Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 28, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213227858
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7213227858.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu Mgr. A.N., nar. XX.X.XXXX, bytom
Košice, Bernolákova X, zast. JUDr. Danielom Lipšicom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Štetinova
1, proti žalovanej: Obchodná akadémia, so sídlom Polárna 1, Košice, IČO: 319 66 88, za účasti
intervenienta na strane žalovanej Košický samosprávny kraj, Nám. Maratóna mieru 1, Košice, IČO:

35541016, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
17Cpr 4/2013-861 z 30. mája 2016 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že výpoveď z pracovného pomeru daná mu žalovanou
listom z 31.5.2013, na základe ktorej mal jeho pracovný pomer u žalovanej skončiť dňa 31.8.2013, je

neplatná a jeho pracovný pomer u žalovanej založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.12.1995 v znení
dohôd o zmene pracovných podmienok z 26.6.1996, 16.6.1997 a 12.6.1998 uzavretej do 30.6.1999 a
pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.1999 naďalej trvá. Zároveň sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady
mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vo výške jeho priemerného zárobku od
1.9.2013 do budúcna. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že so žalovanou uzavrel 1.12.1995 pracovnú
zmluvu na dobu určitú do 30.6.1996 na funkciu stredoškolský učiteľ, s miestom výkonu práce Obchodná

akadémia Polárna 1 v Košiciach, s dohodnutým dňom nástupu do práce 1.12.1995, následne so
žalovanou opakovane uzatváral dohody o zmene pracovných podmienok a napokon pracovný pomer
uzatvorený na dobu určitú skončil ku dňu 30.6.1999, následne uzatvoril novú pracovnú zmluvu na dobu
neurčitú, s dohodnutým druhom práce „komplexné zabezpečenie vyučovacieho procesu“ a s miestom
výkonu práce OA Polárna 1 v Košiciach; dňa 31.5.2013 mu štatutárny zást. žalovanej predložil listinu
označenú ako „Výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo

dňa 31.5.2013“, v ktorej dôvod výpovede bol skutkovo vymedzený tak, že v súvislosti so zmenou
nariadenia vlády SR č. 630/2008 Z.z. ku dňu 1.1.2013 a v súvislosti so znížením počtu žiakov školy
o 37 v šk. roku 2013/2014 na Obchodnej akadémii Polárna 1 v Košiciach, s účinnosťou od 1.9.2013
rozhodol zamestnávateľ rozhodnutím č. 2/2013 z 30.5.2013 o organizačných zmenách, a to o znížení
stavu zamestnancov, a tým aj o zrušení pracovného miesta žalobcu, ktorý z uvedeného dôvodu sa stal
pre zamestnávateľa nadbytočným; zamestnávateľ v máji 2013 údajne nedisponoval žiadnym voľným

pracovným miestom a nemal možnosť žalobcu zamestnať ani na kratší pracovný úväzok. Žalobca
priamo na listine sa písomne vyjadril, že s výpoveďou nesúhlasí a odmietol ju prijať, listom zo dňa
7.6.2013 žiadal žalovanú o odvolanie výpovede, ktorú on považuje za vykonštruovanú reakciu na jeho
angažovanosť vo veci prešetrenia hospodárenia školy s verejnými financiami a v súvislosti s podaním
podnetu na realizáciu finančnej kontroly hlavným kontrolórom Košického samosprávneho kraja (KSK)
u žalovanej. Žalovaná žalobcovi oznámila, že vzhľadom na rozhodnutie č. 2/2013 o organizačných

zmenách zo dňa 30.5.2013, boli na škole zrušené dve pracovné miesta na funkciu stredoškolský učiteľ
a nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a preto na výpovedi trvá. Žalobca taktiež poukazoval nato, že druhým prepusteným zamestnancom bol učiteľ telesnej výchovy Mgr. D. D., ktorý ako jediný z
kolektívu učiteľov na zasadnutí pedagogickej Rady školy v máji 2013 sa zastal žalobcu, keď štatutárneho
zástupcu školy žalobca opakovane vyzval, aby špecifikoval úkony právnej služby údajne realizované

advokátkou JUDr. Z. za predchádzajúce dva roky, a osvedčil tak hospodárnosť vynakladania finančných
prostriedkov školou z verejných zdrojov. Žalobca mal za to, že žalovaná porušila ust. § 61 ods. 3
Zákonníka práce (ďalej tiež „ZP“), keďže po skončení pracovného pomeru od 1.10.2013 bolo vytvorené
pracovné miesto pre nového učiteľa anglického jazyka, ktorý bol prijatý za účelom prevzatia úväzku
Mgr. U., žalovaná mu neponúkla inú vhodnú prácu, čím nebola splnená ani táto právne relevantná

hmotnoprávna podmienka výpovede, čo má za následok neplatnosť výpovede. Zastával tiež názor,
že výpoveď bola účelová na základe fiktívnej organizačnej zmeny a skutočným cieľom rozhodnutia
žalovanej z 30.5.2013 o organizačných zmenách nebolo zníženie existujúceho stavu zamestnancov
za účelom zabezpečenia efektívnosti práce, ale ním bola pomsta štatutárneho zást. žalovanej za
to, že žalobca kritizoval jeho postup pri nakladaní s verejnými financiami pri uzatváraní zmluvy o
právnej pomoci s advokátkou JUDr. N. Z. a podal na úrad Košického samosprávneho kraja (KSK) ako

zriaďovateľa školy podnet na vykonanie finančnej kontroly.

2. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol (I.) a o
trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením (II.).

3. V odôvodnení rozsudku súd podrobne opísal priebeh konania, uviedol skutočnosti, ktoré mu vyplynuli
z vyjadrení strán a z jednotlivých vykonaných dôkazov, spor právne posudzoval podľa ustanovení
§ 46, § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a) a § 74 Zákonníka práce a po
vykonaní dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanej veci žalovaná (ako zamestnávateľ) splnila
všetky hmotnoprávne podmienky, aby so žalobcom skončila pracovný pomer (založený pracovnou

zmluvou zo dňa 1.7.1999 uzatvorený na dobu neurčitú) výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b)
ZP z organizačných dôvodov ku dňu 31.8.2013. Žalovaná v súlade s nar. vlády č. 630/2008 Z.z., v
súvislosti so znížením počtu žiakov o 37 v školskom roku 2013/2014 na OA Polárna, rozhodnutím
č. 2/2013 zo dňa 30.5.2013 o organizačných zmenách rozhodla o znížení stavu zamestnancov, a
tým aj o zrušení pracovného miesta žalobcu, z ktorého dôvodu sa žalobca stal pre zamestnávateľa

nadbytočným a jeho pracovný pomer mal u žalovanej skončiť uplynutím výpovednej doby k 31.8.2013.
Dňa 30.5.2013 požiadala žalovaná ZO OZ Pracovníkov školstva a vedy (ZO OZ PŠaV) o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru formou výpovede v súlade s ust. § 74 ZP, kde skutkovo vymedzila
dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom a s ďalšími zamestnancami Mgr. D. - pedagogickým
zamestnancom a Bc. E. - nepedagogickým zamestnancom, ktorí skončili pracovný pomer dohodou.

