Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 7, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308207115
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a

sudcov JUDr. Daniely Sučanskej a Mgr. Dušana Čima, v spore žalobkyne Mgr. Q. I., bývajúcej v D.,
zastúpenej JUDr. Miroslavom Králikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti
žalovanému Domov seniorov ARCHA, so sídlom v Bratislave, Rozvodná č. 25, zastúpenému JUDr.
Jelou Mikuškovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Bzovícka č. 24, o určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C
78/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2017 sp. zn.
5 Co 31/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 2. júna 2008 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z 31. januára 2008
a zaplatenia náhrady mzdy od 31. marca 2008 do doby, kým jej žalovaný umožní pokračovať v práci.
Žalobu odôvodnila tým, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce neboli splnené zákonné podmienky.

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. decembra 2008 č.k. 12
C 78/2008-98 žalobu zamietol. Dospel k záveru, že zo strany žalovaného boli splnené všetky zákonné
podmienky pre skončenie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce; výpoveď
bola písomná, riadne doručená, a obsahovala dostatočne konkrétny a skutkovo vymedzený dôvod,
ktorým bolo zrušenie pracovného miesta žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny. Žalovaný tiež
preukázal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Na základe
rozhodnutia riaditeľky žalovaného z 12. decembra 2007 bola u žalovaného s účinnosťou k 1. januáru

2008 vykonaná organizačná zmena spočívajúca v zrušení aktivačného úseku, ktorého náplň sa
včlenila do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Žalobkyni, ktorá pracovala na aktivačnom úseku
na pozícii ergoterapeut, bola ponúknutá práca na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a s
väčším rozsahom pracovného úväzku na opatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku, ktorú však žalobkyňa
odmietla. Z týchto dôvodov bol žalovaný oprávnený uplatniť voči nej výpoveď pre nadbytočnosť.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne uznesením zo 4. mája

2010 sp. zn. 5 Co 60/2009 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s
tým, že je potrebné doplniť dokazovanie zamerané na zistenie, či bol daný súhlas primátora Hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „zriaďovateľ“) so zmenou organizačného poriadkužalovaného v zmysle čl. V ods. 2 zriaďovacej listiny žalovaného a na základe jeho výsledkov posúdiť,
či k organizačnej zmene došlo právne relevantným spôsobom.

4. Rozsudkom z 1. decembra 2010 č.k. 12 C 78/2008-164 súd prvej inštancie žalobu opätovne
zamietol. Po doplnení dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu dospel k záveru, že riaditeľke
žalovaného ako jeho štatutárnemu orgánu nevyplývala zo zriaďovacej listiny účinnej k 1. januáru 2000
ani z organizačného poriadku účinného od 1. októbra 2006 povinnosť žiadať primátora zriaďovateľa
o predchádzajúci súhlas so zmenou organizačného poriadku; túto povinnosť mala len pri vydávaní

(nového) organizačného poriadku. Napriek tomu riaditeľka o zmene z 12. decembra 2007 primátora
informovala. Primátor potvrdil túto okolnosť s tým, že so zmenou súhlasil. Vzhľadom na to nie je dôvod
pochybovať o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene a teda ani nadbytočnosti žalobkyne, ktorá je
v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou. V konečnom dôsledku to znamená, že výpoveď daná
žalobkyni je platná.
5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 340/2011 na odvolanie žalobkyne

rozsudok súdu prvej inštancie v časti o určenie neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď
daná žalobkyni je neplatná; v časti o zaplatenie náhrady mzdy napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že k organizačnej zmene z
12. decembra 2007 nebol daný písomný súhlas primátora zriaďovateľa. Podľa čl. V ods. 2 zriaďovacej
listiny žalovaného je súhlas primátora zriaďovateľa potrebný nielen pri vydávaní nového organizačného

poriadku, ale aj pri každej jeho zmene, pričom je nevyhnutné, aby bol daný písomne. Vyplýva to
jednak z § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave (ďalej
len „zákon č. 377/1990 Zb.“), podľa ktorého je primátor mesta v administratívnoprávnych vzťahoch
správnym orgánom, ako aj z § 5 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny
poriadok“), podľa ktorého je vydávanie ústneho stanoviska správneho orgánu vylúčené. Vzhľadom na

to, že primátor zriaďovateľa neudelil písomný súhlas, treba vychádzať z toho, že k organizačnej zmene
nedošlo stanoveným spôsobom, v dôsledku čoho je výpoveď neplatná. V zrušujúcej časti rozhodnutie
odôvodnil tým, že pre určenie náhrady mzdy nebol dostatočne zistený skutkový stav.

6. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z

27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 335/2012 rozsudok odvolacieho súdu zrušil s odôvodnením, že v konaní
došlo k tzv. inej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“). Dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 157
ods. 2 O.s.p. Odvolací súd vychádzal z § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. a § 5 ods. 1 Správneho
poriadku, neuviedol však, z akých dôvodov dospel k záveru, že vzťah medzi žalovaným a primátorom

zriaďovateľa je vzťahom administratívnoprávnym.

7. Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 26. januára
2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zmenil určiac, že výpoveď je neplatná; v napadnutej časti

týkajúcej sa náhrady mzdy a náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v skoršom rozsudku.
Administratívnoprávna povaha vzťahu žalovaného a jeho zriaďovateľa vyplýva podľa jeho názoru zo
zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci a tiež z ustanovení § 3 a § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z.z.“). Písomný súhlas primátora

sa nevyžadoval len pre prípad prijatia nového organizačného poriadku, ale aj v prípade jeho čiastkovej
zmeny. Relevantná organizačná zmena prebehla u žalovaného až 1. júna 2009, lebo až od tohto dňa sa
žalovaný organizačne člení na dva úseky (ekonomicko-prevádzkový a opatrovateľsko-ošetrovateľský).
Vzhľadom na to, že k žalovaným tvrdenej organizačnej zmene nedošlo 1. januára 2008, žalobkyňa
sa k uvedenému dňu nemohla stať nadbytočnou. V predmetnej veci tak absentuje minimálne príčinná

súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Z toho odvolací súd vyvodil, že
výpoveď je neplatná.

8. Aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 napadol žalovaný
dovolaním. Najvyšší súd na jeho základe uznesením z 3. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 166/2016 toto

rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
8.1. Najvyšší súd v odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia uviedol, že vzájomný vzťah medzi
žalovaným a jeho zriaďovateľom je síce verejnoprávnej povahy, avšak jednostranný a pre zriadenú
právnickú osobu záväzný akt jej zriaďovateľa, ktorým vyjadruje svoj súhlas alebo nesúhlas snávrhom zmeny organizačného poriadku zriadenej organizácie, nie je administratívnym úkonom.
Takýto (ne)súhlas treba chápať ako organizačné opatrenie (akt riadenia), ktorým zriaďovateľ môže
ovplyvňovať vnútornú organizáciu zriadenej právnickej osoby. Žiadosť riaditeľky žalovaného o

schválenie vnútroorganizačnej zmeny nemožno považovať za návrh na začatie správneho konania.
Na činnosť primátora, v rámci ktorej posudzuje opodstatnenosť dôvodov takejto žiadosti sa nevzťahujú
ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. Nejde tu o „rozhodovací proces“, ktorý by mal obsahovú (upravenú
normami hmotného práva) a procedurálnu (upravenú normami procesného práva) stránku. Primátor v
rámci tejto činnosti nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach žiadateľa

(žalovaného) a žiadajúci nemá právo domáhať sa opravným prostriedkom zmeny (zrušenia) výsledku
tejto činnosti v prípade, že s ním nesúhlasí. Pri riešení otázky formy vyjadrenia (ne)súhlasu primátora s
organizačnou zmenou žalovaného nemožno preto postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb.
8.2. Ak je zriaďovateľ oprávnený vymedziť úkony, ktoré môže urobiť organizácia celkom bez jeho
súhlasu (vo vlastnej kompetencii) alebo len s jeho súhlasom, bezpochyby môže stanoviť aj formu
svojho súhlasu podmieňujúceho uskutočnenie niektorého z rozhodnutí zriadenej organizácie. Pokiaľ

zriaďovateľ v zriaďovacej listine nešpecifikuje formu svojho súhlasu, treba za právne relevantnú
považovať tak písomnú, ako aj ústnu formu udelenia predchádzajúceho súhlasu. Primátor v danom
prípade písomne potvrdil, že riaditeľkou žalovaného bol informovaný „o včlenení aktivačného úseku do
úseku opatrovateľského, a to od januára 2008“. Vo vyjadrení z 18. októbra 2010 zopakoval, že „udelil
predchádzajúci súhlas so zmenami organizačného poriadku, ktoré nastali s účinnosťou od 1. januára

