Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108215550
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5108215550.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej
veci žalobcu: NORDNET TRADING LIMITED, so sídlom Chrysorogiatissis & Kolokotroni, P.C. 3040,
Limassol, Cyprus, IČO: 00 185 808, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jánom Slovákom,
advokátom, so sídlom T. X, XXX XX A. X, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo, so sídlom M.
Bela 852, 010 15 Žilina, IČO: 31 624 952, právne zastúpenému ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o.,
so sídlom Vojtecha Spanyola 1726/13, 010 01 Žilina, IČO: 47 245 841, v konaní o určenie právneho
dôvodu, vymáhateľnosti a výšky pohľadávky prihlásenej v reštrukturalizačnom konaní a o vzájomnej

žalobe žalovaného o zaplatenie pokuty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
10Cbi/3/2008-459 zo dňa 18. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/3/2008-459 zo dňa 18. septembra 2018 v napadnutom
výroku, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a vo výroku, podľa ktorého žalovaný
má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") žalobu v celom rozsahu

zamietol, rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Vzájomnú žalobu žalovaného na zaplatenie pokuty žalobcom vo výške určenej súdom zamietol a
rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania o vzájomnej žalobe
žalovaného, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

2. Samostatnými žalobami podanými na Okresnom súde Žilina dňa 24.06.2008 podobne ako v konaní
pod spis. zn. 10Cbi/3/2008, v ktorom sa žalobca domáha určenia svojej pohľadávky v sume 63.716,16
Eur, „uplatňuje určenie ďalších pohľadávok prihlásených v reštrukturalizačnom konaní úpadcu voči
žalovanému, a to v sume 63.853,81 eur (konanie pod sp. zn. OS Žilina, 10Cbi/4/2008), v sume
270.470,06 eur (konanie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cbi/5/2008), pohľadávky v sume 63.853,81
eur (konanie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 5Cbi/8/2008), pohľadávky v sume 286.618,60 eur (konanie
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 5Cbi/16/2008), pohľadávky v sume 320.789,88 eur (konanie Okresného

súdu Žilina, sp. zn. 5Cbi/17/2008), pohľadávky v sume 321.328,35 eur (konanie Okresného súdu Žilina,
sp. zn. 5Cbi/24/2008). Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 10Cbi/3/2008-50 zo dňa 21.06.2012 súd
rozhodol o spojení vyššie označených konaní na spoločné konania z dôvodu hospodárnosti konania avzhľadom na skutočnosť, že tieto konania spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých procesných
strán s tým, že predmetné konania budú naďalej vedené pod spoločnou sp. zn. 10Cbi/3/2008."

3. Z rovnakých dôvodov okresný súd uznesením Okresného súdu Žilina, č.k. 5Cbi/6/2008-73
zo dňa 05.12.2011 „rozhodol o spojení veci na spoločné konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
5Cbi/6/2008, predmetom ktorého je určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky žalobcu uplatnenej
v reštrukturalizačnom konaní žalovaného v sume 73.005,54 eur, pod sp. zn. 5Cbi/13/2008 o určenie
pohľadávky v sume 254.001,13 eur, konanie pod sp. zn. 5Cbi/20/2008 o určenie pohľadávky 221.127,30

eur, konanie pod sp. zn. 20Cbi/1/2008 o určenie pohľadávky 63.790,28 eur, pod sp. zn. 20Cbi/3/2008
o určenie pohľadávky 91.708,33 eur, pod sp. zn. 20Cbi/4/2008 o určenie pohľadávky 338.557,46 eur a
20Cbi/5/2008 o určenie pohľadávky 72.942,01 eur. Následne konajúci súd uznesením Okresného súdu
Žilina sp. zn. 10Cbi 3/2008-132 zo dňa 28.06.2013 rozhodol o spojení konaní pôvodne vedených pod
spoločnou sp. zn. 5Cbi/6/2008 na spoločné konanie pod sp. zn. 10Cbi 3/2008."

4. Okresný súd uviedol, že medzi stranami je nesporné, že žalobca si v reštrukturalizačnom konaní
žalovaného vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3R/1/2008 prihlásil svoje pohľadávky, ktoré v
konaní žiada určiť, pričom tieto pohľadávky sú doložené prihláškami pohľadávok a súhrnným prehľadom
k prihláškam pohľadávok s dokladom o popretí správcom, upovedomeniami o ďalších trovách exekúcie
s doručenkami, exekučnými príkazmi na úhradu trov exekúcie s doručenkami a zmluvou o postúpení

pohľadávok zo dňa 14.03.2008.

5. Z konečného zoznamu pohľadávok sú zistiteľné dôvody popretia pohľadávok žalobcu
reštrukturalizačným správcom, keď popretie všetkých pohľadávok žalobcu správcom je vykonané v
rozsahu právneho dôvodu a vymáhateľnosti pohľadávok, odôvodnené tým, že uplatnený nárok žalobcu

je nevymáhateľný a z ďalších dôvodov, označených žalobcom v podanej žalobe.

6. Vzhľadom na účinky začatia reštrukturalizačného konania dňa 26.02.2008, ktoré nastali zverejnením
uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku dňa 25.02.2018, okresný súd
zistený skutkový stav subsumoval pod ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení

platnom a účinnom do 31.12.2011.

7. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 121 ods. 1, 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ZKR"), § 206a ods. 1,
2 ZKR, § 124 ods. 1 ZKR, § 122 ZKR, § 124 ods. 2, 4 ZKR, § 114 ZKR, § 118 ods. 3 ZKR, § 125 ZKR,

§ 206a ods. 1, 2 ZKR, § 122 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „Občiansky
zákonník"), § 199 ods. 1, 9 ZKR, okresný súd žalobu zamietol. Konania začaté pred 1. januárom 2012
sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak. V konaniach začatých pred 1.
januárom 2012 má veriteľ, ktorým je orgán, inštitúcia alebo agentúra Európskej únie, právo hlasovať na
schôdzi veriteľov aj vtedy, ak bola jeho pohľadávka popretá čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti.

8. Konanie v tejto veci je konaním o incidenčnej žalobe, za základe čoho okresný súd primárne
skúmal včasnosť podanej žaloby. K povoleniu reštrukturalizácie dlžníka došlo zverejnením uznesenia
OkresnéhosúduŽilinasp.zn.3R/1/2008vObchodnomvestníkuč. 58B/2008dňa25.03.2008súčinkami
zverejnenia podľa § 199 ods. 1, 9 ZKR s použitím § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka nasledujúci

deň po ich zverejnení, t.j. dňa 26.03.2008. 30 dňová lehota na prihlasovanie pohľadávok začala
plynúť dňa 27.03.2008 a uplynula dňa 25.04.2008. Žalobca preukázateľne prihlásil svoje pohľadávky v
reštrukturalizačnom konaní dlžníka dňa 25.04.2008, tzn. včas. K popretiu pohľadávok žalobcu správcom
došlo dňa 29.04.2008, pričom posledným dňom na popretie pohľadávok bol podľa § 124 ods. 2 ZKR
deň 26.05.2008 a posledným dňom na podanie incidenčnej žaloby bol deň 25.06.2008. Keďže žaloby

v predmetnej právnej veci boli okresnému súdu doručené dňa 24.06.2008, tak okresný súd konštatoval
včasnosť ich podania.

9. Okresný súd konštatoval, že žalobca je vo veci aktívne legitimovaný na podanie žaloby ako veriteľ
popretej pohľadávky podľa § 124 ods. 4 ZKR, pričom žaloba je uplatnená voči dlžníkovi legitimovanému

podľa § 124 ods. 4 ZKR. K priebehu konania v prejednávanej veci okresný súd konštatoval, že hoci
žalovaný ako jeden z dôkazných návrhov označil oboznámenie exekučných spisov, ku ktorým sa viažu
pohľadávky, ktorých určenia sa žalobca incidenčnou žalobou domáha, a vo vzťahu ku ktorým okresný
súd po oznámení súdneho exekútora o vykonávanej rekonštrukcii spisov predmetné konanie prerušiluznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 3/2008-216 zo dňa 11.12.2013, na základe následného
prehodnotenia zvoleného procesného postupu okresný súd vykonal úkony v súvislosti s prípravou a
nariadením pojednávania smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci.

10. Na výzvu okresného súdu adresovanú procesným stranám na označenie dôkazov a skutočností, o
ktoré procesné strany opierajú dôvodnosť procesnej obrany a procesného útoku s poučením o zákonnej
a sudcovskej koncentrácii konania žalobca učinil voči okresnému súdu viaceré podania, ktorými vo
väzbe na citované ustanovenia CSP a s poukazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, namietal

porušenierovnostiprocesnýchstránvkonanísúdom,žiadalzabezpečeniemožnostireálnehouplatnenia
procesných práv, zabezpečenie prekladu všetkých listín a vyjadrení do gréckeho jazyka a prijatie
opatrení okresným súdom na umožnenie konať pred okresným súdom v materinskom jazyku žalobcu.

11. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 10Cbi 3/2008-227 zo dňa 15.03.2017 pribral do konania
prekladateľa a tlmočníka z gréckeho jazyka Ing. K. P..

12.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuokresnýsúduviedol,žepopodanížalobybolobomprocesným
stranám poskytnutý dostatočný časový a vecný priestor zhrnúť svoje vyjadrenia k veci a označiť dôkazy,
ktoré navrhujú vo veci vykonať, a to v záujme efektívneho priebehu pojednávania so zabezpečením
možnosti uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, a to v súlade s princípom

hospodárnosti konania, pričom okresný súd bral do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní, a
to že všetky spojené veci sa týkajú tých istých procesných strán, skutkovo spolu súvisia a vo väčšine
spojených vecí boli právnymi zástupcami strán podané zásadne identické vyjadrenia k veci. Pokiaľ
žalobca v konaní opakovane namietal, že postupom okresného súdu dochádza k porušeniu zásady
rovnosti strán, keď stranám nebola poskytnutá rovnaká možnosť na vyjadrenie sa k veci, tak okresný

súd poznamenal, že vo vzťahu k obom procesným stranám okresný súd postupoval rovnako a podľa §
167 CSP vyzýval obe procesné strany na vyjadrenie sa k veci a označenie dôkazov v stanovenej lehote
s poučením o možnosti zhrnúť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany vo väzbe na obsah §
153 CSP. Zvoleným procesným postupom okresný súd zisťuje stanoviská strán k uplatnenému nároku
a nijakým spôsobom tento nesúvisí s hmotnoprávnym posúdením nárokov zo strany súdu. Rozhodne

nemožno považovať postup súdu ako retroaktívny zásah do nadobudnutých práv strán a pokiaľ
žalobcovi bola poskytnutá vymedzená lehota na vyjadrenie sa k veci, nič nebránilo žalobcovi požiadať
okresný súd o predĺženie uvedenej lehoty, ak túto považoval, napriek svojmu postaveniu žalobcu v
konaní, zanedostatočnú.Vzhľadomnadĺžkukonaniaokresnýsúdmalzato,žesprihliadnutímnavšetky
doterajšie vyjadrenia procesných strán k veci, existuje na strane žalobcu záujem o čo najefektívnejšie

a najrýchlejšie rozhodnutie veci.

