Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314211128
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314211128.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: X. O., narodený
X.X.XXXX, bytom X. M. XXX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Ivan Syrový,
s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský rybársky
zväz, mestská organizácia Sereď, IČO: 36 087 793, so sídlom Čepenská 2533, Sereď, zastúpený
splnomocnencom: VIA LEGE, s.r.o., IČO: 36 866 415, so sídlom Veterná 1093, Sereď, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 5C/205/2014-199 zo dňa
1.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol a navrhovateľovi (žalobcovi)
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi (žalovanému) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.527,71
eur do 3 dní k rukám právneho zástupcu odporcu (splnomocnenca žalovaného).

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2,

ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v
súvislosti s ochranou jeho osobnosti z dôvodu, že žalovaný mal v zásade troma rôznymi konaniami
neoprávnene zasiahnuť do osobnosti žalobcu, ktoré konania mali byť nielenže objektívne spôsobilé,
ale mali skutočne žalobcovi spôsobiť ujmu, ktorá mala byť zhojená jednak verejným ospravedlnením,
jednak finančnou náhradou v sume 5.000 eur. Prvým konaním bolo odobratie povolenia na rybolov

prostredníctvom osoby konajúcej v mene žalovaného, čo sa malo odohrať tak, že dňa 15.5.2013 v
popoludňajšíchhodináchbolžalobcakontrolovanýčlenomrybárskejstrážeprivýkonerybárskehopráva,
pričom žalobca nemal vyčiarknuté kolónky ohľadom lovu kaprov v dopoludňajších hodinách, čo člen
rybárskej stráže vyhodnotil ako disciplinárne previnenie, o čom spísal záznam, okamžite žalobcovi odňal
povolenienarybolov.Kontrolabolavykonanálenvovzťahukžalobcovi,zvyšnýchrybárovnekontroloval,
ktorá skutočnosť má pôvod v nesúhlase žalovaného s aktivitou žalobcu ohľadne založenia občianskeho
združeniaMiestnejorganizácieSRZDolnáStreda.Následnežalovanýzačaldisciplinárnekonaniepodč.

DK-3/2013,kdevydalrozhodnutieouloženídisciplinárnehoopatreniazn.3/2013zodňa1.7.2013auložil
žalobcovi disciplinárne opatrenie - nevydanie povolenia na rybolov po dobu 1 roka. Proti rozhodnutiu
podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací orgán tak, že odvolanie zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiupodalžalobcadovolanie,oktoromrozhodloPrezídiumRadySlovenskéhorybárskehozväzurozhodnutím DP-5/13 zo dňa 7.12.2013, ktorým zmenil rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho
orgánu v časti sankcie, a to na verejné pokarhanie na členskej schôdzi s odôvodnením, že pôvodne
uložené disciplinárne opatrenie bolo neprimerané. Súd prvej inštancie mal v tejto časti uplatneného

nároku za preukázané, že nebola splnená jedna zo základných podmienok odôvodňujúcich priznanie
nemajetkovej ujmy, a to tá, že konanie žalovaného v tejto súvislosti nebolo konaním neoprávneným.
Jednoznačne bolo preukázané, že žalobca sa dňa 15.5.2013 skutočne dopustil priestupku podľa ust.
§ 22 a § 23 z. č. 139/2002 Z. z. o rybárstve a s poukazom na skutkovú podstatu ust. § 310 ods. 1
Tr. zák., konal v rozpore s ust. § 12 písm. d) z. č. 139/2002 Z. z. o rybárstve, pričom osoba konajúca

v mene žalovaného a sám žalovaný v konečnom dôsledku žalobcovi uložil sankciu v súlade s ust.
§ 8 ods. 2 Stanov SRZ a podľa § 4 ods. 2 Disciplinárneho poriadku SRZ v spojitosti s Prílohou č. 3
Disciplinárneho poriadku. Súd prvej inštancie mal jednoznačne za to, že žalovaný v rámci predmetného
konania v žiadnom smere neprekročil zákonné mantinely pre daný druh previnenia žalobcu, nakoľko
odobratie a nevydanie povolenia na rybolov na jeden rok predstavuje sankciu uloženú v medziach
limitov vyššie vedených zákonných a podzákonných noriem. S prihliadnutím na rozhodnutie o dovolaní

je nepochybné, že žalobca spáchal priestupok a rozhodnutím o dovolaní bola len zmiernená sankcia
pôvodne uložená, a to na verejné pokarhanie na členskej schôdzi žalovaného. Predmetné zmiernenie
sankcie nepredstavuje negáciu existencie priestupku na strane žalobcu, ide len o rozdielnu úvahu
dovolacieho orgánu v súvislosti s uložením sankcie vo vzťahu k jej prísnosti, opäť v medziach zákonných
a podzákonných noriem, pričom dovolací orgán ani nekonštatoval, že by sankcia za priestupok uložená

napadnutými rozhodnutiami bola uložená protiprávne. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je možné
vyhodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu uloženie sankcie za priestupok, ktorý
skutočne spáchal, keď sankcia (i keď zmenená) bola uložená v medziach a na základe zákona.
Druhým čiastkovým konaním, ktoré malo spôsobiť neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu
bolo konanie žalovaného, ktorý dňa 7.1.2014 nevydal žalobcovi povolenie na rybolov napriek existencii

právoplatného rozhodnutia o dovolaní a urobil tak až o 10 dní, t. j. 17.1.2014. Podľa názoru súdu
prvej inštancie žalovaný dňa 7.1.2014 nemal zákonný dôvod nevydať žalobcovi povolenie na rybolov,
ktoré konanie možno skutočne posúdiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu
zodpovedajúcim jeho vášni pre rybolov, na ktoré záujmy fyzická osoba jednoznačne v rámci zachovania
jejpsychickejintegrityprávomá.Nebolovšakžalobcompreukázané,žebypredmetnékonaniespôsobilo

