Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817213656
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817213656.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu P. K. s.r.o., so sídlom v C., Z. XX, IČO:
XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. A. N., advokátom so sídlom v C., Z. XX, P.O.C. XXX, proti žalovanej
M. E., trvale bytom X., S. XXX/XXX, zastúpenej A. & S. s.r.o., so sídlom v C., T. XX, IČO: XX XXX XXX,
o zaplatenie sumy 4.476,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 18. apríla 2018, č.k. 5Csp/180/2017-85, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výrokoch I. a III.,
p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.847,33 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 17.12.2016 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 27,2 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa
žalobou podanou proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 4.476,63 eur spolu s 5% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 3.200 eur od 17.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Po zhodnotení

výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná iba sčasti.
Predmetná úverová zmluva, vzhľadom na jej obsahové náležitosti, uviedol súd, je spotrebiteľským
úveromvzmysle§2písm.d)Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,keďžeprávnypredchodcažalobcuako
dodávateľ poskytol žalovanej, ktorá nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti (teda v postavení
spotrebiteľa), finančné prostriedky, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v splátkach. Súd preto podrobil
predmetnú zmluvu kontrole ex offo s poukazom na § 52 a nasl. ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Žalovaná namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore pre nedodržanie postupu

podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V konaní však žalobca predložil výzvu zo dňa 26.10.2016, z
obsahu ktorej je zrejmé, že právny predchodca žalobcu vyzýva žalovanú na úhradu dlžnej sumy, s
plnením ktorej je ku dňu 25.10.2016 v omeškaní vo výške 1.708,06 eur. Zároveň žalovanú upozornil
na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky banky v prípade neuhradenia dlžnej sumy
v určenej lehote 15 dní od doručenia výzvy. K tejto výzve žalobca priložil aj poštový podací hárok, z
ktorého vyplýva, že zásielka bola žalovanej odoslaná na poštovú prepravu dňa 2.11.2016. Do spisu
žalobca doložil aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 23.11.2016, ktorou bola

žalovaná informovaná, že ku dňu 22.11.2016 bola vyhlásená mimoriadna splatnosť pohľadávky v súlade
s bodom 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery K.
a bola vyzvaná k úhrade sumy 4.536,77 eur do 15 dní. Oznámenie žalovaná prevzala osobne dňa
1.12.2016. Následne jej právny predchodca žalobcu listom zo dňa 20.12.2016 zaslal opätovne výzvuna úhradu dlžnej sumy, ktorá ku dňu 19.12.2016 predstavovala 4.608,46 eur s tým, že v prípade
neuhradenia je banka oprávnená pohľadávku postúpiť tretej osobe. Z priloženého poštového podacieho
hárku vyplýva, že zásielka bola daná na poštovú prepravu dňa 27.12.2016. K postúpeniu pohľadávky na

žalobcu došlo zmluvou zo dňa 24.3.2017, t.j. po uplynutí 90 dní od prvej výzvy zasielanej žalovanej na
zaplatenie omeškaných splátok. Na základe týchto skutočností súd považoval za preukázané, že právny
predchodca žalobcu dodržal postup vyžadovaný § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. pre postúpenie
pohľadávky banky na tretiu osobu. Súd preto ustálil, že žalobca v konaní je aktívne vecne legitimovaný.
Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 3.200 eur, ktorý mala žalovaná vrátiť v 96-tich mesačných

splátkach po 70,21 eur, počnúc dňom 17.11.2014, vždy k 17. dňu v mesiaci. Vzhľadom k tomu, že
vo veci ide o zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd skúmal, či uzavretá zmluva o úvere spĺňa
obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd zistil,
že v zmluve je nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom 3.574,21 eur v spojitosti s
poplatkom za poistenie 2,19 eur. Žalovaná mala zaplatiť celkom 6.740,16 eur /70,21 eur x 96 mesiacov/,
pričom ako celková čiastka spojená s úverom je v zmluve uvedená suma 6.738,93 eur. Z obsahu zmluvy

vyplýva, že do výšky splátky zrejme nebol zahrnutý poplatok za poistenie v sume 2,37 eur. Vzhľadom
na obsah zmluvy je pritom evidentné, že poistenie bolo nevyhnutnou súčasťou zmluvy ako doplnková
služba, pretože je predformulované v zmluve ako poplatok za poistenie k úveru a v časti II. zmluvy je
predformulovaný súhlas s poistením k úveru. Z formulácie textu zmluvy v uvedenej časti nevyplýva, že
by žalovaná mohla poistenie aj odmietnuť, prípadne uzavrieť zmluvu aj bez poistenia, možnosť výberu