13. K procesným podmienkam pojednávania konaného dňa 18.09.2018 okresný súd konštatoval, že
pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu za účasti právneho
zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 17.09.2018 opakovane poukazoval na

ním tvrdené prekážky v zákonnom postupe okresného súdu a požiadavku na zabezpečenie tlmočníka v
konaní s tvrdením, že ku dňu pojednávania žalobcovi nebolo doručené uznesenie o pribratí tlmočníka,
z ktorého dôvodu žalobca nemôže realizovať svoje procesné práva ani sa k osobe tlmočníka a
jeho odbornej spôsobilosti vyjadriť. Opakovane namietol, že procesným stranám nie sú dané rovné
podmienky pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktorým postupom je

zvýhodnená len jedna procesná strana. Žalobca mal za to, že postupom okresného súdu nie je
zabezpečená rovnosť zbraní vzhľadom na nepribratie tlmočníka, neumožnenie konať v materinskom
jazyku a vzhľadom na procesný návrh vykonať výsluch žalobcu považuje žalobca uskutočnenie
pojednávania vzhľadom na namietané procesné nedostatky za neúčelné a neefektívne. „Žiadosť o
odročeniepojednávaniabolakonajúcemusudcovipredloženádňa18.09.2018poovereníelektronických

podpisov na dokumentoch žalobcu s odoslaním potvrdenky dňa 17.09.2018 o 23:00 hod. V deň
uskutočnenia pojednávania (t.j. deň nasledujúci po doručení žiadosti o odročenie pojednávania) súd e-
mailovou poštou oboznámil žalobcu, že súd neakceptoval žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,
nakoľko neboli tvrdené a preukázané podmienky odročenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 183
CSP a súčasne súd upovedomil žalobcu, že pojednávanie sa uskutoční v nariadenom termíne a čase."

14. Na oznámenie okresného súdu žalobca reagoval e-mailovým podaním zo dňa 18.09.2018, v ktorom
konštatoval, že vzhľadom na to, že žiadosť o odročenie pojednávania zaslal „okresnému súdu dňa
17.09.2018, pričom pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 18.09.2018 o 10:00 hod., informáciao neakceptácii žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania v deň pojednávania 18.09.2018 o 08:53
hod. neumožňuje žalobcovi zúčastniť sa pojednávania vzhľadom na vzdialenosť kancelárie právneho
zástupcu".Okresnýsúdpoznamenal,ževzmysle§183CSPjeodročeniepojednávaniamožnénanávrh

strany alebo jej zástupcu len z dôležitého dôvodu, t.j. ak strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých
dôvodov nemôže sa zúčastniť pojednávania a zároveň od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby
sa pojednávania zúčastnila, príp. nechala zastúpiť. Dôležitosť dôvodu na odročenie pojednávania súd
posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu a zo skutočností, ktoré sú súdu oznámené v čase
posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo

19/2014). Žalobca podanú žiadosť odôvodnil tým, že má ústavné právo k veci a okolnostiam prípadu sa
vyjadriť. Rovnako uviedol, že vo veci bol navrhnutý dôkaz výsluchom žalobcu. Žalobca však neoznačil
spornú skutočnosť, ktorá by mala byť výsluchom strany objasnená. Žalobca poukázal na požiadavku
jazyka v konaní vo väzbe na § 155 ods. 1 CSP a povinnosť súdu pribrať tlmočníka. Uviedol, že procesné
strany majú právo vedieť, kto bol ustanovený za tlmočníka, preskúmať jeho odbornú spôsobilosť a tiež
všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na riadny a nestranný výkon funkcie tlmočníka. Uviedol, že

žalobca trvá na svojej účasti na pojednávaní, na ktoré sa potrebuje primerane pripraviť.

15. K jednotlivým žalobcom namietaným skutočnostiam okresný súd uviedol, že procesným stranám bol
poskytnutý dostatočný časový priestor a dodržaná zákonná lehota na prípravu pojednávania, ktorého
sa majú právo procesné strany zúčastniť. Žalobca je v konaní povinne právne zastúpený. V podanej

žiadosti o odročenie pojednávania nie sú uvádzané žiadne dôležité dôvody, ktoré by žalobcovi ako
procesnej strany bránili zúčastniť sa pojednávania. Pokiaľ zo strany žalobcu je namietaný nedostatok
zabezpečenia konania v materinskom jazyku, takúto námietku žalobcu okresný súd vyhodnotil ako
tendenčnú v snahe oddialiť rozhodnutie vo veci samej, keďže o pribratí prekladateľa a tlmočníka
z gréckeho jazyka do konania „rozhodol Okresný súd Žilina uznesením 10Cbi 3/2008-227 zo dňa

15.03.2017, o čom bol žalobca vyrozumený uznesením Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cbi 3/2008-231
zo dňa 24.04.2017 pod bodom 8 odôvodnenia uznesenia, v ktorom bol žalobca riadne oboznámený
s uznesením o pribratí tlmočníka do konania. Súd má za to, že vzhľadom na predmet sporu, ktorým
je incidenčná žaloba s povinným právnym zastúpením žalobcu, v rámci ktorého ako zásadnú otázku
pre rozhodnutie veci súd posudzuje existenciu právneho dôvodu žalobcom prihlásenej pohľadávky v

reštrukturalizačnom konaní z titulu trov právneho zastúpenia, t.j. existenciu právoplatného rozhodnutia
súdu o priznaní náhrady trov konania, právne zastúpenie žalobcu v danej veci je dostatočnou zárukou
zabezpečenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces predpokladaný Ústavou Slovenskej republiky
ako aj Listinou základných práv a slobôd." Právo konať pred súdom v jazyku, ktorému strana rozumie,
obsahuje najmä právo na zabezpečenie tlmočníka počas súdnych pojednávaní, príp. iných úkonov, ktoré

dotknutá osoba realizuje. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca realizuje svoje procesné
práva prostredníctvom podaní právneho zástupcu žalobcu, ktorý nepochybne ovláda slovenský jazyk, a
preto s prihliadnutím na povahu a okolnosti prejednávanej veci a s prihliadnutím na okolnosti rozhodné
pre posúdenie veci ani potreba súčinnosti tlmočníka v konaní nevyvstala. Posúdenie, či do konania súd
priberie alebo nepriberie tlmočníka, zásadne závisí od povahy a okolností veci a na rozhodnutí súdu a

to vo väzbe na zásadu hospodárnosti a účelnosti konania, s prihliadnutím na jej potrebnosť vyplývajúcu
z okolností prejednávanej veci. Z rozhodovacej činnosti súdu vo veci sp.zn. 11Cbi 4/2008 je súdu
známa okolnosť, že napriek zabezpečenej účasti tlmočníka na viaceré nariadené termíny pojednávania,
žalobca sa žiadneho z nariadených pojednávaní osobne ani prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu nezúčastnil a svojim procesným postupom množstvo nariadených termínov pojednávania

zmaril.Žalobcabolvkonanísp.zn.11Cbi4/2008zostranysúduupozornenýnazabezpečenúprítomnosť
tlmočníka, ktorý poskytne žalobcovi plné uplatnenie práva konať pred súdom v materinskom jazyku,
avšak aj napriek tomuto poučeniu zo strany súdu žalobca sa pojednávania nezúčastnil. V situácii, že
nosná časť vyjadrení procesných strán je založená na právnej argumentácii, pričom obsah spisového
materiálu umožňuje okresnému súdu rozhodnúť o podanej žalobe bez potreby osobného výsluchu

žalobcu, žalobcom adresovanú požiadavku na preklad všetkých listín, ktoré tvoria obsah spisového
materiálu, ako aj vykonanie výsluchu žalobcu, okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, neúčelnú,
nehospodárnu a rozpornú s obsahom čl. 17 CSP, podľa ktorého ustanovenia okresný súd postupuje v
konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Okresný

súd komunikoval so žalobcom prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu, ktorému bol v
priebehu konania poskytnutý dostatočný časový a vecný priestor uviesť všetky podstatné skutočnosti
a označiť dôkazy, preto aj s prihliadnutím na povahu uplatneného nároku a predmet konania sa
postup žalobcu v konaní a ním opakovane predkladané požiadavky adresované súdu javia ako zjavnézneužívanie procesných práv vedúcich k nedôvodným prieťahom v konaní, a preto tieto nemôžu
požívať právnu ochranu (Článok 5 Civilného sporového poriadku). Toho dôkazom sú aj opakované
žiadostižalobcuoodročeniepojednávania,namietaniezákonnéhosudcuaspochybňovanieprocesného

postupu okresného súdu vo vzťahu k procesným stranám a poskytnutým možnostiam uplatňovania
všetkých procesných práv. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu postupom podľa § 180 CSP.

16. Vo všeobecnosti okresný súd konštatoval, že popretím pohľadávky vymedzuje správca predmet

incidenčného sporu. Okresný súd preto preskúmal prihlásené pohľadávky len z hľadiska dôvodnosti
dôvodu popretia (rešpektujúc a zohľadniac pri svojom rozhodovaní aj nález Ústavného súdu SR č.k. II.
ÚS 409/2014-49 z 11. septembra 2014).

17. Za skutočnosť medzi procesnými stranami nespornú, okresný súd považoval účinky začatia
reštrukturalizačného konania a povolenie reštrukturalizačného konania dlžníka - žalovaného, v súvislosti

s ktorým si žalobca uplatnil voči žalovanému v reštrukturalizačnom konaní dlžníka pohľadávky, a to
právnym dôvodom trov právneho zastúpenia vzniknutých v rámci exekučného konania vedeného pre
pohľadávky žalobcu nadobudnuté Zmluvou o postúpení pohľadávok voči žalovanému ako dlžníkovi.
K začatiu reštrukturalizačného konania dlžníka Stavebné bytové družstvo, IČO: 31 624 952 došlo
zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 3R/1/2008 v Obchodnom vestníku dňa 25.02.2008

s účinkami zverejnenia dňa 26.02.2008 a k povoleniu reštrukturalizácie dlžníka došlo zverejnením
uznesenia Okresného súdu Žilina v Obchodnom vestníku dňa 25.03.2008 s účinkami zverejnenia dňa
26.03.2008.

