Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/98/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715213522
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6715213522.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci H., bývajúceho v X., zastúpeného Mgr. Katarínou
Pastorkovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 6, a W., bývajúcej v X., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., so sídlom vo Zvolene, Štefana Moyzesa 9877/43, IČO: 47 236
655, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k medzičasom plnoletej W. a
k maloletému P., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen,

so sídlom vo Zvolene, J. Jiskru 249/6, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 9 P 15/2015, o
dovolaní matky a plnoletej W. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. januára 2017 sp.
zn. 12 CoP 55/2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. januára 2017 sp.
zn. 12 CoP 55/2016 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. júna 2016 č. k. 9 P 15/2015-412
rozviedol manželstvo H. a W. a v tom čase maloleté deti W. a P. na čas po rozvode manželstva zveril
do osobnej starostlivosti matky a otcovi uložil povinnosť platiť výživné na Barboru sumou 300,- eur
mesačne a na P. sumou 200,- eur mesačne na účet matky. Styk otca s maloletými deťmi neupravil.
Zároveň uložil otcovi povinnosť nahradiť matke trovy konania. Súd prvej inštancie rozviedol manželstvo
po zistení hlbokého a trvalého rozvratu vzťahov manželov, keďže manželstvo neplnilo všetky svoje

funkcie a obnova spolužitia neprichádzala do úvahy. Zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky, so súhlasom otca a odporučením kolízneho opatrovníka odôvodnil vhodnejšími podmienkami pre
zabezpečenie ich výchovy s ohľadom na citový, duševný a morálny vývoj. Pri rozhodovaní o výživnom
prihliadal súd prvej inštancie na odôvodnené potreby výživou oprávnených maloletých detí, ako aj na
možnosti, schopnosti a majetkové pomery ich rodičov. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 62 ods. 1,
2,3,5a§75ods.1Zákonaorodine.UvtedymaloletejW.súdprvejinštanciepovažovalzaopodstatnené

a v zásade nevyhnutné výdavky v celkovej výške 385,- eur mesačne a u maloletého P. vychádzal z
nevyhnutných výdavkov v celkovej priemernej výške 295,- eur mesačne. Súd prvej inštancie u matky
zohľadnil okrem iného mesačný príjem 328,08 eur získaný za prácu ekonomického charakteru a taktiež
skutočnosť, že o deti sa stará výlučne ona, otec sa s nimi takmer nestretáva. Otec maloletých v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie dosiahol priemerný mesačný príjem 1 938,74 eur, do ktorého súd ako
faktor určujúci životnú úroveň rodiča zahrnul aj tzv. diéty vo výške 200,- eur mesačne. O trovách konania

rozhodol podľa § 144 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania oboch účastníkov rozsudkom
z 26. januára 2017 sp. zn. 12 CoP 55/2016 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku o výživnom
tak, že otec je počnúc 23. augustom 2016 povinný prispievať na výživu maloletej W. sumou 200,-
eur mesačne a na výživu maloletého P. sumou 150,- eur mesačne vždy do 20. dňa toho-ktorého

mesiaca k rukám matky, a vo výroku o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania. V odôvodnení zdôraznil, že jednou z podmienok správneho určenia vyživovacejpovinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov dieťaťa, ktoré sa musí urobiť reálne tak, aby
vystihovalo jeho potreby ku dňu vyhlásenia rozsudku. Pri maloletej W. odvolací súd ustálil, že výška
jej základných výdavkov na výživu je 300,- eur. Okrem iného uviedol, že jej zdravotný stav napriek

sledovaniu v kardiologickej ambulancii a jedenkrát ročne v endokrinologickej ambulancii zvýšené
výdavky nevyžaduje. Tiež mal za to, že maloletá W. sa ani pred rozvodom manželstva ani v súčasnosti
nevenuje športu, umeleckej činnosti ani iným voľnočasovým aktivitám, s ktorými by bol spojený vznik
nákladov. Navyše, za nespornú okolnosť považoval odvolací súd hradenie poistného pre maloletú
Barboru vo výške 16,18 eur mesačne a 11,- eur mesačne za mobilný telefón jej otcom. U matky zohľadnil