Zo zápisnice o prerokovaní výpovedí z 30.5.2013 na základe žiadosti žalovanej súdu vyplynulo, že
ZO OZ PŠaV žiadosť žalovanej týkajúcu sa výpovedí daných trom zamestnancom (Mgr. O. V., Mgr.
D. a Bc. E.), prerokovala. Zo záznamu o doručovaní písomnosti - skončenie pracovného pomeru zo
dňa 31.5.2013 vyplynulo, že žalobca (ako jediný) odmietol výpoveď z pracovného pomeru prevziať s
vyjadrením, že „ju nepovažuje za právoplatnú, nakoľko v nej nie sú uvedené všetky dôvody, ktoré viedli

k rozviazaniu pracovného pomeru a tiež považuje za svoje právo si dané skutočnosti bližšie ozrejmiť,
po porade so svojim právnym zástupcom“. Žalovaná považovala výpoveď za doručenú odmietnutím jej
prevzatia zo strany žalobcu. Žalobca listom zo 7.6.2013 oznámil žalovanej, že výpoveď považuje za
reakciu na svoju angažovanosť vo veci prešetrovania poskytovania finančných prostriedkov školy na
platenie právnych služieb externému právnikovi, následnej medializácie týchto skutočností a podania

podnetu na vykonanie finančnej kontroly hlavnému kontrolórovi KSK. Žalovaná listom z 12.6.2013
žalobcovi oznámila, že na výpovedi z pracovného pomeru trvá vzhľadom na rozhodnutie č. 2/2013 o
organizačných zmenách z 30.5.2013, ktorým boli zrušené dve pracovné miesta vo funkcii stredoškolský
učiteľ, preto už nemá možnosť ďalej žalobcu zamestnávať. V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi
sa účelovosti organizačnej zmeny, resp. rozporu výpovede s dobrými mravmi, súd poukázal na to, že

rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť účelové, musí vždy sledovať zefektívnenie práce,
zmenu organizačnej štruktúry a zníženie počtu zamestnancov objektívne vyvolanú zmenou organizácie
práce. V konaní o (ne)platnosť výpovede súd vždy skúma, či rozhodnutie o organizačných zmenách
nebolo prijaté účelovo, len s cieľom podania výpovede konkrétnemu zamestnancovi bez toho, aby
objektívne zanikla potreba vykonávať jeho prácu, príp. či prácu prepusteného zamestnanca nezačal

vykonávať iný zamestnanec, teda či potreba výkonu práce prepusteného zamestnanca naozaj zanikla
a v akom rozsahu. V danom prípade podľa posúdenia súdu prvej inštancie žalovaná ako zamestnávateľ
výpoveďou svojho štatutárneho zástupcu na pojednávaní dňa 2.2.2015 (č.l. 273) preukázala pokles
počtu žiakov a zníženie úväzkov učiteľov, čo malo za následok prijatie rozhodnutia o znížení počtu alebozmene štruktúry zamestnancov. Súd prvej inštancie skúmal, či nadbytočnosť zamestnanca nespôsobil
zamestnávateľ aj ďalšími úkonmi; táto situácia môže nastať, ak by po prijatí rozhodnutia o organizačných
zmenách zamestnávateľ vytvoril iné pracovné miesto s obdobným popisom pracovnej činnosti a na

toto miesto by prijal nového zamestnanca, teda ak by formálne síce pôvodné pracovné miesto zrušil,
ale prácu zamestnanca zároveň pridelil inému novoprijatému zamestnancovi - v takom prípade by sa
prepustený zamestnanec nestal nadbytočný v príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, ale v
súvislostisprijatíminéhozamestnanca.Súddospelkzáveru,žeotakútosituáciuvdanomprípadenešlo,
nakoľko na pracovné miesto žalobcu nebol doposiaľ ako stredoškolský učiteľ nikto prijatý. Z výpovedí

žiadneho zo svedkov súdu nevyplynulo, že by žalovaná účelovo navodila a vykonala organizačnú
zmenu len preto, aby „bolo dôvodom tejto zmeny rozhodnúť o nadbytočnosti žalobcu ako zamestnanca“,
a naopak žalobca nepreukázal, že zámerom žalovanej ako zamestnávateľa bolo „zbaviť sa ho ako
nepohodlného zamestnanca“ a že mu výpoveď bola daná z dôvodu „akejsi pomsty voči zamestnancovi“.
Súd skonštatoval, že vyhodnotil svedecké výpovede Mgr. X. H., D. D., Mgr. D. L., M.. T. B., G.. J. B., D.. T.
E., Z.. I. Y. a M.. G. E. a dospel k záveru, že ich „preukazná hodnota k tvrdeniam žalobcu je irelevantná“,

nakoľko výpovede svedkov nesúviseli s predmetom konania - výpoveďou z pracovného pomeru danou
žalobcovizdôvoduorganizačnýchzmien.O.dôkazy,ktoréžalobcapredložilsúdupodaniamidoručenými
dňa XX.XX.XXXX a X.XX.XXXX - zápisnica z 25. zasadnutia zastupiteľstva KSK konaného 21.10.2013
s dôvodovou správou a uznesením č. 633/2013, oznámenie porušenia finančnej disciplíny z útvaru
Hlavného kontrolóra KSK adresované Správe finančnej kontroly Košice z 11.2.2014, zápisnicu z 3.

zasadnutia zastupiteľstva KSK konaného dňa 24.2.2014, oznámenie o ďalšom konaní - Obchodná
akadémia od Správy finančnej kontroly Košice adresované útvaru Hlavného kontrolóra KSK z 2.10.2014
- súd pokladal za irelevantné, a preto na ne neprihliadal, keďže sa týkajú zasadnutí zastupiteľstva
KSK, kontrol vykonaných NKÚ, HÚ KSK, a nie priamo organizačných zmien vykonaných u žalovanej
a výpovede danej žalobcovi.

4. Vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako hmotnoprávnej podmienke
výpovede súd prvej inštancie konštatoval, že podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide teda o
absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má povinnosť zamestnancovi

ponúknuť vhodné pracovné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede. Rozhodnutie, či túto ponuku
zamestnanec vyžije, je výlučne na ňom. Ak ponuku odmietne, je potom splnená podmienka uvedená v
ust. § 63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, a v takom
prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať

zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné
pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. Pokiaľ žalobca namietal, že mu nebola ponúknutá
iná vhodná práca, podľa názoru súdu žalovaná preukázala, že inú vhodnú prácu pre žalobcu v čase
dania výpovede nemá (nemala), a to s poukazom na vyjadrenie na pojednávaní konanom dňa 2.2.2015
(č.l. 271 a nasl.). Námietku žalobcu, že mu mohlo byť ponúknuté miesto Mgr. H. (zamestnankyne na

rodičovskej dovolenke), súd neakceptoval s poukazom na závery právnej praxe, podľa ktorej voľným
pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi pred daním výpovede,
nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého inému zamestnancovi
z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 12/1994). Z
výsledkov dokazovania podľa posúdenia súdu nemožno dospieť k záveru, že by žalovaná konala v

rozpore so Zákonníkom práce tým, že pred rozhodnutím o organizačnej zmene po ustálení počtu žiakov
pre šk. rok 2013/2014 a niekoľko dní pred daním výpovede žalobcovi, využila svoje právo vyzvať
zamestnankyňu na rodičovskej dovolenke, aby táto oznámila svoj nástup do práce. Naviac z výpovede
Mgr. H. vyplynulo, že táto zamestnankyňa súhlasila s nástupom do práce po skončení rodičovskej
dovolenky, nakoľko si nebola istá, či jej bude daná na podpis pracovná zmluva na (inej) základnej

škole, kde pôsobila počas rodičovskej dovolenky, o tejto skutočnosti sa dozvedela až koncom júna,
a preto v júli 2013 požiadala o skončenie pracovného pomeru a žalovaná pristúpila ku skončeniu
pracovného pomeru s touto zamestnankyňou (na základe jej žiadosti) k 10.9.2013, kedy jej končila
rodičovská dovolenka. Súd uzavrel, že pracovné miesto tejto zamestnankyne teda nebolo voľné, ako
sa mylne žalobca domnieva, a nemohlo preto byť zamestnávateľom v čase dania výpovede ponúknuté.

Zároveň súd skonštatoval, že nemôže subjektívne zasahovať do rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačných zmenách, nie je oprávnený skúmať dôvody organizačných zmien a už vôbec nie výber
zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer. Na základe uvedených skutočností
bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalovaná pri skončení pracovného pomeru so žalobcompostupovala v súlade so Zákonníkom práce a v danom prípade boli splnené všetky hmotnoprávne
náležitostivýpovedeustanovenéZP.Akoneopodstatnenúposúdilnámietkužalobcuoúčelovompostupe
žalovanej, priečiacom sa dobrým mravom z dôvodu jeho angažovanosti v procese hospodárenia školy,

poukazujúc v tejto súvislosti na to, že predmetom konania nie je hodnotenie hospodárenia školy, ale
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov. Postup žalovanej
podľa názoru súdu nemožno hodnotiť ako účelový, keďže je výsostným právom zamestnávateľa využiť
organizačné zmeny za účelom zefektívnenia práce, ušetrenia mzdových prostriedkov a zabezpečenia
efektívnej organizácie práce a súd nemá možnosť a ani nemôže zasahovať do organizácie práce, či

fungovania a činnosti zamestnávateľa, preto konanie žalovanej nie je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho
zákonníka a z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania si vymienil
rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

