Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 1, 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/168/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112225704
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8112225704.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: Z. Y., N.. XX.X.XXXX, A.

XXX XX R. XX, zastúpenej Róbertom Orosom, nar. 14.8.1981, Zvonárska 11, Košice, proti žalovaným:
Xa. W. B., N.. XX.X.XXXX, R. XXX, Xb. Š. B., N.. XX.X.XXXX, R. XXX, Xc. J.. P. X., N.. XX.XX.XXXX, W.
S. X, M. Š. - K. P. X. Ľ.L. B., N.. XX.X.XXXX, R. XXX, zastúpeným JUDr. Ivanom Jurčišinom, advokátom,
Vozárova 5, 040 17 Košice, o vydanie daru, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 20.8.2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti

žalovaných „spoločne a nerozdielne vydať“ žalobkyni „nehnuteľnosti vedené ako parcela registra „E. Č..
XXX/X orná pôda o výmere 842 m2 na R. XXX pre k.ú. R., W. „. Č.. XXX/X - zastavaná plocha o výmere
100 m2 s príslušenstvom s domom s.č. domu XXX N. R. Č.. XXX V. W. K..Ú.. R., všetko vo výške 1
nehnuteľností, a finančnú náhradu za dar, ktorý nemožno vrátiť, nakoľko bol prevedený na tretiu osobu,
a to vo výške 7.050,- Eur“, a nahradiť jej trovy konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že darovacou zmluvou zo dňa 24.10.1996 previedla svoj spoluvlastnícky

podiel vo výške 1 k nehnuteľnosti, ktorá bola vedená ako parcela „E. Č.. XXX - orná pôda o výmere 2.154
m2 na liste vlastníctva Č.. XXX v katastrálnom území R., na žalovaných (pozn. súdu: na žalovaného
v 1. rade, po ktorom súd neskôr po jeho smrti počas konania následne pokračoval so žalovanými 1.a
- 1.c ako jeho právnymi nástupcami, a na žalovanú v 2. rade). Vklad vlastníckeho práva bol povolený
pod č. M. XXXX/XX. Ďalšou darovacou zmluvou zo dňa 25.6.1997 previedla svoj spoluvlastnícky podiel
vo výške 1 k nehnuteľnosti, ktorá bola vedená ako parcela „E. Č.. XXX/X - zastavaná plocha o výmere
100 m2 na liste vlastníctva č. XXX v katastrálnom území R., na žalovaných s tým, že vklad vlastníckeho

práva bol povolený pod č. M. XXXX/XX, a neoddeliteľnou súčasťou tejto parcely je aj rodinný dom,
ktorého podielovou spoluvlastníčkou v 1 je taktiež, nakoľko bol súčasťou parcely, ktorého podiel bol
predmetom darovania. V žalobe uviedla, že účastníci tohto konania ostali podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre k.ú R. ako parcela registra „E. Č.. XXX/X - zastavaná
plocha o výmere 860 m2, a parcela registra „E. Č.. XXX - záhrady o výmere 137 m2, a že žalovaní
(pozn. súdu: v tom čase v 1. a 2. rade) ako obdarovaní však bránia žalobkyni, ako darkyni a jej deťom,
v riadnom užívaní nehnuteľností.

3. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v 1. rade niekoľkokrát fyzicky napadol žalobkyňu (pozn. súdu: bez
bližšej špecifikácie spôsobu a času tohto napadnutia), nakoľko chcela riadne užívať parcelu č. XXX/
X P. XXX, a že synovi žalobkyne T. bránili vo vstupe na vyššie citovaný pozemok a zavolali naňhopolíciu (pozn. súdu: bez vymedzenia ktorý zo žalovaných mu mal brániť a v čom toto bránenie vo vstupe
malo presne spočívať), hoci ich upozornil, že je tam s geodetom za účelom vymerania parcely pre
rozdelenie spoluvlastníctva. Podľa žalobkyne jej dcéru P. ohrozila žalovaná v 2. rade na jej zdraví tým, že

ju bezdôvodne pred tretími osobami obvinila zo zabitia sestry žalobkyne a to tým, že žalovaná v 1. rade
vraj musela zahladzovať stopy v pitevni. Žalobkyňa ďalej uviedla, že časť nehnuteľností v podielovom
spoluvlastníctve žalovaní ohradili, čím neustále vyvolávajú roztržky o spôsobe užívania parcely,
odvolávajúc sa na vydržanie časti spoluvlastníckeho podielu. Žalovaní nerešpektujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka o užívaní nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve, nakoľko tým rozumejú

užívane parcely len vo výške spoluvlastníckeho podielu. Tieto nezhody spôsobujú tú skutočnosť, že
spoločné užívanie parciel už medzi účastníkmi konania nie je pre správanie sa žalovaných možné, čo
žalobkyňa považuje za hrubé porušovanie dobrých mravov voči jej osobe, ako darkyni, ako aj voči jej
rodinným príslušníkom. Z vyššie uvedených dôvodov preto požiadala listom z 1.6.2012 o vrátenie daru,
t.j. aby vydali dar, ktorý od nej obdržali vyššie uvedenými darovacími zmluvami, a to v lehote do 7 dní
od obdržania výzvy. Predmetný list žalovaní prevzali 5.6.2012.

4. Žalobkyňa uzavrela, že na tento návrh reagovali žalovaní listom prostredníctvom právneho zástupcu
s tým, že ich správanie sa nie je v rozpore s dobrými mravmi a nie sú tu splnené podmienky pre
vrátenie daru. Podľa nej (žalobkyne) dňom prevzatia výzvy však žalovaní prestali byť vlastníkmi
darovaných nehnuteľností (pozn. súdu: darovaný bol pritom iba podiel). Žalobkyňa tvrdila, že žalovaní

ako obdarovaní sa ku žalobkyni a členom jej rodiny správajú nepretržite tak, že tým hrubo narušujú dobré
mravy. Sú tu preto podľa nej splnené podmienky pre vydanie daru. Žalobkyňa k tomu ďalej poukázala
na to, že (pôvodná) parcela „E. Č.. XXX orná pôda o výmere 2.154 m2 je vedená ako parcela č. XXX/X
orná pôda o výmere 842 m2 a parcela č. XXX/X orná pôda o výmere 1.312 m2 na LV č. XXX pre k.ú R. v
prospech syna žalovaných (teda že bola rozdelená), z týchto parciel bola darovaná 1, čomu zodpovedá

výmera v 1, t.j. 1.077 m2, a že možno teda vrátiť len celú parc. Č.. XXX/X o výmere 842 m2 a náhrada
za rozdiel 235 m2 (1.077 - 842 = 235 m2) činí pri cene 30,- Eur za m2 sumu 7.050,- Eur.

