Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Prešov

Judgement was issued by JUDr. Jana Burešová

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214200393
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8214200393.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: H. F., nar. X.X.XXXX, W.
XXXX/XXX, A., za účasti: Združenie - Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS", Námestie legionárov 5,
Prešov, IČO: 42 343 828, právne zastúpený: JUDr. Monika Marjanovič, advokátka, Urbánkova 1562/6,
Košice, o zaplatenie 5.147,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 6C/80/2014-177 zo dňa 08.01.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému ani Združeniu - pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudok rozhodol:
„Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a .
Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Združeniu - Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 bchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 39,
§ 524, § 525, § 526 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a c) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V odôvodnení uviedol, že B.. (ďalej aj „banka“) so žalovanými uzavrela 25.8.2008 zmluvu o splátkovom
úvere, ktorého predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 100.000,- Sk, t.j. 3.319,39 Eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 1.723,- Sk (57,19 Eur) mesačne k 1. dňu v kalendárnom

mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru 1.8.2018, výškou úrokovej sadzby 15,95 %.
Pôvodný veriteľ úverovej zmluvy bola banka, ktorá mala žalobcovi ako nebankovej spoločnosti zmluvou
o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE z 27.9.2012 postúpiť pohľadávku z predmetnej úverovej
zmluvy. Oznámením zo dňa 16.10.2012 právny predchodca žalobcu, t.j. B. B. žalovanému oznamovala
postúpenie pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka v sume 6.085,82 Eur. Doručovanie tohto
oznámenia právneho predchodcu žalobcu B.. v konaní preukazované nebolo.
Z predložených listín ďalej vyplýva, že žalobca výzvou zo 16.10.2012 oznámil vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti úveru k 16.10.2012, žiadal okamžité uhradenie dlžnej čiastky v sume 6.258,26 Eur do
31.10.2012. Doručovanie tohto oznámenia žalobca preukazoval kópiou podacieho hárka zo 17.10.2012.
Zo žalobcom predloženej výzvy z 25.8.2008 vyplýva, že žalovaný v 1. rade mal byť právnym
predchodcom žalobcu B. upozornený na omeškanie s úhradou pohľadávky k 31.8.2009 vo výške 216,82Eur. Zároveň mal byť vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy.
Doručovanie tejto výzvy, ako žalobca v konaní nepreukazoval žiadnym dôkazom.
Žalobca sa v konaní od žalovaných domáha zaplatenia žalovanej sumy z pohľadávky, ktorú mal

nadobudnúť zmluvou o postúpení od banky, preto súd v prvom rade skúmal aktívnu legitimáciu na
strane žalobcu a dospel k záveru, že nie je daná, pretože v konaní žalobca síce predložil výzvu
B.. z 25.8.2008 pre žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 216,82 Eur s upozornením na omeškanie,
avšak bez upozornenia na možnosť postúpenia pohľadávky a už vôbec nepreukázal jej odoslanie a
reálne doručenie žalovanému. Tým sa nepreukázalo platné postúpenie predmetnej pohľadávky na

postupníka t.j. žalobcu, ktorý nie je bankou a tým nebola dodržaná ani lehota 90 kalendárnych dní,
ktorá je určená pre klienta na plnenie svojho dlhu, čím môže docieliť nepostúpenie pohľadávky z banky
na iný subjekt. K vyhláseniu o mimoriadnej splatnosti úveru ako celku však došlo až po postúpení
pohľadávky, a to žalobcom ako nebankovkou ku dňu 16.10.2012. Súd zastáva názor, že nezosplatnený
úvermôžespravovaťlenbankovýsubjekt,ktorýjedržiteľombankovéhopovoleniavsúladespríslušnými
právnymi predpismi. Zmluvná podmienka vyjadrená v čl. 18 bod 18.14 (resp. čl. 19 bod 19.16) naviac

vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného
ako spotrebiteľa, lebo jednak touto zmluvnou podmienkou banka zrejme obchádzala ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách a tiež, žalovaný ako spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného
vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi
na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by