5. Rozsudok v celom rozsahu napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac ho tým, že súd
prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zopakoval
nesporné skutočnosti týkajúce sa vzniku jeho pracovného pomeru, dohodnutého miesta výkonu práce
a jeho pracovného zaradenia stredoškolského učiteľa s aprobáciou na predmety slovenský jazyk a
literatúra a občianska náuka, zabezpečenie výučby všeobecnovzdelávacieho predmetu slovenský jazyk
a literatúra, citoval obsah rozhodnutia žalovanej o organizačných zmenách č. 2/2013 zo dňa 30.5.2013

(ďalej tiež len „Rozhodnutie“), ktorým žalovaná rozhodla o znížení stavu zamestnancov s účinnosťou
od 1.9.2013, a to o zrušení dvoch pracovných miest s funkciou „Stredoškolský učiteľ - komplexné
zabezpečovanie vyučovacieho procesu“ a jedného pracovného miesta s funkciou „Hospodár školy“,
ďalej poukázal na obsah písomnej žiadosti zo dňa 30.5.2013 doručenej zást. zamestnancov (u žalovanej
pôsobí ZO Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy) o prerokovanie skončenia pracovných

pomerov zamestnancov dotknutých organizačnou zmenou a písomnej výpovede z pracovného pomeru
listom žalovanej z 31.5.2013 z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, na základe ktorej
sa mal žalobcov pracovný pomer u žalovanej skončiť dňa 31.8.2013 (ďalej tiež len „výpoveď“). Žalobca
vytkolsúdu,žesanedostatočnevenovalskutkovýmzisteniamvovzťahukhmotnoprávnymnáležitostiam
výpovede, ako aj vzhľadom na okolnosti výpovede, ktoré vôbec nevyhodnotil, a preto považuje výpoveď

za neplatnú, a to z viacerých dôvodov, z ktorých aj každý samostatne spôsobuje neplatnosť výpovede.
Ad 1. Neexistencia príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, neurčité
rozhodnutie žalovanej o organizačných zmenách, nedostatočne vymedzený skutkový dôvod výpovede.
Žalobca má za to, že neexistuje príčinná súvislosť medzi Rozhodnutím o organizačnej zmene a jeho
nadbytočnosťou, pretože nie je zrejmé, že sa stal nadbytočným práve on ako učiteľ SJaL v dôsledku

Rozhodnutia. Súd prvej inštancie vzal do úvahy len to, že došlo k poklesu počtu študentov, avšak
nezaoberal sa vôbec tým, ktorí učitelia - s konkrétnymi aprobáciami sa v dôsledku zmien u žalovanej
(zníženie počtu študentov, nové normatívy týkajúce sa financovania) stali nadbytoční. V Rozhodnutí totiž
nie sú dostatočne špecifikované dôvody nadbytočnosti a nie sú konkretizovaní nadbytoční zamestnanci.
Na základe Rozhodnutia nie je teda zrejmé, či bol nadbytočný zamestnanec - učiteľ slovenského

jazyka a literatúry, či učiteľ telesnej výchovy, učiteľ cudzieho jazyka alebo učiteľ zemepisu. Preto nie
je preukázaná príčinná súvislosť medzi Rozhodnutím a nadbytočnosťou žalobcu, z Rozhodnutia totiž
vôbec nevyplýva, na základe akej skutočnosti bol nadbytočný práve žalobca ako stredoškolský učiteľ s
aprobáciou slovenský jazyk a literatúra/občianska náuka a vyučujúci tieto predmety. Z Rozhodnutia a
následne ani z výpovede nie je možné odvodiť, že znížením počtu študentov došlo k takému zníženiu

počtu hodín predmetov, na ktoré mal aprobáciu práve žalobca. Z výpovede ani z Rozhodnutia nie je
zistiteľné, že žalobca bol nadbytočný práve preto, lebo nebola už potrebná výučba slovenského jazyka
a literatúry/občianskej náuky. Žalobca vo svojich vyjadreniach poukazoval na účelové presuny úväzkov
„jazykárov“ po doručení výpovede, z čoho tiež možno odvodiť, že z Rozhodnutia nevyplýva konkrétna
nadbytočnosť žalobcu. Poukázal na to, že vo výpovedi je len stručne uvedené, že sa zmenilo nariadenie

vlády SR č. 630/2008 Z.z. k 1.1.2013, znížil počet žiakov o 37 v školskom roku 2013/2014 na Obchodnej
akadémii Polárna 1 v Košiciach a s účinnosťou od 1.9.2013 rozhodol zamestnávateľ rozhodnutím
o organizačných zmenách - o znížení stavu zamestnancov, a tým aj o zrušení pracovného miesta
žalobcu - stredoškolského učiteľa. Podľa žalobcu je takto vymedzený výpovedný dôvod vo výpovedi
neurčitý a nedostatočne skutkovo vymedzený. Nie je zrejmé, že nadbytočným sa stal práve on ako

učiteľ slovenského jazyka a literatúry/občianskej náuky. Výpoveď je neplatná tak z dôvodu neurčitosti
(neurčitosť vykazuje aj Rozhodnutie), ako aj z dôvodu nedostatočného skutkového vymedzenia a
súčasne aj z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi Rozhodnutím a nadbytočnosťou žalobcu.
Nadbytočnosť žalobcu nemožno vyvodiť ani výkladom prejavenej vôle vo výpovedi, hoci sa žalovanáo to pokúsila napr. vo svojom vyjadrení k žalobe zo 17.12.2013 a na pojednávaniach (najmä dňa
2.2.2015), však uvádzala skutočnosti, ktoré neboli uvedené vo výpovedi a ani v Rozhodnutí. Takýto
postup je neprípustný, pretože nemožno skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu dodatočne dopĺňať

či meniť (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). V tomto prípade zo strany žalovanej nedošlo k objasneniu
jej prejavu vôle, ale k uvádzaniu nových informácií a fakticky aj k vymedzeniu skutkového stavu.
Žalovaná prezentovaním skutočností na pojednávaniach a vo vyjadreniach uvádzala nové skutočnosti,
ktoré neboli uvedené a ani naznačené v Rozhodnutí a vo výpovedi. Potrebu konkretizácie a určitosti
výpovedného dôvodu pre platnosť výpovede potvrdzuje aj súdna prax (rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1Cdo 124/2010). Konkretizácia a určitosť výpovede však absentuje, a preto je výpoveď
neplatná. Rozhodnutie o organizačnej zmene podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP žalobca považoval za
jednostranný právny úkon (odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo 69/2013), a
teda musí spĺňať požiadavky vymedzené Občianskym zákonníkom aj Zákonníkom práce. Vytkol súdu,
že platnosť Rozhodnutia (najmä z dôvodu určitosti) neskúmal cez prizmu všeobecných náležitostí
právneho úkonu podľa Občianskeho zákonníka, platnosťou Rozhodnutia sa vôbec nezaoberal. Podľa

žalobcu Rozhodnutie je neurčité a neplatné, a preto je následne neplatná aj výpoveď. Ad 2. Žalobca
namietal, že výpoveď nebola riadne prerokovaná s odborovou organizáciou. Žalovaná dňa 30.5.2013
písomne požiadala zástupcov zamestnancov o prerokovanie skončenia pracovných pomerov, pričom
v žiadosti je uvedený len odkaz na Rozhodnutie, informácia o znížení počtu žiakov o 37 v šk.
roku 2013/2014, odkaz na nariadenie vlády SR č. 630/2008 Z.z., informácia o zrušení dvoch miest

stredoškolského učiteľa (bez nejakej špecifikácie) a jedného miesta hospodárky školy, a súčasne boli
uvedené mená troch zamestnancov, ktorí sa mali stať nadbytoční. Toho istého dňa sa žalovaná stretla
so zástupcami zamestnancov, za ZO OZ boli prítomní RNDr. Darina Y. (predseda výboru), D.. N. C.
a M.. O. I.. Za žalovanú - zamestnávateľa bol prítomný riaditeľ školy E.. E. M., zástupkyne riaditeľa
M.. D.. N. I., D.. T. E. a M.. T. M. a z tohto stretnutia bola vyhotovená zápisnica. Svedkyňa D..

