Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/222/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214216755
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214216755.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej, vo veci žalobcu: Z. H., nar. X. Z. XXXX, trvalo bytom
G. s. č. XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Helena Buzgóová, Alžbetínske nám. 2, 929 01 Dunajská
Streda, proti žalovanej: S. H., rod. V., nar. X. N. XXXX, trvalo bytom Q., V. ulica XXX/XX, zastúpenej
splnomocnenkyňou: Mgr. Eva Gulyášová - Advokátska kancelária, s.r.o., Alžbetínske námestie 328, 929
01 Dunajská Streda, IČO: 47251166, o zrušenie vecného bremena, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 21. novembra 2016 č. k. 11C/470/2014-149, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zrušil vecné bremeno - právo doživotného bývania a
užívania nehnuteľnosti v k.ú. G., obec G., na parc. č. 172/1, domu s. č. XX, zastavanej plochy a nádvoria
vo výmere 748 m2, parc. č. 172/2, záhrady vo výmere 734 m2, parc. č. 172/3, záhrady vo výmere 1187
m2, evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XX Okresného úradu v O. N. - katastrálny odbor, zapísané v
prospech S. H., rod. V., nar. X.X.XXXX; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 151p ods. 3 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že žalobou podanou na súd 22.08.2014
žalobca žiadal zrušiť vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach v k.ú. G., obec G., na parc. č.
172/1, domu s. č. XX, zastavanej plochy a nádvoria vo výmere 748 m2, parc. č. 172/2, záhrady vo
výmere 734 m2, parc. č. 172/3, záhrady vo výmere 1187 m2, evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XX
Okresného úradu v O. N. - katastrálny odbor (ďalej aj „predmetné nehnuteľnosti“), zapísané v prospech

žalovanej, zodpovedajúce právu doživotného bývania a užívania touto oprávnenou. Žalobu odôvodnil
tým, že strany sporu žili od 15.9.2001 do 18.1.2006 v manželstve, z toho do 16.3.2005 v spoločnej
domácnosti, obývali dotknutú nehnuteľnosť (dom, s.č. XX), dňa 2.5.2003 uzavreli ako manželia Zmluvu
o zriadení vecného bremena viaznuceho na predmetných nehnuteľnostiach a zodpovedajúceho právu
doživotného bývania (dom, s.č. XX) a užívania týchto nehnuteľností. Po zániku manželstva sa vzťahy
strán sporu ešte vyostrili, žalovaná vecným bremenom zaťažené nehnuteľnosti od roku 2005 vôbec
neužíva, od roku 2005 býva inde, nie v dome s.č. XX, žalobca si založil novú rodinu, došlo k zmene

pomerov. Vecné bremeno teda dohodnutému účelu neslúži. Žalovaná pripustila, že k zmene pomerov
došlo, má vyriešenú bytovú otázku, obýva nehnuteľnosť v Q., ktorej je podielovou spoluvlastníčkou. So
zrušením vecného bremena súhlasila, výhradne však s podmienkou, že jej žalobca poskytne namiesto
vecného plnenia peňažné plnenie vo výške ustanovenej znaleckým dokazovaním. Z pripojeného LV č.XX pre k.ú. G. mal súd preukázané, že predmetné nehnuteľnosti mal vo výlučnom vlastníctve žalobca.
Vecné bremeno v prospech žalovanej (oprávnenej) bolo zmluvne zriadené dňa 2.5.2003, vklad bol
povolený pod V-1775/03 v roku 2003. Zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že aj pred uzatvorením

Zmluvy o zriadení vecného bremena bol výlučným vlastníkom nehnuteľností žalobca, konkrétne od
roku 1977. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že účelom právnej úpravy obsiahnutej v § 151p ods. 3
veta prvá O.z. je ochrana povinného z vecného bremena pred výrazným zvýšením jeho zaťaženia v
dôsledku zmeny pomerov, ktorá nastala v rámci existujúceho právneho vzťahu bez toho, aby došlo k
jeho porušeniu niektorou zo strán. Musí ísť o zmenu pomerov, ktorá sa pohybuje v medziach dovoleného