osobnú starostlivosť o maloletú, ktorá je vzhľadom na jej vek poskytovaná v menšom rozsahu, ako je
v prípade starostlivosti o dieťa útleho veku. S ohľadom na to, že na úhrade výdavkov maloletej by sa
mali primerane svojim pomerom podieľať obaja rodičia, odvolací súd zaviazal otca platením výživného
na maloletú W. čiastkou 200,- eur. Pri výdavkoch maloletého P. odvolací súd zohľadnil okrem bežných
mesačných výdavkov aj skutočnosť, že sa vo voľnom čase nevenuje žiadnym záľubám, s ktorými by bolo
spojené vynakladanie finančných prostriedkov. Aj v jeho prípade odvolací súd uviedol, že je potrebné

zohľadniť platenie poistenia jeho otcom vo výške 17,02 eur mesačne. Z hľadiska životnej úrovne tohto
dieťaťa zohľadniac vekový rozdiel medzi oboma deťmi konštatoval, že mesačné výživné 150,- eur je
postačujúce. Odvolací súd zdôraznil, že rozdielnu životnú úroveň rodičov a maloletých detí nemožno
hodnotiť len sumou dosahovaného príjmu, ktorý je u otca vyšší. Pripomenul, že matka nepracuje na
plný pracovný úväzok, pričom sama potvrdila, že môže pracovať aj z domu. Uviedol, že pri zisťovaní

životnej úrovne rodičov a detí zo súdneho spisu vyplýva, že neabsolvovali dovolenky, víkendové pobyty,
lyžovačky ani ďalšie aktivity za účelom kultúrneho alebo športového vyžitia, takže aj v tomto smere
je rovnaká životná úroveň rodičov a detí zachovaná. Na odvolacie námietky odvolateľov týkajúcich sa
výroku o trovách konania odvolací súd uviedol, že skutočnosť, na koho návrh bolo konanie začaté, nie je
podstatná, nakoľko návrh na rozvod manželstva všeobecne podá manžel, ktorý v manželstve spokojný

niejeanechcevňompokračovať.Ďalejzdôraznil,žezohľadniťpríčinyrozvratumanželstvaakookolnosť
odôvodňujúcu priznanie náhrady trov konania by prichádzalo do úvahy v prípade závažného porušenia
manželských povinností výlučne jedným z manželov, najmä ak má rozsudok plniť aj výchovnú funkciu, o
takú situáciu však v danom prípade nešlo. Na základe toho odvolací súd zmenil výrok o trovách v súlade
s § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C.m.p.“), lebo nezistil naplnenie predpokladov pre

aplikáciu § 55 C.m.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala matka a medzičasom plnoletá W. dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“),
ako aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p.

založili na nedostatku odôvodnenia odvolacieho súdu a na tej skutočnosti, že odvolací súd dospel k
iným skutkovým zisteniam bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie. Porušil tým svoju povinnosť
prejednať vec na vytýčenom pojednávaní, nakoľko odklon od skutkových zistení prvoinštančného súdu
je odvolaciemu súdu dovolený len na základe ním vykonaného dokazovania. Dovolateľky namietali, že
odvolací súd viaceré výdavky vôbec nezhodnotil a pri výdavkoch, ktoré súd prvej inštancie neuznal, sa

stotožnil so súdom prvej inštancie. Uviedli, že odvolací súd výslovne vychádzal z výdavkov na maloletú
W. zistených súdom prvej inštancie, avšak sumu stanovil odlišne. Dovolateľky konštatovali, že ide o
nezdôvodniteľný rozpor v odôvodnení odvolacieho súdu, keď ten mal prevziať skutkový stav zistený
súdomprvejinštancie,alepritomakozistenévýdavkyuviedolsumurozdielnuoprotisúduprvejinštancie.
Ďalej namietali, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol príjem otca (ani matky), ktorý potom neporovnal

