Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310209036
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2310209036.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v exekučnej veci v prospech oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou:
Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: W. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, pre vymoženie 1.579,- Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a

trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Bratislava,
Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 3590/10, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Galanta zo dňa 06.09.2016 č.k. 16Er/424/2010-93, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o v r d z u j e .

II. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom zastavil exekúciu, II. výrokom súdnemu
exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a III. výrokom rozhodol, že povinný nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), §

196, § 200 ods. 1 a 5, § 203 1 a 2, § 243f ods. 1, 3, 4 a ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučného poriadku“ a „EP“).

3. Vecne mal súd prvej inštancie za to, že oprávnený si nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 243f
Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a nedoplnil svoj návrh na vykonanie

exekúcie o všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré ním tvrdený vzťah s povinným, ako aj ostatné skutočnosti
osvedčujú, nakoľko z ustanovení Exekučného poriadku oprávnenému vyplývala nielen zákonná lehota
na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj spôsob a forma, akou má byť toto doplnenie
realizované, a to najmä doplnením a preukázaním tvrdených skutočností týkajúceho vlastného vzťahu
s povinným. Náhradu trov exekúcie súd prvej inštancie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko si ich
neuplatnil a o náhrade trov konania povinného rozhodol súd tak, že na ňu nárok nemá, pretože v konaní

nevzniesol námietky, ktorým sa vyhovelo a zároveň si ich neuplatnil.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený s návrhom na zrušenie
napadnutého uznesenia. Uviedol, že dňa 30.01.2009 uzavrel oprávnený ako veriteľ s dlžníkom pod
obchodným menom W. M. - A., ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným číslom
(IČO) 40 896 161 Zmluvu o úvere č. 2340471. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluva sa posudzuje
podľa Obchodného zákonníka, nakoľko bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi.Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver na výkon podnikania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že
poskytované finančné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v

zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol
oprávnenému sú pravdivé. Z uvedeného je teda zrejmé, že ustanovenia na ochranu spotrebiteľa sa na
horeuvedenú zmluvu o úvere nemôže vzťahovať. Taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z.z., neskôr č. 129/2010 Z.z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie,
zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu

povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone
o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani
zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Rovnaký
právny názor zaujali viaceré súdy. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver
aj využitý, oprávnený neskúma. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinný je živnostníkom zapísaným v
Živnostenskom registri, t.j. je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, podľa

ktorého podnikateľom je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedeného je
evidentné, že zmluvu o úvere nie je možné podriadiť pod režim spotrebiteľských úverov. Oprávnený
odkazuje na zmluvu o úvere, ktorá ma v časti identifikácie dlžníka uvedené okrem iného obchodné meno
a IČO dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený uzatvoril zmluvu o úvere s fyzicky podnikajúcou
osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté k výkonu podnikateľskej činnosti. Povinný vystupoval

pri uzavretí úverovej zmluvy ako podnikateľ, o čom svedčí uvedenie identifikačného čísla na úverovej
zmluve. Rodné číslo, ktoré je na zmluve zároveň uvedené je len dodatočný identifikačný údaj, ktorý mal
umožniť identifikáciu povinného v prípade, ak by ukončil podnikateľskú činnosť. Oprávnený poukázal
na rozhodnutie ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG, podľa ktorého ak dodávateľ
koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala

postavenie spotrebiteľa a Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04, podľa ktorého pokiaľ
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie
spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je
všeobecným princípom zmluvného práva. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo
podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Ak žiadateľ o úver uzavrie rozhodcovskú zmluvu, pri

vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi rozhodcovským a súdnym
konaním (nakoľko sa jedná o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku). Je naviac logické, že pokiaľ by
zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude
to práve veriteľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to
buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd alebo priamo na

rozhodcovský orgán. V prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku. Povinný pri podpise zmluvy o úvere vystavil blankozmenku, ktorú vlastnoručne podpísal,
pričom mal vedomosť o tom, že na predmetnej zmenke je zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne a
bol zároveň oboznámený aj s Dohodou o vyplnení zmenky. Keďže si povinný nesplnil svoju povinnosť
vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu riadne a včas, t.j. nezaplatil spoločnosti svoj splatný záväzok, vzniklo