výkonu vecného bremena. Súd môže na návrh vecné bremeno zrušiť za náhradu, ak zmenou pomerov
vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Za určitých okolností zmena
pomerov, ktorou vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže
spočívať nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných pomeroch strán, môže teda vzniknúť aj
zmenou v správaní sa strán. Musí ísť ale o takú zmenu osobných pomerov strán, ktorá sa výrazným
spôsobom dotýka ďalšieho obsahu či trvania vecného bremena v súvislosti so správaním sa subjektov

tohtoprávnehovzťahu.Pravidlomje,žezazrušenievecnéhobremenaprezmenupomerovpodľa§151p
ods. 3 O.z. je treba poskytnúť oprávnenému primeranú náhradu. Právo žiadať súd o takéto zrušenie
za náhradu je treba priznať i oprávnenému z vecného bremena. Pokiaľ sa vzťahuje § 151p ods. 3
O.z. i na oprávneného, potom platí, že oprávnenému za zrušenie vecného bremena v zásade prináleží
náhrada. Je potom na povinnom, aby tvrdil a preukázal, že poskytnutie náhrady nie je na mieste, napr.

preto, že by bolo v danej veci v rozpore s dobrými mravmi; o taký prípad by mohlo ísť vtedy, ak by
povinný zriadil vecné bremeno iba z púhej ochoty, bez toho, že by takto napr. kompenzoval výhodu, ktorú
mu oprávnený poskytol v inom právnom vzťahu. Súd prvej inštancie prišiel k záveru, že v predmetnej
veci ide práve o takto zadefinovaný prípad. Žalobca ako manžel a ako výlučný vlastník predmetných
nehnuteľností zriadil v prospech žalovanej ako manželky vecné bremeno bez akejkoľvek kompenzácie,

keďže žalovaná mu neposkytla z iného právneho vzťahu žiadnu výhodu. Strany sporu vstupovali do
manželstva ako trojnásobne rozvedení. Podľa žalovanej z jej strany poskytnutou výhodou bola: 1)
Záruka 100 % vernosti, 2) Logistika pri likvidácii dlhov žalobcu pochádzajúcich z predchádzajúceho
manželstva, 3) Zveľaďovanie dotknutej nehnuteľnosti, 4) Starostlivosť o matku žalobcu. Manželia žili
v spoločnej domácnosti v dome s.č. XX v G., žalobca pracoval v zahraničí, žalovaná mu bola počas

jeho neprítomnosti verná. Žalobca mal dlhy, čo bol aj dôvod uprednostnenia práce v zahraničí pre
vyššiu mzdu. Príjem používal aj na splatenie dlhov. Platenie dlhov a zloženiek (z tohto jeho príjmu -
nie príjmu žalovanej) obstarávala žalovaná. Pritom bývala v dome s priľahlými pozemkami, teda starala
sa o domácnosť bez maloletých detí, vlastne sama o seba. Starostlivosť o svokru bola za úplatu,
bol to príjem žalovanej (Zmluva o zrušení podielového spoluvlastníctva z 10.11.2006: „Za opatrovanie

D. H. poberala príspevok.“). Žiadna obeta alebo charita či láskavosť. Manželstvo trvalo 4 a pol roka,
žalovaná od 18.1.2006 nie je manželkou žalobcu. Pritom v Zmluve o zriadení vecného bremena na
nehnuteľnosť z 2.5.2003 toto vecné bremeno zodpovedá právu doživotného bývania manželky, takto
bol aj pod č. V-1775/03 vykonaný vklad katastrálnym úradom (LV č. XX, k.ú. G., časť C ťarchy: „Vecné
bremeno: Právo doživotného bývania na nehnuteľnosti v prospech manželky S. H..“). Ďalšia zmena

pomerov spočíva v opustení spoločnej domácnosti ešte pred rozvodom manželstva (rozsudok o rozvode
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/52/2005-67 z 29.11.2005: „Odporkyňa potvrdila, že sa od
marca 2005 odsťahovala.“). Odvtedy, teda od roku 2005 nie je vecné bremeno z jej strany reálne
naplňované. Žalovaná má potrebu bývania vyriešenú, keďže obýva nehnuteľnosť (Q., V. XXX), ktorej je
podľa vlastnej výpovede podielovou spoluvlastníčkou. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie

vecné bremeno zrušil a žalovanej náhradu za zrušenie vecného bremena práve z dôvodov vyššie
opísaných (v bodoch 9, 10 písomného vyhotovenia rozsudku) nepriznal. V časti o trovách konania svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 262 ods. 1 CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení
nesk. predpisu).