2008“.
8.3. Pri akceptovaní významu reálneho stavu nedáva obsah spisu žiadny dôvod pre pochybnosti o tom,
že k organizačnej zmene u žalovaného došlo 1. januára 2008. Z materiálneho hľadiska nie je významné,
že organizačná zmena sa formálne premietla do vnútroorganizačného predpisu žalovaného až neskôr.

9. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci rozsudkom z 28. februára 2017 sp. zn. 5 Co 31/2017
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
9.1. Vychádzal z toho, že pre zamestnávateľa nie je dôležitý len samotný počet zamestnancov, ale aj ich
celkováskladbazhľadiskaprofesiíakvalifikácie.Niejetedavylúčené,abyzamestnávateľprinedostatku
zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné

pomery a tým zvyšoval počet zamestnancov a súčasne by mal nadbytok zamestnancov iných povolaní
alebo na inom úseku pracovnej činnosti. O nadbytočnosť zamestnanca s kratším pracovným úväzkom
môže ísť tiež v prípade, keď v súvislosti s organizačnou zmenou žalobca potrebuje výkon práce na plný
úväzok a takýto zamestnanec s plným úväzkom nesúhlasí. Príčiny, pre ktoré nemôže zamestnávateľ
ďalej zamestnávať zamestnanca prácami podľa pracovnej zmluvy nesmú spočívať v jeho osobe, ale v

tom,žezamestnávateľďalejnepotrebujeprácetohodruhu,ktorévykonávazamestnanec.Rozhodnutieo
organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť
písomne, oprávneným orgánom. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách
zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť
s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce.

9.2. V danom prípade došlo na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene z 12. decembra
2007 k organizačnej zmene účinnej od 1. januára 2008, ktorou sa zrušil aktivačný úsek, náplň práce
ktorého sa včlenila do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Keďže žalobkyňa, pôvodne zaradená na
aktivačnom úseku na dvadsaťhodinový pracovný týždeň, odmietla vykonávať prácu ergoterapeutky na
opatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku na plný pracovný úväzok a s čiastočne inou náplňou, stala sa

pre zamestnávateľa nadbytočnou.
9.3. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

10. Proti tomuto potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa jej názoru spočíva napadnutý rozsudok na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
10.1.Zaprvúz„otázokrelevantnýchprerozhodnutievdanomspore“,ktoréeštenebolidovolacímsúdom
riešené, označila žalobkyňa otázku, či môže ísť o nadbytočnosť zamestnanca s kratším pracovným
úväzkom vtedy, keď v súvislosti s organizačnou zmenou zamestnávateľ potrebuje výkon práce na

plný úväzok a takýto zamestnanec s plným úväzkom nesúhlasí. S poukázaním na judikát R 51/1997
uviedla, že v prípade výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je právne
významnáibaabsolútnanemožnosťzamestnávateľazamestnávaťďalejzamestnanca;vdanomprípade
ale zamestnávateľ mal možnosť zamestnávať ju ďalej na plný úväzok. Žalobkyňa sa nemohla staťnadbytočnou tiež preto, lebo žalovaný aj naďalej potreboval zamestnancov profesie ňou vykonávanej.
V prospech tohto záveru vyznelo aj vyjadrenie štatutárnej zástupkyne žalovaného, že žalobkyňa
nebola nadbytočná (22. októbra 2010), ktoré následne len účelovo zmenila (1. decembra 2010) tak,