bolo značne sťažené), zatiaľ čo žalovaný takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke,
resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a postúpiť svoju prípadnú pohľadávku voči
banke bol oprávnený iba s predchádzajúcim písomným súhlasom banky (viď posledná veta čl. 18 bod
18.14 /resp. čl. 19 bod 19.16/ Všeobecných obchodných podmienok).
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní poukázal na ust.
§ 92 ods. 8, § 89 ods. 1 zákona o bankách, bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, čl.
I. bod 7 zmluvy. Namietal, že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú

odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu
vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona.
pokiaľ ide o preukázanie doručenia výzvy zo dňa 24.09.2009, ktorou bol žalovaný ešte pred postúpením
pohľadávky žalobcom vyzvaný na úhradu dlžnej sumy, k tomu zastávame názor, že žalovaný v konaní
nespochybnil doručenie výzvy. Podľa § 151 ods. 1 CSp je potrebné tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany

žalovaného neboli nijakým spôsobom spochybnené, považovať za nesporné. Ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že
by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom

preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať
bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne, aby ho zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Združenie - Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ vo vyjadrení k odvolaniu uviedlo, že podmienky
vyjadrené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách sú predpokladom platného postúpenia pohľadávky.

Žalobca nie je vecne legitimovaný. Navrhol rozsudok potvrdiť.

5. Žalobca v replike uviedol, že pohľadávky banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh
pohľadávok, ktoré v zmysle § 525 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť. Zotrval na podanom
odvolaní.

6.Združenie-Pomocnaochranuspotrebiteľa„POS“vduplikeuviedlo,žekudňupostúpeniapohľadávky
nebol splatným celý úver, preto B. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov
z neho v celosti inému subjektu.7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s

konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že právny predchodca žalobcu - B. (banka)
a žalovaný dňa 25.08.2008 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému -
dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 3319,39 Eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver spolu so zmluvným
úrokom v mesačných splátkach po 57,19 Eur. Splatnosť prvej splátky bola určená k 01.09.2008 a
poslednej k 01.08.2018. Žalobca aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní odvíjal od zmluvy o postúpení

pohľadávok uzatvorenej dňa 27.09.2012 medzi B.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.
Predmetom postúpenia mala byť pohľadávka B. voči žalovanému, ktorá vznikla zo zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa 25.08.2008.
Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento

hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).
Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba

pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex
specialis k inštitútu cesie.

Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.

Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v
Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 12C 152/2014, Okresný súd Galanta vo veci žalobcu Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o. sp. zn. 15C 33/2014, Okresný súd Svidník vo veci 5C 430/2013).

Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo
sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu.
Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová
lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana

bankového tajomstva.
Preúplnosťodvolacísúduvádza,žesúčinnosťouod01.01.2017zákonomč.299/2016Z.z.zákonodarca
pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, a to k
zúženiu okruhu subjektov, na ktoré je možné postúpiť bankovú pohľadávku (napr. splatenie vkladudo základného imania u postupníka najmenej 500.000 eur, vylúčenie obchodníkov s oprávnením
poskytovať spotrebiteľské úvery do 10.000 eur a pod.). Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo
svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením

výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky
v neprospech spotrebiteľa (viď. tiež odkaz 72c v § 89 ods.1 ZoB).
Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej

veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže
banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých
k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.) (rozsudok NS SR vo
veci 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018).
Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta

ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so
zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.
2 OZ vylúčené/zakázané Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa §
525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej

rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj
bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon
vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (rozsudok NS SR sp. zn. 1
Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018).
Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva

do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu (§ 39 OZ). Prezumpcia
znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.
Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci
6Co 203/2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobcu (postupcu v
predmetnom konaní), na odklon od ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi

stotožňuje cit.: „Predmetný splátkový úver vo výške 29.000,- Sk (962,62 eur) poskytla žalovanej B..
na základe zmluvy z 28. 8. 2006. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa
20. 8. 2011. Pohľadávku z tohto úveru B.ostúpila Advokátskej kancelárii Havel & Holásek, spol. s r.
o. (právny zástupca žalobcu) zmluvou o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010. Z ČI. 7.6 bod 7.6.1
Všeobecných obchodných podmienok B.., v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka

bola B., oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať,
prípadne od nej odstúpiť. B.., nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku teda postúpila
spomenutej spoločnosti bez. toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby
zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá
z toho, že až žalobca (po tom, ako mu pohľadávku postúpila spoločnosť Havel & Holásek, spol. s r.