sa vzťahovala len na rozsah poistenia (v tomto prípade „rozšírený súbor poistenia“). Je pritom zrejmé,
že ide o formulárový text zmluvy, ktorý pripravil žalobca pre neurčitý počet spotrebiteľov a žalovaná
nemala možnosť do tohto textu zasiahnuť (okrem už uvedeného rozsahu poistenia). Žalovaná preto
bola povinná pristúpiť aj k tomuto zmluvnému dojednaniu, hoci v zmluve je uvedené, že poistenie sa
nevyžaduje. Súd uzavrel, že za takéhoto stavu bolo teda potrebné náklady na poistenie započítať do

celkových nákladov spotrebiteľa a celkové náklady spojené s úverom potom predstavujú sumu 6.967,68
eur /70,21 eur mesačná splátka + 2,37 eur poistenie = 72,58 eur; 72,58eur x 96 mesiacov = 6.967,68
eur/. Žalobca však takto nepostupoval, preto výška RPMN v zmluve je uvedená v nesprávnej výške v
neprospechspotrebiteľa.VprípadezahrnutiapoistnéhodovýpočtuvýškyRPMNbyRPMNbola25,24%,
a nie vo výške 23,54%, ako je v zmluve uvedené. V súvislosti s tým potom súd zmluvu považoval podľa

§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom na bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, konštatoval súd, že žalobcovi patrí len rozdiel medzi skutočne poskytnutým
úverom 3.200 eur a sumou, ktorú žalovaná zaplatila. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy o
tom, že by výška úhrad z jej strany bola iná, než tvrdil a preukázal žalobca, inú výšku úhrad v konaní
ani neuvádzala, preto súd považoval za preukázané, že žalovaná zaplatila celkovo sumu 352,67 eur.

Žalobcovi preto vznikol nárok na zaplatenie sumy 2.847,33 eur (3.200 eur - 352,67 eur). Vo zvyšnej časti
(týkajúcej sa zmluvných úrokov, poplatkov) súd považoval žalobu za nedôvodnú. Vzhľadom k tomu,
že žalovaná dlžnú sumu neuhradila riadne a včas, dostala sa s plnením do omeškania a žalobcovi
vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške podľa nar. vl. č. 87/1995 Z.z., t.j. 5% ročne
od 17.12.2016, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí doby 15 dní na dobrovoľné plnenie po doručení

oznámenia o zosplatnení úveru až do zaplatenia. Súd žalobcovi tento nárok priznal z dlžnej sumy
2.847,33 eur. Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam, súd vo veci rozhodol tak, že žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.847,33 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od
17.12.2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd nárok žalobcu
z dôvodov uvedených vyššie nepovažoval za dôvodný, a preto ho zamietol. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca mal v konaní úspech vo výške 63,6%, žalovaná bola úspešná
v rozsahu 36,4%. Celkový úspech v konaní mal teda žalobca a jeho čistý úspech v konaní predstavuje
27,2% (63,6% - 36,4%). V tomto rozsahu potom žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania a v
tomto rozsahu mu súd uvedený nárok aj priznal.

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zástupcu voči I. a III. výroku. Uviedla, že súd v odôvodnení rozsudku tvrdil, že pokiaľ v konaní uvádzala,
že žalobca nepredložil žiaden prehľad o vykonaných platbách, súd s týmto jej tvrdením nesúhlasí,
nakoľko zo strany žalobcu tento prehľad predložený bol. Žalovaná sa s vyššie uvedeným záver súdu
nestotožnila, nakoľko mala za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojho

nároku. Žalobcom predložené dôkazy nepreukazujú ním tvrdené skutočnosti, konkrétne reálnu výšku
pohľadávky. Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že súd nesprávne vyhodnotil
nárok žalobcu s dôrazom na jeho určitosť. Bola toho názoru, že žalobca v konaní nepreukázal
preskúmateľným, resp. hodnoverným spôsobom výšku dlžnej sumy žalovanej, nakoľko nepredložiljednak prehľad o úhradách, ktoré žalovaná splácala na úhradu jej úveru, a jednak nepredložil kartu
klienta ani históriu úveru, z ktorých by bolo možné zistiť, ktoré dohodnuté splátky uhradila a ktoré
neuhradila. Žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje iba nárok na neuhradené splátky za určité obdobie,

avšak ničím nepreukázal, aký bol zostatok nesplatenej časti úveru k 23.11.2016, a teda či dovtedy alebo
neskôr už neuhradila aj časť úveru, ktorá bola splatná po 23.11.2016. Poukázala na to, že žalobca
síce tvrdí, že splátky sa stali splatnými 23.11.2016, kedy mimoriadnu splatnosť vyhlásila SĽSP, mala
však za to, že povinnosťou žalobcu je predložiť kartu klienta alebo históriu úveru, z ktorej by bolo
nepochybne zistiteľné, akú konkrétnu výšku na zaplatenie úveru žalovaná uhradila, a akým spôsobom

