Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/29/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116208152
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116208152.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu Q.. Q. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Y. XXX/X, B., proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky so sídlom Štúrova 2, Bratislava, resp. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Župné námestie 13, o náhradu škody 298.000 €, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28. 09. 2016 č. k. 8C/123/2016 - 103, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/123/2016 - 103 zo dňa 28. 09. 2016 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zamietol žalobu voči žalovanému
1/ označenému ako Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky,

druhým výrokom zamietol žalobu voči žalovanému 2/ označenému Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ďalšími dvoma výrokmi rozhodol tak, že žalovanému
1/, ako aj žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Okresný súd
rozhodoval o uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku vyčíslenej sumou 198.000 € a
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 € spolu s príslušným úrokom z omeškania, a
to s poukazom na ust. zák. č. 514/2003 Z. z., keď uplatnená materiálna škoda v podobe ušlého zisku

a nemajetková ujma mali žalobcovi vzniknúť ako dôsledok nezákonného trestného stíhania žalobcu.
Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite bolo vznesené
obvinenie voči žalobcovi pre zločin marenia spravodlivosti, proti tomuto žalobca podal sťažnosť, ktorá
bola následne uznesením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky zamietnutá. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Súd prvej inštancie po vykonanom
dokazovaní považoval skutkový stav týkajúci sa trestného konania voči žalobcovi za nesporný a daný aj
zhodnýmitvrdeniamistrán,rovnakozapreukázanýoznačenýmilistinnýmidôkazmi-uznesenímPrezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred, oddelenie vyšetrovania v
Banská Bystrica sp. zn. ČVS: PPZ-9/BOK-S-2009 zo dňa 03. 09. 2009 o začatí trestného stíhania
žalobcu pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, uznesenie

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV Gv 15/09 zo dňa 23. 10. 2009 o zamietnutí
sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o začatí trestného stíhania, obžalobu Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 15/09 zo dňa 15. 11. 2010 na žalobcu, ako aj rozsudok
Okresného súdu Rožňava zo dňa 23. 11. 2012 sp. zn. 3T/161/2010 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 05. 2013 sp. zn. 6To/24/2013,
ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, ďalej uznesením Predsedníctva SAK Č. 4067/09 zo dňa

04. 12. 2009 o pozastavení výkonu advokácie a oznámenie Predsedníctva SAK Č. 95/2/2013 zo dňa25. 03. 2013 o zrušení tohto pozastavenia výkonu advokácie. Za sporné skutočnosti označil okolnosti
týkajúce sa vzniku škody, určenia
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, príčinnej

súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody a následným vznikom
zodpovednosti za spôsobenú škodu, ako aj okolnosti týkajúce sa určenia pasívnej
vecnej legitimácie žalovaných. Súd pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie zaujal názor, že
orgánom verejnej moci, ktorý je v tejto veci zodpovedný za škodu je žalovaný 1/, teda Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, ktorá koná v mene štátu, poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 289/2014 zo dňa 14. 10. 2015, podľa ktorého v prípade,
že prokurátor sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení zamietne a následne podá obžalobu
príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie generálnej prokuratúry konať za štát v následnom konaní
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie s poukazom na zistenie
z dôkazov v trestnom konaní vyjadril názor, že toto konanie bolo dôvodné, vrátane začatia trestného
stíhania a vznesenia obvinenia až po podanie obžaloby. Bolo v právomoci súdov Okresného súdu

Rožňava a Krajského súdu v Košiciach, ako vyhodnotia túto procesnú situáciu, krajský súd ju vyhodnotil
v prospech obžalovaného, čo okresný súd rešpektoval a obžalovaného oslobodil, pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Zdôraznil, že obžalovaný bol oslobodený
z dôvodu použitia zásady „in dubio pro reo"(teda v pochybnostiach v
prospech obžalovaného). Nemožno preto hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní, ktoré

by nezákonne stíhali obžalovaného. S poukazom na to súd nezistil dôvod, prečo by mali byť tieto
orgány zodpovedné za trestné stíhanie a mali by hradiť žalobcovi, či už náhradu škody, ušlý zisk alebo
nemajetkovú ujmu. Tiež poukázal na to, že žalovaní v tejto veci nerozhodli o pozastavení advokátskej
činnosti žalobcu, ale o tom rozhodla Slovenská
advokátska komora, pričom tak urobiť nemusela (podľa § 8 ods. 2 písm. b)

zákona č. 586/2003 Z. z. ). Súd prvej inštancie mal teda za to, že pokiaľ nesie zodpovednosť za, ako
tvrdí žalobca, roky príkoria spôsobené trestným stíhaním, sú to predovšetkým
svedkovia H. a S., ktorí oznámili žalobcu ako páchateľa trestného činu,
jeden z nich následne svoju výpoveď odvolal, čím ale zároveň sám spáchal trestný čin
krivej výpovede a krivého obvinenia. Paradoxne tento svedok, ktorý zmenil výpoveď, zapríčinil aj

