Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/250/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235576
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115235576.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: M. U., nar. XX.XX.XXXX., bytom
F., o zaplatenie 1.794,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 4C/557/2015-147 zo dňa 27.03.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 4C/557/2015-155 zo

dňa 17. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, ako aj v súvisiacom
výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosťzaplatiťžalobcoviúrok124,54eur,úrokyzomeškaniavovýške2,68euraúrokzomeškaniavo
výške 8 % ročne zo sumy 287,30 eur a z nezaplatených úrokov 124,54 eur od 07.02.2014 do zaplatenia,
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok
II.). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,72 % (výrok III.).
Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 287,30 eur, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného
dokazovaniamalzapreukázané,žežalobcaakoveriteľuzatvorildňa04.01.2013 sožalovaným
ako dlžníkom Úverovú zmluvu č. 0000000000027833 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej
poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000,- eur. Žalovaný sa zaviazal uhradiť žalobcovi
dlžnú čiastku v 60 pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 52,63 eur splatných v 15-ty
deň kalendárneho mesiaca. Výška úrokovej sadzby bola dohodnutá na 19,9 % p. a., RPMN vo výške
24,39 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 20,9 %. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý vo výške

1,99 eur mesačne a celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, bola vyčíslená sumou 3.277,20 eur.
Zo špecifikácie pohľadávok vyplýva, že žalovaný čerpal úverovú istinu vo výške 2.000,- eur a uhradil
celkovo na úver sumu 492,32 eur. Výzvou na predčasné splatenie úveru zo dňa 15.01.2014 žalobca
oznámil žalovanému, že v dôsledku neplnenia jeho povinností rozhodol o predčasnej splatnosti celého
úveru a vyzval žalovaného na úhradu celého dlhu vo výške 1.958,40 eur s príslušenstvom, najneskôr
do 06.02.2014. V prejednávanej veci rozhodol okresný súd po prvýkrát rozsudkom č. k. 4C/557/2015-62

zo dňa 13.09.2017, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.507,68 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8 % zo sumy 1.507,68 eur od 07.02.2014 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žiadnej zo stránnepriznal právo na náhradu trov konania. V dôsledku podaného odvolania voči zamietajúcemu výroku,
ako aj súvisiacemu výroku o trovách konania krajský súd, ako súd odvolací, rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti zrušil a vec v uvedenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že okresný súd nerozhodol v časti napadnutého rozsudku správne,
keď došiel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje náležitosť (nerozpísanie
splátok úveru na istinu, úrok a poplatky) vyžadovanú ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), čo robí poskytnutý úver bezúročným

a bezpoplatkovým. Okresný súd vec opätovne prejednal, pričom po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal
predmetomkonanianárokžalobcunazaplatenieistiny287,30eur,úroku124,54eur,úrokovzomeškania
2,68 eur, úroku 19,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.794,98 eur od 07.02.2014 do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny 1.794,98 eur a z nezaplatených úrokov
124,54eurod07.02.2014dozaplatenia.Vychádzajúczprávnehonázoruvyslovenéhoodvolacímsúdom
v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má voči

žalovanémunárok nazaplatenieistinyvovýške287,30eur(otejtobolorozhodnutédopĺňacím
rozsudkom) spolu s vyčísleným úrokom vo výške 124,54 eur a s vyčísleným úrokom z omeškania
vo výške 2,68 eur (vyčísleným do dňa 06.02.2014, t. j. do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru).
Žalobcovi ďalej patrí aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to z

omeškanej sumy úverovej istiny, zmluvných úrokov a poplatkov vo výške 8 % ročne od 07.02.2014,
t. j. odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru až do úplného zaplatenia.
V horeuvedenej časti ako právne a skutkovo dôvodnej súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Pokiaľ ide
o zmluvný úrok, ktorý si uplatnil žalobca zo žalovanej istiny vo výške 19,90 % od 07.02.2014, t. j.
po zosplatnení úveru, súd žalobu v tejto časti zamietol. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil

k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského
úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí.
Vychádzal pritom z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle
ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého „veriteľovi
patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba

úroky z omeškania“ (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov
len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru
nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Ústavný súd SR v citovanom ustanovení konštatuje, že

nemožno namietané rozhodnutie považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by
popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité
vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru
spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba
postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho

práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu

spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje
aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa

neprijateľne odchylná od zákona. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na
tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a §
3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutejalebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania.
Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. (viď rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 6Co 587/2015 z 28.09.2015). O nároku na

náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď na základe pomeru úspechu a neúspechu tej-ktorej strany v
konaní, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,72 %.

2. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu zamietajúceho výroku, ako aj proti súvisiacemu výroku o trovách

konania žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
majúc za to, že rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Z tohto dôvodu odvolací súd žiadal, aby v napadnutej časti rozsudok okresného súdu
zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Právny záver súdu prvej inštancie, že veriteľ má nárok na
zmluvný úrok len do zosplatnenia dlhu, označil za nesprávny, a to aj s poukazom na judikatúru viacerých
súdov Slovenskej republiky. Tiež odprezentoval svoju právnu argumentáciu, prečo žalobcovi patrí aj

zmluvný úrok od zosplatnenia do vrátenia peňažných prostriedkov.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (výrok II.), ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.) podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu
k vyššie uvedeným výrokom. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až
§ 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je v predmetnej časti vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom
konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

6. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu

žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

7. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej

inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

8. Žalobca v odvolaní namieta odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a síce,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke

priznania úrokov od zosplatnenia dlhu do vrátenia peňažných prostriedkov. Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný

prípad.

9. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.10. V súdenej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. (§ 2
písm. d/). Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,

za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,
lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednanie pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť

spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou
podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci
spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý,
druhou stranou jej prezentovaný, skutkový stav.

11. Čo sa týka predčasnosti zosplatnenia úveru, ide vo svojej povahe o jednostranný sankčný právny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej
požičanej sumy. Podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru
spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.
Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,

ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej
príležitosti veriteľa, ktorým tým, že nemá istinu úveru k dispozícií, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok

dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v
záujmezískaniabudúcichúžitkovvpodobekapitalizovanejodplatyzískanejzaceléobdobiepostupného
splácania úveru, a teda výhody splátok.

12. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi

vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo
získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane
odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva

ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky úveru. Ak teda nastal stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani

na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia,
a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktoré by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by
išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a

veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto
stav v žiadnom prípade nemožno pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči
spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa, nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania

svojho majetku podľa uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navodil by sa tiež stav, v ktorom
veriteľ by nebol nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky by mu nahrádzali stav jeho
potencionálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo.
Takéto konanie veriteľa nemôže užívať právnu ochranu, nakoľko s protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy spočívajúcej v

úhrade príslušných úrokov z omeškania, a pokiaľ existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom
stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu
spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným
stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s §3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Iným právnym posúdením ohľadne priznania úrokov z úveru
po zosplatnení istiny by sa odvolací súd dostal do rozporu s konštantnou judikatúrou (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn.
1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 5Co/567/2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. júna 2015).

13. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutej časti (výrok II. a III.) ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1
CSP). Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným.

14. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazoval (okrem iných) aj na rozhodnutie Krajského súdu v

Žiline sp. zn. 11Co/12/2017 zo dňa 31.01.2017, išlo o ojedinelé rozhodnutie tohto senátu, ktorý následne
svoju rozhodovaciu činnosť zosúladil (viď rozhodnutie sp. zn. 11Co/151/2017, sp. zn. 11Co/181/2017,
sp. zn. 11Co/136/2017 a iné) s ustálenou súdnou praxou ostatných senátov Krajského súdu v Žiline a
súdov Slovenskej republiky.

15. Vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 124,54 eur,
úroky z omeškania vo výške 2,68 eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 287,30
eur a z nezaplatených úrokov 124,54 eur od 07.02.2014 do zaplatenia a sumu 287,30 eur, to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. a IV.); zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý,
keďže nebol napadnutý odvolaním.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s poukazom na
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a čl. 17 základných princípov CSP. Žalovanému ako procesne úspešnej
strane v odvolacom konaní vznikol v súlade s § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania; odvolací súd však z obsahu spisu nezistil, že by žalovanému nejaké trovy

v súvislosti s týmto konaním vznikli, resp. si žiadne neuplatnil, a preto mu nárok náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn.
7Cdo/14/2018, R 72/2018).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)