žalobcovi ujmu, a to najmä z hľadiska predchádzajúcich ôsmich mesiacov, kedy si žalobca v podstate
ujmu privodil sám, resp. v značnom spolupôsobení. Dokazovaním nebolo preukázané, že v súvislosti s
absenciou povolenia na rybolov za 10 dní mesiaca január 2014 by žalobca nejak utrpel alebo dôvodne
mohol utrpieť ujmu na svojich osobnostných právach, v priamej súvislosti s uvedenými desiatimi dňami
bez rybolovu nepreukázal existenciu psychickej ani fyzickej ujmy, ani zníženie jeho spoločenského

kreditu, preto súd prvej inštancie nemal dôvod vyhovieť žalobe ani v tejto časti.
Tretie čiastkové konanie žalovaného malo spočívať v tom, že opakovane v časovom rozpätí asi 1
rok mal žalovaný prostredníctvom svojich štatutárov bližšie nekonkretizovaným spôsobom podnecovať
osočovanie a ohováranie žalobcu, ktoré malo vyvrcholiť značnou stratou jeho spoločenského kreditu
medzi nielen komunitou rybárov, ale širšou verejnosťou aktívnou najmä na web stránke M., kde bol v

rámci príspevkov žalobca označovaný opakovane ako klamár, podvodník, zlodej, rozvracač, kormorán
a podobne, pričom motívom žalovaného mal byť jeho nesúhlas až sabotovanie vzniku a existencie
miestnej organizácie SRZ. Primárnym konaním malo byť členské zasadnutie žalovaného dňa 22.4.2013,
kedy bol nielen žalobca predvolaný za účelom vysvetlenia svojho počínania, ktoré žalovaný vyhodnotil
ako protizákonné a v rozpore s jeho oprávnenými záujmami a ktoré zasadnutie malo odštartovať

vlnu ohovárania a v konečnom dôsledku ujmy na osobnosti žalobcu. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že na predmetnom zasadnutí došlo k ostrej výmene názorov, k vyjadreniu kritiky spôsobom
hraničiacim s prijateľnými spoločenskými a morálnymi zásadami, avšak nebolo preukázané, že by
žalovaný (konajúci prostredníctvom štatutárov resp. iných osôb oprávnených konať v jeho v mene) sa
dopustil vo vzťahu k žalobcovi konania, ktorá by bolo možné vyhodnotiť ako neoprávnený zásah do

jeho osobnostných práv. Výsluchom svedkov bolo preukázané len to, že medzi rybármi sa povrávalo,
že žalobca je rozbíjač, klamár, kormorán a pod., avšak žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by
tieto skutočnosti spôsobil žalovaný. Rovnako nebolo preukázané, že internetová diskusia prebiehajúca
na web stránke seredonline.sk, bola priamo vyvolaná, resp. podnecovaná, konaním žalovaného.
Vzhľadom na charakter predmetnej internetovej diskusie, ktorá je už na prvý pohľad špecifická tým, že

najodvážnejší prispievatelia takmer výlučne vystupujú pod nickom a teda ich možno považovať za plne
anonymných, je pri využití rozumnej miery nadhľadu takmer vylúčené, aby vyjadrenia anonymov brala
verejnosť plne vážne a mohli by spôsobiť ujmu žalobcovi.Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na výsluch svedka p. T., a to jednak z dôvodu, že uvedená
svedecká výpoveď bola navrhnutá v rozpore s ust. § 118a Občianskeho súdneho poriadku, ako aj z
dôvodu, že výsluchom predmetného svedka malo byť preukázané nie to, že žalovaný sa voči žalobcovi

čiastkovými neoprávnenými konaniami dopustil zásahu do jeho osobnostných práv, ale skutočnosť, že
žalovaný sa vo vzťahu k svedkovi správal čiastkovým úkonom obdobne.
Súd prvej inštancie žalovanému ako procesne úspešnej strane priznal právo na náhradu trov konania
proti neúspešnému žalobcovi, kde ním uplatnené trovy konania predstavovali trovy jeho právneho
zastúpenia vo výške 1.527,71 eur.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal písomne odvolanie žalobca
prostredníctvom jeho splnomocnenca z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že žalobca dňa

15.5.2013 vykonával svoje rybárske právo na ramene Dolná Streda a vo večerných hodinách žalovaný
prostredníctvom poverenej osoby vykonal kontrolu žalobcu. Podľa § 14 ods. 5 vyhlášky č. 185/2006
Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o rybárstve č. 139/2002 Z. z., zabudol žalobca vyznačiť do svojho
záznamu vyčiarknutie kolónky ohľadom lovu kaprov, pretože nemal v ten deň žiaden úlovok. Člen
rybárskej stráže spísal záznam o previnení a v rozpore s § 23 ods. 1 písm. d) odňal žalobcovi povolenie

na lov rýb, pričom toto je člen rybárskej stráže oprávnený vykonať, len pokiaľ je osoba pristihnutá pri
páchaní trestného činu pytliactva. Člen rybárskej stráže nielenže odňal žalobcovi povolenie na rybolov
v rozpore so zákonom, ale porušil aj § 22 písm. b) zákona, keď žalobcovo povolenie na rybolov
neodovzdal príslušníkom Policajného zboru, hoci túto povinnosť má. Na mieste sa vtedy nachádzalo
množstvo ďalších loviacich rybárov, ktorých tento člen rybárskej stráže po kontrole žalobcu ďalej

nekontroloval. Správanie žalovaného bolo cielené ako pomsta za to, že žalobca chcel uplatniť svoje
ústavne garantované právo na slobodu združovania a chcel založiť miestne rybárske združenie spolu s
ďalšími rybári a odčleniť sa od žalovaného. Toto dokazuje najmä diskriminačný prístup žalovaného pri
kontrole žalobcu dňa 15.5.2013 a tiež odňatie povolenia na rybolov bez vydania potvrdenia o odobratí
a následná nespolupráca s príslušníkmi Policajného zboru. Je zjavne neprimerané, že za formálne

nedostatky záznamu o love sa má uložiť zákaz vydania povolenia na rybolov, teda jedna z najprísnejších
sankcií znemožňujúca rybárovi loviť. Tento prvý čiastkový zásah do osobnostných práv žalobcu bol
v rozpore so zákonom, pretože pôvodne uložená sankcia bola uložená zjavne neprimerane a teda v
rozpore s kritériami pre ukladanie sankcií v zmysle disciplinárneho poriadku. V danom prípade išlo
žalovanému o to potrestať žalobcu za niečo úplne iné, ako bol nevyplnený záznam. Aj keď bola konečná

sankcia zmiernená zo zákazu vydania povolenia na rybolov na 1 rok na verejné pokarhanie na členskej
schôdzi, tak bol žalobca de facto sankcionovaný dvakrát. Prvý krát tým, že žalobcovi bolo povolenie
na rybolov nezákonné odobraté na začiatku sezóny do vrátenia povolenia na rybolov dňa 17.1.2014.
Druhýkrát bol žalobca sankcionovaný samotným verejným pokarhaním. Analógiou podľa § 8 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci poukazuje