o.) vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a to listom zo 4. 7. 2011 (č. 1. 13). Pokiaľ nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp.
odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 %
ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých
bola žalovaná v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva, že

banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu.
Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa
upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda B.., postúpila zmluvou z 21. 10. 2010 predmetnú pohľadávku
z úveru v celom rozsahu Advokátskej kancelárii HaveI & Holásek, spol. s r. o., postupovala v rozpore s

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), B.., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. 10.
2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák. Vzhľadom na to v súlade so
zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, je neplatnou aj zmluva z 1. 12. 2010,

ktorou Advokátska kancelária Havel & Holásek, spol. s r. o., postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi.
Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca
nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať.
Vyhláseniemimoriadnejsplatnostiúverujepritomúkonom,ktorýmožnopodradiťpodpojemspravovanieúveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného
úveru.“
Ust. § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v

čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a
povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Keďže znenie bodu 18.14
VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8
zákona o bankách, je v rozpore so zákonom. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť.

V konaní nebolo preukázané, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným
veriteľom - B. - t.j. bankou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k zosplatneniu celého
dlhu žalovaného, resp. k predčasnému ukončeniu zmluvy o úvere pôvodným veriteľom.
Je zrejmé, že v zmysle zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa 01.08.2018. K postúpeniu
pohľadávky však došlo skôr (27.09.2012), v čase postúpenia teda postupovaná pohľadávka nebola v
celosti splatná, čo je v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Postúpenie pohľadávky preto nie je

možné považovať za platné. Postúpenie nesplatnej pohľadávky banky by malo za následok neprípustný
vstup nového subjektu do živého právneho vzťahu s bankou, ktorý je spravovaný osobitným právnym
predpisom, a to zákonom o bankách, a to napriek tomu, že takýto subjekt nemá štatút banky.
Súd prvej inštancie žalobcovi poskytol lehotu na predloženie dôkazov o splnení podmienok postúpenia
pohľadávky, keďže samotný žalobca na pojednávaní dňa 16.10.2017 uviedol, že môže vyzvať právneho

predchodcu na predloženie dokladu o doručení výzvy zo dňa 24.09.2009. Obsahom spisu síce je výzva
zo dňa 24.09.2009, dôkaz preukazujúci doručenie výzvy žalovanému súdu nepredložil. V konaní nebolo
preukázané to, že pred postúpením pohľadávky bola žalovanému doručená výzva v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie považoval za relevantný dôkaz o existencii a doručení výzvy
banky žalovanému pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý mohol

vykonať aj bez návrhu. Uvedený postup súdu je v súlade s ust. § 295 CSP (Súd môže vykonať
aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.) a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou
stranou. Posúdenie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je nevyhnutné pre
vyhodnotenie právneho úkonu postúpenia z hľadiska jeho platnosti resp. absolútnej neplatnosti, čo má

priamy vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, a teda výsledok samotného sporu. Za stavu,
kedysúdvspotrebiteľskomsúdnomspore trvánadôkaze,pričomdodávateľ,resp.jehoprávnynástupca
nepreukáže existenciu ním tvrdenej skutočnosti, ktorá má byť dokazovaním preukázaná, ust. § 151 ods.
1 CSP o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení sa neuplatní. Keďže žalobcom nebolo preukázané
naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8

zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky, doručenie výzvy dlžníkovi pred postúpením
pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom
uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať.

Správnemu výroku vo veci samej zodpovedajú aj správne súvisiace výroky o trovách konania.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

8. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

9. Združenie - pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ ako vedľajší účastník na strane žalovaného
vystupoval do 01.07.2016.

Následne nový procesný predpis jeho existenciu s poukazom na § 470 CSP nezrušil, ale s jeho ďalšou
aktívnou účasťou rátal len zo zákonom stanovených podmienok, ktoré tento subjekt podľa nového
procesného predpisu pre svoju aktívnu účasť v konaní nesplnil. Preto mu odvolací súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 257 CSP (v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 CSP) nepriznal.9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.