Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215080
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114215080.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 923 130, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1./ S. S., D.. XX.XX.XXXX, N.
F. XX, 2./ O. S., D.. XX.XX.XXXX, N. F.G. XX, 3./ A. S., D.. XX.XX.XXXX, N. G., B. X, o zaplatenie
4 011,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn.
15C/227/2014-152 zo dňa 09.01.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu nárok na náhradu trov
konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 17.01.2005 bola uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovanými zmluva o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 150 000 Sk ako spotrebný
a bezúčelový úver, pričom žalovaní sa tento zaviazali splácať zmluvne dohodnutou splátkou k 20. dňu
v mesiaci. S poukazom na vyššie uvedené je predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, ktorú je

potrebné posudzovať v režime Občianskeho zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy zákona
č. 258/2001 Z.z., ako aj zákona o bankách. Bolo preukázané, že k predčasnej splatnosti jednotlivých
splátok úveru zo strany pôvodného veriteľa nedošlo, preto bolo potrebné ustáliť, čo bolo predmetom
zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že na postúpenie pohľadávok je potrebné aplikovať všeobecné zákonné ustanovenie
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať aj
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením

ich situácie v záväzkovo-právnom vzťahu z bankového úveru. Dospel k záveru, že v zmysle citovaného
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky
zo strany banky len pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už splatnými. Z dôvodovej správy k zákonu
o bankách, k ustanoveniu § 92 vyplýva, že v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa
názoru súdu prvej inštancie mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.

Tento záver vyplýva z gramatického ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia. Pod
formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku, treba rozumieť nesplácaný zročný
dlh. Pripustením argumentácie žalobcu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90-tich
dní omeškania dlžníka splácať zročné splátky, by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka týmtospôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na
ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou
vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so Smernicou

o nekalých obchodných praktikách. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky
postúpiťajpohľadávkuzceléhoúverovéhovzťahu,alepretakýtopostupjenevyhnutnépristúpiťvsúlade
so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru.
Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.12.2012 bolo neexistujúca pohľadávka, preto
je cesia neplatnou. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok vecnej

legitimácie žalobcu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 CSP tak, že žalobcovi ako
neúspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal a úspešným žalovaným tento nárok
nepriznal z dôvodu, že im žiadne trovy konania nevznikli.

2. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne v zmysle ustanovenia § 389 ods.

1 CSP zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na znenie
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety
tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok
a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok

s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom
zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom
význame. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú
osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane prísl., tak by už banka
nemala čo postupovať a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Predpokladom postúpenia
pohľadávky nie je jej splatnosť, nakoľko aj v prípade, že pohľadávka veriteľa nie je splatná nepochybne
existuje a preto môže byť predmetom postúpenia. Splatnosť pohľadávky podľa názoru žalobcu nemožno
zamieňať s jej existenciou. Nepochybne totiž existuje aj pohľadávka, ktorá už splatná nie je a aj takáto

pohľadávka môže byť predmetom postúpenia.

3. V dôvodoch odvolania ďalej poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, v zmysle ktorého
banka si so svojim klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona
alebo osobitného právneho predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z

povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu
vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov.

4. Podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo

súčasné, podmienené alebo nepodmienené bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj
bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie,
voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu, výlučne
s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

5. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a
klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom
ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov,
zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona.

6. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky.

7. Zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
akopostupníkapohľadávky.Účelompredmetnéhoustanoveniajeúpravavýnimiekbankovéhotajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia

ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenia možnosti pohľadávku
postúpiť.8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

9. Súd prvej inštancie založil svoje odmietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z
pôvodného veriteľa - banky. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením
pohľadávky túto vyhlásil za predčasne splatnú a písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného

záväzku titulom poskytnutého úveru.

10. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi, od ktorej odvolací súd nevidí dôvod sa odkloniť, bol k
aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho
aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo

pasívnej, je imanentnou súčasťou súdneho konania. Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní
aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi ale je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi

účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu
k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/210/2001,
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon

od uvedeného rozhodnutia vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Obo/49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku zo dňa 28.01.2009 pod sp. zn. 1Cdo/76/2007 , podľa ktorého
v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je súd povinný prihliadať k úradnej povinnosti
ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu- zmluvy o postúpení
pohľadávky. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. IV.ÚS

337/2012 zo dňa 03.07.2012.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 v znení účinnom k 13.12.2012, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Citované ustanovenie neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového
tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex
specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky.

Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky
a stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na
inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak pohľadávky uvedené v tomto ustanovení splnené
nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Bez splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom

a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu
neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať ex offo.13. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým
úverom, ktorý splatný nie je, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je
produktombanky,naktorýdopadádohľadcentrálnejbankysprísnestanovenýmipravidlamiprebankový

sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať
bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu
vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.

14. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej

pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie.
Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie,
výzva musí byť písomná, musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj
pohľadávku celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutne pristúpiť v súlade

so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru.
Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto
oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

16. Vychádzajúc z obsahu spisu je potrebné konštatovať, že žalobca nepredložil súdu dôkaz, žeby

banka úver zosplatnila riadnou a doručenou výzvou tak, ako to predpokladá ustanovenie § 565
Občianskeho zákonníka. Naviac sám žalobca v konaní uvádza, že k vyhláseniu splatnosti úveru došlo
dňa 04.02.2013 (č. listu 12), teda až po postúpení pohľadávky a to žalobcom a nie jeho právnym
predchodcom. Keďže právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky úver nezosplatnil
spôsobom predpokladaným § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca nemohol platne nadobudnúť

pohľadávku, ktorá je predmetom konania a preto bez splatného postúpenia záväzku niet na strane
žalobcu ani dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať pohľadávku.

17. Zároveň žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienky, že zo strany jeho právneho predchodcu
bola realizovaná písomná výzva banky postupom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca síce

súdu predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 21.12.2009 adresovanú výlučne žalovanému
v 1. rade, aby v lehote 10 dní uhradil omeškané splátky vo výške 285,69 eur avšak nepreukázal, že
uvedená výzva bola podaná na poštovú prepravu a nepreukázal ani doručenie tejto výzvy. Je pri tom
procesnou povinnosťou sporovej strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Správne preto
súd prvej inštancie uzavrel, že pohľadávka nebola platne postúpená a žalobca preto nemá v konaní

vecnú aktívnu legitimáciu.

18. K zhodným záverom dospel aj NS SR v rozsudku 1Cdo147/2017 a 7Cdo26/2017.

19. Ďalšou odvolacou námietkou bolo poukázanie na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách,

ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ
zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie §92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje
odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od
predmetného zákona v bode 19.16 všeobecných obchodných podmienok.

20. Z ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách vyplýva, že banka aj klient si môžu zmluvne upraviť
práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný
predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Z poznámky zákona 72c, ale vyplýva, že odchýlna právna úprava práv a povinností z obchodov nesmie
odporovať § 2 ods. 3 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

21. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. b.) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť
práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k
zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa.

22. Ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných
podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Obchodné podmienky, na ktoré
zmluvaodkazuje,aktorésúknejpripojenéalebosúzmluvnýmstranámznáme,nemusiabyťsamostatnepodpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa ich dovoláva
preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo, že boli druhej strane známe. Ak tento výklad platí pre
obchodno-právne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia

platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy.

23. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť
predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického
a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito

formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú. Pokiaľ tak aj napriek
tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo, a takémuto dojednaniu nemožno priznať
právnu ochranu (nález Ústavného súdu ČR z 11.11.2013 pod sp. zn. I. ÚS/3512/11).

24. Pokiaľ ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom

odchýlne od ustanovení uvedeného zákona, táto nesmie odporovať právnej úprave spotrebiteľských
zmlúv v zmysle ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Odchýlna právna úprava
postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách v ustanovení bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok nesmie byť zmluvným
dojednaním odporujúcim ustanoveniu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

25. Ustanovenie bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok nielenže odporuje ustanoveniu §53
ods.4písm.b.)Občianskehozákonníka,aleideozmluvnédojednanieprespotrebiteľanevýhodnéoproti
právnej úprave v § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto jeho začlenením do všeobecných obchodných
podmienok tomuto, s poukazom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu ČR nemožno poskytnúť

právnu ochranu.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bola rozhodnuté postupom podľa § 396 CSP
v spojení s ustanovením § 255 CSP tak, že žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešným žalovaným
trovy odvolacieho konanie nevznikli.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).