žalobca na oprávnenosť jeho nároku. Tým, že žalobca fakticky vykonal pôvodne uloženú disciplinárnu
sankciu a následne mu bolo uložené a vykonané verejné pokarhanie, sa zasiahlo neoprávneným
spôsobom do žalobcových osobnostných práv dvojitým sankcionovaním bez akéhokoľvek odškodnenia.
Motívom konania žalovaného bola snaha úmyselne poškodzovať žalobcu s cieľom šikanovať ho za
jeho úsilie vytvoriť samostatné rybárske združenie, ktorému konaniu žalovaného nemožno poskytovať

ochranu. Žalovaný obral žalobcu o niekoľko mesiacov rybolovu a pritom rybolov je pre žalobcu dôležitou
súčasťou jeho voľného času, žalobca je vášnivým rybárom vyše 30 rokov. Úsilie o sabotáž vzniku
žalobcovho občianskeho združenia sa prenieslo aj na verejnosť do diskusie na verejne dostupný portál
seredonline.sk podaním a šírením ohovárania a nepravdivých očierňujúcich informácií o žalobcovi. Je
dôvodné predpokladať, že práve žalovaný je iniciátorom ohovárania, keďže už na členskej schôdzi

dňa 22.4.2013 došlo k ostrej konfrontácii žalobcu a svedka p. T. s členmi žalovaného prítomnými na
tejto schôdzi. Samotné ospravedlnenie nie dostačujúce a preto sa žalobca odvoláva na odôvodnenosť
uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Konanie žalovaného spočívajúce v
nevydaní rybárskeho lístka od 7.1.2014 do 17.1.2014 nie je možné vnímať izolovane. Postoj žalovaného
svedčí o tom, že žalovaný počnúc kontrolou dňa 15.5.2013 cez celé disciplinárne konanie sa snažil

všemožne zabrániť žalobcovi loviť ryby. Čo sa týka členského zasadnutia žalovaného dňa 22.4.2013
na tomto sa podľa vyjadrenia svedka T. vôbec nejednalo o vecnú kritiku ale predseda žalovaného sa
žalobcovi vyhrážal. Súd prvej inštancie nepripustil výsluch svedka R. T., avšak žalobca nemohol tohto
svedka navrhnúť skôr, nakoľko k diskriminačnému konaniu žalovaného voči p. T. došlo až v marciroku 2015. Výsluchom tohto svedka sa dalo potvrdiť, že žalovaný chcel zabrániť všetkým, ktorí si
uplatňovali svoje právo združovať sa, vo výkone tohto práva. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd doplnil
dokazovanie výsluchom svedka R. T. a následne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe

v plnom rozsahu vyhovie alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal.

6. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomne žalovaný prostredníctvom jeho splnomocnenca.
Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne aj právne správny a riadne odôvodnený, pričom
prvoinštančný súd úplne zistil skutkový stav veci a riadne sa vysporiadal so všetkými argumentmi a
dôkazmi predloženými žalobcom a neexistuje žiaden dôvod na zrušenie, či zmenu výroku predmetného
rozsudku. Žalobca mal už v prvoinštančnom konaní problém naformulovať a ustáliť žalobný petit
a uviesť konkrétne zásahy žalovaného do jeho osobnostných práv, ktoré mali byť neoprávnené.

V odvolacom konaní už nie je možné rozširovať žalobný petit a ani označovať ďalšie zásahy. V
odvolacom konaní možno posúdiť len rozhodnutie prvoinštančného súdu o zásahu, ktorý bol predmetom
žaloby. Predmetom žaloby bolo disciplinárne opatrenie uložené žalobcovi rozhodnutím žalovanej zo
dňa 1.7.2013 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa 13.9.2013. Preto aj prvoinštančný súd
rozhodoval najmä o tomto zásahu. Zároveň však prvoinštančný súd posúdil aj ostatné žalobcom

uvádzané zásahy a dospel k záveru, že ani tieto neboli oprávnené, resp. nemohli spôsobiť žalobcovi
ujmu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca porušil svoje povinnosti a porušil zákonný zákaz
v zmysle príslušných právnych predpisov a predpisov SRZ. Žalovaný bol nielen oprávnený, ale aj
povinný sankcionovať žalobcu, a to aj urobil, pričom konal a rozhodoval prostredníctvom kompetentných
orgánov, zvolených a ustanovených v zmysle príslušných predpisov. Žalobca sa domáhal a domáha

uloženia miernejšej sankcie za jeho porušenie zákonného zákazu. Domáhal sa však uloženia sankcie
(verejného pokarhania), ktorá mu nemohla byť sama o sebe uložená, keďže tomu bránilo a bráni znenie
Disciplinárneho poriadku SRZ. Žalobca nespochybňuje, že porušil § 12 písm. d) zákona o rybárstve,
ale tvrdí, že sankcia neudelenia povolenia na dobu 1 roka predstavovala neoprávnený zásah do jeho
osobnostného práva, lebo bola neprimeraná. Neoprávnený zásah by sankcia predstavovala, ak by bola

uložená v rozpore s príslušnými predpismi. Súd nie je oprávnený vstupovať do diskrečnej právomoci
orgánov záujmovej samosprávy, nie je oprávnený posudzovať primeranosť či neprimeranosť sankcie za
každých okolností, ale len vtedy, ak by bola sankcia nezákonná, resp. predstavovala neoprávnený zásah
do práv žalobcu. Sankcia uložená žalobcovi bola a je príslušnými predpismi dovolená, bola udelená
kompetentnými orgánmi v rámci ich diskrečnej právomoci, bola udelená na spodnej hranici možnej

sankcie, pričom porušenia zákonného zákazu sa žalobca dopustil v čase výnimky zo všeobecného
zákazu lovu a teda v čase blízkom času zvýšenej ochrany rýb, čo by odôvodňovalo aj podstatne
prísnejšiu sankciu. Záver prvoinštančného súdu, že ak je rozhodnutie Prezídia SRZ platné, nesvedčí
to o tom, že by sankcia udelená žalovaným žalobcovi predstavovala neoprávnený zásah do práv
žalobcu, je vzhľadom na ustanovenia príslušných právnych predpisov, samosprávnych predpisov na

