Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 23, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/70/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207203118
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2207203118.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Janky Klčovej a sudcov: JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/X,
I., G. U. O., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Exekútorský úrad so sídlom

Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 6187/2008, o vymoženie 80,13 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 9Er/204/2007-73 zo dňa
11. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
sa z a m i e t a .

II. Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku
sa z a m i e t a .

III. Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

IV. Povinnému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekúciu. Rozhodnutie právne odôvodnil
aplikáciou § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „EP“ alebo „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „OZ“). Skutkovo
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR4843/06 zo dňa 13.12.2006.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere zo dňa 14.12.2005, ktorú povinný
riadne a včas neplnil. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia
úveru,ktoréobsahujúvčlánku17.rozhodcovskúdoložku,vzmyslektorejakékoľvekspory,ktorévzniknú

zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcovským súdom v rozhodcovskom
konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Preskúmaním priložených listín súd dospel
k záveru, že zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnená ako dodávateľ poskytla povinnému ako
spotrebiteľovi úver, má povahu spotrebiteľskej zmluvy aj s poukazom na znenie ust. § 52 ods. 1 a nasl.
OZ. Vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej

zmluve. Súd prvej inštancie je toho názoru, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda absolútne
neplatnou je ustanovenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Rozhodcovská doložka.Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie
exekučného konania podľa ust. § 57 ods. 2 Ex. por. a ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 ZoRK.

2. Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Oprávnená
uviedla, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie.
Oprávnená následne poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 z 10.07.2013
a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 z 21.02.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai, Viktória Csipai, z ktorých vyplýva požiadavka dodržania kontradiktórnosti konania. Exekučný súd

nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania
na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej
vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Z rozhodnutí - rozsudok Spolkového súdneho dvora
z 13.1.2005, III ZR 265/03, rozsudok Spolkového súdneho dvora z 19.5.2011, III ZR 16/11, uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a z uznesenia Ústavného

súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011 má vyplývať, že súdy týchto členských
krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako k tejto
problematike pristupuje exekučný súd. Z nich má vyplývať, že súdy týchto členských krajín Európskej
únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako k tejto problematike
pristupuje exekučný súd. Alternatívne oprávnená navrhla, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm.

c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej
len „O. s. p.“) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil
prejudiciálnu otázku v znení: „1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná

žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Ďalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Podľa názoru oprávnenej, ak exekučný súd už vydal
poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach
exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazať jej
zastavenie. Vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom,
ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.

Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž
o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá
akceptovať túto argumentáciu, oprávnená navrhla, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu
otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti

aplikovateľnostimožnejneprijateľnejpodmienkypotom,čospotrebiteľnedalnajavo,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku akomožne neprijateľnú?“ Oprávnená poukázala tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18CoE/641/2011 z 30.11.2012. Dôvod podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.
zdôvodnila tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný

vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je
súdom v zmysle § 40 ZoRK a nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z
hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý
štátnyorgán-všeobecnýsúddotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúcekzamedzeniuúčinkom

rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešná
žalobkyňa v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom

rozpore s ústavným právom oprávnenej na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej
istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden
konformný a jeden ústavne nekonformný, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských

súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť
vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí
rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. Poukázala na rovnakú záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v §
159 ods. 2 O.s.p. Žiadala, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil

konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá
Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre
exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný odôvodňovala oprávnená tým, že všeobecný súd
interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy
vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1

písm. b) alebo c) ZoRK, pričom § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
podľa § 45 ods. 1 ZoRK. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského

súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoRK. K odvolaciemu
dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. oprávnená uviedla, že exekučný súd
konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality,
ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý

súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej práva na
spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti
s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju vylúčilo
z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej

zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v
tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Oprávnená namietla,
že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu

obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne
povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k
zmareniu exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie
konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonávala k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu
nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkovi konať pred súdom. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, oprávnená
uviedla, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek

predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, tvrdí oprávnená, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom

o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len
spotrebiteľovi. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v

zmysle§53ods.4písm.r)OZ.Oprávnenánesúhlasilasprávnymposúdenímzmluvyoúvereakozmluvy
o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii (ďalej len „ZoSÚ“).
Oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej
platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje

úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach,
a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných
intervalochniejemožnépovažovaťzaodloženiesplátky,alezaurčeniekonkrétnedohodnutýchtermínov
splátok. Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej
neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých
1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou. Ďalej oprávnená poukázala na § 4 ods. 2 ZoSÚ, pričom z gramatického a logického
výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom

úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je
možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných oprávnenou klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávnenej nemôžu obsahovať
náležitosti vyžadované ZoSÚ pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázala na § 369 ods. 1 zákona č.

513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), keď ani zo zákona ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa nej rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 2Obdo 26/2004 z 22.09.2005, ako aj 2Obdo 28/2004. K poplatku za poskytnutie
úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu),

ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnená poukázala na to,
že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom
prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie
upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere a povinná sa zaviazala uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade
porušenia zmluvných podmienok 1,99 Eur. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a
či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa
už raz právoplatne rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na

vykonanie exekúcie môže súd iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Na
záver oprávnená doplnila argumentáciu k postupu podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., navrhla napadnutérozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky spomenuté vyššie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

5. Podľa § 9a ods. 1 EP v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017 ak to povaha veci nevylučuje, v
konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 45 ods. 3 ZoRK),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods.1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 á contrario CSP) a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.

7. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

8. Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

9. Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. b)
CSP (s účinnosťou do 30.06.2016 - § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.) pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a

veta druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR uvádza:

10.Vzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

11. V zmysle § 44 ods. 2 ZoRK, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po
uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto
predpisom je Exekučný poriadok.

12. V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37

má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

13. V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí vrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

14. Účinky právoplatného rozsudku v civilnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké
účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že
rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom

nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

15. Ust. § 45 ZoRK (účinné do 31.12.2014, aplikuje sa v súlade s § 243d ods. 2 EP) v sebe zakotvuje
osobitnýprieskumnýinštitút-prieskumnúprávomocexekučnéhosúdu.Exekučnýsúdjetedapripostupe
podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný
nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 227, 228 a 230 CSP (za účinnosti O.s.p. - § 159 O.s.p.)

a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu
nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať za zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje

exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby
tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o
týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo
zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku,

čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby
alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd
všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty
súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe

zákona), nie štátom ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uloženévovýrokovejčastirozsudkujedovolenéačizároveňniejevrozporesdobrýmimravmi.Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi
navykonanieexekúcie.Neexistuježiadnyrozumnýargumentprotisúdnemuprieskumurozhodcovského

rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v
štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a
až následne exekúciu zastavil. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie,ajnapriekexistenciidôvodovnazastavenieexekučnéhokonania,resp.nazamietnutiežiadosti

o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania.
Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade
so zákonom.

16. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v

radeprípadov(napríkladvoveciC-240/98ažC-244/98OcéanoGroupEditorialaSalvatEditores,voveci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHSsa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia

predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

17. Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o

návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený
i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto
otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

19. V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný
súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec
správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul,
a to práve len z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt),

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného
súdu nebolo žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v
rámci správneho súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6
Cdo 143/11, R 74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný

preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 ZoRK), v ktorých
je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

20. Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie
podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP.

21. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP (s účinnosťou do 30.06.2016 - § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.) súd
konanie preruší, podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti

22. Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť
súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť

však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia CSP ani
zrušeného O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, čiotázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,
jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť
o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávnenej Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze

rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal,
či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe
uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou,

spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov
v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou
praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné

posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou
oprávnenou sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého

právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje
indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a

gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení

§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v

exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú

nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná oprávnenou nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný

výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávnenj Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabránivymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Na ňu nadväzuje aj otázka, či sa má
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,

vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú.

23. Odvolací súd aj tieto otázky považuje za akademické, pretože nemajú súvis s prejednávanou vecou,

vzhľadom na vyššie uvedené. Napriek tomu odvolací súd dodáva ešte nasledovné:

24. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v

tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na
základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou
acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru

EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na
koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.25. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol.

26. Zo zmluvy o úvere č zo dňa 14.12.2005, ktorej kópia je pripojená v spise, uzatvorenej medzi
oprávnenou a povinným vyplynulo, že oprávnená ako veriteľ sa zaviazala poskytnúť povinnému úver,
ktorý mal povinný splatiť v mesačných splátkach podľa splátkového kalendára. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku,

v zmysle ktorej, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., pričom výber z
alternatív spočíva na žalobcovi. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“
zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje
týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil.

27. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy
podľa§52OZnespadala.Jealenesporné,žepredmetnázmluvajespotrebiteľskouzmluvoupodľa§23a
z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoOS“),

v znení platnom a účinnom v čase uzavretie zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl.
OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú

definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované
v § 23a ZoOS.

28. Keďže oprávnená bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle
§ 3 ods. 1 ZoSÚ, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a
plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné
ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v

zmysle § 3 ods. 2 ZoSÚ. Vzhľadom na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ
povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ
sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) ZoSÚ, keď zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.

2 ZoSÚ, a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

29. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to,
že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom

na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je ZoSÚ, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o

spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 ZoSÚ.

30. Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a dospel k záveru, že
predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

31. V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

32. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

33. Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods.1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna

podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

34. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu

právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný,
teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich
zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

35.SúdnydvorEurópskejúnievrozsudkuz27.06.2000vovecinavrhovateľaOcéanoGrupoEditorialSA

nariadil,ženárodnýsúdjepovinnýpočaspoužitiaustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej

podmienky.

36. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak
rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu

tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská

doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom
súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na formulárový charakter
zmluvy ani nemal na výber. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa

podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá
dodávateľ (oprávnená). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný
súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Keďže však v
prejednávanej veci oprávnená (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky iniciovala rozhodcovské
konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

37. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, jeneprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom,resp.žerozhodcovskádoložkajeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouvzmysle§52anasl.OZ
za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať

za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

38. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované

ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov,neprijateľnosťpredmetnejzmluvnejpodmienkyodvolacísúdvyslovilspoužitím§53ods.1OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

39. Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy
a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v
zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať
a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne

neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie
NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39,
§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2

ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to
dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

40. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. V tomto konaní mal plný úspech povinný a v zmysle § 255 ods. 1 CSP by preto odvolací súd mal
priznať náhradu trov konania. V prejednávanej veci však možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že
povinnému v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli

(§ 255 ods. 1 CSP a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 CSP).

42. Toto uznesenie bolo odvolacím senátom prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).