dospel žalobca k zisteniu, že ku dňu 23.11.2016 dlhovala žalovaná najmenej 4.536,77 eur na splatenie
úveru. Zo strany žalobcu teda ide o hypotetické, ničím nepodložené tvrdenia, pretože ako strana, ktorá
má dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku, nepreukázala, či a akú výšku úveru splatila
do 23.11.2016, tiež po 23.11.2016 a akým spôsobom dospel k záveru, že k 23.11.2016 nebol uhradený
úver vo výške 4.536,77 eur. Ďalej uviedla, že príloha č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávky nie je
v žiadnom prípade dôkazom, ktorý by preukazoval opodstatnenosť nároku žalobcu voči nej čo do

dôvodu a výšky, ale dokladom o tom, že si nárok v takejto výške voči nej uplatňuje z titulu postúpenej
pohľadávky, ktorá bola prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, a jej príloha je iba dôkazom o tej
skutočnosti, že prešlo právo z pôvodného veriteľa SĽSP na nového veriteľa žalobcu. Tvrdila, že je
povinnosťou žalobcu dôkazné bremeno na jeho strane preukázať, resp. predložiť nespochybniteľné
dôkazy svedčiace o opodstatnenosti jeho nároku čo do základu a výšky. Žalobca neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie svojho nároku, že mu dlhuje 4.536,77 eur. Záverom poukázala tiež na to, že
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nebolo medzi stranami individuálne dojednané, čo zakladá absenciu
dohody o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť zo strany banky. Následkom je postupovanie živého
úveru, čo je v zmysle ustálenej judikatúry zakázané (porov. rozsudok KS BA sp. zn. 6Co/203/2015 a
iné). Žalovaná súčasne podala odvolanie voči III. výroku o trovách konania. Nakoľko žalobca neuniesol

dôkazné bremeno ohľadom špecifikácie svojho nároku, súd mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a
priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na základe uvedeného žalovaná žiadala,
aby odvolací súd v zmysle zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalobca nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, vo výrokoch I. a III., je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, odvolaním
napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknutý.

6. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade založil výrok I., ktorým priznal žalobcovi časť
uplatneného nároku, a to vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, na tom závere, že
žalobcovi patrí len rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom 3.200 eur a sumou, ktorú žalovaná
zaplatila s tým, že žalovaná podľa vyjadrenia žalobcu a ním predloženého rozpisu platieb, výpisu z
úverového účtu, zaplatila žalobcovi sumu 352,67 eur. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie sumy

2.747,33 eur ako rozdiel poskytnutého úveru a sumou skutočne uhradenou žalobcovi (3.200 eur - 352,67
eur) spolu s úrokom z omeškania.
7.Podstatouodvolaniavtomtoprípadebolanajmänámietkažalovanej,žežalobcavkonanínepreukázal
preskúmateľným, resp. hodnoverným spôsobom výšku dlžnej sumy, nakoľko nepredložil jednak prehľad
o úhradách, ktoré splácala na úhradu jej úveru, a jednak nepredložil kartu klienta ani históriu úveru,

z ktorých by bolo možné zistiť, ktoré dohodnuté splátky uhradila a ktoré naopak žalobcovi neuhradila.
Treba konštatovať, že s týmto tvrdením sa vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje, keď uviedol, že zo strany žalobcu v konaní bol
prehľad o vykonaných platbách predložený (č.l. 54 a nasl.), a naopak, zo strany žalovanej v konaní
neboli predložené žiadne dôkazy spochybňujúce výšku jej úhrad, pričom túto ani netvrdila. Z uvedeného

dôkazu tiež vyplýva, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti už žalovaná neuhradila žiadnu sumu
žalobcovi. V konaní preto bolo preukázané, koľko skutočne žalovaná uhradila žalobcovi, a pokiaľ s
týmito skutkovými tvrdeniami nesúhlasila, mala v súlade s § 151 CSP účinne poprieť tieto skutkové
tvrdenia žalobcu, tzn. mala uviesť, koľko uhradila, resp. v čom sú skutkové tvrdenia žalobcu nesprávne.V zmysle čl. 8 CSP mala následne tieto svoje skutkové tvrdenia podoprieť i dôkazmi (napr. výpismi
z účtu, potvrdeniami o platbách v hotovosti a pod.). Nič z uvedeného však žalovaná nevykonala, a
preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z prehľadu o vykonaných platbách, ktoré

v konaní predložil žalobca. Pre uvedené odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka žalovanej
je nedôvodná.

8. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaná poukazovala na to, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti,
nakoľko nebolo medzi stranami individuálne dojednané, nebolo zo strany žalobcu možné. Uvedené

sa však nezakladá na pravde, pretože zo zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou, a to konkrétne z časti I. bodu 10. nepochybne vyplýva možnosť
banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, s čím žalovaná na predmetnej zmluve svojim podpisom
vyslovila súhlas. I táto námietka je preto nedôvodná.

9. Vzhľadom na nedôvodné odvolacie námietky žalovanej a vecnú správnosť napadnutého výroku

I. rozsudku súdu prvej inštancie, treba konštatovať i vecnú správnosť závislého výroku III. o trovách
konania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výrokoch I. a III., podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).