18. Z hľadiska procesnej obrany žalovaného okresný súd preskúmal náležitosti prihlášky podanej

žalobcom v zmysle § 121, 122 ZKR. Podľa § 122 ZKR, prihláška pohľadávky predstavuje procesné
podanie ako spôsob uplatnenia práva, ktorý musí mať zákonom stanovené obsahové a formálne
náležitosti potrebné na zisťovanie pohľadávky, ktorá je uplatnená prihláškou, a to v rozsahu stanovenom
zákonom. Na základe podanej prihlášky reštrukturalizačný správca dlžníka skúma právny dôvod,
t.j. skutočnosť, či pohľadávka vznikla a v akej výške. Veriteľ prihlásenej pohľadávky musí opísať

všetky rozhodné skutočnosti, na základe ktorých ním prihlásená pohľadávka vznikla. Zásadne platí, že
veriteľ sa môže dovolávať v incidenčnom spore len tých skutočností, ktoré uviedol ako právny dôvod
vzniku pohľadávky. Predmet incidenčného konania je vymedzený nielen určovacou žalobou, ktorá tvorí
podklad pre posúdenie prihlásenej pohľadávky, ale aj popretím pohľadávky správcom, ktoré musí byť
vykonané určitým a zrozumiteľným spôsobom umožňujúcim posúdenie prihlásenej pohľadávky. Žalobca

sa incidenčnou žalobou domáha určenia, že existujú jeho prihlásené pohľadávky z titulu trov právneho
zastúpenia v označených exekučných konaniach v poradí iná pohľadávka, v žalobou určenej sume.
Právne dôsledky nedodržania obsahových a formálnych náležitostí prihlášky špecifikované v § 122
ods. 1 posledná veta ZKR sa vzťahujú len na nedostatky vymedzené v § 122 ods. 1 ZKR. Pokiaľ
ide o námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku prihlášky pohľadávok s tvrdením, že prihláška

pohľadávok a jej prílohy k prihláške nevykazovali žiadnu zhodu a vôbec nie v časti výšky pohľadávky,
pričom prihlášky žalobcu neobsahujú vymedzenie nároku sumou istiny a príslušenstva a v prípade
príslušenstva jeho rozdelením podľa právneho dôvodu, tak okresný súd poznamenal, že existencia
žalobcom tvrdených pohľadávok vymedzených právnym dôvodom v prihláške, je predmetom kognície
súdu, a preto žalovaným uvádzané námietky k formálnemu nedostatku prihlášok nezbavujú okresný

súd povinnosti nárok uplatnený žalobcom vecne prejednať. Predmetom incidenčného konania môže
byť posúdenie len toho právneho dôvodu, ktorý žalobca ako veriteľ pohľadávky uviedol v písomnej
prihláške, a to v rozsahu uplatneného nároku a v rozsahu popretia vykonaného správcom.

19. K právnemu dôvodu vzniku pohľadávok žalobcu prihlásených v reštrukturalizačnom konaní dlžníka

okresný súd konštatoval, že podľa rozhodovacej praxe súdov a záverov právnej teórie nárok na náhradu
trov konania má svoj základ v procesnom práve a vzniká na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré
má z hľadiska trov konania konštitutívnu povahu. V prípade súdneho konania ide o rozhodnutie súdu,
ktorým sa priznáva právo na náhradu trov konania v podobe platobného rozkazu, rozsudku alebo
uznesenia. Pokiaľ je nárok na náhradu trov konania nárokom procesným, až okamihom rozhodnutia

súdu o priznaní náhrady trov konania vzniká jednej z procesných strán proti druhej procesnej strane
pohľadávka. V tejto súvislosti okresný súd poukázal „na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho
a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31Cdo 488/2009 uverejnené pod č.
146/2011 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v ktorom najvyšší súd uviedol, že nárok na náhradutrov konania má základ v procesnom práve a vzniká na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý
má v tomto smere konštitutívnu povahu. Rozhodnutie o trovách konania je ako procesný nárok z pravidla
závislé na rozhodnutie vo veci samej; v takom prípade potom platí, že pokiaľ rozhodnutie vo veci

samej nenadobudne právoplatnosť, nie je možné ani hovoriť o vzniku práva na náhradu trov konania.
Preto pohľadávka z titulu práva na náhradu trov konania v konaní pred súdom spravidla vzniká po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej."

20. Vo vzťahu k popretiu pohľadávky žalobcu reštrukturalizačným správcom okresný súd konštatoval,

že správca je oprávnený uznať prihlásenú pohľadávku za predpokladu, že takáto pohľadávka
existuje, hoci sa doposiaľ nestala splatnou, alebo jedná sa o podmienenú pohľadávku. Vzhľadom na
rozhodovaciu prax súdov, ktorá viaže moment vzniku pohľadávky z titulu náhrady trov konania na
okamih právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo priznané právo na náhradu trov konania, je možné
takúto pohľadávku či už v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní uplatniť za predpokladu,
že táto pohľadávka bola priznaná žalobcovi právoplatným rozhodnutím súdu, a to najneskôr k

momentu prihlásenia tejto pohľadávky. Ak takáto pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím
nebola, nie je možné prihlásiť si pohľadávku v reštrukturalizačnom alebo konkurznom konaní ani
ako podmienenú pohľadávku, nakoľko na podmienku je možné viazať len existujúcu pohľadávku. Vo
vzťahu k podmienke vzniku pohľadávky okresný súd uviedol, že podmienka ako vedľajšie ustanovenie
právneho úkonu, s ktorým sa spája vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práv a povinností,

spôsobuje závislosť účinnosti právneho úkonu na skutočnosti, ktorá je subjektom právneho úkonu v
čase jeho uskutočnenia neznáma, príp. neistá. Splnením odkladacej podmienky nadobúda právny úkon
právne účinky, a to do doby splnenia podmienky, pokiaľ nebolo medzi stranami dohodnuté niečo iné.
Nesplnenie odkladacej podmienky znamená, že doposiaľ neúčinný právny úkon účinnosť nenadobudne.
V pomeroch prejednávanej veci je však žalobcom uplatnená pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou

viazanou na splnenie odkladacej podmienky dojednanej medzi veriteľom a dlžníkom, ale je svojou
povahou príslušenstvom pohľadávky, pričom právna teória vychádza z predpokladu, že trovy konania,
ktoré vznikajú procesným stranám osobne a ich zástupcom, každá z procesných strán znáša z vlastných
finančných prostriedkov. Ani na základe úspechu procesnej strany v konaní bez ďalšieho nevzniká
pohľadávka z titulu náhrady trov konania, ale táto pohľadávka vzniká až právoplatným rozhodnutím

súdu, ktorým súd pohľadávku úspešnej strane prizná. Pokiaľ vzniká nárok na náhradu trov konania až
právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré má konštitutívnu povahu, potom pred okamihom vzniku, t.j. pred
právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa nárok priznáva, neexistuje táto pohľadávka ani v podobe
pohľadávky viazanej na splnenie odkladacej podmienky. Z uvedeného vyplýva, že pred právoplatnosťou
rozhodnutia, ktorým súd priznáva strane súdneho konania nárok na náhradu trov konania, pred vznikom

tohto nároku nie je možné takýto nárok prihlásiť do konkurzného alebo reštrukturalizačného konania
ani ako pohľadávku viazanú na splnenie odkladacej podmienky. Okresný súd preto prijal záver, že
pohľadávka žalobcu uplatnená v reštrukturalizačnom konaní dlžníka z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia v exekučnom konaní ani v čase povolenia reštrukturalizačného konania, ani v čase, kedy
žalobca prihlásil v reštrukturalizačnom konaní svoju domnelú pohľadávku a ani k okamihu rozhodovania

súdu, neexistovala.

21. Procesnými stranami nebolo v konaní tvrdené a ani z vykonaných listinných dôkazov preukázané, že
by v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Jurajom Gallom v prospech oprávneného
Iuris Finance s.r.o. voči povinnému Stavebné bytové družstvo, Mateja Bela 852, Žilina, bolo súdom

o náhrade trov konania rozhodované. Pohľadávka procesných strán na náhradu trov konania voči
úpadcovi vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o trovách exekučného konania, ktorým je tento
nárok účastníkovi konania priznaný. Keďže sa jedná o procesný nárok, výška týchto trov môže byť
určená najskôr právoplatným rozhodnutím súdu o priznaní ich náhrady. Takéto rozhodnutie o náhrade
trov konania má potom konštitutívny charakter tak vo vzťahu k vzniku práva na náhradu trov konania,

ako aj vo vzťahu k určeniu výšky tejto náhrady (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I ÚS
3923/11). Z uvedeného tak vyplýva, že nárok na náhradu trov konania môže vzniknúť až právoplatným
rozhodnutím o priznaní tohto nároku, ktorý má v uvedenom smere konštitutívnu povahu. „Ak má ísť
o pohľadávku, musí byť právoplatne priznaná rozhodnutím súdu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 29Cdo 4857/2007, sp. zn. 31Cdo 488/2009, sp. zn. 29Cdo 238/2007). Konajúci súd rovnako

poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29Cdo 62/2014 zo dňa 31.03.2015 a obdobne
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 13CoKR/5/2015 zo dňa 24.09.2015, v zmysle ktorých rozhodnutí
pred právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým súd prizná účastníkovi občianskeho súdneho konania nárok
na náhradu trov konania, t. j. pred okamihom vzniku nároku na náhradu trov konania, nie je možné takýtonárok prihlásiť do konkurzného konania ani ako pohľadávku viazanú na splnenie odkladacej podmienky.
ObdobnesúdpoukazujeajnarozhodnutieKrajskéhosúduvTrenčíne,ktorývobdobnejvecivedenejpod
sp. zn. 8CoKR/34/2012 prijal záver, že v prípade uplatnenia nákladov konania v súvislosti s konaním,

ktoré je prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na úpadcu, táto pohľadávka nie je preukázaná bez
právoplatného súdneho rozhodnutia o týchto nákladoch."

22. Vo väzbe na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia okresný súd dospel k
záveru, že pokiaľ žalobca v súvislosti so zastavením exekučného konania ako zákonného dôsledku

povolenia reštrukturalizácie dlžníka, návrh na rozhodnutie o trovách exekučného konania na exekučnom
súde nepodal, takéto oprávnenie konajúceho súdu (konkurzného súdu) posudzovať výšku a dôvodnosť
trov exekučného konania z titulu trov právneho zastúpenia žalobcu ako oprávneného neprislúcha, teda
o tom kto a v akej výške zaplatí trovy zastavenej exekúcie, prináleží výlučne exekučnému súdu.

23. Rozhodnutie exekučného súdu v podobe exekučného titulu žalobca na preukázanie dôvodnosti

svojho nároku a existencie prihlásených pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní s prihláškami
pohľadávok a ani v priebehu incidenčného konania netvrdil, nepredložil a ich existenciu nepreukázal.
Nevyhnutným predpokladom rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie, či už
súdnemu exekútorovi alebo inému účastníkovi exekučného konania je riadna špecifikácia nároku čo
do dôvodu a výšky, ktorá umožňuje exekučnému súdu jeho následné vecné preskúmanie, a preto

exekučný súd zásadne nepriznáva tieto nároky, ak si ich súdny exekútor alebo účastník exekučného
konania neuplatní. Podľa okresného súdu trovami exekúcie treba rozumieť v zmysle § 200 ods. 1
Exekučného poriadku predovšetkým trovy vzniknuté v exekúcii poverenému súdnemu exekútorovi (§
196Exekučnéhoporiadku)apravidelneitrovyvynaloženénaúčelnévymáhanienárokuprostredníctvom
exekúcie oprávneným, ktoré pravidelne uhrádza povinný ako účastník, ktorý dobrovoľne nesplnením

povinnosti uloženej exekučným titulom spôsobil dôvodné začatie exekučného konania (§ 197 ods. 1
Exekučného poriadku, § 200 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku). Trovami exekučného konania,
keďže exekúcia sa vždy vedie proti povinnému, v niektorých prípadoch sú za splnenia zákonom
stanovených podmienok i trovy vzniknuté povinnému a to v zmysle osobitnej úpravy v Exekučnom
poriadku výslovne v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii a len v prípade, ak sa námietkam

vyhovelo (§ 200 ods. 1 tretia veta Exekučného poriadku) alebo v súvislosti s oprávneným zavineným
zastavením exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo exekučného konania pred poverením
súdneho exekútora vykonaním exekúcie (napr. § 38 ods. 3 Exekučného poriadku, § 256 ods. 1, 2 CSP).
Medzi trovy exekúcie (oprávneného) resp. trovy exekučného konania (povinného) nepochybne patria
i trovy preukázateľne a účelne vynaložené z titulu právneho zastúpenia za právne služby spojené s

obranou práv a právom chránených záujmov účastníka v exekučnom konaní. Opätovne však aj v tomto
prípade o dôvodnosti takto uplatnených trov a ich výške prislúcha rozhodovať výlučne exekučnému súdu
a nie súdu v rámci incidenčného konania a podanej incidenčnej žaloby.

24. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd k záveru o dôvodnosti popretia pohľadávok

žalobcu správcom, nakoľko upovedomenie o ďalších trovách exekúcie a exekučný príkaz nie sú
exekučnými titulmi ani rozhodnutiami, ktoré by zakladali vznik pohľadávky žalobcu na náhradu trov
právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní. Ustálenie predbežných trov exekúcie v
priebehu exekučného konania môže sledovať záujem, umožniť ich nútený výkon v priebehu exekúcie
na krytie vynaložených nákladov súdneho exekútora. V upovedomení o začatí exekúcie určuje súdny

exekútor predbežné trovy exekúcie podľa osobitného predpisu, ktoré by mali korešpondovať trovám
exekúcie pri dobrovoľnom plnení povinného podľa pokynu exekútora a v prípade, ak počas exekúcie
vyvstane potreba ďalších trov exekúcie v dôsledku toho, že vymožená suma bola spotrebovaná,
exekútor vydá upovedomenie o ďalších trovách exekúcie. Pri zastavení exekúcie musí o trovách
konania rozhodnúť súd, pričom rozhodnutie obsahuje výrok o výške priznaných účelne vynaložených

trov konania tej ktorej procesnej strane s vymedzením povinného subjektu. Vo vzťahu k trovám právneho
zastúpenia, predpokladom ich uplatnenia v reštrukturalizačnom príp. konkurznom konaní je ich priznanie
oprávnenému právoplatným rozhodnutím súdu, ktorý predpoklad úspešnosti incidenčnej žaloby splnený
nebol.

25. Z hľadiska procesnej ekonómie okresný súd ďalej neposudzoval ostatné žalovaným uvedené
námietky v rámci jeho procesnej obrany, keďže ich skúmanie by malo relevanciu len za prijatia záveru,
že oprávnenému v exekučnom konaní vznikla pohľadávka z titulu náhrady trov právneho zastúpenia.26. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného okresný súd konštatoval jej nedôvodnosť, keď vzájomný
nárok žalovaného uplatnený v rámci písomného vyjadrenia k veci, vyhodnotil ako uplatnený predčasne.
Žalovaný sa domáha zaplatenia pokuty vo výške určenej súdom s poukazom na právnu úpravu §

125 ods. 1, 2 ZKR. „Ustanovenia § 125 ZKR bolo zrušené z. č. 348/2011 Z.z. od 01.01.2012, avšak
podľa prechodných ustanovení k zákonu č. 348/2011 Z.z. , § 206a ods. 1 ZKR, konania začaté pred
1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak. Súd preto
žalovaným uplatnený nárok právne posúdil podľa ust. § 125 s použitím ust. § 206a ods. 1 ZKR." K
obsahu vzájomnej žaloby žalovaného sa žalobca nevyjadril.

27. Ustanovenie § 125 ZKR predstavuje právny inštitút, ktorý sankcionuje žalobcu za uplatnenie práva,
v rámci ktorého sa žalobca domáha určenia svojej pohľadávky v incidenčnom konaní napriek tomu, že
bola správcom popretá, o.i. za predpokladu, že pohľadávka veriteľa je neoprávnená celkom alebo viac
ako 25% z prihlásenej sumy. Zákonná úprava obsahuje určenie výšky pokuty percentuálnou sadzbou
vo väzbe na sumu nedôvodne prihlásenej pohľadávky a lehotu od jej prihlásenia do právoplatného

skončenia konania o incidenčnej žalobe. O uložení pokuty súd rozhoduje na návrh, ktorého podanie
je viazané na skončenie incidenčného konania a jeho výsledok. Keďže súd v rozhodnutí musí presne
určiť výšku základu, z ktorého sa pokuta platí, výšku sadzby stanovením presného percenta a obdobie
od prihlásenia pohľadávky do právoplatnosti rozhodnutia o určení pohľadávky, je možné z právnej
konštrukcietohtonárokuvyvodiťviazanosťžalobyouloženiepokutynaprávoplatnéskončeniekonaniao

určenie popretej pohľadávky, a z toho vyplývajúcu predčasnosť žaloby, čo viedlo k jej zamietnutí v celom
rozsahu. Nakoľko okresný súd žalobu žalobcu a vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol,
úspešnej strane v konaní súd priznal voči neúspešnej strane v súlade s § 255 ods. 1 CSP náhradu
trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%) tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku

samostatným uznesením.

28. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsiahlom
podaní na čl. 481 až 496 spisu, a to v rozsahu ....„Žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta. [1. Výrok v
rozhodnutí, výroky nie sú číslované],Žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o

výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
[2. Výrok v rozhodnutí, výroky nie sú číslované]." Odvolateľ uviedol, že „...Toto odvolanie podávame
výhradne z dôvodu právnej opatrnosti. Rozhodnutie, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
18.10.2018, nie je možné považovať za riadne písomné rozhodnutie, ktoré je predpokladom ďalšieho
procesného postupu." Právny zástupca žalobcu žiadal, aby boli rešpektované zaručené procesné práva

vyplývajúce z Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - právo na
spravodlivé súdne konanie a Čl. 46 a čl. 48 - právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo vyjadriť sa ku
všetkým okolnostiam, ktoré v konaní vyvstali. Tieto práva sú porušené a nemôžu byť realizované, pokiaľ
okresný súd neumožní strane konať v jazyku, ktorému rozumie, čo ako je v konaní nesporné, je gréčtina.
Okresný súd z uvedeného dôvodu podľa rozsudku pribral do konania uznesením tlmočníka. Súčasťou

tohto práva je aj právo na vyhotovenie záverečného rozhodnutia súdu v danom jazyku, t.j. v jazyku
gréckom. Bez doručenia záverečného rozhodnutia v jazyku, ktorému strana rozumie, je vylúčené, aby
sa strana s obsahom rozhodnutia zoznámila a tak jej nemôže efektívne začať plynúť odvolacia lehota
v dĺžke 15 dní. Výklad, podľa ktorého by odvolacia lehota uplynula pred tým, ako je strane doručené
rozhodnutie, s ktorého obsahom má reálnu možnosť sa zoznámiť, odporuje podľa žalobcu samotnému

výkladu ustanovení CSP v jeho komplexnosti, najmä však priamo odporuje uvedeným právam a ich
obsahu a judikatúre ESĽP. Súd je podľa základných princípov CSP povinný riadiť sa judikatúrou ESĽP,
obzvlášť ak sa vyjadruje k základným požiadavkám spravodlivého procesu. ESĽP pravidelne akcentuje
princíp rovnosti zbraní, ktorý definuje ako dostatočnú možnosť, ktorú musí každá strana sporu mať na
to, aby mala dostatočnú možnosť predstaviť svoj prípad za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej

nevýhody voči jej protistrane. Poukázal na § 18 OSP, § 155 ods. 1 CSP a uviedol, že z dôvodu jazyka
súdneho konania nebolo a nie je vôbec umožnené žalobcovi konať pred súdom. Uvedené sa prejavuje
i tým, že mu nebolo doručené rozhodnutie v jazyku, ktorému rozumie.

29. V odvolaní žalobca uviedol, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písmeno a) CSP),

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písmeno b)
CSP), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písmeno c)
CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1písmeno d) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písmeno e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písmeno f) CSP), zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písmeno g) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmeno h) CSP).

30. Žalobca namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Poukázal na žiadosť zaslanú e-mailom dňa 17.9.2018, na ktorú okresný súd podľa neho
neodpovedal bezodkladne. Zároveň poukázal na zákonnú požiadavku jazyka podľa § 155 ods. 1 CSP
s tým, že požiadal o vyhotovenie prekladu všetkých písomných podaní žalovaného s prílohami do
jazyka, ktorému rozumie (gréčtina), čo sa nestalo. Žalobca uviedol, že v danom prípade musí konať aj
štatutárny orgán žalobcu, ktorý sa má vyjadriť ku skutkovým okolnostiam a ďalšie skutkové okolnosti

môže tvrdiť a pokiaľ nie sú zabezpečené listinné dôkazy v jazyku, ktorému strana rozumie, nie je
možné žalobcom reálne konať pred súdom. Konanie neznamená len konanie ústne, ale akékoľvek,
vrátanekonaniavpísomnejforme.Podľažalobcustranynemalirovnakúmožnosťuplatňovaťprostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Pokiaľ okresný súd poukázal na to, že do konania
pribral tlmočníka, tak takéto uznesenie nebolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené, čím došlo k

skráteniu práva na spravodlivý proces s nemožnosťou vyjadriť sa k osobe tlmočníka i k nemožnosti
prípadne vzniesť námietku zaujatosti voči tejto osobe. Žalobca namietal, že celá podstata jeho súdnej
ochrany je spochybnená za situácie, keď bolo oboma stranami navrhnuté vykonanie listinných dôkazov,
pričom tieto dôkazy, pre ktoré sa v súdnom konaní nekonalo, okresný súd žalobcovi nesprístupnil
a vo vzťahu k ním nezabezpečil uplatnenie podmienky konať v styku so súdom v jazyku, ktorému

rozumie. Tvrdenia o prieťahoch v konaní považoval žalobca za nenáležité, keď z dôvodov na strane
súdu sa v tejto ani v obdobných veciach prakticky nekonalo. Považoval za neprípustné, aby okresný
súd uvádzal pred skončením dokazovania, že argumentácia bude len právna. Žalobca sa chcel po
preštudovaní predložených dokladov vyjadriť tiež ku skutkovým tvrdeniam, čo mu bolo znemožnené.
Upriamoval pozornosť na to, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca" treba brať

do úvahy nielen zákonnú úpravu, ale aj ustanovenia Ústavy a Dohovoru o nezávislom a nestrannom
výkone súdnictva. Rozhodujúce je tu objektívne kritérium a platí teória zdania. Neexistencia nestrannosti
znamená rozhodovanie vylúčeným sudcom. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu
v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné

záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o
zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže
mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). „Sudca
nemôže svojim postupom nadržať právnemu postaveniu jednej strany, takýto postup je objektívne
spôsobilý narušiť zdanie nestrannosti, uvedené je zvýraznené arbitrárnym odôvodnením rozhodnutia."