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bola názoru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Podľa § 151p ods. 3 O.z. o zrušení vecného bremena môže rozhodnúť súd v prípade, keď
nastane zmena pomerov v neprospech vlastníka veci zaťaženej vecným bremenom. Súd obmedzí alebo

zruší vecné bremeno za primeranú náhradu, ak v dôsledku zmeny pomerov nastane hrubý nepomer
medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Predpokladom vydania súdneho rozhodnutia je
trvalá zmena pomerov, hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného a príčinná
súvislosť medzi trvalou zmenou pomerov a hrubým nepomerom medzi vecným bremenom a výhodouoprávneného. Súd v rozhodnutí o zrušení alebo obmedzení vecného bremena obligatórne musí súčasne
rozhodnúť aj o priznaní primeranej náhrady, nakoľko vecné bremeno možno podľa § 151p ods. 3
O.z. zrušiť iba za primeranú náhradu. Táto náhrada sa poskytne buď vo forme jednorazovej peňažnej

náhrady, opakujúceho sa peňažného plnenia, naturálnej náhrady vytvorením stavu, ktorý zabezpečí
uspokojenie potrieb oprávneného iným spôsobom, ako je doterajší výkon oprávnenia vyplývajúceho
z vecného bremena. Súd prvej inštancie zrušil vecné bremeno, avšak v rozpore s vyššie uvedeným
ustanovením O.z., nepriznal žalovanej primeranú náhradu. Nepriznanie náhrady odôvodnil tým, že
vecné bremeno bolo žalobcom zriadené v prospech žalovanej bez akejkoľvek kompenzácie, keďže

žalovaná mu neposkytla z iného právneho vzťahu žiadnu výhodu. Vecné bremeno zo strany žalobcu
bolo zriadené za trvania manželstva strán, preto je evidentné, že zo strany žalovanej ako manželky
nebola poskytnutá žiadna priama výhoda manželovi. Žalovaná vo svojej výpovedi však uviedla, že počas
trvania ich manželstva príjem žalobcu z pracovného pomeru, ktorý patril do ich BSM bol v značnom
rozsahupoužitýnaúhradutakýchzáväzkovžalobcu,ktorévzniklieštezatrvania jehopredchádzajúceho
manželstva, rodinný dom, ktorý je zaťažený vecným bremenom bol zrekonštruovaný z ich spoločných

príjmov patriacich do ich BSM. Žalobca zriadením vecného bremena vlastne mienil kompenzovať
uvedené investície zo spoločného majetku strán do jeho výlučného majetku, resp. na úhradu jeho
výlučných záväzkov. Uvedené tvrdenia žalovanej žalobca v konaní nepoprel. Nie je možné preto
tvrdiť, že vecné bremeno bolo zriadené bezdôvodne, bez akejkoľvek kompenzácie medzi oprávneným
a povinným, preto zrušenie vecného bremena bez poskytnutia primeranej náhrady je v rozpore s

ustanovením § 151p ods. 3 O.z..
3. K odvolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodil, že je nesporná skutočnosť, že so žalovanou uzavrel
manželstvo 15.9.2001 a toto bolo rozvedené rozsudkom OS Dunajská Streda z 29.11.2005 sp. zn.
5C/52/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 18.1.2006. Obe strany uzavreli manželstvo s povinnosťami

voči ich deťom. V čase zahájenia ich spolužitia žalovaná bola manželkou A. I., z tohto manželstva
pochádzala maloletá N. I., narodená X.XX.XXXX, z predchádzajúceho manželstva mala žalovaná dve
deti.Zdôvodu,žezamestnanýbolibažalobca,považovalzasamozrejméžalovanúfinančnezabezpečiť,
ako aj jej maloletú dcérku. Jej deti z predchádzajúceho manželstva ho počas ich spolužitia požiadali
o nasledovné pôžičky: dcére S. E. zapožičal 33.000 Sk, ktorú v roku 2005 vrátila žalovanej. Dcére