E. E., ktorá sa zúčastnila prerokovania výpovede z pozície zástupkyne školy, na pojednávaní dňa
23.11.2015 potvrdila, že sa prerokovávalo skončenie pracovných pomerov zamestnancov dotknutých
Rozhodnutím, avšak konkrétne obsahové návrhy výpovedí týchto zamestnancov neboli predložené.
RNDr. D. Y. ako zást. zamestnancov, na pojednávaní dňa 23.11.2015 uviedla, že o stretnutie za
účelom prerokovania skončení pracovných pomerov požiadal riaditeľ školy P. M. v maturitný týždeň,

počas ktorého bola ona so študentmi na výlete, o stretnutie požiadal až ku koncu týždňa, a to
30.5.2013 a v tento deň sa stretli zástupcovia zamestnancov so žalovaným. Svedkyňa D. Y. ďalej
uviedla, že okrem žiadosti, Rozhodnutia, zápisnice z tohto stretnutia, neboli na stretnutí dňa 30.5.2013
predložené žiadne iné materiály. Z uvedeného je teda zrejmé, že Rozhodnutie, ako aj odôvodnenosť
nadbytočnosti zamestnancov dotknutých Rozhodnutím nebolo dostatočne konkretizované, v žiadosti

ani na rokovaniach neboli predložené dokumenty, ktoré by obsahovali či už samotné návrhy výpovedí
alebo text, ktorý by bol podkladom pre spracovanie výpovedí a neboli dostatočne koncipované dôvody
výpovedí. V zápisnici je uvedené, že boli podľa § 74 ZP dňa 30.5.2013 prerokované výpovede podľa
§ 63 ods. l písm. b) Zákonníka práce, a to zamestnancov O. V., M. D. a B. E.. N. v zápisnici nie sú
uvedené dôvody, prečo sú nadbytoční práve títo zamestnanci, v prílohe nie sú uvedené návrhy výpovedí

dotknutých zamestnancov. Navyše je otázne, v akom časovom slede boli prijaté a podpísané príslušné
dokumenty (Rozhodnutie, zápisnica z prerokovania výpovedí dotknutých zamestnancov, prijatie žiadosti
o prerokovanie týchto výpovedí D. Y.), keďže Rozhodnutie bolo podpísané aj I. Y., predsedníčkou výboru
ZO OZ PŠaV, pričom ide o dokument - rozhodnutie, ktoré prijíma zamestnávateľ. Uvedený postup tak
vzbudzuje pochybnosti o tom, či došlo k riadnemu prerokovaniu výpovede a k prijatiu relevantných

dokumentov v riadnom a správnom časovom slede. Aj podľa súdnej praxe by žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie mala byť konkrétna, mal by byť skutkovo dostatočne vymedzený dôvod skončenia, aby
zástupcovia zamestnancov mali možnosť kvalifikovane sa vyjadriť ku skončeniu pracovného pomeru
na základe dostatočných informácií. Z uvedeného tak vyplýva, že zástupcovia zamestnancov by mali
mať konkrétnu vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, a nielen všeobecnú informáciu,

s ktorým zamestnancom zamestnávateľ zamýšľa skončiť pracovný pomer. V opačnom prípade, ak by
zamestnávateľ informoval zástupcov zamestnancov len veľmi všeobecne, takéto konanie by bolo len
formálne (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 160/2012, 1Cdo 72/2006, 1MCdo
2/2008, 5Cdo 255/2008, 5Cdo 140/2010). Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaná nepredložila
zástupcom zamestnancov relevantné informácie, ktoré by odôvodňovali nadbytočnosť žalobcu (prečo

sú nadbytoční práve zamestnanci uvedení v žiadosti, v samotnom Rozhodnutí nadbytoční zamestnanci
nie sú konkretizovaní vôbec), a teda nedošlo ku kvalifikovanému prerokovaniu výpovede v zmysle
ust. § 74 ZP a relevantných súdnych rozhodnutí, podľa ktorých v rámci prerokovania výpovede majú
byť prerokovávané už konkrétne návrhy výpovedí, a preto je z tohto dôvodu výpoveď neplatná. Súdsa však okolnosťami prerokovania výpovede nezaoberal dostatočne, vôbec neskúmal, aké podklady
pre rokovanie mali zástupcovia zamestnancov, len skonštatoval vo svojom rozsudku, že došlo k
prerokovaniu výpovede (s. 20). Ad 3. Žalobca namietal nesplnenie ponukovej povinnosti žalovanou.

Poukázal na to, že okrem neho bol žalovanou určený ako nadbytočný aj učiteľ Mgr. D. D., ktorému
žalovaná na stretnutí ponúkla možnosť vyučovať telesnú výchovu na čiastočný úväzok (D.. M. D. túto
ponuku odmietol a skončil pracovný pomer na základe dohody o skončení pracovného pomeru). Po
rokovaní s M. D. navrhol riaditeľ Dr. E. M. skončenie pracovného pomeru dohodou žalobcovi, tento
ponuku neakceptoval a následne mu preto doručil výpoveď, ktorú žalobca odmietol prevziať. Hoci

žalovaná mala k dispozícii inú vhodnú práce, pretože ju ponúkla aj M. D., túto ponuku však žalobcovi
neadresovala. Žalobca teda má za to, že žalovaná si nesplnila ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2
ZP a aj z tohto dôvodu považuje výpoveď za neplatnú. Aj podľa vyjadrenia žalovanej zo dňa 24.8.2015
vyplýva, že úväzky učiteľov sa vytvárajú podľa potreby a stáva sa, že predmety na škole učia aj učitelia
bez potrebnej aprobácie, túto skutočnosť potvrdzuje aj svedok M. Matejovský (zápisnica o pojednávaní
zo dňa 11.5.2015). Uvádzanie tejto skutočnosti nemožno považovať za účelové, ale ide o významnú

skutočnosť, ktorá súvisí s ponukou vhodnej práce. V čase dávania výpovede je zrejmé, že žalovaná inou
vhodnou prácou pre žalobcu disponovala, žalobca bol spôsobilý vyučovať aj predmet telesná výchova a
vyučovanie telesnej výchovy na čiastočný úväzok bola pre neho práca, ktorá mu mala byť ponúknutá v
zmysle § 63 ods. 2 ZP. Súd sa nezaoberal možnosťou výučby telesnej výchovy v súvislosti s ponukovou
povinnosťou, preto žalobca má za to, že nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k hmotnoprávnej

podmienke platnosti výpovede, a preto aj z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti považuje výpoveď
za neplatnú. V porovnaní s možnosťou výučby telesnej výchovy sa súd naopak v neprimeranom rozsahu
zaoberal problematikou vhodnej práce vo vzťahu k dočasne voľnej pracovnej pozícii učiteľky Mgr. Ľ.
H., ktorá bola len dočasne voľná, nakoľko išlo o zamestnankyňu na rodičovskej dovolenky (s. 9, 22
rozsudku), či vytvorením nového pracovného miesta (s. 4), pričom vôbec neskúmal, či voľný úväzok

výučbytelesnejvýchovybybolvhodnouprácouvrámciponukovejpovinnosti.Ad4.žalobcavytýkalsúdu
prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal okolnosťami, ktoré nastali v období pred a po výpovedi, ktoré
poukazujú na účelovosť organizačnej zmeny a následne aj na rozpor výpovede s dobrými mravmi (§ 39
Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 3 Zákonníka práce). Súd v rozsudku (s. 5) len konštatoval, že žalobca
poukázal aj na túto problematiku. Navyše možno uviesť, že žalovaná formálne postupovala pri výpovedi

v zmysle Zákonníka práce, avšak spôsobom - ak sa berú do úvahy okolnosti pred a po výpovedi,
ktorý nie je v súlade s dobrými mravmi. Jednou z okolností, ktoré poukazujú na to, že výpoveď bola
účelová a nesúladná s dobrými mravmi, je účelové vytváranie úväzkov učiteľov jazykov u žalovanej s
cieľomnastaviťichtak,abyžalobcanemoholvyučovaťsvojeaprobovanépredmety.Napresunyúväzkov
upriamil žalobca pozornosť najmä vo vyjadrení zo dňa 28.8.2014, kde uviedol, že žalovaná úväzky

učiteľov vyučujúcich slovenský jazyk a cudzie jazyky určovala účelovo tak, aby od šk. roka 2013/2014
zamedzila žalobcovi výučbu jeho aprobovaných predmetov. Napr. D.. T. U. bol určený taký úväzok, že
hoci pred výpoveďou vyučovala najmä cudzí jazyk, po výpovedi musela vyučovať slovenský jazyk a
literatúru, hoci podľa vedomosti žalobcu tento predmet ani nemala záujem vyučovať. Za účelové možno
ďalej považovať aj okolnosti návratu zamestnankyne Mgr. Ľ. H. z materskej/rodičovskej dovolenky. Súd

vyhodnotil atmosféru na pracovisku žalovanej tak, ako ju okrem žalobcu uvádzali svedkovia (M. D., M.
L., E. B.), ale aj otvorený list, predmetom ktorého boli námietky voči fungovaniu žalovanej a prístupu
vedenia školy, len ako subjektívny pocit žalobcu a svedkov (rozsudok s. 18), pričom vôbec nebral do
úvahy otvorený list, ktorý bol výsledkom postoja učiteľov žalovanej a väčšiny jej zamestnancov (Iniciatíva
otvoreného listu bola uvedená aj v záverečnom vyjadrení). Naopak sa súd vo väčšom rozsahu zaoberal

