Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/70/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116204593
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116204593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

CabadajovejačlenovsenátuJUDr.MiroslavaJamrichaaJUDr.GabrielyVeselovej,vsporežalobcu:Ing.
Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/X, V. W. Y., zastúpenému STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom
Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr.
AndreaCviková,s.r.o.,sosídlomKubániho16,81104Bratislava,IČO:47233516,ozaplatenie1369,88
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/41/2016-50
zo dňa 30. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcu rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 1.369,88 eur spolu 5,05 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 1.369,88 eur od 23.02.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. Súd žalobcovi priznáva trovy konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
III. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, a to osobitným
uznesením, ktoré vypracuje súdny úradník.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukazom na ust. § 52, § 53 Občianskeho zákonníka, §
497 Obchodného zákonníka, ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 451, §

517 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 a vykonané dokazovanie konštatoval
nasledovné skutkové a právne závery:
Z doložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca si uplatňuje voči žalovanému nároky vzniknuté
z titulu bezdôvodného obohatenia odvodzujúceho od uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere č.
8100020057 zo dňa 20.04.2009 na sumu 1.128,59 eur. Žalobca zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže
sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetných zmlúv nekonala v rámci svojho podnikania,
povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z

príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol
medzi stranami sporu na základe predmetných zmlúv je vzťahom občianskoprávnym a na predmetné
zmluvy sa tak hľadí ako na typové spotrebiteľské zmluvy. Súd má tak za to, že právny vzťah založený
úverovými zmluvami je potrebné kvalifikovať ako vzťah spotrebiteľský.Z predloženej úverovej zmluvy je možné ustáliť, že strany sporu uzavreli zmluvu o revolvingovom
úvere na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver s úverovým rámcom vo výške
1.128,59 eur. Vyčerpanú sumu sa žalobca zaviazal splácať v 30 splátkach mesačne vo výške 68,98 eur

so splatnosťou k 29. dňu v mesiaci. Žalovaný žalobcovi vyplatil na základe predmetnej zmluvy len sumu
1.016,86 eur (1.128,68 eur - 111,73 eur), nakoľko poplatok uvedený v bode 8.1 predmetných zmlúv si
hneď započítala na poskytnuté úvery podľa bodu 8.4 zmlúv. Celkovo tak žalovaný poskytol žalobcovi
sumu 1.016,86 eur. Žalobca žalovanému postupnými platbami uhradil sumu 2.386,74 eur. Žalovaný
tieto skutočnosti vo svojich písomných vyjadreniach k žalobe nerozporoval, súd ich teda považuje za

nesporné.
Keďže sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z., súd zisťoval, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 tohto zákona.
Preskúmaním obsahu zmluvy, súd zistil, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna
náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 4 ods. 2 písm. i), t. j. výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nemôže tak byť žiadnej pochybnosti o tom, že
povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy
v prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre

spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona,
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.
Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká

časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej
položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku
a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na
presnosť vyžadovanú uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd dodáva, že uvedenie časti,
ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných

poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku použiť na
úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci spotrebiteľ
ako dlžník spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa
používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej
istiny. Len vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a aká časť

na úhradu príslušenstva, je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť zaplatené splátky
započítavané na úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Uvedenie tejto náležitosti v súlade s vyššie
uvedeným výkladom z predmetnej zmluvy o úvere ani z predložených splátkových kalendárov, či dohôd
o plnení v splátkach nevyplýva. Súd naviac v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že ani z
predmetnej zmluvy o úvere ani zo samotných splátkových kalendárov nevyplýva, že by tieto splátkové

kalendáre mali byť neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv, resp. že by k týmto bezpochyby
prináležali a tvorili s nimi jeden celok.
Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona sa
v zmysle § 4 ods. 3 citovaného zákona poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov. Keďže
poskytnutý úver sa považujú za bezúročný a bez poplatkov už v dôsledku absencie jednej obligatórnej

náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom, súd pre rozhodnutie vo veci, resp. pre rozhodnutie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru nepovažoval za nevyhnutné sa
bližšie zaoberať ďalšími namietanými skutočnosťami ohľadne náležitostí predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere považoval vzhľadom na vyššie uvedené právne závery
za nadbytočné.