žalovanej D. O. zapožičal žalobca 30.000 Sk, ktoré za trvania manželstva neboli vrátené. Dcére N. I.
zo svojich úspor žalobca zapožičal 24.000 Sk, ktoré za trvania manželstva neboli vrátené. Partnerovi
D. O. P. J. zapožičal žalobca 24.000 Sk, ktorá suma za trvania manželstva nebola vrátená. Žalobca
nepopieral, že z jeho predchádzajúceho manželstva mal dlhy, ktoré počas podnikania spôsobila jeho
bývalá manželka M. H. a že ich za trvania manželstva splácal. Pracoval v dopravnej firme v Taliansku

za tým cieľom, aby mal čo najvyšší príjem a aby všetky dlhy z predchádzajúceho manželstva splatil.
Zapožičal si finančné prostriedky aj od priateľa, z ktorých finančných prostriedkov skultúrnil svoju
nehnuteľnosť. Žalobca bol veľmi rád, že žalovaná prejavila ochotu opatrovať jeho matku a starať sa
o domácnosť. Bez toho, aby si bol dal lehotu na preverenie všetkých týchto jej prísľubov - opatera
matky, starostlivosť o domácnosť, na žiadosť žalovanej ju zabezpečil tým, že nehnuteľnosť jeho matky

bola vlastnícky usporiadaná v prospech žalovanej a finančné prostriedky, ktoré z jeho príjmu prichádzali
na účet žalobcu, obhospodarovala žalovaná a to takým spôsobom, že po niekoľkých rokoch zistil,
že na účte nemajú takmer žiadne finančné prostriedky, žalovaná ich nevedela zúčtovať ani vysvetliť,
ako s nimi naložila. Strany mali nedorozumenia kvôli hospodáreniu, ktoré napokon skončili tak, že
žalovaná sa správala ako hypochonder. Vždy keď sa žalobca zdržiaval doma zo zamestnania, tak

navštevovali lekárov, ktorí sa vyjadrili o zdravotnom stave žalovanej odlišne ako žalovaná, až nakoniec
ich nedorozumenia viedli k rozvodu. Počas neprítomnosti žalobcu sa žalovaná 16.03.2005 zo spoločnej
domácnosti odsťahovala a odviezla so sebou hnuteľnosti, s ktorými si založila novú domácnosť.
Odniesla so sebou zvyšné finančné prostriedky a od uvedenej doby žije vo svojom rodičovskom dome
so svojim súrodencom. Zahájila voči žalobcovi konanie o určenie výživného manželky, ktoré sa ukončilo

tak, že jej v hotovosti vyplatil jednu veľkú sumu, zahájila konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva, ktorý návrh potom vzala späť, keď žalobca predložil doklady o skutočnosti, že majetok,
ktorý žiada vyporiadať, nadobudol pred uzavretím manželstva. Žalobca sa nezaoberal skutočnosťou, že
si odviezla hnuteľnosti patriace žalobcovi, pretože žalovaná mu spôsobila iné závažné problémy. V čase
ich spolužitia ho viackrát žalovaná požiadala, aby riešil vlastnícke právo k nehnuteľnosti v katastrálnom

území G., obec G., evidovanej nehnuteľnosti na LV č. XX katastrálneho odboru Okresného úradu v O.
N., ktorá nehnuteľnosť tvorila jeho výlučné vlastníctvo dávno pred uzavretím manželstva a to tak, aby
sa stala podielovou spoluvlastníčkou v 1. Žalobca v skutočnosti mal žalovanú rád, veľmi jej dôveroval a
bol náchylný k usporiadaniu vlastníckeho práva v jej prospech. Pred rozhodnutím o vyhotovení zmluvyvšak došlo medzi nimi k vážnemu nedorozumeniu, ktoré ho viedlo k tomu, že nedaroval žalovanej 1 z
uvedenej nehnuteľnosti a tak sa stalo, že požiadali o vyhotovenie zmluvy o zriadení vecného bremena
na nehnuteľnosť o právo doživotného bývania a užívania manželky, žalovanej na uvedenú nehnuteľnosť.