Okresný súd poukazuje, že do konania pribral tlmočníka, takéto uznesenie nebolo právnemu zástupcovi
žalobcu doručené. Odvolateľ citoval § 183 ods. 4 CSP a konštatoval, že mu rozhodnutie súdu o návrhu
na odročenie doručené nebolo, čo je podľa neho objektívne spôsobilé narušiť zdanie nestrannosti.
„Pojednávanie bolo stanovené na čas 10.00 hodine. V iných konaniach obdobného typu bol stanovený
na 13.00 hod." Oznámenie o neakceptácii žiadosti o odročenie doručené až druhý deň o 8.53 hod.,

t.j. nie hneď ráno, a teda nie bez zbytočného odkladu, ak pojednávanie je o 10.00 hod. a vzdialenosť
kancelárie od súdu (Bratislava - Žilina, t.j. 200 km), znemožňuje zúčastniť sa predmetného pojednávania
o 10:00 hod. „Stanovenie času pojednávania a oznámenie 1 hodinu pred je postupom objektívne
spôsobilým narušiť zdanie nestrannosti". „Toto v spojení s tým, že celé odôvodnenie sa odvíja výlučne
od neexistujúcej skutočnosti, že pohľadávky žalobcu prihlásené v reštrukturalizačnom konaní dlžníka

správca riadne poprel (hoci nie je uvedený jediný dôvoď) čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti, čo
je konštatovanie svojvoľné, nevyplývajúce z písomných úkonov správcu a smeruje k popretiu nekonania
správcu a je v prospech žalovaného i správcu, závažným spôsobom narúša zdanie sa nestrannosti
súdu." „Hlavne toto spochybňuje celé zdanie sa nestrannosti a férovosti spravodlivého procesu
vedeného nezaujatým sudcom. Toto len posilňuje domnienky o rozhodovaní vylúčeným sudcom."

31. V odvolaní žalobca opätovne namietal JUDr. Lenku Müllerovú, PhD. ako zákonnú sudkyňu,
a to v kontexte s ním tvrdeným protiprávnym postupom okresného súdu. „Dozvedeli sme sa, že
právna zástupkyňa žalovaného (osoba konajúca v mene a na účet právneho zástupcu odporcu) JUDr.A.Hrdinova je bývalou justičnou čakateľkou Krajského súdu Žilina zaradenou na výkon praxe justičnej
čakateľky na Okresný súd Žilina a výkon praxe sa má podľa priloženého rozvrhu práce prekrývať aj
s časovým obdobím pôsobenia sudkyne JUDr, Lenky Müllerovej, PhD. Dôsledkom tohto zaradenia

a výkonu funkcie justičnej čakateľky majú byť výrazne kolegiálne a priateľské vzťahy medzi JUDr,
A.Hrdinovou ako bývalou justičnou čakateľkou zaradenou na výkon praxe justičného čakateľa na
OkresnýsúdŽilinaaväčšinousudcovazamestnancovOkresnéhosúduŽilina,t.j.vrátanesudkyneJUDr.
Lenke Müllerovej, PhD., ktorá má vec prejednať a rozhodnúť a to vrátane osôb, s ktorými je sudkyňa
JUDr. Lenka Müllerová, PhD., v dlhoročnom kolegiálnom vzťahu takej intenzity, ktorá napĺňa požiadavku

pochybností o nezaujatosti sudcu a spravodlivosť sa tak objektívne nejaví byť poskytovaná. Žalobca
má túto informáciu iba sprostredkovane a nevie postaviť naisto samotnú intenzitu uvedených vzťahov,
skutočnosť, že výkon praxe sa má prekrývať i s časovým obdobím pôsobenia sudkyne JUDr. Lenky
Müllerovej, PhD. Vyplýva z rozvrhu práce. Už samotný fakt vykonania praxe justičnej čakateľky JUDr.
A. Hrdinovou vo fakticky kolegiálnom postavení na OS Žilina je dostatočným dôvodom vzbudzujúcim
vážne a dôvodné obavy na to, aby bola objektívne spochybnená nestrannosť a nezaujatosť výkonu

sudcu. Uvedené hľadisko je to rozhodujúce, nie je rozhodujúce subjektívne tvrdenie a presvedčenie
sudcu." Podľa žalobcu sudkyňa vec prejednávajúca a rozhodujúcu odmieta tiež zabezpečiť vyhotovenie
prekladu vyjadrení v konaní do jazyka, ktorému žalobca rozumie, čím nerešpektuje § 155 ods. 1 CSP,
preto k žalobcovi, nepostupuje nezaujato.

32. Žalobca v odvolaní uviedol, že v obdobnej veci podal odvolanie proti rozhodnutiu (rozsudku) v konaní
na Okresnom súde Žilina, sp.zn. 11Cbi/4/2008 zo dňa 23.5.2017. „Žalobca upozornil na právnu úpravu
a ustálenú prax NS SR a ÚS SR v podobe rozhodnutí Nálezu Ústavného súdu II. ÚS 409/2013 z 11.
9. 2014 a Uznesenia Najvyššieho súdu 3 Obdo 70/2016 z 30. 01. 2017, ktoré boli úplne popreté v
celom rozsahu." Okresný súd formálne tvrdí, že sa riadi Nálezom Ústavného súdu (II. ÚS 409/2013

z 11.9. 2014, v rozsudku nesprávne uvedené ako II. ÚS 409/2014-49 z 11. septembra 2014). Vo
všeobecnosti súd konštatuje, že popretím pohľadávky vymedzuje správca predmet incidenčného sporu.
Súd preto preskúmal prihlásené pohľadávky len z hľadiska dôvodnosti dôvodu popretia (rešpektujúc a
zohľadniac pri svojom rozhodovaní aj nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 409/2014-49 z 11. septembra
2014), ale reálne vykonal rovnaký postup ako v konaní Okresného súdu Žilina, sp.zn. 11Cbi/4/2008,

keď uvádza svoje názory na právny dôvod vzniku pohľadávky, existenciu exekučných trov konania,
napriek tomu, že nič také v písomnom popieracom úkone správcu vyjadrené vôbec nie je. Správca
uviedol a) Uplatnený nárok je nevymáhateľný - t.j. ide úplne nepochybne o právnu skutočnosť, ktorá
sa dotýka iného popieracieho dôvodu - vymáhateľnosti, b) Prihláška pohľadávky nie je riadne podaná
s poukazom na § 119 ods. 1 a 4, § 120, § 121 v spojení s §§ 25 až 27 ZKR. Ide o prihlášku.

Celé odôvodnenie sa odvíja výlučne od tvrdenej a reálne neexistujúcej skutočnosti, že pohľadávky
žalobcu prihlásené v reštrukturalizačnom konaní dlžníka správca riadne poprel čo do právneho dôvodu
a vymáhateľnosti a toto odôvodnil (hoci formálne deklaruje, že sa tým čo nie je v popieracom úkone
uvedené nezaoberá). Uvádzanie a zaoberanie sa tým, čo v popieracom úkone správcu účinne nie je,
závažným spôsobom narúša zdanie sa nestrannosti súdu. Toto nemá žiadnu skutkovú oporu, nič také

správca nepoprel - správca „poprel", neúplne, bez odôvodnenia a tak neúčinne, iba „vymáhateľnosť",
nie právny dôvod (žiaden dôvod popretia dôvodu neuviedol) - to je z písaného textu nepochybné.
Celý proces, reštrukturalizačné konanie je konaním vysoko formálnym, založeným na princípe ochrany
subjektívnych práv jednotlivých subjektov na reštrukturalizačnom konaní sa zúčastňujúcich, pričom
dôsledkom takéhoto charakteru konania je o.i. to, že v prípade, ak nie je predpokladaný právny úkon v

zákonom stanovenej lehote vykonaný, platí nevyvrátiteľná právna domnienka (presumptiones iuris ac
de jure) o tom, že ak správca určitý úkon nevykonal, je to preto, že na to nemal dôvod (bez ohľadu na
reálny skutkový stav) - napr. ak pohľadávka v lehote nie je popretá vo všetkých aspektoch, považuje
sa za zistenú v týchto aspektoch.

33. V odvolaní žalobca uviedol, že tvrdenia o popretí právneho dôvodu pohľadávky správcom je
prejavom ľubovôle. Prihláška pohľadávky nie je riadne podaná s poukazom na § 119 ods. 1 a
4, § 120, § 121 v spojení s §§ 25 až 27 ZKR. Ide o prihlášku pohľadávky, ktorú nadobudol v
priebehu reštrukturalizačného konania - Zmluva postúpení zo dňa 14.3.2008, ale o jeho vstupe do
reštrukturalizačného konania nebolo ku dňu podania prihlášky pohľadávky súdom rozhodnuté. Správca

jednoznačne pohľadávku z právneho dôvodu nepoprel. V časti „dôvod popretia právneho dôvodu
pohľadávky" nie je uvedená žiadna právna skutočnosť, ktorá by mala vplyv na právny dôvod alebo
skôr „nedôvod" takejto pohľadávky, ale sú uvedené iba právne skutočnosti, ktoré sa teoreticky viažu
len k vymáhateľnosti pohľadávky, resp. perfektnosti prihlášky, na ktorú treba prihliadať, a tak akosa na prihlášku, v ktorej nie je uvedený právny dôvod vzniku pohľadávky neprihliada, rovnako sa
musí neprihliadať aj na popretie bez dôvodov popretia právneho dôvodu, t.j. akoby nebolo. Správca
jednoznačne pohľadávku z právneho dôvodu nepoprel. Správcom v uvedenom texte nie je jediná

zmienka o tom, že nesúhlasí s právnym dôvodom vzniku pohľadávky alebo ho napáda, je len jeho
úvahou o tom, že nárok je „nevymáhateľný" a nie napadnutím právneho dôvodu vzniku pohľadávky.
Správca nepoprel ani len formálne výšku pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že správca výšku
pohľadávkynepoprel,atedamárnymuplynutím30-dňovejlehotysapohľadávkačodovýškypovažujeza
zistenú. Ak je zákonom a vykonávacím predpisom stanovené, že správca čo do právneho dôvodu poprie

prihlásenú pohľadávku vtedy, ak zistí, že sú sporné skutočnosti, na ktorých sa prihlásená pohľadávka
zakladá, tento dôvod musí relevantne odôvodniť, t.j. odôvodniť skutočnosťami, ktoré sa týkajú právneho
dôvodu pohľadávky a nie iných atribútov. V časti „dôvod popretia právneho dôvodu pohľadávky" sú
uvedené iba právne skutočnosti, ktoré sa viažu len k vymáhateľnosti pohľadávky, resp. perfektnosti
prihlášky,naktorútrebaprihliadať,atak,akosanaprihlášku,vktorejniejeuvedenýprávnydôvodvzniku
pohľadávky neprihliada, rovnako sa musí neprihliadať aj na popretie bez dôvodov popretia právneho

dôvodu, t.j. akoby ani nebolo, ide o právny úkon imperfektný, neurčitý, neúčinný, a teda neplatný.
Správca nepoprel platne a účinne ani vymáhateľnosť, keď žiaden konkrétny dôvod nevymáhateľnosti
neuviedol. Reštrukturalizačný správca uvedený oddiel zoznamu vyplnil tak, že uviedol: „Uplatnený nárok
je nevymáhateľný. Prihláška pohľadávky nie je riadne podaná s poukazom na ustanovenia § 119 ods.
1 a 4, § 120, § 121 v spojení s ustanoveniami §§ 25 až 27 ZKR. Ide o prihlášku pohľadávky, ktorý

ju nadobudol v priebehu reštrukturalizačného konania - Zmluva o postúpení zo dňa 14.3.2008, ale
o jeho vstupe do reštrukturalizačného konania nebolo ku dňu podania prihlášky pohľadávky súdom
rozhodnuté. Právo uplatňovať svoje nároky má iba veriteľ, ktorý spôsobom stanoveným ZKR prihlásil
svoju pohľadávku". Právo uplatňovať svoje nároky má iba veriteľ, ktorý spôsobom stanoveným ZKR
prihlásil svoju pohľadávku -t.j. takisto úplne zjavne uviedol právne skutočnosti, ktoré majú vplyv len na

to, či prihláška riadne uplatnená bola, alebo nie - a keby nebola, nemohol by na prihlášku prihliadať, ani
ju do reštrukturalizačného plánu zahrnúť.