účelovo - z kontextu vytrhnutého postoja žalobcu vo vzťahu k školskej jedálni, v rozsudku sa zaoberal
rôznymi okolnosťami, na ktoré poukazovala žalovaná a ktoré nesúviseli s výpoveďou, avšak na okolnosti
výpovede prezentované žalobcom súd dostatočne neprihliadal. V tejto situácii žalobca navyše upozornil
aj na nekalé praktiky - nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami školy za právne služby. V
období, kedy zamestnanci školy vnímali nedostatok financií určených za ich prácu, bola diskutovaná

otázka prepúšťania, žalovaná finančné prostriedky poskytovala za právne služby. Žalobca predložil súdu
viacero dôkazov (v spise sú založené správy finančnej kontroly Hlavného kontrolóra KSK, zápisnice zo
zasadnutí KSK, dokumenty týkajúce sa aktivít NKÚ, verejne dostupné informácie z médií týkajúce sa
hospodárenia žalovanej), ako aj zabezpečil svedecké výpovede (JUDr. J. B. hlavného kontrolóra KSK,
svedeckávýpoveďdňa7.9.2015),ktorépreukazujúnehospodárnekonaniežalovanej,akoajskutočnosť,

že žalobca pri oznamovaní nekalej praktiky postupoval dobromyseľne. Súd sa však touto okolnosťou
vôbec nezaoberal, len v rozsudku (s. 18) skonštatoval, že sa s dôkazmi oboznámil, avšak na ich dôkaznú
hodnotu neprihliadal z dôvodu, že tieto nie sú pre posúdenie predmetu konania relevantné. Žalobca
zdôraznil, že dôkazy týkajúce sa hospodárenia žalovanej súdu predložil z dôvodu, aby sa oboznámils okolnosťami, ktoré súviseli s výpoveďou a ktoré podľa názoru žalobcu boli aj dôvodom výpovede a
súčasne aby preukázal, že jeho konanie vo vzťahu k oznámeniu nekalej praktiky bolo dobromyseľné,
a to tak z pozície učiteľa, ako aj z pozície predsedu Rady školy u žalovanej. Žalobca má za to, že

tieto dôkazy súd mal brať do úvahy vo vzťahu k oznámeniu nekalej praktiky a skončeniu pracovného
pomeru s ním. Žalobca nemal úmysel predložiť tieto dôkazy súdu za účelom hodnotenia/skúmania, či
hospodárenie žalovanej bolo/je v súlade s právnymi predpismi (ako to konštatuje súd v rozsudku, s. 22),
ale za účelom vyhodnotenia okolností výpovede. Pre konanie o neplatnosť výpovede nie je podstatné,
ako následne budú kompetentné orgány rozhodovať o hospodárení žalovanej, ale dôležité je, ako bolo

hospodárenie žalovanej vnímané v období výpovede. Žalobca má za to, aj s prihliadnutím na všetky
okolnosti pred a po výpovedi, že dôvodom prijatia Rozhodnutia a výpovede nebola organizačná zmena,
ale skončenie pracovného pomeru s ním bolo z dôvodu, že upozornil na nekalú praktiku a nie vhodné
správanie sa vedenia voči zamestnancom. Súd v rozsudku (s. 18 piaty odsek) uvádza, že zo svedeckej
výpovede JUDr. V. Farkaša nevyplýva úmysel žalovanej pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru
žalobcu z dôvodu poukázania na hospodárenie žalovanej s verejnými financiami. Súd v rozsudku (s. 18

prvý odsek) neprihliadal na dôkaznú hodnotu žalobcom predložených listinných dôkazov o hospodárení
žalovanej, a následne vyhodnocuje (s. 18 piaty odsek), že zo svedeckej výpovede nevyplýva úmysel
žalovanejskončiťpracovnýpomersožalobcomzdôvodutýkajúcehosaoznámenianekalejpraktiky.Súd
teda nebral do úvahy pri zhodnotení okolností oznámenia nekalej praktiky do úvahy všetky predložené
dôkazy, a preto nedostatočne vyhodnotil skutkový stav podstatný pre výpoveď. Ďalej súd skonštatoval,

že aj z ďalších svedeckých výpovedí nevyplýva účelovosť organizačnej zmeny a výpovede, pričom
sa podrobnejšie nezaoberal okolnosťami, na ktoré ako účelové a nesúladné so Zákonníkom práce
poukazoval žalobca, a to okolnosťami prerokovania výpovede, prijatia rozhodnutia o organizačných
zmenách, nadbytočnosťou konkrétnych zamestnancov, situáciou na pracovisku, ktorá viedla k príprave
otvoreného listu a pod. Súd neskúmal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou

žalobcu, nezistil, či sa v dôsledku tejto organizačnej zmeny stal nadbytočným práve žalobca, nezaoberal
sa platnosťou Rozhodnutia a dostatočne sa nezaoberal ani tým, či prerokovanie výpovede bolo v
súlade so Zákonníkom práce, prečo žalobcovi nebola ponúknutá iná vhodná práca podľa § 63 ods.
2 ZP, a to voľné hodiny telesnej výchovy, sústredil sa len na vyjadrenia žalovanej bez toho, aby sám
skúmal nadbytočnosť žalobcu. Takisto súd nebral do úvahy okolnosti, za ktorých bola daná žalobcovi

výpoveď, neprihliadal na účelové presúvanie výučby, okolnosti návratu do zamestnania Ľ. H., atmosféru
na pracovisku a stanovisko zamestnancov žalovanej, ktoré možno odvodiť napr. z otvoreného listu, ako
aj okolnosť ohlásenia nekalej praktiky. Všetky uvádzané objektívne okolnosti podľa žalobcu potvrdzujú,
žeRozhodnutieananehonadväzujúcavýpoveď,bolirealizovanéprimárnezdôvodupostihnutiažalobcu
za poukazovanie na netransparentné hospodárenie na škole. Tento primárny dôvod nevyplýva, ako to

tvrdí súd, zo „subjektívneho pocitu žalobcu“, ale z vyššie uvádzaných objektívnych okolností, za ktorých
bola výpoveď podaná. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či konanie žalobcu v období výpovede bolo
dobromyseľné, a či na základe vtedy dostupných údajov a svojho postavenia ako predsedu Rady školy
u žalovanej konal tak, že chránil verejné finančné zdroje. Žalobca preto namieta neplatnosť výpovede aj
z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi, keďže okolnosti ohlásenia nekalej praktiky potvrdzujú účelovosť

konania žalovanej. Na základe uvedeného žalobca trvá na tom, že súd nedostatočne a nesprávne
zistil skutkový stav, nedošlo na základe týchto zistení k správnemu posúdeniu náležitostí výpovede,
ktoré sú dané Zákonníkom práce a platnosti výpovede ako právneho úkonu contra bonos mores v
zmysle Občianskeho zákonníka. Súd na nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval a
interpretoval právne normy Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, najmä nesprávne aplikoval ust.