5. Žalovaní (žalovaná v 2. rade a pôvodný žalovaný v 1. rade) vo svojom písomnom vyjadrení so
žalobou nesúhlasili. Tvrdenia o fyzickom napádaní žalobkyne zo strany žalovaného v 1. rade označili za

nepravdivé s tým, že už aj v minulosti žalobkyňa obvinila žalovaného v 1. rade z fyzického napadnutia
a táto vec bola prejednávaná na Odbore všeobecnej vnútornej správy Obvodného úradu v Prešove v
roku 2006 ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) priestupkového
zákona a správny orgán rozhodol tak, že konanie zastavil z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo
obvinenému preukázané. Žalovaní doplnili, že odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového orgánu

potvrdil,akonštatovaltakpodľanichdefactonevinuobvinenéhoŠ.B..Taktiežpodľanichsanezakladajú
na pravde tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaní jej resp. jej deťom bránia pri výkone spoluvlastníckych
práv k nehnuteľnostiam zapísaným na R. Č.. XXX, K.. Ú.. R.. Uviedli, že tak ako sa uvádza v ich liste
označenom ako odpoveď na výzvu na vrátenie daru zo dňa 13.6.2012, je to práve žalobkyňa, ktorá
nerešpektuje spoluvlastnícke práva žalovaných, keď bez ich súhlasu vykonáva na rodinnom dome súp.

č. XX zapísanom na R. Č.. XXX, K.. Ú.. R. rozsiahle stavebné práce, a naviac odporkyňa prenechala 1
rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve do užívania tretím osobám, a to bez súhlasu ostatných
podielových spoluvlastníkov - žalovaných v 1. a 2. rade (s tým, že tieto osoby neudržiavajú poriadok,
rušia nočný kľud, neplatia nájomné, a z dôvodu neoprávneného odberu elektriny bolo podané trestné
oznámenie na políciu).

6. Žalovaní ďalej uviedli, že sa ku žalobkyni správali vždy korektne, poskytli žalobkyni maximálnu pomoc
vo všetkých smeroch po tom, čo na rodinnom dome B.. Č.. XX vznikol požiar, následkom čoho sa stal
neobývateľným a žalobkyňa spolu s rodinou bola nútená sa vysťahovať. Vyslovili názor, že v danom
prípade nie sú splnené podmienky uvedené v zákone na vrátenie daru, a že zo strany žalobkyne ide o

vykonštruovanú situáciu, ktorá mala navodiť dojem, že zo strany žalovaných ide o také hrubé porušenie
dobrých mravov, ktoré by zakladalo dôvod na vrátenie darov. Tvrdili, že nezadali žiaden dôvod k tomu,
aby sa zhoršili vzťahy medzi nimi a žalobkyňou. Práve naopak, syn žalobkyne sa podľa nich opakovane
hrubo správa voči žalovaným v 1. a 2. rade, vyhráža sa im likvidáciou a fyzicky ich napáda s tým, že
syn žalobkyne bol v tejto súvislosti aj trestne stíhaný a bolo mu vznesené obvinenie pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe,
že dňa 31.7.2005 v čase okolo 18:45 v obci R., Y.. W. vo dvore rodinného domu Č.. XXX bezdôvodne
fyzicky napadol Š. B., N.. X.X.XXXX (pozn. súdu: žalovaného v 1. rade) tým spôsobom, že ho udrel
päsťou do tváre, oblasti nosa, dôsledkom čoho poškodený spadol na zem, čím mu spôsobil zranenia ato pomliaždenie s krvnou podliatinou ľavého ramena, odreninu pravej prednej plochy hrudníka s dobou
liečenia od 31.7.2005 do 10.8.2005. Poukázali na to, že prokurátorka Okresnej prokuratúry v Prešove
po tom, čo sa obvinený T. Y. k spáchaniu skutku priznal a podrobne ho popísal, rozhodla vo veci tak, že

trestné stíhanie voči obvinenému T. Y. podľa § 216 ods. 1 Tr. poriadku podmienečne zastavila a určila
mu skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Vyslovili názor, že sa nijakým spôsobom nedopustili hrubého
porušenia dobrých mravov voči žalobkyni a jej rodine, sú len obeťami agresivity syna žalobkyne, ktorý
ich fyzicky aj psychicky ohrozuje na zdraví, a nemajú inú zákonnú možnosť ako sa brániť, len formou
podania trestného oznámenia na policajný orgán.

7. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe tiež uviedli, že nie je jasné z akého dôvodu sa
žalobkyňa domáha vydania 1 rodinného domu súp. č. XXX situovaného na parcele C K. Č.. XXX/
X o výmere 100m2, keďže tento rodinný dom resp. spoluvlastnícky podiel na ňom nebol predmetom
darovania s tým, že predmetom darovania bol len spoluvlastnícky podiel k 1 pozemku parcela E. K.
Č.. XXX/X o výmere 100 m2, k čomu poukázali na to, že v darovacej zmluve zo dňa 25.6.1997 je

uvedené: „Darujúca svoj podiel na vytvorenej parcele XXX/X, zastavaná plocha 100 m2, teda 50 m2,
daruje spoluvlastníkovom - bratovi Š. P. Q. V. Ľ. B., T.. R.. Obdarovaní dar s vďakou prijímajú ako 50 m2
stavebného pozemku bez nadstavby na tomto pozemku.“ Žalovaní dodali, že žalobkyňa nikdy nebola
podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu B.. Č.. XXX, a že tento dom si svojpomocne postavili
žalovaní v 1. a 2. rade, a že (oni) boli a sú jeho spoluvlastníkmi so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti

1/1.

8. Na pojednávaní 26.11.2012 strana žalobkyne (na výzvu súdu, aby bližšie špecifikovala akých konaní v
rozpore s dobrými mravmi a kedy sa dopustili žalovaní voči žalobkyni) doplnila, že v apríli 2012 žalovaná
v 2. rade ohrozila dcéru žalobkyne P. tým, že ju bezdôvodne pred tretími osobami obvinila zo zabitia

sestry žalobkyne. V lete 2012 došlo k tomu, že syn žalobkyne, T., doviezol geodeta a žalovaný zavolal
políciu s tým, že geodet nemá čo hľadať na parcele. Žalovaný v 1. rade fyzicky napádal žalobkyňu,
pričom došlo k jednému veľkému útoku v roku 2005 a následne, až do apríla 2009, ju napadol zakaždým
keď sa stretli, buď do nej sotil, potiahol ju za vlasy a povedal jej, že tam nemá čo robiť.