oprávnenému právo na zaplatenie zmenkovej sumy, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne ale
aj zákonného úroku vo výške 6 % ročne. Výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (resp. v rozpore s dobrými mravmi). V zmenkovom
konaní až do 22.12.2005 nebol súd oprávnený ex offo prihliadať na okolnosti, ktoré sa zakladali na
in personam vzťahoch medzi zmenkovým veriteľom a zmenečníkom. Dodatočná povinnosť prihliadnuť

na neprípustnosť použitia zmenky, ak nebola súdu uložená takáto procesná povinnosť v čase konania
o zmenkovom nároku, ako je od 1.1.2016 stanovená, je vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam o
zmenkových nárokoch prejavom porušenia ústavnej zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere,
nepochybne pravou retroaktivotou, pretože sa spätne zasahuje do už priznaných nárokov v súlade s
vtedajším právom, pričom takýto postup nemožno oprieť ani o extenzívny výklad a uplatnenie priameho

účinku smernice 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože v prípade
zmenkového úroku nejde o zmluvnú podmienku a tak je smernica 93/13/ES neaplikovateľná na zmenky.
Ak súd nezistil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemôže brániť výkonu práva zo zmenky.
Oprávnený navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Povinný ani súdny exekútor odvolací návrh nepodali a k odvolaniu oprávneného sa nevyjadrili.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
- účastníkom konania (§ 355 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať

odvolanie (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§
363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1).

7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci
pridelené podľa predpisov účinných po 1.apríli 2017.

8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017, ak to

povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

9. Podľa § 470 CSP ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, čiže pred 01.07.2016.

10. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a
vyšlonajavo,ževymáhanýnárokvznikolvsúvislostisospotrebiteľskouzmluvouaneboloprihliadnuténa
1. neprijateľné zmluvné podmienky,
2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo

3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

11. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou
tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie
exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa

§ 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

12. Podľa § 243f ods. 4 Exekučného poriadku ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí,
že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).

13. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v
lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

14. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote
podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m),

a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.

15. Predmetom tohto exekučného konania je vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.579,-
eur s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - Rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Bratislava. V zmysle vyššie

citovaných ustanovení v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal
nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti
týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto
skutočnosti osvedčujú. V exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona (t. j. pred
23. decembrom 2015) a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na

vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 E.p., je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 39 ods. 4 E.p. do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona (t.j. do 22. januára 2016).
Nakoľko ide o zákonnú povinnosť, súd nie je povinný vyzvať oprávneného na doplnenie návrhu v súlade
s vyššie citovanými ustanoveniami.

16.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenastanoviskoč.1/2016prijatédňa20.04.2016nazasadnutí
občianskoprávnehokolégiaKrajskéhosúduvTrnave,vzmyslektoréhoaksioprávnenýčoilenčiastočne
nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená § 243f ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom od
23.12.2015), na základe ktorého bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods.4 do 30 dní, t.j. opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a pripojiť
dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú, uplatní sa dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 243f ods.
5 Exekučného poriadku. Požadované doplnenie náležitostí návrhu oprávnený nemôže realizovať po

uplynutí lehoty 30 dní. Postup podľa § 243f ods. 4-6 a § 57 ods.1, písm. m) Exekučného poriadku
je potom možné aplikovať v prípade, ak potrebné podklady predložila, avšak existuje tu dôvod na
zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods.1 písm. m) Exekučného poriadku.

17. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní odvolateľom vznesené a v plnom rozsahu

sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolateľ v podanom odvolaní
neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia súdu prvej
inštancie.

18. Prvoinštančný súd správne posúdil zmluvný vzťah medzi oprávneným (veriteľom) a
povinným(dlžníkom) tak, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a teda o spotrebiteľský právny

vzťah podliehajúci režimu spotrebiteľského práva. Uvedené treba ustáliť napriek označeniu povinného
v zmluve aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto
podnikania), rovnako ako aj v zmluve označenému účelu uzatvorenia zmluvy: „na podnikanie“.
Predmetná zmluva o úvere má povahu jednostrannej adhéznej zmluvy. Jej forma na predtlačenom
formulári a všeobecné zmluvné podmienky skôr potvrdzujú skutočnosť, že bola uzatváraná bez hlbšej

vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu
podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi, čo je typické pre spotrebiteľské
zmluvy. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter

zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom
prípade je treba uplatniť výklad v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V zmysle ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel,
na ktorý bol úver poskytnutý. V prejednávanej veci oprávnený nepreukázal, že peňažné prostriedky boli

dlžníkovi poskytnuté na účely podnikania, resp. výkon jeho živnostenského oprávnenia. Aj v odvolaní
kladie oprávnený dôraz na označenie povinného v zmluve tak, že dlžník je identifikovaný údajom
IČO, ktoré sa prideľuje iba subjektom v postavení podnikateľa. Z uvedeného potom podľa názoru
oprávneného treba bez ďalšieho automaticky vyvodiť, že potom aj peňažné prostriedky boli povinnému
poskytnuté na účel podnikania, resp. že povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Odvolací súd však s takýmto názorom oprávneného
nesúhlasí.

19. Zo zmluvy o úvere zo dňa 30.01.2009 totiž nemožno bezpečne a spoľahlivo ustáliť, že povinný
zmluvu uzatváral ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej, podnikateľskej

činnosti, vzhľadom na „dvojaké“ označenie povinného v predmetnej zmluve. Povinný bol v predmetnej
úverovej zmluve označený osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu, ako aj
údajmi charakterizujúcimi povinného ako fyzickú osobu podnikateľa. Ako uviedol súd prvej inštancie,
z uvedených údajov možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný uvedenú zmluvu uzatváral ako
spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by

charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra
alebo z osvedčenia o živnostenskom oprávnení, a naopak údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú
osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z identifikačných dokladov priamo
poskytnutýchpovinným.Zozmluvyoúverejezrejmé,ževerejnálistina(napr.občianskypreukaz)nebola
pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, napr. či ide o tú istú osobu,

ktorápredložilaživnostenskéoprávnenie,aletietoúdajebolidoobsahuzmluvypriamozahrnuté(vrátane
rodnéhočísla,číslaobčianskehopreukazu).Ajpretosadápredpokladať,žepovinný-dlžníkvuvedenom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. V rámci ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel,
na ktorý bol úver poskytnutý. Bezpečným preukázaním nemôže byť ani v zmluve uvedený všeobecný
údaj o poskytnutí úveru na účely „podnikania“. Takto formulovaný údaj nevytvára konkrétnu spojitosť

s podnikateľskou činnosťou. Vyššie uvedený údaj ani bezpečne nepreukazuje, že úver si povinný vzal
na podnikanie a že finančné prostriedky použil na výkon jeho podnikateľskej činnosti vykonávanej na
základe živnostenského oprávnenia. Iné dôkazy, okrem zmluvy o úvere, oprávnený na preukázanie
svojich tvrdení nepredložil.20. Podľa názoru odvolacieho súdu je za danej situácie potrebné uplatniť výklad podľa § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, t. j. výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Odvolací súd v predmetnej veci navyše

poukazujenanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS243/07,ktorýkonštatuje,že:„aksúvzmluvepoužité
formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech
toho, kto ich do zmluvy uložil“, t.j. v prejednávanom prípade v neprospech oprávneného. Odvolací súd
konštatuje, že ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako
aj ust. článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol vykonávať

podnikateľskú resp. obchodnú činnosť, dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť. Vylučujú však,
aby osoba požívajúca status spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov nemá
za preukázaný nespotrebiteľský charakter Zmluvy o úvere č. 2340471 zo dňa 30.01.2009.

21. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo

strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd
správnevdanejveciposudzovalrozhodcovskýrozsudokzaspektu,čiplneniepriznanétýmtorozsudkom
nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť.

22. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil vzťah medzi

oprávneným a povinným, ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý je nevyhnutné aplikovať právne normy
spotrebiteľského práva, a na to nadväzujúci rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom,
ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

23. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa
ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

24. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania (ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti
zastavenia exekúcie), v ktorom bol úspešný povinný, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Vzhľadom k tomu, že povinnému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli
(nebol podaný ani návrh na priznanie náhrady), odvolací súd rozhodol tak, že povinnému sa nepriznáva

náhrada trov odvolacieho konania (§ 9a ods. 1 E.p., § 396 ods. 1 CSP, § 262 a § 256 CSP).

26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).