že žalobkyňa by nebola nadbytočná, ak by prijala ponuku pracovnej pozície ergoterapeuta v zmysle
organizačnej zmeny. Žalovaný v danom prípade porušil zákon aj tým, že po skončení pracovného
pomeru so žalobkyňou bola na jej miesto prijatá Mgr. O. N., ktorá sa na výkon činnosti ergoterapeuta
pripravovalaeštezatrvaniapracovnéhopomeružalobkyne.Podľapresvedčeniažalobkynemalodvolací
súd vec právne posúdiť tak, že nadbytočnosť zamestnanca v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce nezakladá skutočnosť, že žalobca potrebuje výkon práce na plný úväzok a zamestnanec s kratším
pracovným úväzkom s prácou na plný úväzok nesúhlasí.
10.2. Druhou z otázok, ktoré podľa žalobkyne neboli dosiaľ dovolacím súdom riešené (§ 421 ods.
1 písm. b/ CSP), je otázka „či možno rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého nevyplýva
potreba zmeny pracovného úväzku a náplne práce zamestnancov, považovať za také, ktoré je v
príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou zamestnanca, ktorého zamestnávateľ považuje za nadbytočného

z dôvodu, že nesúhlasí so zmenou pracovného úväzku z kratšieho na plný úväzok a zmenou
pracovnej náplne“. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd vyriešil nesprávne otázku vzťahu príčinnej
súvislosti medzi organizačnou zmenou a žalovaným tvrdenou nadbytočnosťou žalobkyne. V danom
spore z rozhodnutia o organizačnej zmene, podstatou ktorej bolo zrušenie aktivačného úseku a jeho
včlenenie do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku, nevyplýva, že v dôsledku toho dôjde k zániku

pracovnej pozície ergoterapeutov, k zvýšeniu časových nárokov na ich prácu alebo k zmene náplne
ich práce. Návrh novej pracovnej zmluvy ponúknutý žalobkyni, obsahoval zmenu úseku, v ktorom
mala nanovo pracovať, osoby jej vedúceho a rozsahu pracovného času a predstavoval tiež rozšírenie
opisu jej pracovnej činnosti. Podľa presvedčenia žalobkyne oprávňovala predmetná organizačná
zmena žalovaného uskutočniť zmenu pracovnej zmluvy výlučne iba v časti týkajúcej sa úseku a

osoby vedúceho. Len v tomto zmysle tu išlo o príčinnú súvislosť. Samotným včlenením aktivačného
úseku do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku nedošlo k zániku pracovného miesta žalobkyne u
žalovaného (nepotrebnosti druhu ňou vykonávanej práce), ale iba k včleneniu jej pracovného miesta do
novozriadeného úseku. Žalobkyňa odmietala uzavrieť novú pracovnú zmluvu len preto, lebo malo dôjsť
k zmene jej pracovných úloh (medziiným o rozšírenie jej dovtedajších činností o práce, ktoré do náplne

ergoterapeuta nepatria) a rozsahu pracovného úväzku (zo 75 % na 100 %). Žalovaný teda v danom
prípade uviedol vo výpovedi nepravdivý výpovedný dôvod (organizačnú zmenu), i keď v skutočnosti dal
žalobkyni výpoveď preto, lebo nesúhlasila so zmenou pracovného pomeru na plný úväzok a odmietala
pristúpiť k zmene pracovných úloh. Z organizačnej zmeny nevyplývala potreba prijatia takýchto zmien
v pracovných zmluvách ergoterapeutov. Odvolací súd mal na tieto okolnosti prihliadnuť a rozhodnúť, že

medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou nie je daná príčinná súvislosť.
10.3. Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

11. Žalovaný sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého ňou nastolené

otázky neboli dosiaľ dovolacím súdom riešené. Navrhol preto dovolanie odmietnuť (ako procesne
neprípustné) alebo zamietnuť (ako nedôvodné). Poznamenal, že v dôsledku organizačnej zmeny, o
ktorej rozhodol v súlade so zákonom, sa žalobkyňa stala jednoznačne nadbytočnou. Nepodložené sú jej
tvrdenia týkajúce sa zamestnávania iného zamestnanca. Mgr. O. N. bola totiž zamestnaná u žalovaného
na plný pracovný úväzok ako ošetrovateľka už od 16. októbra 2007; žalovaný sa s ňou dodatočne (1.

marca 2008) dohodol na zmene pracovnej zmluvy na druh práce sociálna pracovníčka - spoločníčka a
na 100% úväzok (žalobkyňa túto prácu výslovne odmietla vykonávať). Podľa presvedčenia žalovaného
žalobkyňa v dovolaní celkom nedôvodne tvrdí, že výpoveď jej bola daná z nepravdivého výpovedného
dôvodu.

12. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolanie je procesne prípustné, nie však dôvodné.
13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna

úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúťdovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

14. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania.

16. V danom prípade žalobkyňa v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovala relevantné
právne otázky (viď body 10.1. a 10.2. tohto uznesenia dovolacieho súdu), ktoré neboli dosiaľ dovolacím
súdom vyriešené. Prípustnosť jej dovolania preto vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

17. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 53/2010 uviedol, že Slovenská republika uznáva právo na
ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne
ustanovené v článku 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému
prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa
premietazámer,abyjednostrannéskončeniezamestnaniazpodnetuzamestnávateľapodliehalourčitým

pravidlám. Táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého pomeru a ani zákaz skončiť
takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.

18. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď,
ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo

príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý
je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na
skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 Zákonníka práce pred uplynutím doby, na ktorú bol
dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

19. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je: a/
existencia organizačnej zmeny, b/ nadbytočnosť zamestnanca a c/ príčinná (objektívne jestvujúca)
súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca (porovnaj R 94/1968 a R
3/1992).

20. O organizačnú zmenu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ide najmä v prípade
prijatia rozhodnutia zamestnávateľom o zmene jeho úloh, jeho technického vybavenia, znížení počtu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a o iných zmenách majúcich dopad na organizačnú
schému (štruktúru) zamestnávateľa. Takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom, lebo nejde o

prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Ide len o faktický úkon zamestnávateľa, ktorý je hmotnoprávnym
predpokladom pre výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Keďže nejde o právny úkon,
nemožno rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene preskúmavať z hľadiska platnosti. Pokiaľ
vzniknú pochybnosti o tom, či zamestnávateľ vôbec prijal takéto rozhodnutie, súd sa môže zaoberať len

tým, či zamestnávateľ (jeho orgán na to oprávnený) skutočne rozhodol o organizačnej zmene. Otázka,
či v danom prípade došlo k organizačnej zmene, bola už vyriešená v konaní predchádzajúcom vydaniu
dovolaním napadnutého rozsudku.

21. K dovolateľkou nastolenej otázke nadbytočnosti zamestnanca najvyšší súd už vo viacerých

rozhodnutiach (viď napríklad 1 Cdo 224/2004, 5 Cdo 82/2007, 3 Cdo 33/2008, 1 Cdo 53/2010, 3 Cdo
211/2016) - avšak len vo všeobecnej rovine - uviedol, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy,
ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej
zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje prácevykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný
vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje
zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby

zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho
potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať
z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene,
ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie (náplne práce, resp. druhu
práce zamestnancom vykonávanej), na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý

je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie
zamestnávateľa preskúmavať; skúma však, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento
výpovedný dôvod.

22. Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce je tiež príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene

a nadbytočnosťou zamestnanca. Otázka existencie príčinnej súvislosti [čo v spore o platnosť výpovede
podľa tohto ustanovenia znamená stav, keď rozhodnutie o organizačnej zmene (ako príčina) vyvoláva
nadbytočnosťzamestnanca(akodôsledok)]bezprostrednesúvisísotázkounadbytočnostizamestnanca
(a naopak).

23. Otázka, či môže ísť o nadbytočnosť zamestnanca vtedy, keď zamestnávateľ v súvislosti s
organizačnou zmenou potrebuje vykonávanie doterajšieho druhu práce, avšak v inom než doterajšom
pracovnom čase („na plný úväzok“), s čím zamestnanec nesúhlasí, nebola dosiaľ dovolacím súdom
výslovne riešená. Rovnako nebola dosiaľ dovolacím súdom riešená otázka, či môže byť príčinou
nadbytočnosti zamestnanca rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, z ktorého nevyplýva

potreba zmeny dohodnutého pracovného času („pracovného úväzku“). Obe otázky vymedzené v
dovolaní spolu súvisia, preto k nim dovolací súd v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia zaujal
svoje právne závery spoločne.