Súd pre úplnosť poukazuje na to, že nemohol vec posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (s uvedeným názorom celkom

zrejme súvisí potreba ne/uvedenia dátumu konečnej splatnosti úveru, ktorá je vlastne splatnosťou
poslednej splátky úveru) a v zmysle ktorého, nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala
rozčlenenie splátok v podobe amortizačnej tabuľky na istinu, úroky či iné poplatky. Súd sa stotožnil s
tvrdeniami žalovaného a síce pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu (ktorýkonflikt zrejme vyplýva z obsahu tohto rozhodnutia ako konflikt medzi uvedenou smernicou a zákonom
č. 258/2001 Z.z. prijatým za účelom implementácie tejto smernice v SR), musí vnútroštátny súd v
prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok (možnosť smernicu aplikovať priamo a

bezprostredne na prípad, ktorý súd rieši). Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernice v zásade vylúčený, vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok
nepriamy, teda či môže zákon č. 258/2001 Z.z. vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok
smernice (eurokonformný výklad zákona) však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem a rovnako tak eurokonformným

výkladom nemožno porušiť ústavný princíp právnej istoty. To znamená, že pokiaľ aj zo smernice
vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť
a bez poplatkovosť úveru, nemožno v tomto svetle vykladať zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý vyslovene
hovorí, že práve absencia tých istých náležitostí bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje.
Takýmto výkladom by došlo k neprípustnému výkladu contra legem. Súčasne, ak by aj súd v tejto
veci postupoval tak, že by použil výklad načrtnutý v predmetom rozsudku Súdneho dvora, má za to,

že by došlo k nedôvodnému narušeniu ústavného princípu právnej istoty a nedôvodného odklonu od
ustálenej súdnej praxe. Uvedené je neprípustné aj s poukazom na č.l 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého
právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. I

napriek uvedenému, keby aj absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z.
(rozdelenie splátok na istinu, úroky, poplatky) a písm. g/ tohto zákona (konečná splatnosť úveru) nemala
spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, neurčité uvedenie výšky RPMN (ako v prejednávanej
veci - rozmedzím), by aj tak spôsobilo bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, a to aj podľa výkladu
rozsudku Súdneho dvora EÚ C -42/15 z 09.11.2016, pretože tento v bode 69, 70 a 72 prakticky

konštatoval to, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice
2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na
úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako
je ročná percentuálna miera nákladov (táto v prejednávanej veci nebola jednoznačne a určito uvedená),
resp. bezúročnosť a bezpoplatkovosť by spôsobila absencia takej náležitosti, ktorá svojou povahou

môže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Čiže aj keby súd povedal, že
splátka nemusí byť rozčlenená na istinu, úroky a poplatky a že konečná splatnosť úveru nemusí byť
uvedená v zmluve, stále by bol úver bezúročný a bez poplatkov.
Súd teda dospel k záveru, že žalovanému tak v danom prípade nemohol vzhľadom na ustanovenie
§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek

úrokovalebopoplatkov.Prijatímtakéhotoplneniabezprávnehodôvodutakvzniklonastranežalovaného
bezdôvodné obohatenie. Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských úverov nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru t.j. skutočne poskytnutých finančných
prostriedkov úveru 1.016,86 eur. Súd na tomto mieste dodáva, že za neprijateľný považuje postup
žalovaného, ktorý pri vyplatení poskytnutej sumy úveru žalobcovi odpočítal odplatu za službu v zmysle

bodu 8.8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby vo výške 111,73 eur, ktorou službou bol žalobcovi
umožnený odklad troch splátok úveru, pričom túto odplatu si vyúčtovala už v čase uzavretia zmluvy bez
ohľadu na to, či žalobca vôbec o takúto službu bude alebo nebude mať záujem, a či túto službu v čase
trvania úverového vzťahu vôbec využije. Okresný súd má za to, že zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje
žalovaného na takúto odplatu za poskytnutie služby, splatnosť odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a

jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových
prostriedkov hneď pri poskytnutí úveru, je neprijateľný postup žalovaného, výrazne v neprospech
žalobcu, ako spotrebiteľa. Nepochybne by túto dohodu bolo možné vyhodnotiť nielen ako neplatnú
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými
mravmi s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Výška stanoveného poplatku predstavovala

takmer 10 % poskytnutého úveru. Táto zmluvná odmena je neprimerane vysoká, keďže jej suma takmer
dosahuje sumu 2 splátok, ktoré môžu byť odložené. Žalovaná nemala právo na takúto odplatu, a preto aj
neoprávnene takúto svoju neexistujúcu pohľadávku započítala na pohľadávku žalovanej na poskytnutie
úverovej sumy. Z tohto dôvodu súd pri rozhodovaní v danej veci o rozsahu bezdôvodného obohatenia
vychádzal len zo skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi.

Prizisťovanírozsahubezdôvodnéhoobohateniasúdvychádzalztvrdenížalobcu,nakoľkotejtožalovaný
nijakým spôsobom nerozporoval a síce, že žalovaný na základe predmetnej spotrebiteľskej zmluvy
o revolvingovom úvere vyplatil žalobcovi celkovo sumu 1.016,86 eur a žalobca uhradil k zmluvám
celkovo sumu 2.386,74 eur. Súd mal teda za nesporné, že na základe zmluvy bola poskytnutá istinavo výške 1.016,86 eur (1.128,59 eur - 111,73 eur), celkovo bolo splatené 2.386,74 eur, platené bez
právneho dôvodu bolo 1.369,88 eur a suma uplatnená v žalobe predstavovala sumu 1.369,88 eur t.j.
postupnými platbami vychádzajúc z právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných

spotrebiteľských úverov preplatil žalobca žalovanému sumu 1.369,88 eur, ktorá tak predstavuje rozsah
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech na strane žalovaného
získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka
žalobcovi vydať.
Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 v znení účinnom do 01.02.2013 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktoré si uplatnil odo dňa podania návrhu na súd, t. j. od 23.02.2016 do zaplatenia.
Súd pri posudzovaní nároku na úroky z omeškania mal za to, že úroky z omeškania možno priznať
iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia je treba podľa ustanovenia § 563
Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň

po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Uvedený právny názor súd považuje za relevantný aj pri
bezdôvodnom obohatení pozostávajúcom z jednotlivých platieb. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania
odo dňa podania návrhu na súd, t. j. od 23.02.2016. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.369,88 eur od 23.02.2016 do zaplatenia, avšak žalobca si
uplatnil len úrok vo výške 5,05 % ročne a v tejto sume mu bol aj priznaný, nakoľko súd nemôže priznať

viac, ako žalobca žiada.
Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) CSP, súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko
tento bol v konaní plne úspešný.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne alebo napadnutý rozsudok okresného súdu zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
konania.

Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie porušuje povinnosť súdu
členského štátu EÚ vykladať a aplikovať vlastné vnútroštátne právo v súlade s právnym poriadkom
EÚ. Tvrdil, že postup súdu je nesprávny, čo potvrdzuje aj súdna prax a rozhodovacia činnosť Súdneho
dvora EÚ. Smernica 2008/48/ES predstavuje sekundárny akt únijného práva, ktorý je typický tým, že
vo svojej podstate zaväzuje len členský štát povinnosťou prijať právnu úpravu. Z judikatúry Súdneho

dvora EÚ sa však vyvodzuje a všeobecne uznáva princíp nepriameho účinku smernice spočívajúci v
tom, že pochybenie štátu pri implementácii smernice sa rieši tzv. súladným eurokonformným výkladom.
Samotný nepriamy účinok smernice má v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ dvojakú podobu,
a to podobu dopĺňacieho účinku, kedy je povinnosťou súdu členského štátu vykladať vnútroštátne
právo tak, aby doplnil chýbajúce neprevzaté ustanovenie únijného práva, a teda zabezpečil jeho úplnú