S týmto riešením žalovaná bola spokojná a prijala toto vecné bremeno. Keďže ich manželstvo jej
odchodom skončilo a súd manželstvo rozviedol, vyplatil jej dohodnuté sumy, ktoré od neho neustále
žiadala, dohodli sa na zmluvnom zrušení vecného bremena a za tým cieľom boli vyhotovené aj dve
zmluvy. Žalovaná si vždy vytýčila termín, kedy tieto príde podpísať, pretože bývanie mala zabezpečené
v rodičovskom dome a v tom čase bola v podstate rada, že sa žalobca nedomáhal vrátenia vecí,

ktoré si odsťahovala, ale nakoniec nepristúpila k zmluvnému doriešeniu veci a preto žalobca zahájil
konanie o zrušenie vecného bremena, na ktorom má veľký záujem, pretože s nehnuteľnosťou nemôže
právne disponovať pre uvedenú ťarchu. Žalovaná 12 rokov (od marca 2005) býva na svojej rodičovskej
nehnuteľnosti, nie je odkázaná na bývanie na predmetnej nehnuteľnosti a uvedená ťarcha bola zriadená
pre zabezpečenie bývania žalovanej ako manželky. S touto skutočnosťou bola žalovaná oboznámená a
podľa názoru žalobcu hneď po rozvode túto otázku mali doriešiť, s čím žalovaná v tom čase aj súhlasila.

Žalobca nie je ochotný žiadnu úhradu žalovanej za zrušenie vecného bremena zaplatiť, pretože vecné
bremeno bolo zriadené bezodplatne. Žalovaná uzavretím manželstva so žalobcom získala nemalé
finančné prostriedky ako aj jej deti. Pri rokovaní o výživnom rozvedenej manželke bol žalobca ochotný
zaplatiťvysokúsumuzdôvodu,abyhoužďalejnevydieralaaabyukončiliichrozchodnavždy.Žalobcaje
dôchodca, má záujem, aby jeho nehnuteľnosť, ktorú nadobudol za slobodna, bola evidovaná bez tiarch

a preto sa domáha zrušenia vecného bremena, pretože zmluvne sa mu nepodarilo túto otázku doriešiť.
Nesúhlasil s návrhmi žalovanej, pretože nie sú seriózne a opätovne má záujem žalovaná ho vydierať.
4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam
odvolateľky považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

5. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,

výsledky vykonaného dokazovania a citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorého vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť

a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:6. Podľa § 151p ods. 3 O.z. ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a
výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje

alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd
rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie.
Osobitnú kategóriu zániku vecného bremena tvorí jeho zánik rozhodnutím súdu. Súd sám z úradnej
moci nemôže zrušiť vecné bremeno. Môže tak urobiť len na návrh a len z dôvodov uvedených v ust. §
151p ods. 3 O.z., ktorým je zmena pomerov s dôsledkom hrubého nepomeru medzi vecným bremenom

a výhodou oprávneného. Čo sa považuje za hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou
oprávneného, nemožno všeobecne definovať. Aplikácia hypotézy právnej normy bude vždy závislá na
konkrétnej situácii v závislosti na vplyve vecného bremena na vlastnícke práva spravidla ovládaného
pozemku a výhody z toho plynúce pre panujúceho vlastníka pozemku, pri zohľadnení možného riešenia
daného skutkového stavu. Súd však môže dospieť aj k tomu, že nie sú dané predpoklady pre zrušenie
vecného bremena, ale stačí jeho obmedzenie. Čo je však dôležité, že zákon v prípade zrušenia alebo

obmedzenia vecného bremena ukladá povinnosť súdu priznať primeranú náhradu za jeho obmedzenie
alebo zrušenie. Na rozdiel od zrušenia vecného bremena z dôvodu hrubého nepomeru, dôvodom na
jeho zrušenie je aj to, že v dôsledku zmeny pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení
zo strany vlastníka slúžiaceho pozemku. V takom prípade zákon síce expressis verbis neuvádza tento
dôvod ako dôvod oprávňujúci zrušenie vecného bremena, avšak z možnosti jeho náhrady vyplýva, že

súd vecné bremeno zruší a toto nahradí peňažným plnením. Výška peňažného plnenia by pritom mala
zodpovedať nákladom potrebným na dosiahnutie práv inak zodpovedajúcich hodnote práv vyplývajúcich
z vecného bremena. Samozrejme súd musí pri tejto náhrade aj zohľadniť hodnotu plnenia za zriadenie
vecného bremena. Aplikačná prax v súvislosti s primeranou náhradou pripúšťa aj vytvorenie stavu,
ktorý zabezpečí plnohodnotné uspokojenie potrieb žalovaného iným spôsobom, než je doterajší výkon