§ 63 ods. 1, § 1 ods. 4 ZP a § 37 ods. l Občianskeho zákonníka, nesprávne interpretoval ust. § 74
ZP, súd na výpoveď vôbec neaplikoval právne normy upravujúce platnosť právneho úkonu a súlad
s dobrými mravmi a nezaoberal sa v tejto súvislosti okolnosťami výpovede. Nad rámec uvedeného
žalobca považoval za potrebné poukázať na významnú právnu skutočnosť, ktorou je prijatie zákona
č. 347/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o

zmene a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom reagoval zákonodarca na neprijateľnú prax
pracovnoprávneho postihu oznamovateľov trestnej a inej protispoločenskej činnosti, a častokrát príliš
formalistické posudzovanie skončení pracovného pomeru z tohto dôvodu zo strany všeobecných
súdov. Žalobca v tomto prípade nepochybne spĺňa definíciu oznamovateľa podľa § 2 ods. 1 písm.
a) cit. zákona, keďže poukázal na trestnú činnosť, ktorá napĺňa znaky trestného činu machinácie pri

verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 Trestného zákona. Na základe podaného trestného
oznámenia zo strany NKÚ, a následného pokynu orgánov prokuratúry, bolo v danej veci začaté trestné
stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 266 Trestného zákona. Zákon o ochrane
oznamovateľov zároveň novelizoval, inter alia, aj zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzanív niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon), a to tak, že do zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch zahrnul
aj oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (§ 2 ods. 1). Významným procesným

následkom podozrenia z porušenia zákazu diskriminácie je obrátenie dôkazného bremena v neprospech
zamestnávateľa, ktorý musí v súdnom spore preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania
(§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Postup súdu spočívajúci v príliš formalistickom, a teda
nesprávnom právnom posúdení, viedol k nesprávnemu právnemu posúdeniu výpovede ako platného
spôsobu skončenia pracovného pomeru. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd

napadnutýrozsudokzmenilaurčil,žepracovnýpomerbolskončenýneplatne,alternatívneabyrozsudok
zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalobcovi náhradu trov celého konania.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
vecne správny, a preto ho navrhla potvrdiť. Mala za to, že dôvody uvádzané v odvolaní, ktorými žalobca
dôvodil neplatnosť výpovede žalovanej sú totožné s dôvodmi uvádzanými počas konania pred súdom

prvej inštancie a boli predmetom dokazovania v prejednávanej veci. Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo 69/2013 podľa názoru žalovanej nemožno na prejednávanú vec
aplikovať, lebo sa týka úplne iného skutkového stavu riešeného v rámci správneho súdnictva. Poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 33/2008, v zmysle ktorého zásada,
podľa ktorej o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ, sa použije len v prípade,

že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta (funkcie) alebo určitého počtu takýchto pracovných miest,
kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom (podobnom) pracovnom mieste (funkcii). Mala
za to, že v jej podmienkach došlo práve k rovnakému prípadu, a teda k zrušeniu dvoch pracovných miest,
na ktorých vykonávalo prácu niekoľko zamestnancov vrátane žalobcu. K rozhodnutiam Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 160/2012, 1Cdo 72/2006, 5Cdo 140/2010 žalovaná uviedla, že

žalobca na tieto rozhodnutia poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nedostatok
ich vecnej relevancie s predmetným konaním bola vzhľadom na odlišný skutkový stav, z ktorých tieto
rozhodnutia vychádzajú, z jej strany už preukázaná. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu o jej účelovom
postupe a uviedla, že skutočnosti ako podozrenie o „netransparentnom hospodárení žalovanej“ a „zlá
atmosféra na pracovisku“ vnímaná žalobcom alebo niektorými ďalšími zamestnancami ešte samy osebe

v žiadnom prípade nemôžu znamenať dôkaz o účelovosti podanej výpovede o to viac, ak žalovaná
preukázala existenciu objektívnych skutočností (pričom ich existencia nebola žalobcom spochybnená),
ktoré viedli v rozhodnom období k prijatiu viacerých rozhodnutí o organizačných zmenách a s tým
súvisiacich úkonov žalovanej smerujúcich k skončeniu pracovného pomeru nielen so žalobcom, ale aj
s ostatnými zamestnancami. Žalovaná vníma argumentačnú líniu žalobcu, v rámci ktorej poukazuje na

prijatie legislatívnej úpravy na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ako aj na podozrenia
Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, prinajmenšom za absurdnú v snahe kriminalizovať
žalovanú a navodiť tak dojem jej konania v rozpore s dobrými mravmi, avšak bez existencie akéhokoľvek
rozhodnutia príslušného orgánu činného v trestnom konaní, ktoré by potvrdzovalo spáchanie trestného
činu podľa § 266 Trestného zákona. Poukázala na to, že trestné stíhanie, na ktoré v závere svojho

odvolania žalobca poukazuje, bolo zastavené. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že odvolanie
žalobculensumarizujeobsahjehodoterajšíchvyjadrení,pričomvdoterajšomkonanínebolapreukázaná
existencia takých skutočností, z ktorých možno objektívne vyvodiť iný záver ohľadne skutkového stavu
v čase podania výpovede než ten, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient na strane žalovanej Košický samosprávny kraj, Nám.
Maratóna mieru 1, Košice, IČO: 35541016 (ďalej len „intervenient“), ktorý oznámil svoj vstup o konania
na stranu žalovanej podaním z 21.3.2018 (č.l. 928 -929), pričom svoj právny záujem na výsledku
konania odôvodnil tým, že je zriaďovateľom žalovanej ako rozpočtovej organizácie v zmysle ust. § 21
zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a § 22 zák. č. 596/2003 Z.z. o štátnej

správe v školstve a školskej samospráve, zákona č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej
samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a žalovaná je v zmysle uvedených právnych
predpisov napojená na rozpočet KSK, z ktorého sú financované činnosti súvisiace s prevádzkou
žalovanej. Nesúhlasil s dôvodmi odvolania podaného žalobcom a navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal iné

dôvody prijatia rozhodnutia o organizačných zmenách žalovanej a následného skončenia pracovného
pomeru s ním ako tie, existencia ktorých bola preukázaná žalovanou a z ktorých vychádza aj rozsudok,
nesúhlasil ani s názorom žalobcu o príliš formalistickom postupe súdu. Za právne irelevantnú označil
argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, kde poukazuje na závery kontroly žalovanej vykonanejNajvyšším kontrolným úradom SR a na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu
podľa § 266 Trestného zákona, pretože samotné vedenie trestného stíhania bez toho, aby vôbec bolo
vznesené obvinenie voči ktorémukoľvek zo zamestnancov žalovanej, ešte neznamená preukázanie

žalobcom namietaných skutočností, o to viac, ak predmetné trestné stíhanie bolo príslušným orgánom
činným v trestnom konaní zastavené. Intervenient má za to, že žalovaná v konaní pred súdom prvej
inštancie preukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede danej žalobcovi, ktoré
súd posúdil správne zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska, a preto navrhol napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

8.Žalovanákvyjadreniuintervenientauviedla,žesasnímplnestotožňujeanavrhlanapadnutýrozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas,
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania

v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania (§ 380 ods. 2 CSP) a zistil, že podané odvolanie je čiastočne dôvodné a nie sú splnené
podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 387 CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), preto
odvolací súd rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e), f)
a h) Civilného sporového poriadku, keďže v odvolaní namieta nesprávnosť a neúplnosť skutkových
zistení, pochybenia súdu prvej inštancie pri vykonaní dokazovania, zisťovaní skutočností potrebných pre

rozhodnutie vo veci a v procese hodnotenia vykonaných dôkazov, a tiež nesprávne právne posúdenie
prejednávanej veci.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho konania z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu obsiahnutých v odvolaní dospel k

záveru, že podané odvolanie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci
sú preukázané. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní síce použil správne ustanovenia príslušného
právneho predpisu [§ 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 Zákonníka práce], nesprávne ich ale interpretoval
a na zistený skutkový stav neprimerane aplikoval, pričom neprihliadal na čl. 2 Základných zásad
ZP a nárok neposúdil aj podľa ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho

zákonníka. Nesprávnym postupom v procese dokazovania súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy,
resp. odmietol relevantnosť ním predložených listinných dôkazov, ktoré mali pre rozhodnutie dôležitý
význam, nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov
strán vyplynuli a vykonané dôkazy neúplne a nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku,
nehodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, vo svojej úvahe (založenej

na nesprávnom predpoklade, že dôkazy nesúviseli s predmetom sporu) nepripísal napr. svedeckým
výpovediam D.. X. H., D.. D. D., D.. D. L., M.. B., D.. T. E., G.. J. B. a ďalších vypočutých svedkov
výpovednú hodnotu vo vzťahu k sporným, pre rozhodnutie dôležitým skutočnostiam, postupujúc takto
pri vykonaní i hodnotení vykonaných dôkazov v rozpore so zákonom (ust. § 132 a nasl. O.s.p., od
1.7.2016 ust. § 191 a nasl. CSP) a zásadami ustálenými v právnej praxi. Súd prvej inštancie preto

dospel k predčasnému, a tým aj k nesprávnemu právnemu záveru, že v posudzovanej veci boli splnené
hmotnoprávne podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce danej žalovanou žalobcovi listom zo dňa 31.5.2013.