24. V danom prípade nebolo pri posudzovaní opodstatnenosti dovolania žalobkyne z hľadiska

skutkového sporné, že žalovaný písomne rozhodol 12. decembra 2007 o tom, že k 1. januáru
2008 dôjde k organizačnej zmene, v rámci ktorej sa aktivačný úsek (kde žalobkyňa pracovala
ako ergoterapeut s kratším pracovným časom) zruší a náplň tohto zrušeného úseku sa včlení do
opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Žalobkyni, ktorá bola o organizačnej zmene zamestnávateľom
riadne upovedomená, bola ponúknutá práca na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a s

väčším rozsahom pracovného úväzku (s dlhším týždenným pracovným časom) na opatrovateľsko-
ošetrovateľskom úseku; žalobkyňa ale túto ponuku odmietla, preto jej bola daná výpoveď podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

25. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet

svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie a prispôsoboval ho svojim potrebám. Pre výpoveď
z pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je charakteristické, že zamestnávateľ môže aj naďalej
zamestnancovi prideľovať dohodnutú prácu (určitého druhu alebo náplne) podľa pracovnej zmluvy,
avšak jeho práca už nie je v ďalšom období potrebná, a to buď vôbec alebo v doterajšom rozsahu, a to
preto, lebo sa stal nadbytočným v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o organizačnej zmene.

26. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, vzhľadom na ktoré sa zamestnanec stane
nadbytočným, je medziiným rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti
práce. Zvýšenie efektívnosti práce môže však zamestnávateľ dosiahnuť aj rozhodnutím o organizačnej
zmene, pri ktorej dôjde k úprave pracovného času, napríklad vtedy, keď má rovnaké úlohy plniť ten istý

početzamestnancov,avšakpracujúcichvskrátenompracovnomčase.Zvýšenieefektívnostipráce,ktoré
zamestnávateľ sleduje takouto organizačnou zmenou (zníženie jeho výdavkov na mzdy zamestnancov
- v súvislosti s tým viď § 49 ods. 4 Zákonníka práce) možno totiž týmto spôsobom dosiahnuť rovnako
ako v prípade celkového zníženia fyzického počtu zamestnancov vykonávajúcich prácu v ustanovenom
týždennom pracovnom čase.

27. Inou je však situácia, keď zamestnávateľ rozhodne, že v budúcnosti je pre neho síce naďalej
potrebná práca zamestnanca toho istého druhu, avšak nie v doteraz dohodnutom kratšom pracovnom
čase (§ 49 ods. 1 Zákonníka práce), ale v ustanovenom (dlhšom) týždennom pracovnom čase (§ 85Zákonníka práce). V takom prípade už nemožno uvažovať o tom, že by sa zamestnanec v dôsledku
takejto organizačnej zmeny stával nadbytočným, lebo ním dosiaľ vykonávaná práca určitého druhu
(náplne) sa v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou nestala pre zamestnávateľa nepotrebnou.

28. V preskúmavanom prípade sa na základe rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene
zrušil aktivačný úsek, na ktorom žalobkyňa pracovala, a náplň tohto úseku sa včlenila do
opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Toto rozhodnutie bolo bezpochyby motivované zmenenou
situáciou zamestnávateľa (nárastom počtu jeho klientov, pretrvávajúcou fluktuáciou zamestnancov na

opatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku spojenou s možnými „výpadkami“ plnenia úloh zamestnancami
tohto úseku), ktorá ho viedla k zámeru uskutočniť reorganizáciu zameranú na to, aby plnenie
jeho úloh na úseku opatrovania a ošetrovania jeho klientov bolo zabezpečené v každom prípade
(aj v neočakávaných situáciách). Žalobkyni bola v spojitosti s touto zmenou ponúknutá práca na
opatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a so
zvýšeným rozsahom pracovného úväzku (zo 75 % na 100 %).

