovisko za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019).
14.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie. Žalobcovia sa mýlia, pokiaľ sa nazdávajú, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní musí odpovedať na každú jednotlivú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku. Postačujúce totiž je, aby odôvodnenie rozhodnutia opravného súdu reagovalo na tie

námietky, ktoré majú určujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
14.3. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov, chápaných v ich organickej jednote
ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,

akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k
jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom
zodpovedajúcim zákonu. V bode 9. rozsudku podrobne vysvetlil podstatu inštitútu vydržania, ako aj
podmienky, za ktorých dochádza k nadobudnutiu vlastníctva týmto titulom. Za najpodstatnejší aj z
hľadiska náležitého vysvetlenia dôvodov, ktoré odvolací súd viedli k záveru o neopodstatnenosti žaloby,

považuje dovolací súd bod 10. napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd poukázal na to, že k
žalobcami tvrdeným postupným zmenám vlastníctva predmetu sporu dochádzalo na základe právnych
skutočností po roku 1968, teda za účinnosti právnej úpravy, ktorá pre zmluvný prevod vlastníctva
nehnuteľností vyžadovala písomnú formu a registráciu zmluvy štátnym notárstvom. Odvolací súd tu
mal bezpochyby na zreteli právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v judikátoch R 73/2015 a R

74/2015. Jasným a dostatočne určitým spôsobom v tom istom bode rozhodnutia poukázal zároveň na
rozpornosť argumentácie žalobcov tvrdiacich, že nehnuteľnosti nadobudli právnym titulom vydržania (na
základe dlhodobého, nerušeného užívania v presvedčení, že sú ich vlastníkmi), pričom „v roku 2013 časť
'vydržaných' nehnuteľností opätovne kupovali“ (čo v podstate znamená, že sa pred ich kúpou necítili
byť ich vlastníkmi).

14.4. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnil odvolací súd svoje rozhodnutie v súlade so zákonom.
Neznemožnil žalobcom realizáciu ich procesných oprávnení a neporušil ich právo na spravodlivý
proces. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil toto rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

15. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd pripomína konštatovanie ústavného súdu uvedené
v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 61/2019, v zmysle ktorého aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová
procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebonesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o
nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.

II.

16. Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) mal dovolací súd na zreteli tiež náznak
argumentácie žalobcov, že ich dovolanie je prípustné aj podľa § 421 ods. 1 CSP. V zmysle tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

17. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje strana z § 421 ods. 1 CSP je jej (procesnou)
povinnosťou vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm.
a/ až c/ CSP ide a z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo
132/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 221/2017).

18. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Túto otázku musí dovolateľ v
dovolaní nastoliť a vymedziť. V tomto smere je argumentačnou povinnosťou zaťažený dovolateľ, nie

dovolací súd. Nie je úlohou dovolacieho súdu, aby na základe tvrdení dovolateľa konkretizoval a
naformuloval relevantnú právnu otázku. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na hypotézach
a domnienkach, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo
minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu
prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho

konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj
tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný
sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017,
7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že
sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti

jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému,
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP (1 Cdo 64/2018, 2 Cdo 157/2018,
3 Cdo 36/2019, 4 Cdo 207/2018, 5 Cdo 201/2018, 6 Cdo 128/2017, 7 Cdo 158/2018, 8 Cdo 168/2018).

19. V danom prípade ani pri zohľadnení obsahu dovolania žalobcov (§ 124 ods. 1 CSP) nedáva ich

argumentácia, a to či už v jednotlivostiach, alebo komplexne, náležitý podklad umožňujúci posúdenie,
konkrétne ktorú právnu otázku považovali za relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

20. Súdy oboch inštancií v priebehu konania riešili celý rad právnych otázok. Pokiaľ mali žalobcovia na
mysli niektorú právnu otázku riešenú v spore odvolacím súdom a zastávali názor, že odvolací súd sa

jej riešením odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), bolo na nich, aby
túto otázku špecifikovali v dovolaní a popri tom konkretizovali ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil (R 83/2018). Ak sa nazdávali, že odvolací súd riešil právnu
otázku dovolacím súdom dosiaľ neriešenú (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), mali túto otázku zadefinovať a v
dovolaní uviesť, ako mala byť podľa nich riešená. Napokon, ak zastávali názor, že právna otázka riešená

odvolacím súdom je jednotlivými senátmi dovolacieho súdu riešená rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/
CSP), mali okrem toho poukázať na navzájom protichodné rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo
a právne rovnakých sporoch. V danom prípade ale dovolatelia takto nepostupovali, v dôsledku čoho
nimi uvádzaný dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 431 až
§ 435 CSP.

III.21. Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd k tej časti dovolania, v ktorej žalobcovia uviedli, že
pre vydržanie vlastníckeho práva v ich prípade stačilo samo dlhodobo nerušené užívanie sporných
nehnuteľností a že „názor najvyššieho súdu vyjadrený v R 73/2015 a R 74/2015 musí byť prekonaný“,

pripomína, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a
dôvodnosť dovolania. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (posúdeniu opodstatnenosti argumentácie, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) môže pristúpiť dovolací súd len
v prípade dovolania prípustného (umožňujúceho uskutočniť meritórny dovolací prieskum). Žalobcovia
v dovolaní netvrdia, že odvolací súd nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (R

73/2015 a R 74/2015), zrejme však zastávajú názor, že odvolací súd v súlade s ňou rozhodnúť nemal,
lebo - podľa nich - túto prax treba zmeniť. K tomu však dovolací súd nemohol prijať závery, lebo na
základe dovolania žalobcov nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

IV.

22. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané
neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá
náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435.

23. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP
(v časti namietajúcej procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP), resp. podľa § 447 písm. f/
CSP (vo zvyšnej časti).

24. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 vo výroku o odmietnutí
dovolania a pomerom hlasov 2 : 1 vo výroku o trovách dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.