12. Súdu prvej inštancie treba predovšetkým vytknúť, že neposúdil náležite platnosť výpovede aj z

hľadiska (ne)súladu s dobrými mravmi a neskúmal, či zo strany žalovanej ako zamestnávateľa nedošlo
k obchádzaniu zákona a porušeniu zákazu zneužitia práva, so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu prezentované v spore žalobcom, ktoré spornej výpovedi z pracovného pomeru predchádzali,
atmosféru na pracovisku, konanie žalovanej po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene atď., osobitne
s prihliadnutím na skutočnosť, že u žalobcu ide (išlo) o zamestnanca v pozícii oznamovateľa nekalých

praktík a inej protispoločenskej činnosti proti svojmu zamestnávateľovi a žalobca tvrdil, že jeho konanie
vo vzťahu k ním podávaným oznámeniam a podnetom na kompetentné orgány bolo dobromyseľné,
a to tak z pozície učiteľa ako aj predsedu Rady školy, a daním výpovede z pracovného pomeru jeho
práva a právom chránené záujmy boli dotknuté porušením zákazu zneužitia práva zo strany žalovaneja jej správaním odporujúcim dobrým mravom. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
názoru o tom, že žalobcom predložené listinné dôkazy týkajúce sa jeho podnetov a oznámení o
porušovaní finančnej disciplíny a nehospodárnom nakladaní s verejnými financiami zo strany žalovanej,

následného preverovania hospodárenia žalovanej, správy z finančnej kontroly vykonanej Útvarom
Hlavného kontrolóra KSK, zápisnice zo zasadnutí KSK a ďalšie dokumenty, nie sú pre rozhodnutie
relevantnézdôvodu,žeorganizačnýchzmienvykonanýchužalovanejaspornejvýpovedezpracovného
pomeru danej žalovanou žalobcovi listom zo dňa 31.5.2013 sa (priamo) netýkali a z tohto dôvodu súd
tieto dôkazy ani nepodrobil hodnoteniu v procese dokazovania a pri svojom rozhodovaní ich odmietol

vziať do úvahy. Tento postup súdu je potrebné považovať za nesprávny a odvolací súd plne súhlasí s
odvolacími námietkami žalobcu, že predložené dôkazy boli pre posúdenie predmetu sporu a rozhodnutie
vo veci relevantné a dôležité a súd bol povinný dôkazy predpísaným procesným postupom vykonať, a
náležite ich aj vyhodnotiť, rovnako tiež mal vyhodnotiť výpovede svedkov, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky v ich vzájomnej súvislosti, a teda posúdiť ich vierohodnosť, pravdivosť a relevantnosť aj z
hľadiska namietanej účelovosti organizačnej zmeny, o ktorej žalovaná rozhodla rozhodnutím č. 2/2013 z

30.5.2013aprípadnéhorozporu,resp.(ne)súladupracovnoprávnehoúkonuvýpovedesdobrýmimravmi
v zmysle ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce a čl. 2 Základných zásad ZP, podľa ktorých výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov

prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa
sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej
protispoločenskej činnosti.

13. V cit. čl. 2 Základných zásadách ZP je zakotvený pozitívny príkaz výkonu práv a povinností

vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi, ako aj všeobecný
zákaz zneužitia práv na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Zamestnávateľ je týmto pozitívnym zákonným obmedzením súladu s dobrými mravmi obmedzený aj
pri výkone svojho práva na slobodný výber zamestnancov, pri uzatváraní pracovných zmlúv ako aj pri
jednostrannom skončení pracovného pomeru so zamestnancom najmä z dôvodu nadbytočnosti, ktoré

môže vykonávať len v medziach zákona. Ak by sa v prípade výkonu tohto práva alebo spôsobom
jeho uskutočnenia zamestnávateľ dostal do rozporu s dobrými mravmi, alebo pri výkone by došlo k
zneužitiu tohto práva, išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Aktuálna súdna judikatúra vymedzuje
pojem „dobré mravy“ ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so

všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (napr. uznesenie Ústavného súdu ČR sp.
zn. II. ÚS 249/1997). Podľa nálezu Ústavného súdu SR dobré mravy sú pravidlá správania, ktoré sú v
prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (IV. ÚS
55/2011-19 z 24.2.2011). Podľa českej judikatúry za zneužitie výkonu práva treba považovať iba také
správanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je

v rozpore s ustálenými dobrými mravmi a vedené priamym úmyslom spôsobiť ujmu inému účastníkovi
právneho vzťahu (Luby, Š. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava: Veda,
1958, s. 327).

14. Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka

o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

15. Ak sa v spore zamestnanca o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru preukáže, že
zamestnávateľ si neplnil svoje povinnosti pri daní výpovede - vrátane ponuky vhodnej práce - s cieľom

(zámerom) naplniť ich účel a zmysel sledovaný právnou normou, ale konal v rozpore s ustálenými
dobrými mravmi s priamym úmyslom spôsobiť zamestnancovi ujmu, takéto konanie je potrebné hodnotiť
ako zneužitie výkonu práva. Z tohto dôvodu nemôže výpoveď z pracovného pomeru požívať právnu
ochranu a je potrebné ju považovať za neplatný právny úkon (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 21Cdo 2128/2007 z 3.6.2008, tiež 21Cdo 992/99).

16. Odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom pre výpoveď z pracovného pomeru podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. b) ZP je rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré sleduje
zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelomzabezpečenia efektívnosti práce, a má za následok nadbytočnosť zamestnanca. V prípade, že takýmto
rozhodnutím zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien, a jeho skutočné zámery
boli iné, ide o neplatnú výpoveď. V prípadnom súdnom spore o neplatnosť výpovede zo strany

zamestnávateľa by mal súd skúmať, aký cieľ zamestnávateľ svojim rozhodnutím skutočne sledoval.
Konanie zamestnávateľa treba posúdiť v úplnosti a logickej nadväznosti. Ak súd zistí, že skutočným
cieľom rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách nebolo zníženie existujúceho stavu
zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce, ale celkom iný zámer, resp. cieľ, výpoveď
zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca je neplatná a rozhodnutie zamestnávateľa sa

posudzuje, akoby nebolo prijaté, nejde totiž o rozhodnutie zamestnávateľa, s akým počíta skutková
podstata ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP (Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár, 1. vydanie.
Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 610).

17. Z hľadiska právnej povahy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, toto rozhodnutie
v zmysle judikatúry i právnej teórie nemá povahu právneho úkonu, ide iba o faktický úkon, preto

ho súd nemôže preskúmavať z hľadiska platnosti v zmysle zásad uvedených v Zákonníku práce;
nemožno ani skúmať, či zmena organizačnej štruktúry bola dôvodná alebo nie. Ak vznikne pochybnosť,
či (vôbec) zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, môže sa súd zaoberať iba tým, či
také rozhodnutie skutočne bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ - fyzická osoba, príslušný orgán
zamestnávateľa - právnickej osoby alebo iný oprávnený subjekt (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 21Cdo 1105/2001). Rozhodnutím o organizačnej zmene, z dôvodu ktorého sa zamestnanec
stane nadbytočným, je aj rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti
práce. Je možné, že pohnútkou k prijatiu takého organizačného opatrenia niekedy môžu byť aj spory
medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu, táto skutočnosť však sama osebe ešte neznamená, že jej
jediným zmyslom bolo zamestnanca poškodiť a nemožno len z tejto skutočnosti bez ďalšieho vyvodiť

záver, že zamestnávateľ postupoval v rozpore s dobrými mravmi. Opačný názor by znamenal, že
ak by nastali na pracovisku spory medzi osobami podieľajúcimi sa na rôznych stupňoch na riadení
spoločnosti, bolo by v tomto prípade vylúčené schvaľovať organizačné opatrenia, ktoré by umožňovali
ďalšiu „bezporuchovú“ činnosť v spoločnosti. Pri rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene však
vždy musí byť nepochybné,že organizačné opatrenie je skutočné a bez náhrady zrušilo pracovné miesto

zamestnanca, a tým je daný dôvod výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1494/2014 zo 6.11.2015).