34. Podľa žalobcu okresný súd sa zapodieval právnym charakterom nároku, viažuceho sa na náhradu
trov konania, t.j. zapodieval sa charakterom a podstatou právneho dôvodu pohľadávky, hoci tento nebol

účinne popretý a považuje sa tak za zistený. Ak by aj bol uvedený právny dôvod platne popretý, čo
sa nestalo, uvedená pohľadávka má právny základ v náhrade trov exekučného konania oprávnenému,
ktorému vznikli v priebehu exekučného konania, vedenom na exekučnom úrade súdneho exekútora,
pričom o uvedených trovách v konaní vydal súdny exekútor upovedomenie o ďalších trovách, ktoré
bolo doručené povinnému. Proti ďalším trovám mohol povinný - žalovaný vzniesť u exekútora námietky,

ktoré nepodal, a tak upovedomenie vyvolalo stanovené právne účinky a exekútor pristúpil k vydaniu
exekučného príkazu. O náhrade trov exekúcie, na ktorú oprávnenému vznikol nárok, rozhoduje exekútor
a vymáha ich niektorým zo spôsobom, určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu
na úhradu trov exekúcie. Všetky náležitosti boli splnené, exekútorom bolo vydané a doručené ako
upovedomenie o ďalších trovách exekúcie tak aj exekučný príkaz na úhradu trov exekúcie a proti

žiadnemu z nich povinný nepodal opravný prostriedok, a preto nie je akákoľvek pochybnosť, že právny
dôvod vzniku pohľadávky nie je sporný. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že súd ani nemôže
rozhodovať v incidenčnom konaní, kde nebol napadnutý právny dôvod vzniku pohľadávky, o veciach,
ktoré boli ustanovením právneho predpisu kompetenčne zverené do pôsobnosti iného nositeľa verejnej
moci.Náhradatrovexekučnéhokonaniajesamostatnýmnárokomoprávnenéhoaprizastaveníexekúcie

sa rozhoduje iba o trovách, o ktorých už nebolo právoplatne rozhodnuté a o ktorých je potrebné
rozhodnúť. Postup okresného súdu preskúmavajúci bez akéhokoľvek dôvodu to, o čom už bolo fakticky
orgánom konajúcim verejnú moc (exekútor) rozhodnuté a súdne prostriedky opravy neboli využité,
považoval v rozpore s Ústavou SR. Argumentáciu okresného súdu úpravou účinnou od 1.1.2012,
považoval za vylúčenú, keď retroaktivita je princípom právnej istoty vylúčená. Pokiaľ okresný súd

poukazoval na rozhodovanie o trovách pri zastavení exekúcie, tak to sa netýka náhrady trov právneho
zastúpenia oprávneného v konaní, o vzniku ktorých rozhodol exekútor a uplynula lehota na podanie
námietok. V tejto súvislosti poukázal na to, že o náhrade trov exekúcie, na ktorú oprávnenému vznikol
nárok pred zastavením exekúcie, rozhoduje exekútor a vymáha ich niektorým zo spôsobov určených
na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie. V súvislosti s otázkou

predmetu incidenčného konania žalobca poukázal na nález Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 409/2013
z 11.9.2014 a v ňom vyjadrené závery, ako aj závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Obdo/70/2016, ktoré právne závery sa týkajú úplne identickej právnej úpravy a situácie, týkajúcej
sa reštrukturalizačného konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že predmet incidenčnéhokonania sa vymedzuje úkonom správcu a správca žiadne popretie z dôvodu neexistencie nároku; že
sa jedná o konštitutívny nárok; že sa nejedná o existujúce trovy; že sú to trovy, o ktorých sa rozhoduje
po zastavení exekúcie; t.j. to, čím sa zaoberal okresný súd, ani slovom nezmienil a žiaden takýto

dôvod neuviedol. Ak to neuviedol, uvedené sa považuje za zistené. Podľa žalobcu okresný súd celé
rozhodnutie založil na prieskume a tvrdeniach, ktoré vôbec v incidenčnom konaní nie sú relevantné a
netvoria jeho predmet, keď predmetom incidenčného konania nie je to, čo správca nepoprel. Žalobca
považoval postup okresného súdu za svojvoľný a strániaci ako žalovanému, tak aj správcovi, čím je
negovanéprávožalobcunasúdnuamajetkovúochranu.Žalobcanamietal,žeokresnýsúdsasožiadnou

jeho námietkou nevysporiadal ani aplikačne ani v odôvodnení, pričom dospel k záverom, ktoré vôbec
z vykonaných dôkazov nevyplývajú. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

35. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

36. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ustanovenia § 379,
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za
rešpektovania ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,
ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku, podľa ktorého žalovaný
má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa

§ 387 ods. 1 v spojení s § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

37. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/45/2018-529 zo dňa
19.6.2019 s tým, že boli podľa § 219 ods. 3 CSP splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku

v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

38.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

39. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré
mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania

žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým nebolo žalobe
vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom,
krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného

súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2
Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje,
pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II.

ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do
30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

40.Vovzťahukodvolacímdôvodomžalobcuodvolacísúduvádza,žezákladomrozhodnutiaodvolacieho
súdu je aplikácia § 387 ods. 1, 2 CSP a konštatuje vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý

žalobu zamietol.

41. Vzhľadom na námietku žalobcu, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné práva, odvolací súd uvádza, že pod odňatím možnosti
konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa

zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho
súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, musí
odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli. Medzi
takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Súčasne odvolateľ vytýkalokresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
pričom vo vecno-právnej rovine napádali vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotnoprávneho
posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou
treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav

neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

42. Odvolací súd vo vzťahu k námietke uvedenej odvolateľom v odvolaní, že rozsudok okresného
súdu, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 18.10.2018 nie je možné považovať za

riadne písomné rozhodnutie, lebo nebolo doručované v jazyku, ktorému rozumie, zdôrazňuje, že zo
žiadneho právneho predpisu, a to ani z § 18 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku v znení
platnom a účinnom do 30.6.2016 a ani z § 155 ods. 1 CSP nemožno vyvodzovať povinnosť súdu
zasielať strane sporu preklad rozhodnutia do iného jazyka, než v akom bol vyhotovený. Zdôrazňuje
odvolací súd, že len rozhodnutie súdu v slovenskom jazyku, tak ako prejav zvrchovanosti slovenského

štátneho orgánu na území Slovenskej republiky je znením autentickým a pre všetky dotknuté subjekty
záväzným. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré poukazoval zástupca žalobcu ako
i Civilného sporového poriadku, rovnako ako záväzky plynúce z Listiny základných práv a slobôd, či
medzinárodných zmlúv, smerujú predovšetkým k situácií, kedy je nariadené pojednávanie a strana, ktorá
neovláda úradný jazyk, by tak bezprostredne nemohla reagovať na priebeh konania, nie k doručovaniu

písomného vyhotovenia rozhodnutia. Žalobca podstate tohto konania porozumel, keďže je zastúpený
právnym zástupcom, ktorému bol rozsudok okresného súdu doručovaný, ide o advokáta zapísaného
v Slovenskej advokátskej komore, ktorý úradný jazyk Slovenskej republiky, v ktorom sa viedlo konanie,
ovláda,aktorý protirozsudkuokresnéhosúdupodalodvolanie.Vtejtorovineodvolacísúdlenprimerane
a podporne a z eurokonformného prístupu k svojim záverom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho

správneho súdu č.j. 5AZS 52/2004, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS-
st.20/05. Zároveň primerane poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sža 24/2008, z ktorého vyplýva, že z Ústavy Slovenskej republiky ani Občianskeho súdneho
poriadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť súdov, aby zabezpečovali preklad písomností,
ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka účastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa

konanie vedie, pokiaľ je účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania a primerane i na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sža/10/2016. Na základe uvedeného, potom doručením
rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu s plnomocenstvom pre celé konanie podľa doručenky na č.l.
478 spisu, došlo ku kvalifikovanému doručeniu tejto písomnosti žalobcovi postupom podľa § 110 ods.
1 CSP. Od momentu doručenia rozsudku tak začala plynúť lehota 15 dní na podanie odvolania. Po

vykonaní odvolacieho prieskumu v tejto rovine odvolací súd nevidel žiadnu súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom okresného súdu a tvrdeným porušením § 155 CSP, pretože k namietanému porušeniu práva
garantovaného čl. 47 Ústavy SR nedošlo, keďže pre tvrdené porušenie neboli preukázané relevantné
skutočnosti.

43. K ďalším odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že v konaní pred okresným súdom
nerozhodovala zaujatá sudkyňa tak, ako uvádzal v podanom odvolaní. Žalobca zaujatosť zákonnej
sudkynevidel najmävpostupejejkonania,ato,žeokresnýsúdnezabezpečilprekladlistinnýchdôkazov,
predovšetkým exekučných spisov a tiež v postupe, keď podľa neho nebol bezodkladne vyrozumený o
posúdení jeho žiadosti o odročenie pojednávania. Tento postup konajúcej sudkyne však nie je možné

stotožňovať s kvalifikovanou existenciou pomeru konajúcej sudkyne k veci, resp. k sporovým stranám,
pre ktorý by malo byť konštatované, že tu nastala vada v konaní, ak mala konať a rozhodovať zaujatá
sudkyňa. Tak v štádiu konania a rozhodovania súdom prvej inštancie, ako aj v štádiu konania a
rozhodovania krajským súdom v zmysle § 49 ods. 3 CSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,
ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti, preto odvolací dôvod

žalobcu o postupe v konaní sudkyňou súdu prvej inštancie a jej postupu v rozhodovaní, nebol dôvodom
pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tom, že by mala rozhodovať vylúčená sudkyňa.
Tento odvolací dôvod nebol relevantný.44. Ďalším odvolacím dôvodom žalobcu bola námietka postupu okresného súdu, ktorý nedoručením
uznesenia o pribratí tlmočníka znemožnil žalobcovi vzniesť voči nemu námietky. K tomuto dôvodu
krajský súd poukazuje na úpravu v § 235 ods. 2 CSP, z ktorej vyplývajú situácie, keď je súd povinný

uznesenie písomne vyhotoviť a doručiť ho stranám, prípadne iným subjektom. V danom prípade išlo
o rozhodnutie okresného súdu na základe žiadosti žalobcu, t.j. o uznesenie o pribratí tlmočníka, ktoré
bolo doručované tomuto inému subjektu, o ktorej skutočnosti bol žalobca upovedomený. Dodáva sa,
že naviac žalobca ako i jeho právny zástupca možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bola
prítomnosť tlmočníka zabezpečená, čo nevyužil, keď sa tohto pojednávania nezúčastnil. Z uvedeného

bola predmetná námietka zhodnotená ako nedôvodná.

45. Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že subjektívne
hodnotenie predmetného zvýrazneného parciálneho procesného postupu namietanej sudkyne vo veci
žalobcom a jeho právnym zástupcom (ako nevyváženého, v rozpore s princípmi kontradiktórnosti
konania, rovnosti strán a hospodárnosti konania), preto nemôže bez ďalšieho zakladať existenciu

odôvodnených pochybností o nezaujatosti namietanej sudkyne z dôvodov podľa § 49 CSP. Na to, aby
i prípadné porušenie procesných predpisov (za situácie, že by hypotetickej rovine bolo preukázané
ich porušenie) pri prejednávaní veci súdom vo svojom dôsledku znamenalo aj naplnenie podmienok
podľa § 49 ods. 1 CSP pre vylúčenie vec prejednávajúceho a rozhodujúceho zákonného sudcu,
muselo by ísť o exces takej intenzity, ktorý by v podmienkach konkrétneho súdneho konania znamenal

nepochybne preukázaný zásadný a nenapraviteľný odklon od podstaty nestranného a nezávislého
rozhodovania sudcu (súdu) a z hľadiska materiálneho poskytovania spravodlivosti by nevyhnutne viedol
k vecne nesprávnemu rozhodnutiu o veci. Odvolací súd však zvýrazňuje, že v posudzovanom prípade
k naplneniu vyššie uvedených kritérií namietaným postupom sudkyne nedošlo.

46. V odvolaní žalobca poukázal aj na to, že „Dozvedeli sme sa, že právna zástupkyňa žalovaného
(osoba konajúca v mene a na účet právneho zástupcu odporcu) JUDr. A.Hrdinova je bývalou justičnou
čakateľkou Krajského súdu Žilina zaradenou na výkon praxe justičnej čakateľky na Okresný súd Žilina
a výkon praxe sa má podľa priloženého rozvrhu práce prekrývať aj s časovým obdobím pôsobenia
sudkyne JUDr, Lenky Müllerovej, PhD. Dôsledkom tohto zaradenia a výkonu funkcie justičnej čakateľky

majú byť výrazne kolegiálne a priateľské vzťahy medzi JUDr, A.Hrdinovou ako bývalou justičnou
čakateľkou zaradenou na výkon praxe justičného čakateľa na Okresný súd Žilina a väčšinou sudcov
a zamestnancov Okresného súdu Žilina, t.j. vrátane sudkyne JUDr. Lenke Müllerovej, PhD., ktorá má
vec prejednať a rozhodnúť a to vrátane osôb, s ktorými je sudkyňa JUDr. Lenka Müllerová, PhD., v
dlhoročnom kolegiálnom vzťahu takej intenzity, ktorá napĺňa požiadavku pochybností o nezaujatosti

sudcu a spravodlivosť sa tak objektívne nejaví byť poskytovaná. Žalobca má túto informáciu iba
sprostredkovane a nevie postaviť naisto samotnú intenzitu uvedených vzťahov, skutočnosť, že výkon
praxe sa má prekrývať i s časovým obdobím pôsobenia sudkyne JUDr. Lenky Müllerovej, PhD. Vyplýva
z rozvrhu práce. Už samotný fakt vykonania praxe justičnej čakateľky JUDr. A. Hrdinovou vo fakticky
kolegiálnom postavení na OS Žilina je dostatočným dôvodom vzbudzujúcim vážne a dôvodné obavy na

to, aby bola objektívne spochybnená nestrannosť a nezaujatosť výkonu sudcu. Uvedené hľadisko je to
rozhodujúce, nie je rozhodujúce subjektívne tvrdenie a presvedčenie sudcu" (č.l. 487 spisu). Vo vzťahu
k tejto odvolacej argumentácii sa žiada podľa odvolacieho súdu uviesť, že o uvedených skutočnostiach
(v obsahovej zhode) odvolací súd ako súd nadriadený rozhodoval vo veci pod sp.zn. 14Ncb/2/2017,
pričom konštatoval, že námietka voči zákonnej sudkyni „...JUDr. Lenke Müllerovej, PhD. k JUDr. A.

Hrdinovej vo väzbe na jeho tvrdenia v tejto rovine a tiež vo vzťahu k vyjadreniu zákonnej sudkyne JUDr.
Lenke Müllerovej, PhD. viedli nadriadený súd k záveru, žalobcom uvádzané okolnosti svojou intenzitou,
pre absenciu bezprostredného vzťahu k účastníkom konania (žalobcovi a žalovanému) nepreukazujú
existenciu úzkeho vnútorno-emocionálneho vzťahu, či dôvodnú obavu z nedostatku nestrannosti
založenú na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach dosahujúcich taký

charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť zákonná sudkyňa
rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne, ktoré by teda boli spôsobilé založiť dôvod
pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci z hľadiska § 49 CSP. Ani bližší osobný
(napr. priateľský), resp. len kolegiálny vzťah - tzv. nepriamy vzťah k účastníkovi konania - bez ďalšieho
nezakladá svojou intenzitou obavu, ktorá presahuje rámec bežnej interakcie medzi občanmi vyvolanej

pracovným prostredím, či iným teritoriálnym pôsobením (napr. pobytom, sídlom, pracoviskom, výkonom
profesie a pod.), ktorá by automaticky predpokladala vytvorenie si určitého priameho vnútorného
emocionálneho vzťahu (puta) medzi sudkyňou a účastníkom konania. Pokiaľ vzťah sudkyne a účastníka
konania sa navonok neprejavuje priamo a v zodpovedajúcej intenzite (pravidelnosťou, trvácnosťou vrôznych osobných formách založených najmä na súkromnej a záujmovej, nie však profesijnej, báze,
vzájomne aktívne iniciovaných, vyhľadávaných, plánovaných a koordinovaných), potom sa nejedná o
situácie, ktoré by mali „prezrádzať" objektívne obavy z nedostatku nezaujatosti. Kolegiálne vzťahy k

právnemu zástupcovi účastníka konania, ale ani užšia forma oslovovania prameniaca z dlhodobého
výkonu profesijných (úradných) vzťahov, nie je tou výnimočnou okolnosťou, ktorá by bez ďalšieho
zakladala vzťah takej intenzity, na ktorý dopadá § 49 ods. 1 CSP. Akceptácia príliš rozširujúceho
nazerania na okolnosti spochybňujúce nestrannosť sudcu by bola nielen fakticky kontraproduktívna, ale
aj právne (ústavne) dlhodobo neudržateľná. V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že

sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk prípadne "cíti byť zaujatý" alebo sa zo svojho osobného
pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho
nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v
znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu,

keďvýnimkymôžuvyplývaťlenznaplneniazákonnýchpredpokladov,ktorévšaknebolivprejednávanom
prípade naplnené. V rovine svojich záverov len primerane a podporne krajský súd poukazuje na závery
vyplývajúceizrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Nc42/2012zodňa26.9.2012
a tiež na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Nc 53/2013
z 2.10.2013 „...Žiada sa ďalej pripomenúť, že pokiaľ ide o vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý

je sudcom (vyšším súdnym úradníkom), je súdna prax jednotná v názore, že kolegiálny vzťah, ktorý
neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nezakladá dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu,
a to ani v prípade, ak je účastníkom konania sudca (vyšší súdny úradník) vykonávajúci svoju funkciu
na tom istom súde, keďže vzájomné vzťahy medzi sudcami (vyššími súdnymi úradníkmi) sú založené
na profesionalite a kolegiálnosti (obdobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 7 Nc 1/2012, sp. zn. 7 Nc 35/2012, sp. zn. 1 Nc 9/2012, sp. zn. 1 Nc 8/2010 a iné). Vzájomné
vzťahy sudcov (vyšších súdnych úradníkov) vykazujú vo všeobecnosti znaky čisto profesionálnosti a
kolegiality, ktoré ešte samé osebe v ničom nezakladajú možnosť vzniku pochybností o ich nezaujatosti
alebo neobjektívnosti." Na základe odvolacej argumentácie žalobcu v tejto rovine, nebol vytvorený pre
odvolací súd priestor na odklon od už prijatých záverov krajským súdom vyššie uvedeným.

47. V odvolaní žalobca zdôrazňoval opakovane zákonnú požiadavku jazyka podľa 155 ods. 1 CSP a
namietal postup okresného súdu, ktorý napriek jeho požiadavke nevyhotovil všetky písomné podania
žalovaného s prílohami do jazyka, ktorému rozumie (gréčtina), k čomu nedošlo, čím bola žalobcovi
odňatá možnosť konať pred súdom.

48. V zmysle § 178 ods. 1 CSP, ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie
spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Z uvedenej
zákonnej úpravy teda vyplýva, že ak je strana v spore zastúpená zástupcom na celé konanie, súd
koná a predvolá len zástupcu. Strana sporu na pojednávanie sa predvolá len v takom prípade, ak je

nevyhnutné vykonať jej výsluch. Pri navrhovaní dôkazov sporovou stranou, ich výber, ktoré sa budú v
rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Ak okresný súd navrhnutý dôkaz
nevykoná, zdôvodní to v odôvodnení svojho rozhodnutia.

49. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že na okresný súd žalobca zastúpený právnym zástupcom doručil

žalobu v úradnom slovenskom jazyku. Okresný súd vo veci nariadil pojednávania, a to na deň
30.11.2012, 18.12.2012, následne bolo konanie uznesením okresného súdu zo dňa 11.12.2013
prerušené. K nariadeniu pojednávania okresným súdom došlo i na deň 10.11.2017, pričom dňa
9.11.2017 o 14.30 hod. právny zástupca žalobcu doručil okresnému súdu podanie, ktorým oznámil
podaniedovolaniavočirozhodnutiuKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.14Ncb/2/2017.Dňa9.11.2017o14.31

hod. doručil žalobca ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní dňa 10.11.2017 z dôvodu ním
podanej námietky zaujatosti. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podával vyjadrenia
a komunikoval s okresným súdom v slovenskom jazyku, a to od podania žaloby dňa 24.08.2008 (č.l.
1-6 spisu) až do podania doručeného okresnému súdu dňa 14.9.2016, až kedy vo väzbe na návrh
žalovaného na vykonanie dokazovania pripojením exekučných spisov súdneho exekútora Mgr. Juraja

Galla, poukázal na zákonnú požiadavku jazyka a ich preklad do gréčtiny. Okresný súd vytýčil termín
pojednávania aj na deň 8.9.2017, ktorý mu bol doručený dňa 26.7.2017. Napriek tomu, že žalobca
prostredníctvom zástupcu termín pojednávania na deň 8.09.2017 o 9.30 hod. prevzal dňa 26.07.2017
(doručenka na č.l. 196 rub spisu), t.j. skoro 1,5 mesiaca pred nariadeným termínom pojednávania,na nariadené pojednávanie sa nedostavil a žiadal ho odročiť z dôvodu podania námietky zaujatosti,
ktorú doručil okresnému súdu dňa 8.9.2017 o 8.22 hod. Okresný súd potom nariadil pojednávanie na
18.9.2018, predvolanie doručil právnemu zástupcovi žalobcu dňa 24.7.2018. Odvolací súd považuje

za potrebné uviesť, že okresný súd na nariadené pojednávania predvolával len právneho zástupcu
žalobcu, z čoho vyplýva, že nepovažoval za potrebné vykonať výsluch žalobcu. V tejto súvislosti k
postupu okresného súdu je potrebné poukázať na § 157 ods. 1 CSP, ktoré súdu ukladá povinnosť, aby
vec rozhodol rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní. K odvolacej námietke žalobcu je
potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom, čo vyplýva

z dikcie zákona, podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno
preukázať inak. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným
z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým
súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku".