9. Ďalej strana žalobkyne na pojednávaní doplnila, že žalovaní bránili žalobkyni v užívaní nehnuteľností
tým, že jej nedali súhlas na opravu strechy, písomne oznámili starostovi, že súhlas nedávajú. Následne
toto rozhodnutie zobrali späť. Taktiež v súvislosti so snahou žalobkyne zaviesť elektrinu do tohto domu
nedali ako podieloví spoluvlastníci súhlas na zavedenie elektriny do domu. Bránili jej v užívaní R. tým,
že pozemok oplotili, pričom žalobkyňa sa musí pri prechádzaní oplotenia zohýnať, a tak sa ťažšie

dostáva K. R.. Neumožňujú jej užívať iné nehnuteľnosti, ktoré majú účastníci konania v podielovom
spoluvlastníctve. Jedná sa o dve parcely, ktoré tvoria záhradu k tomuto domu. Žalovaní údajne žalobkyni
neumožňujú sadiť si tam ani zberať akékoľvek plodiny a to tým, že žalobkyňa, keď mala pripravenú
pôdu na sadenie zemiakov, žalovaní prišli, pôdu zvalcovali, takže sa tam zemiaky nedali sadiť (Samotná
žalobkyňa to neskôr na pojednávaní vysvetlila tak, že je pravda, že žalovaný jej pooral záhradu, ale

jeho syn ju potom zvalcoval, a takto jej to robili každý rok. Týmto spôsobom jej neumožňovali užívať
záhradu). Uviedla, že účastníci konania už navzájom nedokážu spolu normálne komunikovať. Vulgárne
si nadávajú. (pozn. súdu: žiadne z týchto vytýkaných konaní pritom nebolo uvedené v dôvodoch
žaloby o vydanie nehnuteľností, a ani medzi dôvodmi vo výzve na vrátenie daru zo dňa 1.6.2012, hoci
„obsahom žiadosti na vrátenie daru musí byť dôvod jeho vrátenia“ a „dôvody na vrátenie môže darca

úspešne meniť (za predpokladu doručenia tejto zmeny), iba do uplynutia premlčacej doby“ (bližšie in:
Krajčo, J., Občiansky zákonní pre prax Komentár. Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP. Bratislava:
EUROUNION, 2015, s. 2758, viď aj bod 28. tohto odôvodnenia).

10. Žalovaná strana na pojednávaní vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaná v 2. rade mala obviniť dcéru

žalobkyne P. zo zabitia sestry žalobkyne uviedla, že udalosti sa stali inak ako ich opisuje žalobkyňa, a
v žiadnom prípade sa nestalo to, že žalovaná v 2. rade ohrozila dcéru žalobkyne P. tým, že ju obvinila
zo zabitia sestry žalobkyne. Vo vzťahu k udalosti so synom žalobkyne T. a geodetom strana žalovaných
uviedla,žedošloktomu,žesynžalobkyneT.najskôrslovneapotomajfyzickytelomútočilnažalovaného
v 1. rade a jeho syna. Žalovaná v 2. rade na pojednávaní tiež uviedla (č.l. 42), že žalobkyňa má prístup na

záhradu a nikto jej nebránil, aby záhradu užívala. Aj keď manžel pre ňu pooral pôdu, tak na nej vyrástla
tráva, pretože ju žalobkyňa neobrábala, a že syn ani nemá žiaden valec, aby povalcoval túto pôdu. Čo
sa týka neudelenia súhlasu na prestavbu prerobenia strechy a zavedenie elektriny vysvetlila to tak, že
údajne vôbec nevedeli čo sa robí, či žalobkyňa má vôbec povolenie na prerábanie tohto domu, abypotom ich niekto nebral na zodpovednosť, keby sa tieto veci urobili. Žalovaná v 2. rade tiež uviedla, že
žalobkyňa „brala elektrinu na čierno“ a im prišla z elektrární výzva, že sa majú podieľať na platení toho, a
aj z toho dôvodu sa báli, aby nemuseli potom platiť elektrinu, ktorá sa bude odoberať. Mali pre žalobkyňu

údajne taký návrh, že jej tento starý dom, resp. polovicu, ktorú majú, darujú aj s polovicou dvora, ale
ona s tým nesúhlasila s tým, že je to všetko jej. V novembri 1995, 29.-teho, dali žalobkyni peniaze na
zaplatenie nedoplatku za byt 36.000,- Sk. Peniaze jej dali preto, lebo vedeli, že so žalobkyňou budú
problémy, pokiaľ by prišla bývať do R.. Z lekárskych správ, ktoré predložila žalobkyňa súdu vyplýva,
že u žalobkyne je prítomný dlhoročný nadmerný konzum etylu a žiada sa protialkoholické liečenie.

Na ďalšom pojednávaní dňa 28.1.2013 žalovaní v 1.a rade (s ktorým súd pokračoval v konaní ako s
právnym nástupcom - dedičom pôvodného žalovaného v 1. rade) vo vzťahu k rôznym obmedzovaniam
okrem iného uviedol, že žalobkyňa, resp. nikto v tomto dome (v tom čase) už 8 rokov nebýval, takže o
žiadnych obmedzovaniach podľa neho nemôže byť ani reči, a že nie je pravdou, že by on alebo niekto
iný povalcoval žalobkyni pozemok, ktorý si ona poorala a že by jej nejakým spôsobom bránili v obrábaní
tohto pozemku s tým, že (v tom čase) 8 alebo možnože 7 rokov, nesleduje to presne, tento pozemok

nikto nevyužíval.

11. Žalobkyňa na pojednávaní 6.3.2013 po výsluchu žalovaného v 1.b rade (s ktorým súd taktiež
pokračoval v konaní ako s právnym nástupcom - dedičom pôvodného žalovaného v 1. rade) uviedla, že
ten ani o tom nevie, že v skutočnosti ona jeho rodičom darovala polovicu domu z toho dôvodu, že oni jej

mali darovať polovicu z druhého domu s tým, že pokiaľ by jej žalovaní dali túto polovicu druhého domu,
aby mala vlastníctvo celého domu, vec by bola vyriešená. Dodala, že k tejto dohode sa však žalovaný
nemôže vyjadriť, pretože tá bola uzavretá s jeho otcom (pozn. súdu: podielové spoluvlastníctvo strán
sporu k tomuto domu pritom takto bolo napokon aj vyporiadané, so stanovením výlučného vlastníctva
žalobkyne k tomuto domu, v inom paralelnom konaní vedenom pod sp. zn. 17C/171/2012).

