Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, August 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317205821
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317205821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

BranislavaBrezuaJUDr.MartinaFiľakovskéhovsporežalobcuRCollectors,s.r.o.,sosídlomDvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpený Advokátska kancelária RELEVANS
s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému B. T., G..
XX.XX.XXXX, K. E. XX, o zaplatenie 1.088,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 7Csp 97/2017-56 zo dňa 16. októbra 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Súd konanie v časti o zaplatenie dlžných úrokov z istiny vo výške 120,- eur z a s t a v u j e.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania v rozsahu n e p r i z n á v a .“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením

3. Mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka, a.s.) a žalovaným
bola dňa 19.09.2011 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo
výške 1.750 Eur. Z dôvodu neplnenia si povinností zo strany žalovaného a to nesplácania dohodnutých

splátok, právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 14.08.2013 predčasnú splatnosť úveru. Dospel k
záveru, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný Zákonom o spotrebiteľských úveroch a to
údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 odsek 2 písm. k/). V zmluve o úvere tiež
nebola uvedená celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť ako aj uvedenie všetkých predpokladov
použitých na výpočet RPMN (§ 9 odsek 2 písm. j/). V zmluve o úvere bola uvedená RPMN vo výške
30,98 %, pričom podľa prepočtu by správne mala byť uvedená sadzba 33,96 %. Vzhľadom na vyššie
uvedené,súdprvejinštancievyhodnotilpredmetnýúvervzmysleustanovenia§11odsek1zabezúročný

a bez poplatkov. Poukázal aj na skutočnosť, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej
sadzby je neplatná, a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi. Úroková sadzba je viac ako o
100 % vyššia ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch poskytovaných bankami v rovnakom období. K
uznaniu dlhu zo strany žalovaného uviedol, že žalovaný mal dňa 12.09.2014 uznať dlh voči právnemupredchodcovi žalobcu vo výške 1.680,85 Eur, avšak tento nie je bližšie špecifikovaný. Ku dňu uznania
dlhu na istine bol dlh vo výške 411,06 Eur. Bol toho názoru, že predmetom uznania mal byť len nárok
žalobcu na zaplatenie dlžnej istiny úveru. Samotné uznanie dlhu tiež nespísal samotný žalovaný, bolo

mu len zaslané na podpis a preto je neplatným právnym úkonom. Nakoľko žalovanému boli reálne
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.750 Eur a v prospech žalobcu už zaplatil 2.758,44 Eur, nemá
voči nemu žiaden dlh.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie

a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
žalobe vyhovie. Uviedol, že v posudzovanom zmluvnom vzťahu bolo splácanie spotrebiteľského úveru
dojednané vo forme anuitných splátok, ktorých výška sa počas celého splácania úveru nemení a ktoré
v sebe zahŕňajú splátky časti úroku aj časť istiny. Z doslovného znenia ustanovenia § 9 odsek 2 písm.
k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí
byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úrokov a iných poplatkov. Zmluva obsahuje všetky

požadované náležitosti a teda poskytnutý spotrebiteľský úver nemožno považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Uviedol, že v zmluve je tiež uvedený údaj o celkovej čiastke úveru, a to v článku 3 bod 1
posledná veta („Celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených
s úverom“). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci č. C-42/15. Nesúhlasí so
záverom súdu o tom, že v zmluve je nesprávne uvedená celková výška nákladov ako aj nesprávny údaj

o RPMN. Do celkových nákladom právny predchodca žalobcu nezapočítal poplatky spojené s poistením
úveru, nakoľko poskytnutie úveru nebolo podmienené uzatvorením poistenia schopnosti splácať úver.
Suma poistného nie je určujúca ani pri výpočte RPMN. K výške zmluvného úroku uviedol, že úver bol
poskytnutý na obdobie 4 rokov a 2 mesiacov, pričom priemerná úroková sadzba za obdobie 09/2011
bola vo výške 12,84 %. Aby bolo možné považovať úrok za taký, ktorý odporuje dobrým mravom, musela

by úroková sadzba prevyšovať priemernú sadzbu o 25 %. Namieta, že uznanie dlhu nie je nekalou
obchodnou praktikou a nemožno ho považovať za neplatné. Žalovaný mal možnosť uviesť poznámku,
ak s uznaním dlhu v akomkoľvek bode nesúhlasí. Nie je možné tento dokument označiť za neplatný pre
jeho neurčitosť. Namieta tiež to, že rozsudok je prekvapivý nakoľko nemal možnosť sa počas konania
vyjadriť k dôvodom zamietnutia žaloby.

5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka, a.s.) ako veriteľom
a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 19.09.2011 uzatvorená Zmluva o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“). V bode 3 Zmluvy o úvere bola uvedená výška úveru (1.750
Eur), výška mesačnej splátky (61,29 Eur), celková výška nákladov (1.145,53 Eur), dátum konečnej

splatnosti (19.11.2015), dátum prvej platby (do 19.10.2011), úroková sadzba (25,50 % p.a.), dátum
každejďalšejplatby(k19.dňuvmesiaci),poistenie(základnýsúborpoistenia),počtemesačnýchsplátok
(50),priemernáRPMNnatrhu(20,65%)aRPMN(30,98%).Vbode2Zmluvyoúverebolopredtlačeným
texte uvedené „Žiadam o poistenie schopnosti splácať úver a vyhlasujem, že spĺňam podmienky na vznik
zvoleného súboru poistenia ...“ pričom žalovaný ako dlžník mal možnosť vybrať si, či žiada o základný

súboralebookomplexnýsúbor.MožnosťnevybraťsižiadnepoistenienebolavZmluveoúvereuvedená.10. Podľa ustanovenia § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o
úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.