oprávnení vyplývajúcich z vecného bremena.
Priznanie primeranej náhrady je obligatórnou skutočnosťou, ktorá musí byť v rozhodnutí o zrušení
vecného bremena uvedená. Pri rozhodovaní o poskytnutí primeranej náhrady ide o spôsob vyporiadania
medzi stranami podľa § 216 ods. 2 CSP.
O nepriznaní náhrady možno výnimočne uvažovať vzhľadom na § 3 ods. 1 O.z., napríklad vtedy ak by

povinný zriadil vecné bremeno jedine pre ochotu (z dobrej vôle) bez toho, aby tým kompenzoval výhodu,
ktorú mu oprávnený poskytol v inom právnom vzťahu alebo pri premlčaní práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Zásadne je na povinnom aby tvrdil a preukázal, že poskytnutie náhrady nie je na
mieste (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1330/2011).
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1624/2002 zmena pomerov

spôsobujúca hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného môže spočívať aj v
osobných pomeroch účastníka právneho vzťahu, ak sa výrazným spôsobom dotýka ďalšieho obsahu
alebo trvania vecného bremena.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1665/1999 pri rozhodovaní o
obmedzení alebo zrušení vecného bremena v dôsledku zmeny pomerov je potrebné brať do úvahy

všetky okolnosti, predovšetkým je nutné zistiť, či došlo k zmene pomerov a v kladnom prípade posúdiť,
nakoľko táto zmena mala vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako
sa prejavila na užívaní nehnuteľnosti vecným bremenom zaťaženej a vziať do úvahy ujmu, ktorá
oprávnenému nastane v dôsledku obmedzenia alebo zrušenia vecného bremena za náhradu a porovnať
jusprípadnouujmou,ktorávzniklavlastníkomzaťaženéhopozemkuvdôsledkuzmenypomerov.Právne

významný je len ten hrubý nepomer, ktorý vznikol v dôsledku zmeny pomerov; aj keď ku zmene pomerov
došlo a je daný aj hrubý nepomer medzi vecný bremenom a výhodou oprávneného, nie sú podmienky
pre zrušenie vecného bremena dané, ak tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cdon 269/1996 pre úvahy, či zmenou
pomerov vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného (§ 151p ods. 3

O.z.) je rozhodujúce porovnanie stavu v čase rozhodovania súdu a v čase, keď bolo vecné bremeno
zriadené; stav v čase prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom na
nového vlastníka nie je významný.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cz 283/1958, R 86/1958 za zmenu
pomerov podľa § 186 ods. 2 Obč. zák. je možné považovať zmenu v osobných pomeroch účastníkov;

je však nutné uvažovať, či sa takouto zmenou pomerov ocitlo vecné bremeno v hrubom nepomere k
výhode oprávnenej osoby.7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že po vzniku vecného bremena nastala
zmena pomerov (trvajúca aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), ktorá mala vplyv na spôsob
výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a ktorá sa prejavila na užívaní nehnuteľností

vecným bremenom zaťažených. V čase vzniku vecného bremena (2.5.2003) boli žalobca a žalovaná
manželmi, žili v spoločnej domácnosti v predmetných nehnuteľnostiach, ich vzťahy boli dobré, vecné
bremeno bolo zriadené bezodplatne (čl. III zmluvy o jeho zriadení), iba z dobrej vôle a ochoty žalobcu,
dňa 16.3.2005 sa však žalovaná odsťahovala z predmetných nehnuteľností, odvtedy býva v inej
nehnuteľnosti (v obci Q.), ktorej je spoluvlastníčkou (v podiele 1/3), nevyužíva vecné bremeno (právo

doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností), má vyriešenú bytovú otázku, manželstvo
strán bolo právoplatne rozvedené (18.1.2006), po rozvode strán sa vzťahy vyostrili, prebiehalo medzi
nimi viacero súdnych sporov (konanie o vyporiadanie BSM, o výživné žalovanej), žalobca si založil
novú rodinu s ktorou v nehnuteľnosti býva a zveľadil ju. Uvedená zmena pomerov mala teda vplyv
na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, predmetné nehnuteľnosti zaťažené
vecným bremenom žalovaná neužíva, nedomáha sa ich užívania, preto v prípade zrušenia vecného