28.1.Súdmibolozistené,žeprácevykonávanéžalobkyňouvpracovnejpozíciiergoterapeutkyneprestali
byť v dôsledku rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene pre žalovaného potrebné; práce tohto
druhu mali byť aj po rozhodnutí o organizačnej zmene naďalej vykonávané, avšak v opatrovateľsko-
ošetrovateľskom úseku. Pokiaľ by teda malo ísť na strane žalobkyne k zmene výlučne iba v tom, že by
na základe ponuky zamestnávateľa mala doterajší druh práce vykonávať už nie v kratšom pracovnom

čase, ale v ustanovenom týždennom pracovnom čase, nebol by opodstatnený záver o jej nadbytočnosti
v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, preto by ani nemohlo ísť o príčinnú súvislosť medzi
rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne.
28.2. Zo spisu ale vyplýva, že v prípade žalobkyne nemalo ísť iba o zmenu z hľadiska dĺžky (predĺženia)
jej pracovného času. Neprehliadnuteľným zámerom rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene bolo

totiž, aby došlo aj k čiastočnej zmene pracovných úloh (pracovnej náplne) zamestnancov zrušeného
úseku včlenených do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Sama žalobkyňa už v žalobe uviedla,
že ak by prijala žalovaným navrhovanú zmenu obsahu pracovného pomeru, nedošlo by u nej len k
zmene z hľadiska pracovného času, ale by „v prípade akútne vzniknutého výpadku opatrovateľského
personálu musela účinne napomáhať zabezpečeniu chodu pod vedením hlavnej sestry a staničnej

sestry“ (poznámka dovolacieho súdu: obdobný text obsahuje bod 10. prílohy k opisu pracovnej činnosti
ergoterapeuta po novom zaradení, ktorá je v spise založená na č.l. 13). Skutočnosť, že žalobkyňa
si bola tejto zmeny vedomá, vyplýva medziiným z jej vyjadrenia k výzve z 25. januára 2008 (č.l. 16
spisu), v zmysle ktorého navrhovaná zmena by pri dlhodobo trvajúcom nedostatku opatrovateľského
personálu znamenala aj prebaľovanie klientov žalovaného, čo narúša terapeutický vzťah ergoterapeuta

a zároveň degraduje ergoterapeuta na opatrovateľku. Aj riaditeľka žalovaného vo svojej výpovedi 10.
decembra 2008 (č.l. 73 spisu) potvrdila, že zámerom rozhodnutia o organizačnej zmene bolo dosiahnuť,
aby bolo vykonávanie opatrovateľskej činnosti zabezpečené aj v prípade „výpadkov“ doterajšieho
opatrovateľského personálu.
28.3. Vyššie už bolo uvedené, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne

zamestnávateľ. V konaní bolo preukázané, že všetci ergoterapeuti - s výnimkou žalobkyne - prešli
po čiastočnej zmene ich pracovných náplní zo zrušeného (aktivačného) úseku do ošetrovateľsko-
opatrovateľského úseku (č.l. 76 spisu). Vzhľadom na to, že (len) žalobkyňa odmietla so žalovaným
uzavrieť dohodu o zmene obsahu pracovného pomeru, ktorá sa netýkala iba zmeny (predĺženia) s ňou
predtým dohodnutého (kratšieho) pracovného času, ale aj zmeny druhu ňou dovtedy vykonávanej práce,

stala sa - ako vyplýva z už uvedeného - v príčinnej súvislosti s rozhodnutím žalovaného o organizačnej
zmene nadbytočnou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

29. Otázka nadbytočnosti zamestnanca (§ 63 ods. 1 písm. b/ CSP) v prípade, že zamestnávateľ
zamestná iného zamestnanca, nebola v dovolaní nastolená ako otázka dosiaľ súdom neriešená (§ 421

ods. 1 písm. b/ CSP), preto sa ňou dovolací súd nezaoberal. Dovolací súd len ako poznámku uvádza, že
skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením
počtu zamestnancov, naopak môže k nemu dôjsť aj pri zvyšovaní počtu zamestnancov (R 57/1968).

30. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne neopodstatnene

smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.31. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

32.Totorozhodnutieprijalsenátnajvyššiehosúdupomeromhlasov3:0vovýrokuozamietnutídovolania
a 2 : 1 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.