s výdavkami detí a matky, následkom čoho je takéto rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné,
keďže nie je jasné, z akých príjmov a výdavkov (vyjadrených matematicky) odvolací súd vychádzal. Na
základe toho dovolateľky vyjadrili presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie je v otázke určenia výšky
výdavkov či príjmov účastníkov absolútne nepreskúmateľné, čím je daný dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f/ C.s.p., pretože rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre zmeňujúce rozhodnutie súdu. Tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho
odvolací súd uviedol viaceré skutkové a právne závery, napr. názory na životnú úroveň otca, matky a
detí, výdavky detí v rozpore s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pracovnú spôsobilosť matky, úvery
brané za manželstva, otázky dovoleniek, na ktoré už dovolateľkám nebolo v rámci odvolacieho konania
umožnené reagovať, čo podľa ich názoru zakladá tzv. „prekvapivosť rozhodnutia“. Dovolateľky vyjadrili

presvedčenie, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tým, že
dostatočne neprihliadol na zákonné hľadiská podľa § 62 ods. 2, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine a
stanovil výživné v neprimerane nízkej výške, ktorá nezohľadňuje ani základné potreby detí a matky,
nezohľadňuje príjem otca a matky, a napokon vytvára veľký rozdiel v životnej úrovni otca na jednej stranea matky s deťmi na strane druhej. V tejto súvislosti dovolateľky poukázali na rozhodnutie Najvyššieho
súduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)sp.zn.2C3/1992aviacerérozhodnutiaNajvyššieho
súdu Českej republiky. Napokon uviedli, že pokiaľ dovolací súd uvedenú judikatúru ako ustálenú prax

neakceptuje, žiadajú dovolanie z rovnakých dôvodov preskúmať v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
Na základe toho navrhli, aby dovolací súd v napadnutom rozsahu zrušil rozsudok odvolacieho súdu a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadali zrušiť aj výroky o trovách konania na súdoch nižších
inštancií.

4. Otec vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej nedostatočné a
nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dovolacím dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. Po následnom zrekapitulovaní obsahu odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu otec uviedol, že odvolací súd riadne odôvodnil výšku výdavkov na deti.
Dovolateľky opomenuli fakt, že matka na deti poberá aj rodinné prídavky a uplatňuje si daňový bonus,
ktoré spolu s výživným slúžia na pokrytie odôvodnených potrieb detí, ktoré matka v konaní preukázala

a z ktorých vychádzal aj odvolací súd. Otec uviedol, že matka nepracuje na plný pracovný úväzok,
pričom sama uviedla, že môže pracovať aj z domu. Zastáva názor, že odvolací súd sa neodklonil
od skutkových zistení tak ako ich zistil súd prvej inštancie a takto odôvodnený rozsudok odvolacieho
súdu je prehľadný, jasný, preskúmateľný a poskytujúci vysvetlenie dôvodov podstatných pre zmeňujúce
rozhodnutiesúdu.Zároveňotecnamietal,žedovolanímnapadnutývýrokovýživnomnespĺňapodmienky

prípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 písm. a/ C.s.p., nakoľko ani súčet obidvoch výrokov o
výživnom neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací
súd dovolanie odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol.

5. Kolízny opatrovník sa v plnom rozsahu stotožnil s podaným dovolaním, nakoľko rozhodnutie

odvolacieho súdu je podľa jeho názoru nepochopiteľné a nesledujúce záujem maloletých detí. Nebolo
prihliadnuté na zásadu, ktorú deklaruje Zákon o rodine, že deti sa po rozvode rodičov majú podieľať
na životnej úrovni obidvoch rodičov. Vyjadril presvedčenie, že na základe objektívnych skutočností je v
záujme detí, aby bolo výživné stanovené v sumách, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie.

6. Na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa vzťahuje Civilný mimosporový poriadok. V
zmysle § 2 ods. 1 C.m.p. sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže C.m.p. neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal
možnosť aplikácie ustanovení C.s.p. pre konanie o dovolaní otca maloletého dieťaťa.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po
zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) účastníčky zastúpené v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
C.s.p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.), či sú dané procesné predpoklady pre
uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu; dospel k záveru, že dovolanie je podľa § 420 písm.

f/ C.s.p. prípustné a súčasne tiež dôvodné.

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,

sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie.

Ako už najvyšší súd konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach, dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie (por. napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5
Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 92/2012, 8 Cdo 67/2017). Tejto mimoriadnej povahe dovolania
zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie
(úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.10. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr.

IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

11. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (viď § 428 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba

tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

12. V preskúmavanej veci dovolateľky odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ a § 421
a/ a b/ C.s.p.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C.s.p., sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces, b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (por. napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I.
ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (por. R 129/1999, ale tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,

5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na
faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

16. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (por. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 ECdo
10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“

súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
17. Dovolateľky tvrdia, že odvolací súd dospel k iným skutkovým zisteniam bez toho, aby vo veci nariadil
pojednávanie a vykonal dokazovanie, na ktoré bol v takom prípade povinný.

18.Základnéprávonasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z
ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, aletlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú
záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom

za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu
záujmom spoločnosti.

20. Podľa § 378 ods. 1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 188 ods. 1 C.s.p. súd vykonáva

dôkazy na pojednávaní.

21. V zmysle § 383 C.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 1 C.s.p. ak má odvolací súd za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. V zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. na prejednanie odvolania

nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to
vyžaduje dôležitý verejný záujem.

22. Procesné dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v civilnom konaní,
ktorý slúži k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých existencia

alebo neexistencia zostala pochybná, a to taký postup, pri ktorom súd svojimi zmyslami poznáva určitú
rozhodujúcu skutočnosť priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Pri tomto postupe
utvorené poznatky sa nazývajú skutkové poznatky a myšlienkový postup hodnotenia rozhodujúcich
skutočností je skutkovým hodnotením.

23. Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu
o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené. Odvolací súd je
totiž v zásade viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. Iba v prípade, ak má
pochybnosti o jeho správnosti, má možnosť dospieť k iným skutkovým záverom, a to vtedy, ak tieto
vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tým, že opakoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie

alebo vykonal nové dôkazy. Podmienenie zmeny skutkových záverov ustálených súdom prvej inštancie
opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva z požiadavky rešpektovať zásadu priamosti a
ústnosti civilného konania. Zásada priamosti a ústnosti má pre odvolacie konanie rovnaký význam a
následky, ako pre súd prvej inštancie. Je tomu tak predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov
spolupôsobia popri vecnom obsahu výpovedí aj ďalšie skutočnosti, ktoré - hoci nie sú bez vplyvu na

posúdenie vierohodnosti výpovedí - nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní
(por. rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 2/1997). V odvolacom
konaní je ale dôležitá aj iná stránka priamosti. Táto zásada je dôležitá nielen pre zisťovanie skutkového
základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie sa od skutkových zistení súdu prvej inštancie. Pri opakovaní
a doplnení dokazovania je teda zásada priamosti oproti súdu prvej inštancie ešte sprísnená, pričom pre

opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní pôvodného dôkazu.

24. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací
súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu,
odlišnému od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie
v danej veci (por. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 131/2009).

25. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby
rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného
práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, do obsahu ktorého patrí aj to, že
odvolací súd sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom len po doplnení
alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné

hodnotenie dôkazov (por. napríklad rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 387/2010, II. ÚS 506/2013).

26.Zobsahuodôvodneniarozhodnutiasúduprvejinštancievčastiovýživnomvyplýva,žesúdpovažoval
za opodstatnené a nevyhnutné výdavky v prípade (v tom čase) maloletej W. v celkovej výške 385,- eur(č. l. 431 spisu) a v sume 295,- eur v prípade maloletého P. (č. l. 432 spisu), pričom výsledné sumy riadne
zdôvodnil a podložil konkrétnymi výdavkami. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie vo výroku o výživnom a vo výroku o trovách konania, lebo neboli dôvody na jeho potvrdenie ani
zrušenie. Vo vzťahu k posúdeniu životnej úrovne maloletých detí za účelom preskúmania primeranosti
stanoveného výživného však vychádzal z iných celkových výdavkov na maloleté deti, keď u maloletej
W. stanovil celkovú sumu nákladov na 300,- eur a pri maloletom P. po sčítaní jednotlivých výdavkov
uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na 264,- eur. V prípade maloletej W. odvolací súd

na č. l. 508 spisu uvádza, že „Súčet vymenovaných základných výdavkov maloletej W. na výživu,
zistených okresným súdom, je 300,- Eur.“, z čoho implicitne vyplýva, že vychádzal zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie, avšak jednotlivé výdavky vyhodnotil odlišne. In concreto, odvolací súd
neuznal súdom prvej inštancie priznané náklady na rekreáciu, kultúru a športové vyžitie v sume 30,-
eur mesačne, nakoľko z výpovede matky mal za preukázané, že maloletá W. sa ani pred rozvodom
ani v súčasnosti nevenuje športu, umeleckej činnosti ani iným voľnočasovým aktivitám. Taktiež neuznal