úseku rybárstva a súvisiacu judikatúru nespochybniteľný. V odvolaní žalobca spochybňuje závery
prvoinštančného súdu len nedôvodnou, neopodstatnenou a neprípustnou analógiou s trestnoprávnym
konaním a špecifickým ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý na prejednávanú
vec nemožno aplikovať. Žalobca v odvolaní namieta, že bol potrestaný dvakrát za jeden priestupok,
a to neudelením poverenia na dobu 1 roka a ešte aj verejným pokarhaním. Žalobcovi bola sankcia

nevydania povolenia na dobu 1 roka skrátená a zvyšná doba nevydania povolenia bola nahradená
verejným pokarhaním. Žalobca však nepostavil žalobný petit na tom, že by bol verejne pokarhaný, túto
sankciu neoznačil v žalobe za neoprávnený zásah do jeho práv a neodvodil z nej svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. V odvolaní už nemôže rozširovať svoju žalobu a meniť svoj žalobný návrh. Žalobca
zneužíva fakt, že spolu s početnou skupinou ďalších osôb usilujú o odobratie časti revíru žalovaného

na to, aby dosiahol pre seba neprimerané výhody a beztrestnosť za porušenie predpisov na úseku
rybárstva, ktorých sa dopustil. Keby aj žalovaný mal motív sankcionovať žalobcu za jeho iné konanie,
než za aké mu sankciu udelil, neznamená to, že by sankcia udelená žalobcovi za jeho konanie, ktoré je
porušením zákonnej povinnosti, bol automaticky neprimeraná, či diskriminačná.
Tvrdenia žalobcu o „pomste“ a „diskriminácii“ vyvracajú nasledovné fakty: neexistuje žiadna osoba, s

ktorou by žalovaný v porovnateľnej situácii zaobchádzal inak, ako so žalobcom, sankcia bola žalobcovi
udelená kolektívnym orgánom (ak by malo ísť o „pomstu“, či „diskrimináciu“, musel by sa tento motív
preukázať u týchto fyzických osôb, resp. u väčšiny z nich, ktorá prijala rozhodnutie o udelení sankcie
pre žalobcu). Žalobca neoznačil žiadne dôkazy a neexistujú žiadne indície, ktorými by bolo možnépreukázať tvrdenia žalobcu o jeho „diskriminácii“, či „pomste“, zo strany žalovaného, ide tu len o účelové
a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné
dôvodne usudzovať, že vo vzťahu k nemu došlo zo strany žalovanej k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania, preto nedôvodne namieta, že prvoinštančný súd sa otázkou diskriminácie nezaoberal
a neuplatnil opačné dôkazné bremeno. Žalobca neoznačil dôvod, z ktorého je diskriminácia zakázaná,
neoznačil diskriminačné konanie, ktoré mal voči nemu žalovaný uplatniť. Žalovaný dôrazne popiera, že
by sa takéhoto konania dopustil.
Z vyjadrenia svedkov a z celkového priebehu konania je zrejmé, že predstavitelia žalovaného sú si

plne vedomí svojich kompetencií a oprávnení, že sú síce proti zmenšeniu revíru žalovanej, ale vedia,
že nemajú vplyv na túto otázku. V danej veci nie je vôbec žalobca tým „slabším“, naopak je tým,
kto dlhodobo cielene vytvára tlak na žalovaného a jeho štruktúry, sústavne diskredituje žalovaného
a jeho funkcionárov, zastrašuje podanou žalobou. Čo sa týka publicity na seredonline.sk nesúhlasí
žalovaný s tým, že by bolo dôvodné predpokladať, že žalovaný je iniciátorom príslušných diskusií, skôr
sa javí, že to môže byť žalobca, kto danú diskusiu inicioval a živil svojimi príspevkami. Väčšina tam

diskutujúcich sú anonymné osoby. Výsluch svedka R. T. navrhol žalobca neskoro a vykonanie tohto
výsluchubypredstavovaloajporušeniezásadyhospodárnostikonaniaaniejeprerozhodnutiepotrebné.
Pre posúdenie veci a rozhodnutie o žalobe je irelevantné to, o čom mohol a mal podľa žaloby svedčiť R.
T., keďže ním tvrdené okolnosti mali podľa samotnej žaloby nastať až viac ako rok po tom, kedy došlo
k namietaným zásahom. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne

správny potvrdil.

7. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa vyjadril písomne žalobca. K vyjadreniu žalobca
pripojil Zápisnicu z výročnej členskej schôdze Mestskej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu
v Seredi zo dňa 27.2.2016, článok - Vážení športoví rybári s fotografiami, Výpis z uznesenia Rady

Slovenského rybárskeho zväzu zo dňa 29.4.2014. Vo vyjadrení uviedol, že zo strany žalovaného ide o
diskrimináciu žalobcu za to, že sa angažoval na vytváraní samostatnej rybárskej organizácie v Dolnej
Strede. Namiesto toho, aby si žalovaný plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o rybárstve,
nechal uhynúť veľké množstvo rýb v roku 2014 pri poklese hladiny rieky Váh. O uvedenej skutočnosti
informoval aj p. T. na výročnej členskej schôdzi MsO SRZ Sereď, kde sa zúčastneným záchrannej

akcie neformálne poďakoval predseda MsO SRZ Sereď za záchranu rýb. Žalobca nie je pytliak, len
zachraňoval ryby v mimoriadnej situácii a suploval činnosť žalovaného, ktorý si odmietol splniť svoju
zákonnú povinnosť. Podieľa sa na snahe vytvoriť miestnu rybársku organizáciu v Dolnej Strede a za
to bol potrestaný.