50. Podľa obsahu spisového materiálu, teda okresný súd na nariadené pojednávania predvolával
len právneho zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, pretože výsluch žalobcu a ani žalovaného
nepovažoval za potrebný vykonať. Žalobca bol zastúpený právnym zástupcom na celé konanie, preto
namietaným vykonaním vyššie uvedeného pojednávania dňa 18.9.2018 v neprítomnosti žalobcu a jeho

právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť neospravedlnil včas a dôležitým dôvodom, v slovenskom
úradnom jazyku, nebolo možné dospieť k záveru o porušení práv žalobcu na spravodlivý proces. V
súvislosti s touto odvolacom námietkou sa poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.
ÚS 252/04 zo dňa 31.08.2004, podľa ktorého „...právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade použitie relevantných právnych noriem rozhodnúť

tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov". Odvolací súd zdôrazňuje, že právo žalobcu, čo by
sporovej strany bolo realizované práve právnym zástupcom žalobcu, ktorý podával vo veci písomné

vyjadrenia a ktorý v rámci výkonu svojej profesionality ako právny zástupca obhajoval práva a oprávnené
záujmy žalobcu, ktorý ak naviac ako strana sporu ani okresným súdom nebol predvolaný, tak na základe
uvedeného nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

51. Akcentuje odvolací súd, že z postupu konania súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by žalobca

bolvylúčenýzrealizáciepráva,ktorémupriznávaprocesnoprávnypredpis,atoCivilnýsporovýporiadok,
pretože žalobca si bol vedomý, že ide o konanie, u ktorého sa v zmysle § 90 ods. 1 CSP vyžaduje
povinné zastúpenie advokátom, u ktorého aj v spojení s Čl. 11 ods. 3 CSP sa vyžaduje profesionalita
tohto právneho zastúpenia. Pri povinnom právnom zastúpení advokátom, ako bola daná sporová právna
vec, sa vyžaduje, aby právny zástupca sporovej strany konal s náležitou znalosťou veci, spojenou s

touto odbornosťou, ktorá má nepochybne väzbu aj k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcu
a v danom spore vo vzťahu k preukazovaniu opodstatnenosti žaloby. Okresný súd tak svojim postupom
nevylúčil žalobcu z realizácie žiadneho práva, ktoré mu procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový
poriadok, priznáva.

52. Len pre úplnosť krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich
z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie
vzťahujú,poskytnutázostranypríslušnéhoorgánuverejnejmocirozumnáadostatočnámožnosťuplatniť

svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný
postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné
práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),
nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť

v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie". Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného
pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania
žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bezprítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011
z 18. októbra 2011).
53. K ďalšej námietke žalobcu, že postupom okresného súdu namietaným v odvolaní bola porušená

zásada rovnosti strán v súdnom procese, sa uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II.
ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu
pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-
právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho
súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný

(II.ÚS35/02).Tátozásada,vyjadrujúca„právonaspravodlivýproces",nutnosťrovnakých„pravidielhry",
alebotiež„princíprovnosti",sapremietapredovšetkýmvustanoveniach,upravujúcichvedeniekonaniaa
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti
všetkých občanov. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať
nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale

aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov
súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by v danom prípade nariadeného
pojednávania 18.09.2018 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti žalobcu, tak jeho postupom
by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalovaného. Ani s ohľadom k uvedenej zásade

rovnosti, krajský súd nezistil, že by okresný súd namietaným postupom, ktorým nevyhovel návrhu na
preloženie všetkých listín v spise do gréčtiny, a ani vykonaním pojednávania dňa 18.9.2018 došlo k
vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie vo veci. Princíp rovnosti
zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto
požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to,
aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s

cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24;
a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo
16/2012).
54. V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom žalobcu, ktorý smeroval k úkonu popretia uskutočneného
správcom a jeho posudzovaniu okresným súdom so záverom, že išlo o svojvoľné zhodnotenie, krajský

súd uvádza, že sa s názorom žalobcu nestotožňuje. V tejto súvislosti poukazuje na záver vyjadrený
v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/04, podľa ktorého o svojvôli pri výklade a aplikácii
základného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. K takej situácii
postupom okresného súdu nedošlo. Okresný súd poukázal na účel incidenčného konania, v rámci

ktorého je v podstate potrebné rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či
dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti. Krajský súd po oboznámení
sa s rozsudkom okresného súdu a odvolacími dôvodmi žalobcu uvádza, že tento vymedzený základný
účel incidenčného konania okresný súd v rámci svojho rozhodovania naplnil, pretože posudzoval v
súvislosti s podanom žalobou žalobcu o určenie popretých pohľadávok, či popierací prejav správcu

obstojí alebo nie, a to v súlade so závermi vyjadrenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Obdo/70/2016, ako aj Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS
409/2013.

55. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, krajský súd na základe výsledkov dokazovania, uvádza,

že sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalobca k okamihu rozhodovania prvoinštančného
súdu a ani k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nepreukázal, že jeho pohľadávky uplatnené
v reštrukturalizačnom konaní dlžníka z titulu náhrady trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní
a v čase prihlásenia týchto pohľadávok v reštrukturalizačnom konania a ani v čase povoleniareštrukturalizačného konania existujú. Okresný súd správne poukázal na to, že žalobca sa incidenčnou
žalobou domáhal určenia, že existujú jeho prihlásené pohľadávky z titulu trov právneho zastúpenia
v exekučných konaniach, právny dôvod vzniku pohľadávky v poradí iná pohľadávka. Správca poprel

právny dôvod pohľadávky s vymedzením, že uplatnený nárok je nevymáhateľný, pričom v časti
dôvod popretia sumy uviedol popretie právneho dôvodu a vymáhateľnosti. V súvislosti s prihlásenými
pohľadávkami žalobcu i krajský súd uvádza, že správca, je oprávnený uznať prihlásenú pohľadávku
za predpokladu, že takáto pohľadávka (nárok) existuje, a je vymáhateľná. Z uvedeného preto
správne postupoval okresný súd, ak posudzoval charakter žalobcom uplatneného nároku, ktorý má

základ v procesnom práve, pretože vyplýva z procesných noriem. Vzhľadom k účinkom povolenia
reštrukturalizácie bolo zrejmé, že došlo ex lege k zastaveniu exekúcie proti povinnému, a preto sú
splnené podmienky pre rozhodnutie exekučného súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy
exekúcie. Až na základe takéhoto rozhodnutia potom možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v
súvislosti s tým o pohľadávke, ktorá má majetkovú hodnotu. Nebolo preto opodstatnené zo strany
žalobcu poukazovať na upovedomenie exekútora o ďalších exekúciách a exekučnom príkaze na úhradu

trov exekúcie, keďže v danom prípade nedošlo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného, ale
z dôvodu povolenia reštrukturalizácie jeho majetku. V § 200 ods. 2 Exekučného poriadku je stanovená
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o trovách exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavuje, ktorá
povinnosť sa vzťahuje aj na prípady, keď k zastaveniu exekúcie dochádza priamo zo zákona. Pokiaľ
tak správca poprel právny dôvod vzniku a výšku pohľadávky vymedzením, že ide o nevymáhateľnú

pohľadávku, v danom prípade išlo o účinné popretie. Krajský súd sa stotožňuje so závermi okresného
súdu, že žalobca nepreukázal vo vzťahu k uplatnenému nároku splnenie predpokladu úspešnosti
incidenčnej žaloby, a to existenciu pohľadávky a v podrobnostiach na závery okresného súdu prijaté v
odôvodnení napadnutého rozsudku odkazuje za aplikácie § 387 ods. 2 CSP.

56. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v
zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces
je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno
považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak

odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za
súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu,
nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,
ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné" (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také

rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje,
že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby
im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť
na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá
oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho

pravidlami" (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010). Zo žalobcom
namietaného postupu okresného súdu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky
žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu
prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej.

57. Krajský súd dodáva, že pokiaľ za aplikácie § 387 ods. 2 CSP sa stotožňuje s odôvodnením
rozsudku okresného súdu o nepreukázaní vzniku práva žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia
oprávneného v exekučnom konaní, tak nebolo potrebné, aby odvolací súd opätovne v odôvodnení
tohto rozsudku zopakoval skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ale bolo postačujúce na
odôvodnenie rozsudku okresného súdu odkázať. Vyplýva to z toho, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pre odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu (čo už odvolací súd uviedol
v tomto rozhodnutí na str. 16); rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa tak po obsahovej stránke aj
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
8Cdo/190/2016 zo dňa 20.12.2017, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS

350/09).

58. Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu odvolací súd konštatuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnejúpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty,
ženaurčitúprávnerelevantnúotázkusapriopakovanívrovnakýchpodmienkachdávarovnakáodpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty

musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS

209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

59. Len pre úplnosť a nad rámec dôvodov svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že pokiaľ
odvolateľ poukazoval v odvolaní v bode 8 na konanie vedené pred Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 11Cbi/4/2008, pričom zdôraznil, že „...Súd preto preskúmal prihlásené pohľadávky len z hľadiska
dôvodnosti dôvodu popretia (rešpektujúc a zohľadniac pri svojom rozhodovaní aj nález Ústavného

súdu SR č.k. II. ÚS 409/2014-49 z 11. septembra 2014), ale reálne vykonal rovnaký postup ako v
konaní OS Žilina, sp.zn. 11Cbi/4/2008, keď uvádza svoje názory na právny dôvod vzniku pohľadávky,
existenciu exekučných trov konania, napriek tomu, že nič také v písomnom popieracom úkone správcu
vyjadrené vôbec nie je" (č.l. 486 rub spisu), tak v súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací
súd konštatuje, že okresný súd rozhodol vo veci pod sp.zn. 11Cbi/4/2008 rozsudkom, ktorým žalobu

zamietol a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom sp.zn. 13CoKR/10/2018 tento rozsudok pod
sp.zn. 11Cbi/4/2008 potvrdil. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 3Obdo/20/2019 dňa 29. apríla 2019 a
podané dovolanie zamietol.

60. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

61. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

62. Na základe vyššie uvedených zhodnotení odvolací súd nezistil dôvod na zmenu rozsudku okresného
súdu v napadnutej časti, ani na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v tejto
časti, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,

ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá, potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
Podaným odvolaním žalobca osobitne výrok, podľa ktorého žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú
náhradu trov konania osobitnými odvolacími dôvodmi nenamietal a tento ako výrok závislý bol rovnako
potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 369 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi
bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne okresný súd podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.