náklady na zdravotnícke potreby, resp. pravidelné preventívne prehliadky a náklady na lieky v rámci
bežných chorôb maloletej W. vo výške 10,- eur a odlišne vyhodnotil i výdavky na poistné a za mobilný
telefón. Rovnako odvolací súd aj v prípade maloletého P. neuznal výdavky na voľnočasové aktivity,
ktoré mu súd prvej inštancie priznal vo výške 20,- eur. Aj v dôsledku takto prehodnoteného skutkového
stavu veci potom odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v prospech zníženia vyživovacej

povinnosti otca voči deťom.

27. Na základe uvedeného je dovolací súd toho názoru, že odvolací súd z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie vyvodil odlišné skutkové zistenia (v otázke životnej úrovne detí a tomu
zodpovedajúcich životných nákladov) a na ich základe aj odlišné právne závery (posúdenie výšky

výživného vzhľadom i na odôvodnené potreby oprávnených) ako súd prvej inštancie bez toho, aby vo
veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa chcel odvolací súd odchýliť
od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov,
mal nariadiť pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 a dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 C.s.p. sám v
potrebnom rozsahu zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný poklad pre odlišné hodnotenie dôkazov

podľa § 191 C.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval, keď vo svojom zmeňujúcom
rozhodnutívychádzalzdôkazovvykonanýchsúdomprvejinštancie,nazákladektorýchaledospelkiným
skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho, aby na ním nariadenom pojednávaní
doplnil alebo zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.

28. V nadväznosti na to je podľa názoru dovolacieho súdu opodstatnená i ďalšia námietka dovolateliek
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. K tomu
je potrebné uviesť, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III.

ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozpornésčl.46ods.1Ústavy,resp.čl.6ods.1Dohovoru.“(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda

inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

29. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva
civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí
nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležiteodôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako
aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane

a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
protirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.
Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p.

30. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä vtedy, ak odvolací súd zmeňuje
rozsudok súdu prvej inštancie, resp. potvrdzuje rozsudok z iných dôvodov. V takomto prípade
odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Uvedené platí o to viac v prípade, ak sa odvolací súd odchýli od skutkových
zistení súdu prvej inštancie, kedy z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí byť jednoznačné, na základe
akých dôkazov a úvah dospel odvolací súd k odlišným skutkovým záverom.

31. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá
vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. V danej veci odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o výživnom. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je zrejmé, na základe čoho odvolací súd dospel k záverom o jednotlivých

výdavkoch na maloleté deti, pričom neuviedol žiadne relevantné dôvody vedúce ho k zmene posúdenia
výšky niektorých nákladov na deti a následne výroku rozsudku súdu prvej inštancie o výživnom. V
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu zároveň absentuje zrozumiteľný a jasný výklad, z akých
majetkových pomerov rodičov (vyjadrených napr. matematicky) vychádzal pri posúdení úmernosti
životnej úrovne dieťaťa k životnej úrovni rodičov a pri určení konkrétnej výšky výživného v zmysle § 75

ods. 1 Zákona o rodine, čo robí toto rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Tento nedostatok
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu má potom za následok, že napadnuté rozhodnutie (v časti o
výživnom) nespĺňa požiadavky stanovené odvolaciemu súdu v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 393 ods. 2 C.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku.

32. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o
tak závažné pochybenia odvolacieho súdu plynúce z nerešpektovania § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1
C.s.p. a nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia, ktoré znemožnili dovolateľkám uskutočňovať im
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces v zmysle §
420 písm. f/ C.s.p. Dovolanie matky a plnoletej dcéry je preto v zmysle citovaného ustanovenia prípustné

a zároveň aj dôvodné. Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 v spojení s § 450 C.s.p.), pričom sa nezaoberal ďalšími
dovolacími námietkami, najmä vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p., ktoré sa vzhľadom na
procesný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku stali za danej situácie bezpredmetné.

33. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 C.s.p.).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.