8. K doručenému vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa vyjadril písomne žalovaný
prostredníctvom jeho splnomocnenca. Vo vyjadrení uviedol, že tvrdenia uvádzané v podaní žalobcu,
ako aj predložené dôkazy, sú irelevantné pre prejednávanú vec, boli predmetom prejednania už na
prvoinštančnom súde. Nové tvrdenia žalobcu v predmetnom podaní nie sú pre vec relevantné, keďže
nepredstavujú konanie a ani nesúvisia s konaním žalovaného, ktoré malo podľa žaloby predstavovať

neoprávnený zásah do práv žalobcu. Žalovaný zotrváva na všetkých jeho doterajších vyjadreniach.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne §

362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutievydané(§201včasepodaniaodvolaniaúčinnéhoObčianskehosúdnehoporiadku,aktuálne
§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne§365Civilnéhosporovéhoporiadku)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c), d), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutérozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom

viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať

úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Predmetom konania (po pripustení zmien žaloby a čiastočnom zastavení konania) je požiadavka
žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému na najbližšej členskej schôdzi žalovaného verejne sa
mu ospravedlniť prečítaním ihneď po zahájení členskej schôdze ospravedlnenia v znení: „Mestská

organizácia Slovenského rybárskeho zväzu Sereď sa ospravedlňuje X. O., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
X. M.. XXX za to, že dňa 1.7.2013 vydala voči menovanému disciplinárne rozhodnutie, ktorým v
spojení s rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 13.9.2013 protiprávne uložila disciplinárne opatrenie
- nevydanie povolenia na rybolov na jeden rok.“ a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je

predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a či právne správne posúdil uplatnený nárok žalobcu.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

14. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

15. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Ochrana osobnosti je v Občianskom zákonníku upravená v ustanoveniach § 11 až 16. Jej obsahom
je právo fyzickej osoby najmä na ochranu života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti
ako aj na ochranu súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy. Zákonnými prostriedkami

ochrany osobnostných práv je súdna ochrana prostredníctvom negatórnej žaloby, reštitučnej žaloby
a satisfakčnej žaloby. Podľa precedensov sa možno domáhať ochrany na súde aj inými žalobami.
Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka, o ktoré žalobca opiera svoj právny nárok, poskytuje ochranu
len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu
tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a tak ohrozujú jeho postavenie

v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti občana, ktorý je v rozpore s
objektívnym právom, t. j. s právnymi predpismi. Neoprávnenosť každého zásahu, teda aj zásahu do
osobnosti občana sa posudzuje z hľadiska objektívneho. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo do
zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v porušení alebo v ohrozeníosobnosti človeka, zaťažuje dotknutého občana. Na proti tomu na pôvodcovi takto charakterizovaného
zásahu je aby preukázal, že k zásahu došlo v súlade s právom a že existovala niektorá z okolností,
ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje

v prípade závažnejšieho porušenia práva na ochranu osobnosti (v tomto prípade zdravia, občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, ako aj mena). Pritom aj pravdivé tvrdenia v určitých prípadoch môžu neoprávnene
zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, najmä pokiaľ ide o občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, či
súkromie. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych
následkovzásahuprotitomutochránenémustatku,alepostačí,žezásahbolobjektívnespôsobilýnarušiť

alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.

17. Z odvolania žalobcu nevyplýva nič, čím by bola aspoň spochybnená (nieto ešte vyvrátená) vecná
správnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu k obom čiastkovým požiadavkám žaloby (teda ako v časti
požiadavky na verejné ospravedlnenie žalovaného žalobcovi, ako aj v časti požiadavky na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch).

18. V prvom rade žalovaný namietal uloženie neprimeranej sankcie zo strany žalovaného spočívajúcej
v nevydaní povolenia na rybolov na dobu 1 roka rozhodnutím Disciplinárnej komisie MsO Sereď sp.
zn. 3/2013 zo dňa 1.7.2013 (ďalej aj „rozhodnutie disciplinárnej komisie“), potvrdené rozhodnutím
odvolacieho orgánu Výboru MsO SRZ Sereď sp. zn. 3/2013 zo dňa 13.9.2013 (ďalej aj „rozhodnutie

odvolacieho orgánu“), ktoré rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo zmenené rozhodnutím dovolacieho
orgánu Prezídiom Rady Slovenského rybárskeho zväzu sp. zn. DP-5/13 zo dňa 7.12.2013 (ďalej aj
„rozhodnutie dovolacieho orgánu“) tak, že žalobcovi bolo uložené disciplinárne opatrenie - verejné
pokarhanie na členskej schôdzi. Žalobca mal za to, že disciplinárna sankcia zo strany žalovaného bola
zjavne neprimeraná v tom, že za formálne nedostatky záznamu o love nespôsobujúcej žiadnu škodu sa

uložila jedna z najprísnejších sankcií a tento zásah bol v rozpore so zákonom, pričom žalovaný potrestal
žalobcu za to, že sa chcel združovať a odčleniť sa od neho.

19. Slovenský rybársky zväz ako orgán verejnej správy je orgánom záujmovej samosprávy. Podľa
§ 1 bod. 1 veta prvá Stanov Slovenského rybárskeho zväzu (ďalej aj „Stanovy SRZ“) je Slovenský

rybársky zväz združením občanov v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a
podľa § 1 bod 2. veta prvá Stanov SRZ Slovenský rybársky zväz a jeho organizačná zložka sú
právnickými osobami. Rozhodnutie disciplinárnej komisie, od ktorého nezákonnosti spočívajúcej v
uloženízjavneneprimeranejsankcieodvodzuježalobcasvojnárok,bolovydanévtrámcitrojinštančného
disciplinárneho konania, pričom rozhodnutia disciplinárnych orgánov majú charakter individuálneho

správneho aktu v rámci správneho trestania, ktoré svojim výrokom zasahujú do práv a povinností
žalobcu a podliehajú prieskumu v správnom súdnictve. Žalobca však žalobu na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia dovolacieho orgánu (v nadväznosti na to aj rozhodnutia disciplinárnej komisie a rozhodnutia
odvolacieho orgánu) nepodal, a preto jeho námietky ohľadne vykonania kontroly rybárskou strážou
(odňatie povolenia na rybolov v rozpore so zákonom, nevydanie záznamu o odňatí povolenia na rybolov

žalobcovi, neodovzdanie žalobcovho povolenia na rybolov policajnému zboru) nie sú opodstatnené
vychádzajúczozásady,žesúdyvobčianskomsúdnomkonaní(od1.7.2016vcivilnomsporovomkonaní)
nie sú oprávnené skúmať platnosť alebo zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vrátane postupu mu
predchádzajúceho.

20. Bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že žalobca konal v rozpore so zákonom, a to
ustanovením § 12 písm. d) zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve, keď dňa 15.5.2013 začal lov bez
zapísaniadátumuamiestalovuaskončillovbezzapísaniapočtuahmotnostiulovenýchrýbdozáznamu.
Za spáchanie tohto disciplinárneho previnenia - porušenie zákonných ustanovení bolo žalobcovi
rozhodnutím disciplinárnej komisie uložené disciplinárne opatrenie v podobe odňatia povolenia

na rybolov na dobu 1 roka, ktoré rozhodnutie disciplinárnej komisie bolo potvrdené rozhodnutím
odvolacieho orgánu. Disciplinárne opatrenie bolo žalobcovi uložené v zmysle § 4 bod 2. písm. c)
Disciplinárneho poriadku Slovenského rybárskeho zväzu účinného od 1.1.2008 (ďalej aj „Disciplinárny
poriadok“), pričom podľa jeho Prílohy č. 3, čl. II., bodu 3 za začatie lovu bez zapísania dátumu a miesta
lovu a ukončenie lovu bez zapísania počtu a hmotností ulovených rýb ukladá disciplinárne opatrenie a)

peňažná pokuta 33 až 166 eur, b) nevydanie povolenia až na dobu 3 rokov. Disciplinárny poriadok ako
interný predpis občianskeho združenia je prejavom výkonu záujmovej samosprávy, výrazom oprávnenia
subjektu záujmovej samosprávy (Slovenského rybárskeho zväzu) vydávať prostredníctvom svojich
orgánov vlastné pravidlá sa správania a tým regulovať záležitosti, ktoré podľa zákona patria dojeho samosprávnej pôsobnosť. Žalovaný ako subjekt záujmovej samosprávy predstavuje organizačnú
jednotku, ktorá má svoj vecný a personálny substrát, na svoje riadne fungovanie potrebuje mať
ustanovenézáväznépravidlásprávania,ktoréslúžiajehovnútornémuchoduafungovania.Tietopravidla

zakotvuje vo svojich vnútorných predpisov. Záväznosť vnútorného predpisu vyplýva z jeho podstaty
a účelu vydania. Disciplinárny poriadok je tak vnútrozväzovou normou a je záväzný pre všetkých
jeho členov, teda aj žalobcu. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v
konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí
orgánu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva,

alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť teda z pohľadu ochrany poskytovanej ustanoveniami §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka považovaná za exces, ktorý by znamenal neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby. Disciplinárne konanie, ktoré opakovane napáda žalobca, bolo začaté v súlade
s Disciplinárnym poriadkom, v ktorom konaní bolo vydané Disciplinárnym poriadkom predpokladané
rozhodnutie, a preto jeho vydanie nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu. Takýto
zásah konajúceho orgánu záujmovej samosprávy do osobnostných práv je právom dovolený a na tomto

závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že disciplinárne opatrenie uložené rozhodnutím disciplinárnej
komisie bolo zmenené rozhodnutím dovolacieho orgánu.

21. Niet pochybností o tom, že žalobca porušil svoju právnu povinnosť, keď začal lov bez zapísania
dátumu a miesta lovu a skončil lov bez zapísania počtu a hmotnosti ulovených rýb do záznamu (§ 12

písm. d) zákona č. 139/2002 Z. z. o rybolove) a bagatelizovanie tohto porušenia zo strany žalobcu
na formálne nedostatky záznamu o love nespôsobujúce žiadnu škodu, je nenáležité. Sankcia uložená
žalobcovi bola udelená kompetentnými orgánmi ustanovenými v zmysle príslušných predpisov v rámci
ich diskrečnej právomoci, pričom súd nie je oprávnený posudzovať primeranosť, či neprimeranosť
sankcie za každých okolností, ale len vtedy, ak by bola sankcia nezákonná, resp. predstavovala

neoprávnený zásah do práv žalobcu. Potom ani odvolacia námietka žalobcu, že bol potrestaný dvakrát,
a to neudelením poverenia na rybolov po dobu 1 roka a naviac aj verejným pokarhaním, nie je
opodstatnená, keďže pôvodne udelené disciplinárne opatrenie uložené rozhodnutím disciplinárnej
komisie bolo zmenené rozhodnutím odvolacieho orgánu, čo prakticky znamená, že pôvodná sankcia
spočívajúca v neudelení povolenia na rybolov na dobu 1 roka bola skrátená a nahradená verejným

pokarhaním. Rovnako je potrebné uviesť, že disciplinárne opatrenie bolo uložené žalobcovi kolektívnym
orgánom a ak by malo ísť podľa tvrdení žalobcu o pomstu, či diskrimináciu, motív by žalobca musel
preukázaťutýchtofyzickýchosôb,ktoréakočlenoviakolektívnehoorgánužalovanéhoprijalirozhodnutie
o udelení disciplinárneho opatrenia žalobcovi, čo sa nestalo. Žalobca totiž nepredložil, ani neoznačil,
žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia o pomste, či diskriminácii, zo strany žalovaného a

ním uvádzaný dôvodný predpoklad o neoprávnenom zásahu žalovaného do jeho práv uložením sankcie
nevydaním povolenia na rybolov po dobu 1 roka motivovaný zamedzením mu vytvorenia občianskeho
združenia nie je ničím podložený, resp. preukázaný. Subjektívny názor žalobcu na pomstu voči jeho
osobe, či diskrimináciu jeho osoby, nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť
k diskriminačnému postupu.

22. Vo vzťahu k žalobcom namietanému konaniu člena rybárskej stráže považuje odvolací súd za
potrebné ešte uviesť, že rybárska stráž má legislatívny základ v zákone č. 139/2002 Z. z. o rybárstve.
Rybárska stráž zabezpečuje ochranu výkonu rybárskeho práva v rybárskych revíroch. Rybársku stráž na
návrh užívateľa rybárskeho revíru ustanovuje a odvoláva obvodný úrad životného prostredia, v obvode

ktorého má užívateľ sídlo alebo trvalý pobyt, pričom členovia rybárskej stráže sú verejní činitelia a
sú oprávnení konať len v medziach zákona o rybárstve a rešpektovať pri tom všetky platné predpisy.
Vzhľadom na skutočnosť, že užívateľ nie je s členom rybárskej stráže v pracovnom pomere alebo inom
obdobnom pracovno-právnom vzťahu, nie je nemožné určiť zodpovednosť užívateľa za konanie člena
rybárskej stráže, resp. za škodu, či akúkoľvek inú ujmu, spôsobenú členmi rybárskej stráže vzniknutú

pri plnení úloh podľa tohto zákona.