12. Písomným podaním zo dňa 16.7.2013 (označeným ako doplňujúce stanovisko) žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádzala ďalšie dôvody žaloby spočívajúce najmä v (podľa
nej) neoprávnenom užívaní ďalších spoločných nehnuteľností žalovanými (ktoré mali v podielovom
spoluvlastníctve spolu s ňou) a zriadení stavieb na nich bez jej súhlasu v minulosti, ktoré považovala

za konania v rozpore s dobrými mravmi. Po márnych výzvach súdu zo dňa 31.7.2013 a 23.9.2013
(aby uviedla kedy došlo ku konaniam žalovaných v rozpore s dobrými mravmi uvedenými v tomto jej
podaní), a neskôr aj po márnom uplynutí lehoty uloženej jej na pojednávaní 4.11.2013 na predloženie
upraveného návrhu (kde mala zosumarizovať všetky konania v rozpore s dobrými mravmi s uvedením
kedy k týmto konaniam malo dôjsť a kto sa ich dopustil), a po odročení ďalšieho pojednávania vtedajším

zákonným sudcom v tejto veci dňa 28.1.2014 (za účelom jej opätovnej výzvy na doplnenie a upresnenie
žaloby), žalobkyňa potom ešte dodatočne písomným podaním zo dňa 3.2.2014 ďalej spresňovala ďalšie
rozširujúce dôvody pre ktoré sa domáha vrátenia daru. Dokonca ešte aj po zmene zákonného sudcu
(z dôvodu zmeny v obsadení súdu) žalobkyňa na poslednom pojednávaní prostredníctvom nového
splnomocneného zástupcu ďalej rozširovala ďalšie (dovtedy neuvedené) skutkové dôvody žaloby (tým,

že, ohľadom domu žalovaných, „stavba nebola povolená, nebola kolaudovaná a bola postavená z jej
finančných prostriedkov“). Súd však pripomína, že žaloba je vymedzená petitom a skutkovými dôvodmi
v nej uvedenými, že zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe (§ 140 ods. 2 CSP), a že jej zmena (za predchádzajúcej aj súčasnej procesnej
úpravy) bola a je možná iba zo súhlasom súdu (viď § 95 OSP i § 139 CSP). V danom prípade všako

súd, vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že výsledky doterajšieho konania a už vykonaného
dokazovania by neumožňovali konať a rozhodnúť aj o týchto dodatočných dôvodoch, a vyžadovalo by si
to (ďalšie) odročovanie pojednávania, pričom o veci sa má rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní
(§ 157 ods. 1 a § 179 ods. 1 CSP), ako aj skutočnosť, že žalobkyňa mohla tieto prostriedky procesného
útoku uplatniť už dávno a včas v žalobe samotnej, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť

a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP), túto zmenu žaloby (spočívajúcu v rozširovaní dôvodov
na vrátenie daru) nepripustil (pričom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania by tieto dôvody
napokon aj tak ani neboli podstatné). O nepripustení zmeny žaloby súd rozhodol uznesením, proti
ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 357 CSP a contrario), vyhláseným na poslednom pojednávaní za
prítomnosti zástupcov oboch strán sporu, a vec následne posúdil v rozsahu dovtedy prejednanej žaloby.

13. Žalovaná strana na pojednávaní zhrnula svoje vyjadrenia a napokon vzniesla aj námietku premlčania
ku skutočnostiam, ktorými strana žalobkyne svoju žalobu odôvodnila.14. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania riadne a včas uplatnili, vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a svedkov,
ako aj predloženými listinnými dôkazmi, ktorých obsah na pojednávaní oboznámil alebo ktorých odpis

bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204
CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, §
151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

15. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa v minulosti pôvodnému žalobcovi v 1. rade a žalovanej

v 2. rade písomnými zmluvami zo dňa 24.10.1996 a 25.6.1997 darovala pozemky označené v žalobe.
Počas konania taktiež vyšlo najavo (ako to uviedla strana žalobkyne - viď bod 9. tohto odôvodnenia), že
strany už navzájom nedokážu spolu normálne komunikovať.

16. V konaní boli ďalej prezentované aj tvrdenia o fyzických útokoch na žalobkyňu zo strany pôvodného
žalovaného v 1. rade, tieto tvrdenia však boli sporné, žalovaná strana ich v celom rozsahu poprela, a

najmä v konaní vzniesla aj námietku premlčania, a keďže sa tieto útoky (ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi, ktorými žalobkyňa svoju žalobu odôvodňovala) mali udiať naposledy v apríli 2009 (viď bod 8.
tohto odôvodnenia), teda viac ako 3 roky pred podaním žaloby (20.8.2012) ako aj pred doručením listu
žalobkyne so žiadosťou o vrátenie daru žalovaným (dňa 5.6.2012), súd sa nimi napokon z dôvodov
premlčania práva na vrátenie daru na ich základe ani bližšie nezaoberal - keďže aj v prípade ak by

boli preukázané, súd by na základe týchto dôvodov (vzhľadom na premlčanie práva na vrátenie daru a
vznesenú námietku premlčania) žalobou uplatnené právo žalobkyni aj tak priznať nemohol (§ 100 ods.
1 OZ).

17. Aj ostatné skutočnosti, ktorými žalobkyňa odôvodňovala vydanie označených nehnuteľností, najmä

skutkové tvrdenia o tom, že žalovaní synovi žalobkyne T. bránili vo vstupe na spoločný pozemok, a
že dcéru žalobkyne P. ohrozila žalovaná v 2. rade na jej zdraví tým, že ju bezdôvodne pred tretími
osobami obvinila za zabitia sestry žalobkyne (podľa jej trestného oznámenia pritom malo ísť o vyjadrenie
žalovanej v 2. rade pri výmene názorov so synom žalobkyne o neurčitom okruhu osôb v množnom
čísle: „Šak vy ste ju zabili ...“), boli medzi stranami sporné, a okrem toho že v konaní jednak neboli

spoľahlivo preukázané, v súvislostiach tohto prípadu napokon neboli taktiež - z hľadiska ich hodnotenia
(z pohľadu naplnenia znakov správania eventuálne hrubo porušujúceho dobré mravy), teda v zmysle
naplnenia predpokladov (dôvodov) na vrátenie daru, ani úplne jednoznačné a dostatočné na to, aby
súd žalobe vyhovel (aj keby preukázané boli), a to aj vzhľadom na vzájomné vzťahy medzi stranami a
spôsob komunikácie medzi nimi.

18. Splnomocnený zástupca žalobkyne v súvislosti so žalobou a jej dôvodmi vo vzťahu k dokazovaniu
síce na poslednom pojednávaní ešte navrhol (opätovný) výsluch svedkyne P. Y., táto však bola
už predtým na pojednávaní dňa 27.5.2013 vypočutá (viď č.l. 127), zástupca žalobkyne neuviedol
žiadne skutočnosti, ku ktorým sa ešte nevyjadrila, a ktoré by jej opätovným výsluchom mali byť

preukázané (§ 197 ods. 2 CSP), a jej účasť a ani účasť žiadnych iných eventuálnych svedkov na
pojednávaní nariadenom na prejedanie tejto veci v rozpore s ust. § 197 ods. 1 CSP ani nezabezpečil.
Žalobkyňa pritom v tejto súvislosti pred pojednávaním (ani) nežiadala (zo žiadneho dôvodu, pre ktorý
by prítomnosť svedkyne na pojednávaní nemohla zabezpečiť sama), aby túto svedkyňu predvolal súd.
Súd preto pred pojednávaním prítomnosť tejto svedkyne nezabezpečoval (svedkyňu nepredvolával),

jej nezabezpečením sa tak v zmysle ust. § 198 ods. 3 CSP nezaoberal, a jej výsluch na pojednávaní
(nariadenom a oznámenom žalobkyni s dostatočným časovým predstihom pred ním) tak pre jej
neprítomnosť, ako aj pre nedostatok vysvetlenia dôvodov jej opätovného výsluchu, nevykonal a ani
vykonať nemohol.

19. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len
pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich

preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153
a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite
a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania)
neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadnéďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových
tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou
žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania

(§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže
podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné
novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem
niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP). Žalobkyňou tvrdený skutkový

stav totiž nebol preukázaný ani po vykonaní všetkých ňou riadne a včas zabezpečených dôkazov. Strana
žalobkyne pritom v tejto súvislosti, napriek tomu, že poukazovala aj na trestné oznámenie svojej dcéry
P. Y. a úkony orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci, napokon netvrdila a nepreukázala ani
žiadne (právoplatné) rozhodnutie iných orgánov o tom, že by sa žalovaná v 2. rade svojim konaním,
ktoré žalobkyňa opísala v žalobe, dopustila trestného činu voči nej.

20. Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

21. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

22. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. V danom prípade sa žalobkyňa (už pri formulácii žaloby a aj počas väčšiny konania zastúpená
advokátom)domáhala,abysúdrozhodolosplnenípovinnostižalovaných„spoločneanerozdielnevydať“
žalobkyni v žalobe označené nehnuteľnosti „vo výške 1“ nehnuteľností, a finančnú náhradu za dar,

ktorý nemožno vrátiť, nakoľko bol prevedený na tretiu osobu, a to vo výške 7.050,- Eur. Splnenie tejto
povinnosti pritom žalobkyňa odvodzuje od tvrdeného konania žalovaných ako obdarovaných k nej ako
darkyni týchto nehnuteľností a k členom jej rodiny, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Táto žaloba,
vymedzená dôvodmi v nej uvedenými, však dôvodná nie je.

Všeobecné východiská

25. Nevyhnutnými predpokladmi pre úspech žaloby o vrátenie daru (bez ohľadu na nižšie vysvetlené
pochybnosti súdu o ne-vhodnosti už samotnej formulácie podanej žaloby, ktorú žalobkyňa zvolila ako
procesný prostriedok na ochranu jej domnelých práv v tomto prípade - teda správnosti a procesnej

prípustnosti jej žalobnej žiadosti - petitu) je totiž v zmysle ust. 630 OZ len také (preukázané) správanie
obdarovaných k darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré je hrubým porušením dobrých mravov.

26. „Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu (teda) nie je akékoľvek nevhodné chovanie
obdarovaného alebo prostý nevďak, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity,
alebo porušovanie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej
pomoci a pod. Musí ísť o také chovanie obdarovaného voči rodine darcu, ktoré možno objektívne
s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam, za ktorých k nemu došlo, posúdiť ako hrubé porušenie
mravných a etických noriem spoločnosti. Rozhodujúce je hľadisko objektívne, nie len subjektívne pocity

darcu.“ (in: Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektiv Občanský zákoník I, II, 2.
vydání, Praha 2009, s. 1800). Podľa ustálenej súdnej praxe pritom zároveň platí, že „ustanovenie §
630 Občianskeho zákonníka nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť
aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Od obdarovaného by
nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za správanie sa iných osôb voči darcovi, za

ktoré sám nezodpovedá” (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 103/2002), a že „nie je možné
považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď
tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možnokonštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo 72/2008, a obdobne aj
sp. zn. 2 Cdo 108/2007, pozri aj R 111/1998).

27. Objektívne posúdenie uplatnených dôvodov (vytýkaného správania) tak musí zohľadňovať aj
okolnosti daného prípadu a tiež prihliadnuť aj na „konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky a
násilné správanie treba hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako rovnaké
správanie adresované silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity, aj vzhľadom
na vzájomné vzťahy, osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.)“ (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková,

J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2017, s. 2213). „Ak súd v spore o vrátenie daru (§ 630 Občianskeho zákonníka) v
rámci hodnotenia dôkazov nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni
(darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo
vykonanom dokazovaní.” (R 111/1998).

28.„Zformálnoprávnehohľadiska,žiadosťovrátenedaru,akojednostrannýadresnýprávnyúkonmajúci
dôsledky odstúpenia od zmluvy, má doručením obdarovanému za následok zrušenie zmluvy od začiatku
(§ 48 ods. 2 OZ). To platí aj vtedy, ak predmetom daru bola nehnuteľnosť, ktorej prevod podliehal zápisu
v katastri nehnuteľností (K zápisu katastra v prípade vrátenia daru pozri rozhodnutie vo veci sp. zn.
21 Cdo 202/2013 21 Cdo 439/2014 NS ČR). Obsahom žiadosti na vrátenie daru musí byť dôvod jeho

vrátenia. Máme za to, že absencia uvedenia dôvodu má za následok neurčitosť uplatnenia práva, a teda
jeho absolútnu neplatnosť. K tomu iba dodávame, že uvedenie dôvodu je významné aj pre posúdenie
včasnosti uplatnenia tohto práva. Uvedené právne dôsledky nastávajú ako dôsledok jednostranného
právneho úkonu (požiadavky na vrátenie daru) bez zreteľa na to, či darca právo na vrátenie uplatnil
na súde alebo nie. Rozhodujúce je iba to, či žiadosť o vrátenie daru doručil obdarovanému. V tejto

súvislosti však treba poznamenať, že dôvody na vrátenie môže darca úspešne meniť (za predpokladu
doručenia tejto zmeny), iba do uplynutia premlčacej doby. Toto právo sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dome (§ 101 OZ)“ (Krajčo, J., Občiansky zákonní pre prax Komentár. Judikatúra
NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP. Bratislava: EUROUNION, 2015, s. 2758).

29. Malo by byť teda zrejmé, že „na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru
z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých
vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Len tak
pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa § 630 Obč. zák., nastanú zamýšľané právne
účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu, t.j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho

vlastníctva ex nunc, t.j. okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému. V prípade, že je
tento právny úkon obsiahnutý v žalobe, nastávajú jeho účinky okamihom, keď bola žaloba doručená
obdarovanému“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1620/2001, publikovaný aj v súbore rozhodnutí NS
ČR pod č. C 1598, a obdobne k rozhodným skutočnostiam pre vrátenie daru aj NS ČR sp. zn. 33 Odo
936/2006 a k významu určitosti uvedenia dôvodu vrátenia daru aj NS ČR sp. zn. 33 Cdo 3643/2012).

„Darca uplatňuje právo na vrátenie daru jednostranným adresovaným právnym úkonom (odvolaním
darovania). Právo odvolať darovanie je majetkovým právom a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá plynie od okamihu naplnenie predpokladov stanovených v hypotéze § 630
OZ“ (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky
zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 2213). „Premlčacia doba pre uplatnenie

práva na vrátenie daru začína bežať od okamihu, keď chovanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené
v § 630 obč. zák.“ (rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Cdo 429/2003, publikovaný aj v súbore rozhodnutí NS
ČR pod č. C 2865).