účinnosť alebo obmedzujúceho účinku, kedy súd členského štátu má prijať takú výkladovú možnosť,
ktorá ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku kolidujúce s únijným právom nebude zohľadňovať.
Výnimkou z nepriameho účinku je prípad, kedy by sa uplatnila ako dôsledok v neprospech jednotlivca v
horizontálnych vzťahoch. Ani smernica 2008/4/ES a ani vnútroštátne právo nezakotvujú žiadne právo na
rozpis splátky v zmluve. Spotrebiteľ má právo vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku, čo zodpovedá jeho

právu vyplývajúcemu z čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice. Ani konštrukcia § 9 ods. 4 písm. i) zák. č. 258/2001
Z.z. nie je založená na tom, že sa upravuje právo spotrebiteľa na rozpis splátky priamo v zmluve. Ak
zákonodarca chcel výslovne formulovať niektorú náležitosť uvedenú v zmluve ako právo spotrebiteľa,
potom to výslovne uviedol. Tvrdil preto, že nepriamy účinok smernice vylúčený preto nie je. O nepriamy
účinok sa súd prvej inštancie ani len nepokúsil, nevyhodnotil ho ani z pohľadu obmedzujúcej, vylučujúcej

podoby a ani jeho dopĺňacej varianty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a názor Národnej banky Slovenska.3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresnéhosúduakovecnesprávnypotvrdiťasúčasnezaviazaťžalovanéhonanáhradutrovodvolacieho

konania.
Vo svojom vyjadrení uviedol, že odvolanie podané žalovaným považuje za nedôvodné, nakoľko súd vec
správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne správne. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí
správne konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky povinné náležitosti v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch a absenciu predmetných náležitostí zákon sankcionuje tým, že

poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade sa jedná o spotrebiteľský
vzťah a okresný súd správne konštatoval, že zmluva nespĺňa viaceré podmienky zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Okrem toho žalovaný v predmetnej zmluve uviedol chybný aj údaj o RPMN.
Zákon o spotrebiteľských úveroch jasne stanovuje náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať.
Poukázal na to, že súd nemohol posúdiť vec vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 9.11.2016,

ktorý sa týkal výkladu Smernice 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, na
ktorý sa žalovaný v podanom odvolaní odvoláva. Harmonizácia právnych noriem členských štátov EÚ
sa uskutočňuje v rozdielnej kvalite, pričom hlavným nástrojom v harmonizácii sú smernice. Smernice
sú jedným prameňom sekundárneho práva, ktoré však nie sú všeobecne závažnými normatívnymi
právnymi aktmi. Smernice sú právnymi aktmi, ktoré členské štáty zaväzujú, aby vo svojich právnych

poriadkoch uskutočnili k určitému vymedzenému dátumu zmeny tak, aby sa zabezpečila porovnateľná
úroveň ochrany a aby si právo v jednotlivých štátoch neodporovalo. Prvou smernicou prijatou na pôde
EurópskejúnievoblastispotrebiteľskýchúverovbolaSmernicaRady87/102/EHSoaproximáciizákonov
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského
úveru z 22. decembra 1986. V dôsledku prijatia Smernice 87/102/EHS sa od Slovenskej republiky

vyžadovalo zakotvenie inštitútov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa do právneho poriadku SR, čo viedlo
k prijatiu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zák. SNR č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Prijatím Smernice 87/102/
EHS boli na úrovni Európskej únie prvýkrát ustanovené pravidlá pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Z dôvodu výraznej zmeny druhov ponúkaných úverov na trhu a vzniku nových úverových nástrojov,

ktoré bolo nepochybne potrebné upraviť, došlo dňa 23. apríla 2008 k prijatiu smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluva o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/
EHS. Lehota na transpozíciu smernice bola stanovená do 11.6.2010. Predmetná Smernica 2008/48/
ES bola do nášho právneho poriadku transponová zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okresný

súd predmetnú zmluvu posudzoval podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý
predstavoval transpozíciu Smernice 87/102/EHS. Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 9.11.2016
sa týkal výkladu Smernice 2008/48/ES, ktorá bola do slovenského právneho poriadku transponová zák.
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného je zrejmé, že súd nemohol predmetnú vec
posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42-15 zo dňa 9.12.2016.