23.Žalobcatiežtvrdil,ženačlenskomzasadnutížalovanéhodňa22.4.2013samupredsedažalovaného
vyhrážal a zastrašoval ho, aj ostatných rybárov, ktorí chceli vytvoriť vlastnú organizáciu v rámci
Slovenskéhorybárskehozväzu.Zásahdoprávanaochranuosobnostimôžebyťspôsobenýmilentakými

skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach
ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne (hanlivo). Difamačné tvrdenia treba posúdiť nielen
podľa použitých výrazov a formulácii, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti a
okolnosti, za ktorých došlo k predmetnému tvrdeniu. Z okolností prípadu je zrejmé, že žalobca (mimoiných) mal záujem vytvoriť novú Miestu organizáciu SRZ Dolná Streda a na výbor žalovaného bol
predvolaný na prešetrenie dôvodného podozrenia porušenia § 3 Disciplinárneho poriadku Slovenského
rybárskeho zväzu. Je nesporné, že medzi stranami sú dlhodobejšie vzájomné spory a konflikty, kriticky

sa vyjadrujú obe strany navzájom na adresu druhej strany, podľa tvrdení žalovaného sám žalobca
opakovane podáva trestné oznámenia a sťažnosti na žalovaného a jeho predstaviteľov. Na výbore
žalovaného bola napätá situácia, došlo tam k ostrej výmene názorov medzi členmi výboru žalovaného
a žalobcom. S ohľadom na okolnosti celého prejednávaného prípadu, pokiaľ aj odzneli z úst niektorých
členov výboru žalovaného expresívnejšie výrazy, ich primárnym cieľom nebolo znevážiť, či uraziť

(tzv. intenzívny exces) žalobcu, teda nejednalo sa o kritiku spôsobilú zasiahnuť do práva na ochranu
osobnosti žalobcu, teda nejednalo sa o zásah, ktorý by v tomto konkrétnom prípade presiahol určitú
prípustnú mieru.

24. Žalobca ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané žalovaným priame
vyvolanie ohovárania žalobcu na verejnosti, či už na internete (konkrétne sa jedná o diskusiu na portáli

D.) alebo v rybárskych kruhoch, pričom podľa žalobcu je dôvodné predpokladať, že práve žalovaný bol
toho iniciátorom, keďže už na členskej schôdzi dňa 22.4.2013 došlo k ostrej konfrontácii žalobcu, svedka
p. T. s členmi výboru žalovaného prítomnými na schôdzi.

25. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v preskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana

má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v
podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Aby strana
mohla splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.
Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní

neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy
neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu nečinnosti strany,
ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú, alebo preto, že
takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

26. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca

bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na chránených osobnostných práva; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy,
musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva
dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva
na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva

chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení
všetkých okolností konkrétneho prípadu. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať,
že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.

27. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je,
aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany
osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do
osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol

oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného. Práve v súdenom spore išlo
i podľa názoru odvolacieho súdu (zhodne so súdom prvej inštancie) o situáciu, že v prejednávanej
veci nebolo, v súlade s konštrukciu súdneho konania ako konania dôkazného, bezpečne preukázaným
(teda spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti) zásahy žalovaného do práva na ochranu osobnosti
žalobcu spočívajúce v iniciácii ohovárania žalobcu na verejnosti. To platilo za situácie, keď skutkovým

základom, na ktorom boli požiadavky žaloby postavené, tu boli výlučne tvrdenia žalobcu. Väčšina
príspevkov na internetovej diskusii bola totiž anonymná, žalovaný v internetovej diskusii nezverejňoval
prostredníctvom orgánov, resp. osôb, oprávnených konať v jeho mene, žiadne príspevky do internetovej
diskusie. Pokiaľ ide o ohováranie žalobcu v rybárskych kruhoch, žalobca neuniesol ani len bremenotvrdenia, keď nešpecifikoval, kedy, kým (ktorou konkrétnou osobou oprávnenou konať za žalovaného) a
akým spôsobom malo dôjsť k rozšíreniu difamačných výrokoch o žalobcovi. Pre záver o existencii týchto
zásahov, resp. o vyvolaní ohovárania žalobcu žalovaným na verejnosti, neexistoval žiaden relevantný

podklad, keďže nebolo preukázané, že žalovaný je autorom, či pôvodcom, difamačných výrokov, ktoré
mali neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a voči ktorým sa domáha týmto konaním
ochrany.Taktovšakmuselobyťzrejmé,žepožiadavkazožalobynapriznanienemajetkovejujmyizatoto
ničím nepreukázané čiastkové konanie nemohla bez preukázania existencie neoprávneného zásahu
obstáť.

28. Ak by aj bolo v súdenej veci preukázané (napr. výsluchom navrhnutých svedkov), že nepravdivé
údaje, resp. difamačné výroky, o žalobcovi šíril na internete (web stránke seredonline.sk) hospodár
žalovaného, zodpovedal by za zásah do osobnostných práv sám hospodár ako fyzická osoba, nie
žalovaný, keďže hospodár nie je osobou oprávnenou konať za žalovaného, jeho účasť na verejnej
internetovej diskusii z hľadiska miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činností nebola robená

v rámci poverení vymedzenej činnosti a poskytovanie akýchkoľvek tvrdení (aj difamačných) o iných
fyzických osobách, resp. o členoch SRZ, nespadá do rámca vymedzených činností žalovaného.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu tiež neohla obstáť požiadavka na poskytnutie zadosťučinenia v
peňažnej forme (teda na náhradu nejatkovej ujmy v peniazoch) za nevydanie povolenia na rybolov za

obdobie od 7.1.2014 do 16.1.2014 napriek existencii rozhodnutia dovolacieho orgánu.