18. Zamestnávateľ musí pred výpoveďou z pracovného pomeru danou zamestnancovi splniť (a v
spore to preukázať) aj podmienku uvedenú v ust. § 63 ods. 2 ZP, ktoré ustanovuje tzv. ponukovú

povinnosť zamestnávateľa. Ponuka vhodnej práce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu
podmienku platnosti výpovede zamestnávateľa, musí ju teda zamestnávateľ splniť ešte predtým, než
pristúpi k výpovedi; jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Zmysel ponukovej povinnosti
zamestnávateľa spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho rozviazaním uprednostňuje
zmenu dohodnutých pracovných podmienok a umožňuje skončenie pracovného pomeru až po splnení

stanovených podmienok. Podľa ustálenej judikatúry zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať (§ 63 ods. 2 písm. a/ ZP) alebo ponúknuť zamestnancovi inú, preňho vhodnú prácu (§
63 ods. 2 písm. b/ ZP) predovšetkým vtedy, keď nemá v mieste, ktoré sa dojednalo ako miesto výkonu
práce, voľné pracovné miesto vôbec, ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.
Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré

je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, príp. jeho
kvalifikácii (R 51/1997, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 261/2007). Ak má zamestnávateľ voľné také
pracovné miesto, kde by zamestnanec mohol vykonávať inú, preňho vhodnú prácu, je povinný mu
ho ponúknuť. Výpoveď z výpovedných dôvodov uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a) až c) ZP
môže zamestnávateľ v takom prípade dať platne iba vtedy, keď zamestnanec odmietne prejsť na také

miesto. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP ako predpokladu na
danie platnej výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede. Inou pre zamestnanca vhodnou
prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam, a pokaľ možno, aj jeho
kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a
kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Za vhodnú prácu v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. b) ZP možno

považovať prípadne aj takú prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca.
Nie je teda potrebné, aby iná práca zodpovedala v plnom rozsahu kvalifikácii zamestnanca. Ak to
vyžaduje ponúkaná pracovná pozícia, zamestnanec musí spĺňať aj iné, právnymi predpismi požadované
predpoklady, prípadne požiadavky zamestnávateľa. Vhodnou prácou nie je však taká práca, ktorúzamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre svoje obmedzené
schopnosti alebo nedostatok kvalifikácie. Zároveň ponúkaná iná vhodná práca by nemala byť taká,
ktorá je voľná u zamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci na strane zamestnanca (R

28/1995).Okremtohovýkontejtopovinnostizamestnávateľamusíbyťvsúladesozásadouvyplývajúcou
zčl.2ZP.Ponukovápovinnosťzamestnávateľaplatírovnakoajvprípade,akvrámciorganizačnejzmeny
sa súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci; v takom prípade zamestnávateľ má ponukovú
povinnosť voči každému z nich osobitne. Ak má voľné len jedno pracovné miesto, nemá oprávnenie
vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto ponúkne, ale je povinný ho ponúknuť všetkým do

úvahy prichádzajúcim zamestnancom. Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom k zmene
pracovnej zmluvy v zmysle ust. § 54 ZP dôjde v prípade toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného
miesta ako prvý. U tohto zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných
zamestnancov, či už tých, ktorí ponuku odmietli alebo tých, ktorí ju síce prijali, ale neskôr, je potom
dovŕšená podmienka uvedená v ust. § 63 ods. 2 ZP (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4M Cdo 5/2010 z 20.4.2011, 2 Cdo 109/2004).

19. V prejednávanej veci súd nedôsledne posúdil a vyhodnotil rozhodujúce skutkové okolnosti aj z
hľadiska splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako hmotnoprávnej podmienky platnosti
výpovede a výsledky vykonaných dôkazov podľa zistenia odvolacieho súdu neodôvodňujú záver, že
žalovaná inú vhodnú prácu pre žalobcu v čase dania výpovede nemala. Žalobca svojimi námietkami

v odvolaní dôvodne spochybnil riešenie uvedenej právnej otázky súdom prvej inštancie, argumentujúc
pritom tým, že žalovaná v čase výpovede mala k dispozícii prácu učiteľa telesnej výchovy (na čiastočný
úväzok), ktorú ponúkla prepúšťanému učiteľovi Mgr. D. D., a ten ju neprijal (pozri výpoveď svedka na
pojednávaní dňa 11.5.2015); túto ponuku však pred daním výpovede neadresovala žalobcovi (v spore
to nepreukázala). Súd tejto skutočnosti, podstatnej z hľadiska posúdenia hmotnoprávnej podmienky

platnosti výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP, však vo svojom rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť,
opomenul ju posúdiť z hľadísk, ktoré sú pre jej naplnenie určujúce, a vyhodnotiť, či teda žalovaná mohla
a mala túto prácu žalobcovi ponúknuť, či išlo o prácu, ktorú žalobca vzhľadom na svoj zdravotný stav,
schopnosti a kvalifikáciu bol spôsobilý vykonávať, atď. Splnenie hmotnoprávnej podmienky výpovede
v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP, resp. záver o tom, že žalovaná voľné pracovné miesto v čase dania

výpovede nemala, súd nesprávne vyvodil iba v súvislosti s možnosťou ponuky dočasne uvoľneného
pracovného miesta učiteľky Mgr. H., ktorá v rozhodnom čase bola na materskej/rodičovskej dovolenke.
Aj z tohto dôvodu preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za zákonné a vecne správne, a
preto zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok musel byť odvolacím súdom zrušený a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Bude úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania a
zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti z hľadiska relevantných tvrdení strán a hmotného práva vykonaním
stranami predložených dôkazov, po prípadnom doplnení dokazovania nevyhnutného pre rozhodnutie vo
veci (§ 319 CSP), skúmať a v súlade so zákonom posúdiť, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady

pre platnú výpoveď z pracovného pomeru danú žalovanou žalobcovi listom z 31.5.2013, vrátane tiež
splnenia podmienky ponukovej povinnosti žalovanej v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP. Súd bude povinný
zaoberať sa dôsledne tiež úvahou, či organizačná zmena nebola žalovanou prijatá účelovo a zabezpečí
sidostatočnýskutkovýpodkladpreposúdenieplatnostivýpovedeajzhľadiskasúladusdobrýmimravmi,
v tejto súvislosti náležite vyhodnotí všetky skutkové okolnosti predchádzajúce skončeniu pracovného

pomeru so žalobcom z dôvodu nadbytočnosti, konanie žalovanej po prijatí rozhodnutia o organizačnej
zmene, zistí, či žalovaná prijatou organizačnou zmenou spočívajúcou v znížení stavu učiteľov v šk. roku
2013/2014 sledovala legitímny cieľ, či (ne)došlo zo strany vedenia k účelovému vytváraniu a presunu
úväzkov učiteľov na šk. rok 2013/2014 a aké boli skutočné dôvody výpovede z pracovného pomeru
danejžalobcovi(odvolacísúdpritomnespochybňuje,žeovýberenadbytočnéhozamestnancarozhoduje

výlučne zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať). Pri
hodnotení týchto okolností súd prvej inštancie prihliadne aj na čl. 2 Zákonníka práce a závery už
vyslovené v právnej praxi (ako sú vyjadrené tiež v bodoch 13 až 17 tohto rozhodnutia), podľa ktorých
v prípade, ak by rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele, než je zmena
úloh zamestnávateľa, zníženia počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo iná

organizačná zmena, pomocou ktorej chcel zamestnávateľ regulovať počet svojich zamestnancov a
ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie v súlade so svojimi potrebami, alebo ak zamestnávateľ iba
predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol by
naplnený jeden zo základných predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosťvýpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu
zamestnávateľa s dobrými mravmi (porov. R 28/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
33/2008, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 42/2010). Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov

procesne predpísaným postupom súd prvej inštancie opätovne o žalobe rozhodne, nové rozhodnutie
riadne odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne
relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán (§ 220 CSP) a rozhodne v ňom
tiež o nároku strán na náhradu trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených
v ust. § 429 ods. 2 CSP.