Smernice sú jedným z prameňov sekundárneho práva EÚ, ktoré však nie sú všeobecne záväznými
normatívnymi právnymi aktmi pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí
vnútroštátnysúdvprvomradeskúmať,čimôžesmernicipriznaťpriamyúčinok.Nakoľkovsporochmedzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený (priamy účinok je v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivosť dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči

štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice), vnútroštátny súd musí
skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Tento nepriamy účinok smernice však nie je
absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra
legem, tzn. že pokiaľ aj so smernice vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožno v tomto smere vykladať zákon

o spotrebiteľských úveroch, ktorý výslovne hovorí, že práve absencia tých istých náležitostí bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Takýmto výkladom by došlo k neprípustnému výkladu contra legem.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a judikatúru Najvyššieho súdu SR.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie

bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §

387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci

samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

12. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo 7/2010 zo dňa 27. júla 2011).

13. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu uzatvorili dňa 20.04.2009 úverovú zmluvu
č. 8100020057, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.128,59 eur. Vyčerpanú sumu
sa žalobca zaviazal splácať v 30 splátkach mesačne vo výške 68,98 eur so splatnosťou k 29. dňu v
mesiaci. Žalovaný žalobcovi vyplatil na základe predmetnej zmluvy len sumu 1.016,86 eur (1.128,68 eur
- 111,73 eur), nakoľko poplatok uvedený v bode 8.1 predmetných zmlúv, si hneď započítal žalovaný na

poskytnuté úvery podľa bodu 8.4 zmluvy. Celkovo tak žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.016,86 eur.
Žalobca žalovanému postupnými platbami uhradil sumu 2.386,74 eur.

14. Odvolací súd má za to, že zmluva o kontokorentnom úvere uzatvorená medzi stranami sporu
je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže ide o formulárovú zmluvu, kde

žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.15. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietanej zmluvy ide o formulárovú
zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých

prípadoch (štandardná formulárová), treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj
predformulované znenie rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu
zmluvné dojednania podliehajú prieskumu v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch.

16. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z.) - zákon platný v čase uzatvorenia
právneho úkonu. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy
spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani

zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch mal vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka.

17. V ust. § 2 písm. a) citovaného zákona je explicitne uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby pôžičky úveru alebo v inej právnej forme, pričom odvolací súd má za to, že pod pojem „iná právna
forma“ nepochybne možno subsumovať aj úver.

18. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v zmluve o úvere absentuje obligatórna náležitosť

spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i), t.j. výška, počet a termíny splátok istiny úrokov
a iných poplatkov.

19. V zmysle ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. veta druhá, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k), l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

20. V zmysle ust. § 4 ods. 4 cit. zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

21. Následkom absencie vyššie uvedeného je tak v zmysle ust. § 4 ods. 3 cit. zákona bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru. Pri takejto právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanému
nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez
právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodného obohatenie, ktoré žalovaný musí
vydať v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

22. Taktiež správne okresný súd postupoval, keď považoval za neprijateľný postup žalovaného, ktorý pri
vyplatení poskytnutej sumy úveru žalobcovi odpočítal odplatu za službu v zmysle bodu 8.8.1 písm. a)
dohody o poskytnutí služby vo výške 111,73 eur, ktorého službou bol žalobcovi umožnený odklad troch
splátok úveru s tým, že túto odplatu si žalovaný vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na

to, či žalobca vôbec o takúto službu bude alebo nebude mať záujem a či vôbec takúto službu v čase
trvania úverového vzťahu využije. Správne okresný súd mal za to, že uvedené zmluvné dojednanie bolo
neprijateľným postupom žalovaného výrazne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa a správne uvedenú
dohodu vyhodnotil ako neplatnú podľa § 53 ods. 5 OZ a zároveň absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými
mravmi v súlade s ust. § 39 OZ. Zmluvná odmena bola neprimerane vysoká, predstavovala takmer 10

% poskytnutého úveru.

23. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie porušuje povinnosť
súdu členského štátu EÚ vykladať a aplikovať vlastné vnútroštátne právo v súlade s právnym poriadkom
EÚ, tak odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsiahle odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie v predmetnom konaní, ktorý sa podrobne zaoberal otázkou priameho a nepriameho účinku
smerníc EÚ. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu.24. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.

25. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov

odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

26. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)