Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/59/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200673
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2014200673.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: B. M. L.,
bytom B. Xc, XX XXX N.-N., B. L., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29.
augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti: Q. V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Xb/XX, XXX XX N. - N.,
B. L., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8511-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014,
o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/66/2014-122 zo dňa
19.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

20S/66/2014-122 zo dňa 19.01.2018 z a m i e t a.

Žalobca má proti sťažovateľke právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 20S/66/2014-122 zo dňa 19.01.2018 zrušil rozhodnutie
žalovanej č. 8511-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014, ktorým žalovaná okrem formálnej zmeny
textu prvostupňového rozhodnutia potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.
700-0275/2011-23 z 12.09.2011, že žalobcovi nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti nevzniklo dňom 07.04.2010. Žalobcovi a účastníkovi pánovi W. náhradu trov konania

nepriznal.

2. Krajský súd poukázal na to, že v preskúmavanom rozhodnutí absentujú podstatné náležitosti
vyžadované ustanovením § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a vo vzťahu k významu rozhodnutia
ani pobočka žalovanej v Trnave neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci záver o nedostatku vzniku účasti
žalobcu na poistení a ani spôsob jeho vyhodnotenia. Aj keď žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia
popísala vnútroštátnu i medzinárodnú úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi

sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šerenia v tomto konkrétnom prípade,
svoje potvrdzujúce stanovisko odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával
činnosť ako zamestnanec. Vytkol žalovanej, že hoci konštatovala aj akceptovanie návrhu poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej malo byť žalobcovi určené
poľské zákonodarstvo, vznik takejto dohody, jej formu a právne účinky podrobnejšie nezdôvodnila, a

v konečnom dôsledku ju ani jednoznačne neoznačila za podklad svojho rozhodnutia. Žalovaná tak
neodstránila nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Konštatoval tiež,
že hoci samotné parametre tvrdeného pracovného pomeru žalobcu (pracovná doba, mzda, vzdialenosť
miesta výkonu práce od bydliska žalobcu) a zistenia správnych orgánov vzbudzujú pochybnosti oreálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia žalobcu do slovenského sociálneho
systému, správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia
odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona (§ 209 zákona č. 461/2003 Z. z.). Krajský súd preto dospel

k záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1
písm. d) SSP, z dôvodu ktorého toto zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

3. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež z dôvodu, že sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu. Trvala na tom, že napadnuté rozhodnutie je vydané na základe
dostatočnezistenéhoskutkovéhostavuveciapozhodnotenívšetkýchrelevantnýchdôkazov.Poukázala
na to, že zamestnávateľ žalobcu nepredložil doklady ako objednávky či faktúry ohľadom činností
realizovaných jeho zamestnancami, pričom od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie sa
vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty či podporné doklady potrebné na
posúdenie ich situácie. Preto bolo aj povinnosťou žalobcu predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré

by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenskej republiky aj vykonával prácu
dojednanú v pracovnej zmluve. Žalobca však pre účely aplikácie základného nariadenia nepreukázal,
že k reálnemu výkonu jeho činnosti na území Slovenskej republiky skutočne došlo, v dôsledku čoho
neuniesol svoju dôkaznú povinnosť. Žalovaná v kasačnej sťažnosti tiež poukázala na viacero rozsudkov
Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 21Scud/22/2014, 21Scud/35/2014, 21Scud/9/2013) a na rozsudky

najvyššieho súdu (10Sžso/56/2015, 10Sžso/58/2015, 10Sžso/22/2015), ktoré v obdobnom prípade bolo
rozhodnuté v prospech žalovanej. Navrhla preto, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že žalobu zamietne.

4. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril.

5. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“).Vzmysle§491ods.1SSP,akniejeďalejustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.Vdanomprípadetakbolopotrebnévkonanípostupovaťpodľaustanovenínovéhoprocesného

predpisu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g/ S. s. p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu, v súlade s § 455 S. s. p. bez pojednávania, a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalovanej nebola podaná dôvodne a je potrebné ju zamietnuť.

7. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

8. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná

osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

9. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

10. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

11. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého

členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

12. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcieurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca

tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

13. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých

členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

14. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

15. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

16. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v

týchto prípadoch:
a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných

právnych predpisov.

17. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.

Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

18. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje

rozhodnutie.

19. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

20.Podľabodu9rozhodnutiaA1dožiadanáinštitúciačonajskôrinformuježiadajúcuinštitúciuovýsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

21. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument

zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.22. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvostiapriamouplatniteľnévovšetkýchčlenskýchštátoch.Rovnakorozhodnutiejezáväznévcelom
rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského
štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

24. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom posúdenia, na vykonanie ktorého
je príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho
poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek

iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti,
či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali

inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii,
že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia
viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na
vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie,
pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup

určovania uplatniteľnej legislatívy.

25. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of
the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13

základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že bydlisko žalobcu je v Poľskej republike,
a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

26. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS zo dňa 10. októbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody v súlade s článkom 16 (4)

vykonávaciehonariadeniastým,žežalobcovibolourčenépoľskézákonodarstvoskonečnouplatnosťou,
kasačný súd na tento argument prihliadnuť nemohol. Písomnosť, na ktorú sťažovateľka poukazuje,
totižtoatribútyurčeniauplatniteľnejlegislatívy(vovzťahukžalobcovi)natopríslušnouinštitúciounespĺňa
a to jednak pre svoju úplne všeobecnú formuláciu, nejednoznačnosť a neurčitosť tak vo vzťahu k
subjektom, na ktoré by sa mala potenciálne vzťahovať, ako aj vo vzťahu k neohraničenému časovému

obdobiu, počas ktorého by sa mala poľská legislatíva pre tieto subjekty považovať za definitívne určenú.
Z predloženého administratívneho spisu preto nemožno bez pochybností vyvodiť, či príslušná poľská
inštitúcia uplatniteľnú legislatívu práve vo vzťahu k žalobcovi určila a ak áno, tak ktorú a na aké konkrétne
obdobie. Z tohto dôvodu odvolací súd argument sťažovateľky, že dohoda o uplatniteľnej legislatívne
nemusí mať písomnú formu, za relevantný považovať nemohol a dospel k záveru, že otázka uplatniteľnej

legislatívy vo vzťahu k pánovi B. M. L. nebola vyriešená s konečnou platnosťou, hoci ide o otázku
predbežnú a pre ďalší procesný postup správneho orgánu rozhodnú, nakoľko jedine v prípade, že by v
stanovenom období (od 9. apríla 2010) za rozhodnú bola žalobcovi príslušnou poľskou inštitúciu určená
slovenská legislatíva, výlučne vtedy, by bola daná právomoc sťažovateľky o (ne)existencii povinného
poistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy rozhodovať. Sťažovateľka sa preto mylne domnieva, že

nakoľko žalobca podlieha poľskému zákonodarstvu, jej postup pri rozhodovaní v predmetnej veci bol
správny.

27. K rovnakému záveru dospel aj Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 skonštatoval, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo

viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009
z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných
právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na
elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne.28. Sťažovateľka tvrdiac, že žalobcovi bola dohodou určená poľská legislatíva, konala a rozhodovala
o existencii povinného sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pričom opomenula prioritne

vyriešiť otázku svojej právomoci. Z písomnej komunikácie medzi ZUS a žalovanou pritom nie je ani
zrejmé časové obdobie, počas ktorého bolo preukázané, že činnosť zamestnávateľov bola fiktívna.
Nemožno teda tvrdiť, že na žalobcu sa vzťahuje poľské zákonodarstvo na základe dohody podľa § 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

29. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských
štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej
osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená a dotknutá osoba bude podliehať
pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.

30. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého

dátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm.
p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (Uznesenie Veľkého senátu
správneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018).

31. Ak teda bola, či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, inštitúcia ZUS má právomoc
konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu podľa poľskej legislatívy a povinnosťou Sociálnej poisťovne
bude podanie - prihlášku, ktorou sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.

32. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu

bolo vydané predčasne, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody
o určení príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a nie je zrejmá právomoc
sťažovateľky na konanie vo veci sociálneho zabezpečenia a tiež je zmätočné, nakoľko sťažovateľka
konala a rozhodovala podľa slovenskej legislatívy, hoci vychádzala z toho, že žalobca v oblasti
sociálneho poistenia podlieha poľskej legislatíve. Nakoľko kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky

vyhodnotil ako nedôvodnú, túto zamietol podľa § 461 SSP, hoci z iných dôvodov, než pre ktoré krajský
súd rozhodnutie sťažovateľky (vecne správne) zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

33. Kasačný súd ako relevantnú nevyhodnotil ani kasačnú námietku sťažovateľky, že krajský súd sa
svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nakoľko rozhodnutie

sťažovateľky bolo krajským súdom zrušené výlučne z procesných dôvodov, pre nepreskúmateľnosť pre
nedostatok dôvodov.

34. V ďalšom konaní sťažovateľka bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie
uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu. Sťažovateľka vyčká na

určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prípadne využije postup
podľa čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1. V prípade určenia
slovenskej legislatívy zrealizuje konanie podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Ak však bude určená poľská
legislatíva, postúpi prihlášku poľskej inštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS.

35. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 467 ods. 1 a § 167 ods. 1 SSP
tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich plnú náhradu.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.