Právne posúdenie

30. V danom prípade ide nepochybne o spor súvisiaci s vrátením daru. Podanej žalobe, ktorou je
súd viazaný (vrátane dôvodov v nej uvedených), vychádzajúc z hodnotenia dôvodov v nej uvedených
(ktorými žalobca vymedzil predmet tohto konania) a výsledkov ich dokazovania /slúžiaceho výlučne
na verifikáciu riadne a včas tvrdených skutočností, a nie na vyhľadávanie aj ďalších eventuálnych

skutočností, ktoré nikto riadne netvrdil, keďže „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to,
čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby
prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing expectations)“
in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilnýsporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571/, však súd vyhovieť nemohol. V konaní totiž
neboli žalobkyňou konkrétne a riadne tvrdené a preukázané žiadne také a natoľko vážne skutočnosti (o
správaní obdarovaných voči nej), ktoré by odôvodňovali jej právo na vrátenie daru od žalovaných (resp.,

tak ako bolo uplatnené, rozhodnúť o splnení povinnosti „vydať“ jej podiel nehnuteľnosti - možné navyše
od každého z nich nepochybne len v tom rozsahu, v ktorom mu bola nehnuteľnosť darovaná), ktoré by
žalobkyňa zároveň voči nim aj riadne a včas uplatnila (pred uplynutím premlčacej doby).

31. Tvrdenia žalobkyne o fyzických a psychických útokoch na jej osobu zo strany obdarovaného -

pôvodného žalovaného v 1. rade odôvodňujúce vrátenie daru totiž jednak v konaní preukázané neboli, a
okrem toho žalovaná strana v konaní vzniesla aj námietku premlčania a tieto útoky sa podľa žalobkyne
mali udiať viac ako 3 roky pred žiadosťou o vrátenie daru a podaním žaloby. Preto súd žalobkyni právo
na vrátenie daru voči žalovanému v 1. rade (resp. jeho právnym nástupcom) pre tieto jeho údajné útoky
na jej osobu /týkajúce sa okrem toho nanajvýš možnosti vrátenia aj tak výlučne iba časti nehnuteľnosti
darovanej tomuto obdarovanému, teda žalovanému v 1. rade, a nie aj časti nehnuteľnosti darovanej

žalovanejv2.rade-keďžežalovanáv2.radebyzasprávaniežalovanéhov1.radeajtaknezodpovedala
(viďrozsudokNSSR,sp.zn.5Cdo103/2002citovanývbode26.tohtoodôvodnenia),atedajejdarovanú
časť by tak žalobkyni, len z poukazu na správanie žalovaného v 1. rade, povinná vrátiť aj tak nebola/,
vzhľadom na neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k týmto tvrdeniam, ako aj vzhľadom na jeho
premlčanie a vznesenú námietku premlčania žalobkyni priznať nemohol.

32. Ani ostatné skutočnosti, ktorými žalobkyňa odôvodňovala vydanie označených nehnuteľností, teda
skutkové tvrdenia o tom, že žalovaní synovi žalobkyne T. bránili vo vstupe na spoločný pozemok, a že
dcéru žalobkyne P. ohrozila žalovaná v 2. rade na jej zdraví tým, že ju bezdôvodne pred tretími osobami
obvinila za zabitia sestry žalobkyne (čo by sa - ohľadom vrátenia daru vzhľadom na údajné správanie

žalovanej v 2. rade - aj tak mohlo obdobne týkať taktiež nanajvýš výlučne iba časti nehnuteľnosti
darovanej žalovanej v 2. rade, keďže žalovaný v 1. rade by za jej správanie aj tak nezodpovedal),
v konaní preukázané neboli. Žalovaná strana totiž tieto skutočnosti v celom rozsahu poprela, a išlo
tak vlastne iba o tvrdenia žalobkyne (ktorá pri tom ani nebola) potvrdzované iba vyjadrením údajne
poškodenej dcéry žalobkyne P. Y. a jej syna, a podpismi niektorých osôb pod spoločným prehlásením

(ktoré pritom podľa pôvodnej výpovede P. Y., okrem iných ňou vymenovaných osôb, pri tom ani neboli),
proti tvrdeniam žalovaných a ich svedkyne (tvrdenia proti tvrdeniam), ktoré tak dostatočne preukázané
neboli.

33. Súd pritom pripomína, že preukázanie rozhodujúcich skutočností, ktorými je žaloba odôvodnená,

bolo vecou žalujúcej strany. Teória procesného práva totiž podmieňuje úspech strany v spore unesením
dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak
bremeno tieto skutočnosti preukázať.

34. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

35. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý
neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani
na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: vsúčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).

36. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú
a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom
treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu

neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou
strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí
všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui
negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaných nemožno požadovať, aby preukazovali, že sa ako
obdarovaní voči žalobkyni alebo členom jej rodiny nesprávali tak, že tým hrubo porušovali dobré mravy.
V takomto alebo podobnom prípade je na žalobkyni aby tvrdila a preukazovala rozhodujúce skutočnosti

svedčiace o to, že sa tak stalo, a že to bolo natoľko hrubé a dosiahlo takú intenzitu, že jej z týchto
dôvodov vzniklo právo žiadať vrátenie daru, a že ho aj riadne a včas uplatnila, teda že od konkrétneho
obdarovaného (ktorý sa voči nej takéhoto správania dopustil) vrátenie darovanej veci (alebo jej podielu)
na základe týchto dôvodov aj riadne a včas žiadala.

37. V zmysle ust. § 215 ods. 1 CSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. „Vo
všeobecnosti sa pritom uznáva, že pri zisťovaní pravdy nikdy nemožno dosiahnuť absolútnu či
matematickú istotu. Tým skôr to platí pre poznávaciu činnosť sudcu, ktorý pomocou jednotlivých
dôkazných prostriedkov rekonštruuje deje, ktoré prebehli v minulosti a bez jeho priamej účasti“ (Lavický,
P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 30). Strany by si tak mali

vždy, a to už aj pred súdnym sporom ale i počas neho, uvedomiť a vyhodnotiť, aká je ich dôkazná
situácia, resp. čo zo svojich eventuálnych tvrdení a v akej miere reálne preukázať vedia, keďže „súd
nie je veštiareň“ (Rubeš, J., O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta.
In Právo a zákonnosť. 1991, č. 9/1991, s. 499), rozhoduje len na základe dodaných dôkazov, pričom
aj v takom prípade má jeho zistenie iba pravdepodobnostnú povahu. Pokiaľ ide o mieru dôkazu