žalobcovo oslobodenie. Svoj podiel má aj Slovenská advokátska komora, ktorá žalobcovi pozastavila
jeho advokátsku činnosť a zmarila mu výkon advokátskej činnosti, čím stratil klientov aj príjem, aj keď
taktiež postupovala v súlade so zákonom, ale jej rozhodnutie
priamo spôsobilo výpadok príjmu u žalobcu. V ďalšom súd prvej inštancie vytkol nedostatočné vyčíslenie
výšky škody a výšku ujmy. Pokiaľ ide o ujmu, táto nebola vôbec špecifikovaná a nebola ani preukázaná.

K procesnému postupu orgánov činných v trestnom konaní súd uviedol, že nezistil žalobcom namietané
pochybenia, napr. k tomu, že ho dané orgány nevypočuli pred vznesením obvinenia. Súd uviedol,
že takúto povinnosť dané orgány nemajú, osoba podozrivá zo spáchania trestného činu môže, ale
nemusí byť vopred vypočutá. Súd nezistil žiadne zásadné pochybenia, pre ktoré by obžaloba nemala
byť podaná. Nezistil podanie obžaloby v rozpore so znením § 234 až § 237 Trestného poriadku, a

keďže súd nezistil, že by žalovaný 1/ vydal nejaké nezákonné rozhodnutie alebo že by nesprávne úradne
postupoval, teda že by žalovaný v 1. rade porušil svoje povinnosti ako jeden z predpokladov naplnenia
vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu, neskúmal ďalšie predpoklady a žalobu voči žalovanému 1/
zamietol. Žalobu voči žalovanému 2/ zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a poukázal
na svoje odôvodnenie, v ktorom dospel k záveru, že pasívne legitimovaným je Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky, ktorá koná v mene štátu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a
úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie tvrdiac
nesprávne skutkové zistenia, ďalej tvrdiac, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že za
škodu zodpovedá žalovaný v 1. rade, teda Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Nesúhlasí
však s názorom, že orgány činné v trestnom konaní, teda polícia, vyšetrovať a prokurátor konali v
súlade so zákonom a ich právami a povinnosťami v zmysle Trestného poriadku. Súd prvej inštancie

považuje trestné konanie vedené proti žalobcovi za zákonné, na čom nič nemení ani skutočnosť, že
bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, preto nevidí dôvod na náhradu škody. Podľa názoru súdu
za škodu nesú zodpovednosť svedkovia H. a S., ako aj Slovenská advokátska komora. Podľa názoru
súdu nebol dostatočne vyčíslený nárok, teda škoda aj ujma. S týmito názormi súdu prvej inštanciežalobca nesúhlasí. Predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že rozsudkom okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý bol stíhaný. Takéto rozhodnutie je záväzné pre každého. V tejto súvislosti poukazuje

na svedectvo svedka V.J., ktorý klamal pri podaní trestného oznámenia a tiež vo svojich prvotných
výpovediach. Žalovanému 1/ bolo zrejmé, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice
I. sp. zn. 7T/10/2005 žalobca ako obhajca na základe plnej moci obhajoval V.J. za trestný čin lúpeže
už niekoľko rokov, ešte aj v čase, keď na neho podal trestné oznámenie. Šlo o väzobnú vec a ako
obhajca sa žalobca zúčastnil takmer vo všetkých úkonoch. Vyšetrovateľovi predložil plnomocenstvo zo

dňa 13. 05. 2008, ktorým ho V.J. splnomocnil obhajobou v jeho trestnej veci za vraždu P. N., teda v
trestnej veci, v ktorej mal podľa vyšetrovateľa ovplyvňovať V.J. na zmenu jeho výpovede. Žalovanému
1/ bolo teda zrejmé, že ide o privilégium advokáta a klienta, ktoré je nedotknuteľné. Nedotknuteľnosť
tohto privilégia nesmie porušiť nikto, nikdy a za nijakých okolností, a to ani štát. Pokiaľ teda došlo k
trestnému stíhaniu žalobcu preto, že ako advokát mal radiť klientovi, šlo by o taký precedens, ktorý
nemá obdobu nielen v Slovenskej republike, ale zrejme na celom svete. Poukazuje na to, že zo všetkých