bremena sa žalovanej nestane ujma, naproti tomu žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi predmetných
nehnuteľností viazne na nich napriek zmene pomerov vecné bremeno, ktoré bráni nakladaniu s
predmetnými nehnuteľnosťami, prišlo aj k prírastku vlastníkovi domu blízkych spolubývajúcich osôb.
Odvolacísúdsataktiežstotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževyššiepopísanouzmenoupomerov
vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom žalobcu a výhodou z neho pre žalovanú, so zreteľom

na zmenu pomerov nemožno od žalobcu ako výlučného vlastníka bremenom zaťažených predmetných
nehnuteľností spravodlivo požadovať plnenie z vecného bremena, a to bez ohľadu na to, ktorá zo strán
zavinila rozvrat manželstva. Súd prvej inštancie porovnal práva osoby z vecného bremena oprávnenej a
povinnosti osoby povinnej, vzal do úvahy všetky okolnosti veci, zvážil, či oprávnenej z vecného bremena
vznikne ujma v dôsledku zrušenia vecného bremena a porovnal jej situáciu s ujmou, ktorá vznikla

vlastníkovi zaťažených nehnuteľností v dôsledku zmeny pomerov. Správne uzavrel, že hrubý nepomer
vznikol v dôsledku zmeny pomerov. Pokiaľ teda rozhodol o zrušení vecného bremena na návrh žalobcu,
jeho rozhodnutie bolo vecne správne, rovnako bolo správne jeho rozhodnutie o nepriznaní žalovanej
náhrady za zrušenie vecného bremena, keďže povinný (žalobca) zriadil vecné bremeno jedine pre
ochotu (z dobrej vôle a lásky k žalovanej) bezodplatne, nešlo o žiadnu kompenzáciu, žalovaná mu

neposkytla žiadnu výhodu (v inom právnom vzťahu). Žalobca tvrdil a preukázal, že poskytnutie náhrady
nie je na mieste, pretože by bolo v danej veci v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.).

8. K odvolacím námietkam žalovanej, že počas trvania ich manželstva príjem žalobcu z pracovného
pomeru, ktorý patril do ich BSM bol v značnom rozsahu použitý na úhradu takých záväzkov žalobcu,

ktoré vznikli ešte za trvania jeho predchádzajúceho manželstva, rodinný dom, ktorý je zaťažený vecným
bremenom bol zrekonštruovaný z ich spoločných príjmov patriacich do ich BSM a že žalobca zriadením
vecného bremena vlastne mienil kompenzovať uvedené investície zo spoločného majetku strán do jeho
výlučného majetku, resp. na úhradu jeho výlučných záväzkov, odvolací súd uvádza, že ide o otázky,
ktoré bolo treba riešiť pri vyporiadavaní BSM a nie v predmetnom konaní a tvrdenie o zriadení vecného

bremena ako kompenzácie investícií v konaní nebolo preukázané a je v rozpore s výslovným znením
zmluvy, kde sa uvádza, že je zriadené bezodplatne. K jej ďalším námietkam, že súd prvej inštancie
zrušil vecné bremeno v rozpore s ust. § 151p ods. 3 O.z., keďže jej nepriznal primeranú náhradu, a
že jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje na
dôvody nepriznania náhrady uvedené súdom prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje

a ďalej dopĺňa, že v čl. III písomnej Zmluvy o zriadení vecného bremena na nehnuteľnosť podľa §
151n Občianskeho zákonníka, uzavretej medzi stranami 2.5.2003, sa výslovne uvádza, že sa právo
doživotného bývania touto zmluvou zriadeného v prospech žalovanej zriaďuje bezodplatne, z ktorých
dôvodov posúdil ako nedôvodné aj tieto námietky odvolateľky.
9. Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol,

čo malo za následok nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancievcelomjehorozsahu(vrátaneodvolanímnespochybnenejčastionáhrade
trov prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá

vo veci úspech nemala (žalovaná), keď nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)