30. Nielen jazykovým, ale i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka totiž nevyhnutne je treba dospieť k tomu, že primárne účelu nápravy zásahov do práva
na ochranu osobnosti slúži forma nemateriálnej satisfakcie a len podporne zákon uvažuje i o

možnosti inej formy zadosťučinenia, teda i satisfakcie materiálnej (náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch). Nevyhnutnou podmienkou aj materiálnej satisfakcie je však nielen nedostatočnosť do
úvahy prichádzajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ust.
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale aj viazanosť prípadného uplatnenia v žalobe a tiež priznania
(následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy) na aspoň niektorú

z foriem satisfakcie morálnej. To treba vyvodiť nielen z použitia obrat „tiež“ v ustanovení zákona
majúcom sa tu použiť, ale aj z primárnej konštrukcie príslušného práva majúceho sa tu chrániť práve
ako práva osobnostného, teda práva nehmotnej povahy zásadne nemerateľného všeobecným trhovým
ekvivalentom predstavovaným peniazmi. Hoci totiž nemôže byť pochýb o tom, že dať porušovateľovi
práva na ochranu osobnosti možnosť pocítiť nepríjemnosť dopadov pre osobu zásahom dotknutú

(žalobcu) i ujmou v majetkovej sfére (v podobe povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu)
je osobitne dosť účinné, nemožno pripustiť, aby sa v konkrétnej situácii mohlo odstránenie následkov
porušenia práva na ochranu osobnosti udiať výlučne v rovine finančného odškodnenia ujmy. Opačný
názor by bol pritom nielen pokusom o zadefinovanie ceny cti a ďalších atribútov osobnosti fyzickej
osoby, ale často zvlášť v prípade tzv. tlačových deliktov aj možným prostriedkom pre faktickú likvidáciu

porušovateľa práva na ochranu osobnosti a tým aj k faktickému potlačeniu iných Ústavou zaručených
práv (sloboda prejavu, právo na informácie). V tomto prípade pritom nejde len o nepodložený názor
odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy i za pomoci prameňov, z ktorých táto vychádza
(historický výklad), nakoľko na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola založená i úprava nárokov v
súvislosti s ujmami na cti podľa československého občianskeho práva až do nadobudnutia účinnosti

Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb..

31. Ak preto v prejednávanej veci žalobca žalobou nepožadoval za zásah do jeho osobnosti nevydaním
žalovaným povolenia na rybolov za obdobie od 7.1.2014 do 16.1.2014 žiadnu z akceptovateľných
foriem morálnej satisfakcie, uplatnením záverov zhora (a aj použitím argumentácie od menšieho k

väčšiemu) muselo byť vylúčené, aby sa dalo uspieť za opísaného stavu vecí v skutočnosti samostatne
s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za toto konanie žalovaného.

32. Uvedené v predchádzajúcom bode by tak platilo aj pre prípad, že by žalobca preukázal (čo sa
nestalo) zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu konaním spočívajúcom v osočovaní a ohováraní

žalobcu prostredníctvom štatutárov žalovaného (na zasadnutí výboru žalovaného dňa 22.4.2013, na
web stránke M., v komunite rybárov).33. Napokon za nedôvodné považoval odvolací súd tvrdenie žalobcu, že zamietnutím návrhu na
vykonanie výsluchom svedka R. T. došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu zo strany súdu prvej
inštancie. Navrhovaný výsluch by totiž nebol pre posúdenie veci rozhodujúci, keďže podľa zdôvodnenia

samotného žalobcu sa navrhovaný svedok nemal vyjadrovať k skutočnostiam týkajúcich sa tvrdených
neoprávnených zásahov žalovaného do osobnostných práv žalobcu, ku ktorým malo dôjsť v období
od apríla 2013 po dobu zhruba 1 roka, ale konania žalovaného vo vzťahu k navrhovanému svedkovi
spočívajúceho v nevydaní povolenia na rybolov na rok 2015, t. j. po podaní žaloby. Vykonanie tohto
žalobcom navrhnutého dôkazu by nemalo pre posúdenie veci zásadný význam. Zamietnutie žalobcovho

návrhu na vykonanie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie preto považuje odvolací súd za vecne
správne a logické. Odvolací súd (zhodne ako súd prvej inštancie) mal za to, že na základe dôkazov,
ktoré boli v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový
stav veci a bolo možné posúdiť dôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov.

34.Podľa§132Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhovčasevydanianapadnutéhorozsudkudôkazy

súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (akt.
podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo).

35. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
vydania napadnutého rozsudku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa

teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

36. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia

dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase vydania
napadnutého rozsudku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V
posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne
zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil.
Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by

nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

37. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132
Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, podľa ktorého súd

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu
v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

38. Vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie za podstatné považuje
odvolací súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010,
sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

39. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v
názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam
a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Treba zdôrazniť, že k procesným právam stranám nepatrí, ako sa žalobca mylne domnieva, aby

bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie strane (§ 120 ods. l Občianskeho súdneho poriadku
účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná a toto rozhodnutie primerané zdôvodní (napr. preto,
že sú pre vec nevýznamné, resp. irelevantné - čo je aj prejednávaný prípad), nemôže to byť považované

za postup odnímajúci strane možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke žalobcu treba uviesť, že
súd prvej inštancie nepochybil, ak zamietol návrh žalobcu na vykonanie dôkazu, ktorý nebol spôsobilý
priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.

40. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nevykonaní dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich

skutočností je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu
zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť
alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne
uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred
súdom prvej inštancie (aktuálne § 185 Civilného sporového poriadku). Ide o povinnosť tej zo strán,

ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané, rozhoduje vždy súd. Toto procesné oprávnenie žalobca v danej veci využil (hoci jeho návrh na
výsluch svedka bol zamietnutý), preto mu nemohlo byť ani postupom súdu prvej inštancie odňaté. Súd
prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať
dôkazy, ktoré mu Občiansky súdny poriadok účinný v čase konania pred súdom prvej inštancie priznával.

Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevypočul ním navrhnutého svedka je taktiež
neopodstatnená.

41. Žalobca tiež namietal, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

42. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k záveru, že podmienky
pre poskytnutie ochrany žalobcovi v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka neboli
naplnené, pričom bezpečne zistený skutkový stav bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávnepravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná
opodstatnenosť žaloby tak v časti požiadavky na verejné ospravedlnenie žalovaného žalobcovi, ako
aj v časti požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie správne právne

vec posúdil.

43. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

44. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

45. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol,
rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku vo veci samej, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého),

potvrdil.

46. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).