dôkazov vykonaných v trestnom konaní bolo zrejmé, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené
zjavne bezdôvodne, pokračovalo sa v ňom, hoci ho bolo možné ukončiť skôr. Za nepravdivé označil
tvrdenie súdu prvej inštancie, že bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa zásady in dubio pro
reo. Oslobodený bol z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nespáchal. Poukazuje na to,
že obaja svedkovia, teda H. aj S. v tom čase spolupracovali s políciou a je zrejmé, že polícia ho

mienila odstaviť ako obhajcu v trestných veciach A. P., čo nakoniec potvrdil svedok H. v iných trestných
veciach. Nesúhlasí preto s názorom okresného súdu v tom, že zodpovednosť v tejto veci nesú svedkovia
H. a S., resp. Slovenská advokátska komora. Za škodu je jednoznačne zodpovedný žalovaný 1/.
Pokiaľ súd vytýka nedostatočné vyčíslenie nárokov, poukazuje žalobca na to, že žalovaný 1/ nenamietal
nesprávnosťuplatnenéhonárokuztituluušléhozisku,totonamietalažnapojednávaní.Žalobcapožiadal

súd o poskytnutie lehoty na preukázanie svojho tvrdenia. Pokiaľ ide o ujmu, tu žalovaný 1/ namietal iba
uplatnenú výšku, pokiaľ išlo o preukázanie tohto nároku, tiež požiadal súd na pojednávaní o poskytnutie
lehoty na preukázanie svojho tvrdenia. Namiesto toho súdu bez ďalšieho dokazovania uplatnené nároky
žalobcu zamietol. Na základe toho vyjadruje názor, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav neobstojí, pretože súd prípustné

ďalšie prostriedky procesného útoku a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vrátenia veci okresnému
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný konajúci vo veci Okresnou prokuratúrou Banská Bystrica považuje napadnutý rozsudok

za správny a zákonný, dôvody odvolania označil za nedôvodné. V plnom rozsahu odkázal na svoje
dovtedajšie tvrdenia.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Civilného sporového poriadku, ďalej CSP),
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s §

385 ods. 1 CSP a contrario. Odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 a 3 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Predovšetkým odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie zmätočnosť konania aj rozhodovania v
otázke žalovanej strany, konkrétne to, že súd prvej inštancie na strane žalovaného konal s dvoma

označenými žalovanými, keď za žalovaného 1/ považoval Slovenskú republiku, zastúpenú Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky a za žalovaného 2/ Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky. Voči obom takto označeným žalovaným žalobu zamietol a obom
žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že podľa § 73 CSP
na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Štát môže

v konaní vystupovať ako strana sporu, pretože je právnickou osobou a z procesného hľadiska má
teda procesnú subjektivitu aj procesnú spôsobilosť. Štát ako taký nemôže sám vystupovať v konaní,
a preto uvedené zákonné ustanovenie určuje, že za štát bude v konaní vystupovať ten konkrétny
štátny orgán alebo právnická osoba, ktorá nemá postavenie štátneho orgánu, ale oprávnenie konať
za štát jej vyplýva podľa osobitného predpisu. Je teda bez akýchkoľvek pochybností, že v tejto veci je

žalovaným Slovenská republika. Či už Generálna prokuratúra Slovenskej republiky alebo Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky sú štátne orgány, ktoré podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, konajú v mene štátu ( §
4 cit. zákona). Pokiaľ žalobca označil žalovaného spôsobom, že ako žalovaného 1/ označil Slovenskúrepubliku, v ktorej mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a za žalovaného 2/ opäť
Slovenskú republiku, v mene ktorej ale koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie buď žiadať, aby samotný žalobca označil konkrétny štátny orgán, ktorý

bude konať za štát, prípadne sám, keďže zistil, ktorý štátny orgán bol tým, ktorý v zmysle príslušnej
právnej úpravy (zák. č. 514/2003 Z. z. - § 4) v tejto veci za štát koná, určiť a konať na strane žalovaného
so Slovenskou republikou ako s procesnou stranou s tým, že ako orgán konajúci za štát mal označiť
toho, koho sám považoval za kompetentný v tomto smere (to znamená v danom prípade Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky). Túto zmätočnosť musí v konaní súd prvej inštancie napraviť tak, ako

vyplýva z predchádzajúceho odôvodnenia.

6. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby (v rozsudku odôvodnené zamietnutie voči „žalovanému v 1. rade")
odvolací súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom a jeho odôvodnením v tejto časti, ako aj s
odvolacími dôvodmi dospel k záveru o opodstatnenosti podaného odvolania. Odvolací súd považuje
za nesprávny záver súdu prvej inštancie v časti kde uvádza, že „to, že bol obžalovaný právoplatne

oslobodený automaticky neznamená, že celé konanie, ktoré mu predchádzalo bolo nezákonné. Naopak,
súdsapooboznámenístrestnýmspisomdomnieva,žekonaniebolodôvodné,vrátanezačatiatrestného
stíhania a vznesenia obvinenia až po podanie obžaloby. Bolo v právomoci súdov ako vyhodnotia
túto procesnú situáciu, pričom krajský súd ju vyhodnotil v prospech obžalovaného, čo okresný súd
rešpektoval a obžalovaného oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je

obžalovaný stíhaný. Tu je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný bol oslobodený z dôvodu použitia zásady
in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. ... Tu teda nemožno hovoriť o svojvôli
orgánov činných v trestnom konaní, ktorý by nezákonne stíhali obžalovaného". S poukazom na to nevidí
súd ani dôvod, prečo by mali byť tieto orgány zodpovedné za trestné stíhanie a mali by hradiť žalobcovi,
či už náhradu škody - ušlý zisk alebo nemajetkovú ujmu.

7. K tomuto názoru odvolací súd poukazuje napr. na ust. § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého zodpovednosť podľa ods. 1 (štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
nesprávnym úradným postupom) sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci zák. č. 514/2003 Z. z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, to znamená, že zo
strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,
resp. nedbalosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, tzv.

zodpovednosť za výsledok. Ústavným základom tejto zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Zo
spisu je zrejmé, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na základe oslobodzujúceho rozsudku
vydaného v trestnom konaní, ktorý nebol zrušený. Podľa konštantnej judikatúry súdov, napr. uznesenie

NS SR 4Cdo 183/2009 nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č.
514/2003 Z. z. . Obdobne aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 najvyšší súd uviedol : ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa
§ 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých
za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (teda bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Aj keď podľa
§ 6 ods. 1, veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. jedným zo základných kritérií je zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli zmysel právnej úpravy
zodpovednosti za škodu, ktorému zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009). Judikatúra
teda dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú začatím a vedením
trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy

zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tiež Ústavný súd Slovenskej republiky
v Náleze IV. ÚS 159/2012 uviedol k ústavne konformnému výkladu zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov : „k
popretiu podstaty a zmyslu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dochádzatakým výkladom ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa vyžaduje,
aby zrušujúce rozhodnutie súdu vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne

konštatovalo nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku alebo v odôvodnení),
ak na takéto konštatovanie nedávajú procesné pravidlá občianskeho súdneho konania tomuto súdu
žiadny priestor a ak sa má v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. takéto posúdenie uskutočniť na základe
zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu".

8.Ďalejodvolacísúdkodôvodneniunapadnutéhorozsudkuvods.21.upozorňuje,ževkonaníonáhradu
nemajetkovejujmyspôsobenejvedenímtrestnéhostíhanianemôžesúdprihodnotenídôvodov,prektoré
došlo k jeho zastaveniu alebo k zbaveniu obžaloby posudzovať vinu poškodenej osoby, ani vychádzať
z úvah, podľa ktorých rozsudok súdu v trestnom konaní naznačuje určité pochybnosti o spáchanom
skutku a predovšetkým o tom, či ho spáchala osoba následne zbavená obžaloby (pozri rozhodnutie NS
ČR 30Cdo 4280/2011 R 41/2013). Odvolací súd teda uzatvára, že v danom prípade treba vychádzať

z objektívnej zodpovednosti žalovaného (tu štátu) a tiež zo zmyslu a účelu zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktorý musí byť súladný s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, to znamená umožniť odškodnenie
všetkých prípadov, v ktorých poškodenému bola spôsobená škoda rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný, to znamená, že sa nenaplnil predpoklad o tom, že sa dopustil
trestného činu.

9. Vzhľadom na uvedené odvolací súd s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a preto aj nevykonania
ďalších potrebných dôkazov, konkrétne ku skúmaniu ďalších zákonných predpokladov pre priznanie
uplatneného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle citovanej právnej úpravy,

keďže týmito sa, ako sám uviedol, nezaoberal, neskúmal ich (ods. 24 . napadnutého uznesenia).

10. V ďalšom konaní je pre rozhodnutie súdu prvej inštancie záväzný právny názor odvolacieho súdu
vyslovený vyššie, a úlohou súdu prvej inštancie bude pokračovať v konaní a vykonať dokazovanie, teda
vychádzať z premisy objektívnej zodpovednosti štátu (žalovaného) bez ohľadu na zavinenie a úlohou

súdu prvej inštancie je vykonať dokazovanie na zistenie ďalších zákonných predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu a následne posúdiť oprávnenosť nároku aj čo do rozsahu.

11. O trovách konania bude rozhodnuté podľa § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci súdom
prvej inštancie.

13. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).