(požadovanej pravdepodobnosti, resp. tzv. dôkazného štandardu), právna teória i prax pritom uznáva,
že „tak ako nie je prijateľná (pozn. súdu: dosiahnuteľná) absolútna istota na strane jednej, nemožno
sa pri plnom dôkaze uspokojiť ani s obyčajnou prevažujúcou pravdepodobnosťou na strane druhej
(Lavický, P., tamtiež s 32). Súd má totiž rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu (§ 215
ods. 1 CSP), a teda nie na základe skutkového stavu, ktorý je iba o čosi pravdepodobnejší než

jeho opak (okrem rýchleho a v spravidla len dočasného rozhodnutia o neodkladných opatreniach,
kde sa zákon uspokojuje s nižšou mierou dôkazu - osvedčením rozhodujúcich skutočností - čo však
súčasne, vzhľadom na odlišnosť zákonodarcom použitých pojmov, zároveň logicky zdôrazňuje potrebu
rozlišovania osvedčenia, ako nižšej miery, a zistenia, ako vyššej miery pravdepodobnosti skutkového
stavu). Pri vylúčení oboch krajných polôh (požiadavky absolútnej istoty i obyčajnej prevažujúcej

pravdepodobnosti) je tak požadovaná miera dôkazu na preukázanie, resp. zistenie skutkového stavu
stanovená(medzinimi)obvyklepožiadavkoupraktickejistotytak,že„súdmápovažovaťzadokázanéiba
skutočnosti, ktorým na základe slobodného vnútorného presvedčenia prizná hodnotu pravdivosti, teda
hodnotu pravdepodobnosti, zodpovedajúcu praktickej istote“ (Macur, J. Postmodernismus a zjišťování
skutkového stavu v civilním soudním řízení. Brno: MU, 2001, s. 168-171). Rozhodujúce je teda, aby

sudca na základe pred ním vykonaných dôkazov dosiahol vnútorné presvedčenie o pravdivosti tej-
ktorej tvrdenej skutočností na hranici praktickej istoty, ktoré pritom ale, kvôli vylúčeniu svojvôle, musí byť
zároveň objektivizované jeho odôvodnením, a to tak, aby odôvodnenie nebolo v rozpore s pravidlami
logického myslenia. Okrem požiadavky praktickej istoty sa preto hovorí aj o presvedčení, na základe
ktorého sú vylúčené rozumné pochybnosti o pravdivosti nejakej skutočnosti. Ak teda miera dôkazu

nejakej skutočnosti, resp. vnútorného presvedčenia sudcu o nej v konaní túto úroveň nedosiahne,
nemožno ju považovať za preukázanú, resp. za objasnenú (stav „non liquet“), súd ju nemôže zahrnúť
do zisteného skutkového stavu, a pri rozhodovaní na ňu neprihliada.

38. „Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním

uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz.
To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere,
bez akýchkoľvek (pozn. súdu: rozumných) pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd
je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovanéhoohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú
ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na
predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje

tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne
spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že
v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či
žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol
plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom

by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti
alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za
dokázané“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010).

39. V danom prípade pritom vyššie uvedené tvrdenia žalobkyne o správaní obdarovaných
odôvodňujúcom podľa nej jej právo požadovať vrátenie daru, a o jeho riadnom a včasnom uplatnení (z

týchtodôvodov),vkonaníkonkrétneadostatočnepreukázanéneboli.Vzhľadomnaprotichodnétvrdenia
a dôkazy vykonané dokazovanie neumožňovalo urobiť si jednoznačný úsudok o tom, či došlo ku takému
správaniu obdarovaných vymedzenému v žalobe tak, ako to tvrdila žalobkyňa, a preto súd túto žalobu
na základe pravidiel o dôkaznom bremene (pre jeho neunesenie) ako nedôvodnú zamietol.

40. Okrem toho, aj keby tieto skutočnosti boli preukázané, vzhľadom na ich charakter a zrejmé
okolnosti týchto prípadov, a to aj s poukazom na absenciu konkrétneho tvrdenia akýchkoľvek ďalších
rozhodujúcich skutočností (podrobností) odôvodňujúcich hodnotenie ich intenzity (ako správania hrubo
porušujúcehodobrémravy),byichpodľanázorusúduaninebolomožnépovažovaťzadôvodnavrátenie
daru, nakoľko prosté privolanie hliadky polície (na zabezpečenie poriadku) pri vzájomnej výmene

názorov počas zamerania spoločného pozemku podľa názoru súdu v žiadnom prípade nie je možné
považovať za správanie obdarovaného, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy, a to dokonca až v takej
intenzite, ktorá by odôvodňovala vrátenie daru. Obdobne tak ani údajné eventuálne (nepreukázané)
vyjadrenie žalovanej v 2. rade (vzhľadom na kontext situácie a nedostatok vysvetlenia akýchkoľvek
jeho súvislostí a závažnosti zrejme iba metaforické) o „zabití“ sestry žalobkyne rodinou žalobkyne,

prednesené (podľa zápisnice o trestnom oznámení P. Y. zo dňa 25.7.2011, viď č.l. 124 súdneho spisu)
bez ďalších podstatných súvislostí a konkrétnych obvinení pri vzájomnom slovnom konflikte (po slovnom
útoku syna žalobkyne na žalovanú v 2. rade „či sa nehanbia za to, že nedali urobiť dátum úmrtia na
náhrobný kameň tete V., nakoľko je to už 10 rokov od kedy umrela, a oni zobrali jej vkladnú knižku
s jej peniazmi“), v údajnom znení „Šak vy ste ju zabili ...“, vyslovené navyše (v prípade pravdivosti

tvrdení dcéry žalobkyne) zrejme v úzkom (obmedzenom) okruhu osôb pri obojstranne emociálnom
rozhovore o spôsobe užívania či vyporiadania inej spoločnej nehnuteľnosti, by nebolo možné považovať
za správanie tak hrubo porušujúce dobré mravy (v takej intenzite), že by to spravodlivo odôvodňovalo tak
vážny a výnimočný zásah do právnej istoty a neodvolateľnosti darovania, akým právo na vrátenie daru
nepochybne je. „Odvolanie darovania je výnimkou zo zásady neodvolateľnosti darovania. Darovanie sa

uskutočňujenazákladezmluvnejviazanostistránajednostrannézrušeniezmluvnýchzáväzkovmávždy
výnimočnú povahu.“ (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 2213) „Právne vzťahy
založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, a
požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvne strany na seba zobrali samy a

dobrovoľne. K narušeniu tohto stavu tak už nemôže dôjsť zo svojvôle darcu“ (R 61/1997).

41. A napokon treba uviesť, že súd mal pochybnosti, tak ako je to naznačené už vyššie, aj o procesnej
opodstatnenosti a správnosti formulácie žalobného návrhu, ktorý žalobkyňa zvolila na ochranu jej
údajných práv v tomto konkrétnom prípade.

42. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

43. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,

pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

44. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.45. Podľa § 216 ods. 2 CSP súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného

predpisu

46. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť

tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd
viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných
prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po
stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.

47. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). V ňom žalobca uvádza, ako
by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň
stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť.
Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky,
rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov.

48. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný,
čiže užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný.
Napríklad pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu

povinnosť), potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného
titulu). Skutkové a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť)
už ipso facto znamená, že právny záujem žalobcu je daný.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 500). Je pritom zrejmé, že právny záujem môže byť iba na takom rozhodnutí, ktoré je

právne významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé
riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň súdna ochrana ohrozeného
alebo porušeného práva je potrebná, a nie je možné ju dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými
slovami, podmienkou procesnej prípustnosti a opodstatnenosti žaloby je existencia právneho záujmu na
požadovanom rozhodnutí, ktorý sa viaže na konkrétny petit a súvisí s otázkou, či tento petit zodpovedá

povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného petitu dosiahne
súdna ochrana ohrozeného alebo porušeného práva (účel), ku ktorému má žaloba slúžiť (§ 131 CSP),
čo súvisí aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá
povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu. Rozhodné je teda aj to, či sa rozhodnutím podľa daného
petitu dosiahne potrebná a účelná ochrana v spore medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku.

49. „Nárok na vrátenie daru je potrebné na súde uplatniť so zreteľom k tomu, čo bolo predmetom
darovacej zmluvy. Najčastejšie pôjde o vlastnícku žalobu či o žalobu z bezdôvodného obohatenia,
prípadne o žalobu na určenie vlastníckeho práva darcu k veci, ktoré sa obnovilo. ... Pri žalobe na
plnenie je potrebné pri formulácii žalobného petitu (a teda aj pri formulácii výroku rozsudku) pamätať

na vzťah k možnému výkonu rozhodnutia.“ (in: Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák
a kolektiv Občanský zákoník I, II, 2. vydání, Praha 2009, s. 1800). „Pri voľbe formy, ktorou sa darca na
súde môže domáhať reštitúcie pôvodného stavu, je potrebné vychádzať z konkrétnej situácie. Ak sa
jedná o nehnuteľnosť, možno v prípadoch, keď obdarovaný ďalej nehnuteľnosťou disponuje, užíva ju,
podávať žalobu na vypratanie; ak však žalovaný predmetnú nehnuteľnosť už vypratal (pozn. tunajšieho

súdu: alebo aj v prípade ak ako spoluvlastník tak zatiaľ povinný urobiť nie je, teda takáto žaloba nie
je prípustná či opodstatnená z iných dôvodov), darca má v takom prípade naliehavý právny záujem
domáhať sa žalobou na určenie, že je vlastníkom darovanej nehnuteľnosti“ (KS v Brne sp. zn. 20 Co
72/1995, uverejnený v časopise Soudní rozhledy 1998, č 9).

50. V danom prípade sa žalobkyňa domáha, okrem splnenia povinnosti vydať jej finančnú náhradu,
rozhodnutia o splnení povinnosti žalovaných spoločne a nerozdielne „vydať“ jej v žalobe označené
nehnuteľnosti „vo výške“ 1 nehnuteľností. Táto žaloba však nezodpovedá povahe a obsahu ňou
prezentovaného právneho vzťahu. V danom prípade totiž podľa petitu nepochybne nejde o žalobuna určenie (vlastníckeho práva), ale o žalobu na vypratanie či uchopenie držby. Zo skutočností
uvedených žalobkyňou však vyplýva, že žalobkyňa sa necíti (a ani nemôže) byť výlučným vlastníkom
v žalobe označených nehnuteľností (ktoré pred darovaním jej podielu žalovaným boli v podielovom

spoluvlastníctve strán sporu, a boli by tak, aj v prípade oprávnenosti jej požiadavky na vrátenie
daru, opätovne v podielovom spoluvlastníctve strán sporu), a nie je tak bez ďalšieho ani oprávnená
vylučovať žalovaných z užívania týchto nehnuteľností alebo ich častí. V nadväznosti na jej petit (žalobnú
žiadosť) pritom nie je zrejmé ani to, ktorú konkrétnu časť označených nehnuteľností, ako a na základe
čoho, by jej žalovaní mali vydať, a žaloba tak aj z toho pohľadu dôvodná nie je. Javí sa teda, že

požadovaný výrok nezodpovedá konkrétnej situácii, vyvoláva pochybnosti o jeho potrebnosti a možnosti
jeho výkonu, nie je tak spôsobilý zabezpečiť konkrétnu, potrebnú, určitú, zrozumiteľnú a vykonateľnú
súdnu ochranu žiadnemu konkrétne ohrozenému alebo porušenému právu žalobkyne (nie je spôsobilý
byť ani predmetom zápisu do katastra nehnuteľností), a predložená žaloba (ktorej podstatou je súd
viazaný a prekročiť a zmeniť ju nemôže) tak aj z tohto dôvodu procesne opodstatnená nie je.

51. Zo všetkých týchto dôvodov preto súd túto žalobu, a to teda jednak pre premlčanie práva na vrátenie
daru (odôvodňovaného skutočnosťami, ktoré mali nastať viac ako 3 roky pred žiadosťou o vrátenie daru
a podaním žaloby), ako aj pre neunesenie dôkazného bremena k ďalším neskorším skutočnostiam,
ktorými bolo odôvodňované, absenciu ich hrubej závažnosti (nedostatok hmotnoprávnej relevancie) pre
právo na vrátenie daru, ako aj procesnú neopodstatnenosť (nevhodnosť) jej formulácie, ako nedôvodnú

zamietol.

52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení s
ust. podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa.

53. Žalovaní boli v konaní úspešní v celom rozsahu, ich úspech však napokon v podstatnej časti
vychádzal aj z námietky premlčania, ktorú žalovaná strana prvý krát uplatnila až pri svojom poslednom
(doterajšom) úkone (na poslednom pojednávaní), čo súd analogicky (čl. 4 CSP) obdobne ako v zmysle

bývalého ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (podľa ktorého súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal
na to, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol rozhodujúce skutočnosti pri prvom
úkone, ktorý mu patril), ako aj s prihliadnutí na vzájomné vzťahy strán sporu (v snahe o aspoň čiastočné
zmiernenie vzájomných útokov a napätia medzi nimi) hodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré im náhradu (doterajších) trov tohto konania nepriznal.

54. Súd však považuje za potrebné zdôrazniť, že táto úvaha o trovách konania má podľa názoru súdu
miesto len vo vzťahu k doterajším trovám tohto konania, keďže každá zo strán, ktorá realizuje kroky v
občianskomsúdnomkonaní,bymalapodľavšetkýchokolností,aajpodľadoterajšiehopriebehukonania
a vyjadrení protistrany (dôležitá námietka premlčania už uplatnená bola) zvážiť aj jeho ďalšie (zbytočné)

predlžovanie,apretobymalaznášaťajprípadnéďalšiedôsledkystýmspojené(plynúcezjejprípadného
ďalšieho procesného neúspechu v tomto konaní) spočívajúce v náhrade ďalších trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.