Podľa odseku 2, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa odseku 3, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 4, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa ustanovenia § 53 odsek 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem

poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

12.Podľaustanovenia§9odsek2ZákonaospotrebiteľskýchúverochúčinnéhovčaseuzavretiaZmluvy
o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

13. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

14. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával.

15. V súvislosti s údajom podľa ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a
rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd
poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate

týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať
priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

16. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa

voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom
ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožniloich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného

záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

17. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný
len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo
smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
(Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018)

18. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkýchaplikačnýchmetódaustanoveníceléhoprávnehoporiadku,nonadruhejstrane existujúobavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a

navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

19. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že Súdny dvor mal výhradu len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo
vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru

podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných
údajov pre výpočet RPMN.

20. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky

predpoklady na výpočet RPMN) alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne
irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej
harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má
vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,

ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade
išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika
nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na
výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

21. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak
splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcelvyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je
zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto
terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu

tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok
istiny,splátokúrokovasplátokpoplatkov,inaksazmluvaospotrebiteľskomúverepovažujezabezúročnú
a bez poplatkov.

22. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o
spotrebiteľskýchúverochcezprizmueurokonformnéhovýkladunemožnoignorovaťatolerovaťabsenciu
údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o
úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou
obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a

odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého
rozsudku platný a účinný.

23. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a

iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola
transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto
nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia

splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Klauzula objasňujúca
špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj,
(i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či neobsahuje poplatky, ktoré
nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo
(iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch

úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a
pod.. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).
(Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018)

24.Trebaprisvedčiťsúduprvejinštancieajvtomsmere,ževpredmetnejZmluveoúveresanenachádza

ďalšia podstatná náležitosť a to celková čiastka, ktorú mal žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť. Z obsahu
Zmluvy o úvere vyplýva, že výška úveru je 1.750 Eur, výška mesačnej splátky 61,29 Eur, počet
mesačných splátok 50 a celková výška nákladov 1.145,53 Eur. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí
veriteľom požadovaných 50 splátok vo výške 61,29 eur zaplatí celkovo 3.064,50 Eur. Celkové náklady
žalovaného tak predstavujú sumu 1.314,50 Eur a nie 1.145,53 Eur ako je uvedené v predmetnej Zmluve

o úvere. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom:
„Celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“,
no ani uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako
veriteľ poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

25. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu
dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených

informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to
nedokáže, je práve zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je sícepravdou, že Súdny dvor EÚ zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porovnaj rozsudok C-34/13
Kušionová), ale vo vzťahu k tomu, aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

26. Z vyššie uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ustanovením § 11 odsek 1 písm.
a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom neobsahuje náležitosti podľa § 9 odsek 2
písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 odsek 1. Keďže pre záver o bezúročnosti úveru postačuje absencia čo

i len jednej z náležitostí vymedzených v ustanovení § 11 odsek 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch, odvolací súd sa osobitne nevyjadroval ku správnosti výpočtu RPMN.

27. K „Uznaniu dlhu“ zo dňa 12.09.2014 odvolací súd uvádza, že uznanie dlhu ako jednostranný právny
úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh
existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať

písomnúformu,musíbyťznehozrejmýdôvod(kauza)vznikupohľadávky,musívňombyťpresneurčená
výška pohľadávky a napokon musí obsahovať ajprísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. V prípade sporu veriteľ
nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje
možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu)
nároku veriteľa. Samotné podpísanie tejto listiny zo strany žalovaného teda neznamená, že sa na právny

vzťah, ktorý vznikol medzi stranami konania nebudú aplikovať právne normy upravujúce spotrebiteľské
vzťahy. Povinnosť súdu prihliadať aj bez návrhu na oslabenie nároku, či na nemožnosť uplatnenia
práva predávajúceho voči spotrebiteľovi vyplýva z ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Z
obsahu listiny nazvanej ako „Uznanie dlhu“ vyplýva, že ide o formulárové tlačivo pripravené právnym
predchodcom žalobcu. Treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere, že akceptovaním „Uznania

dlhu“ by sa obišiel zákon o Spotrebiteľských úveroch, nakoľko by sa žalobcovi priznalo plnenie, na ktoré
vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo Zmluvy o úvere nemá nárok, resp. na ktoré mu
nárok nevznikol. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, je daná právny úkon - „Uznanie dlhu“ zo dňa
12.09.2014 neplatný, pre obchádzanie zákona.

28. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti vyjadrenia sa k dôvodom zamietnutia
žaloby odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vec predbežne právne posúdil na pojednávaní dňa
16.10.2017, na ktorom mal žalobca možnosť sa k danému posúdeniu vyjadriť.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalovanému poskytol finančné prostriedky vo výške 1.750

Eur, pričom žalovaný žalobcovi uhradil sumu vo výške 2.758,44 Eur. Súd prvej inštancie teda rozhodol
správne, pokiaľ žalobu zamietol.

30. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

31. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu
za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdzuje (§ 387 C.s.p.).

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý by mal s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).