Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717202876
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5717202876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne:
D. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX D. proti žalovanému: Všeobecná úverová banka,
a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava 25, IČO: 31 320 155, zastúpený spoločnosťou
ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, v konaní o
určenie neplatnosti právnych úkonov a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného Martin, č.k.
6Csp/42/2017-126 zo dňa 04. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin, č.k. 6Csp/42/2017-126 zo dňa 04. októbra 2017 vo výroku I. a III.

p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin, č.k. 6Csp/42/2017-126 zo dňa 04. októbra 2017 vo výroku II. zostáva
n e d o t k n u t ý .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške
686,45 Eur a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur zamietol (výrok I.), vo zvyšnej

častisúdkonaniezastavil(výrokII.)aonáhradetrovkonaniarozhodoltak,žežalovanémuvočižalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania pri
aplikovaní ust. § 52 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 4
ods. 1 až ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoSÚ v znení účinnom v čase
uzavretia zmlúv o spotrebiteľskom úvere), § 107 ods. 1, 2 OZ, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa súd žalobu v časti uvedenej vo výroku I. napadnutého rozsudku zamietol,
nakoľko ju považoval za nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi stranami
sporu bola dňa 08.08.2008 uzatvorená zmluva o aktivácii bankomatky Quatro č. 26502025 a dňa
02.04.2007 zmluva o aktivácii karty T-mobile č. 15964427. Konštatoval, že uvedené zmluvy sú typické

spotrebiteľské zmluvy. Tieto boli uzavreté za účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, aplikoval na ne normy spotrebiteľského práva. Po preskúmaní predmetných úverových zmlúv
uzatvorených medzi stranami sporu dospel k záveru, že v zmluvách absentuje údaj o výške priemernej
hodnoty RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (zmluva zo dňa 08. 08.2008), resp. údaj o výške RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch (zmluva
zo dňa 02. 04. 2007). Konštatoval, že aj keď je RPMN v zmluve uvedená príkladne, informatívnym
výpočtom, takéto uvedenie je neurčité, a teda neplatné. Zmyslom a účelom úpravy v spotrebiteľských

úveroch je dosiahnutie pravdivého informovania spotrebiteľa o poskytnutom úvere, a to v čase uzavretia
zmluvy. Uzavrel, že zmluvy neobsahujú zákonom stanovené náležitosti, a to výšku RPMN, a preto
ich v zmysle citovaných zákonných ustanovení považoval za bezúročné a bez poplatkov. Na základe
listinných dôkazov predložených žalobkyňou mal nesporne preukázané, že žalobkyňa zaplatila nad
rámec istiny úveru č. 15964427 sumu 510,55 Eur a nad rámec istiny úveru č. 26502025 sumu 175,90

Eur. Prioritne sa okresný súd zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v rámci jeho
procesnej obrany. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania žalovaným uviedol, že nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniaakomajetkovéprávosapremlčujepodľa§107OZ.Vdanomprípadeokresný
súd vychádzal z objektívnej premlčacej doby v trvaní 3 rokov a subjektívnej v trvaní 2 rokov. Zaoberal sa
otázkou určenia momentu vzniku objektívnej vedomosti žalobkyne o bezdôvodnom obohatení z hľadiska
skutkového. Objektívna, ako aj subjektívna doba podľa názoru okresného súdu na uplatnenie nároku

mohla začať plynúť odo dňa, keď žalobkyňa zaplatila jednotlivé plnenia, splátky v súvislosti so splácaním
úverov nad rámec toho, na čo bola povinná. Súd nemal preukázaný žalobkyňou tvrdený úmysel
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. K tomu uviedol, že žalovaný je subjekt, ktorý podniká za účelom
dosiahnutia zisku, preto je od neho spravodlivé očakávať, že poskytuje úvery za takých podmienok,
aby dosiahol zisk. Jeho úmyslom podľa názoru okresného súdu bolo dosiahnuť zisk a nie získať

bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. Poznamenal, že v čase uzatvorenia predmetných zmlúv o
úvere neexistovala konštantná judikatúra, týkajúca sa obdobných úverov. Potvrdiť správnosť tvrdenia
žalobkyne o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného by bolo podľa názoru okresného súdu
neprimeranou ochranou práva vybočujúceho z účelu a právneho významu OZ. Subjektívna dvojročná
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobkyni plynúť prvým dňom začatia

splácania prvej splátky a následne s platením každej ďalšej splátky, až nakoniec splatením poslednej
splátky. Pokiaľ malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe neplatných
náležitostí zmlúv o úvere, žalobkyňa si tento nárok mohla uplatniť odo dňa vyplatenia finančných
prostriedkov zakladajúcich vznik nároku podľa § 451 OZ. Žalobkyňa uhradila poslednú splátku na
úver č. 15964427 dňa 20. 06. 2012 a na úver č. 26502025 dňa 25. 06. 2013. Vychádzajúc z ust. §

107 OZ okresný súd konštatoval, že subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 20. 06. 2014 (úver č.
15964427), resp. dňa 25. 06. 2015 (úver č. 26502025) a objektívna dňa 20. 06. 2015, resp. 25. 06. 2016,
pričom žaloba bola podaná až dňa 03. 03. 2017. Súd preto považoval plnenia, ktoré žalobkyňa poskytla
žalovanému nad rámec poskytnutých úverov z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaným za
premlčané. Z tohto dôvodu okresný súd nárok na bezdôvodné obohatenie žalobkyni nemohol priznať

a žalobu v tejto časti zamietol. Konštatoval, že pre dôvody vedúce ho k zamietnutiu žaloby sa už
detailne nezaoberal ďalšou argumentáciou strán sporu. V časti uplatneného nároku - primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur okresný súd rovnako žalobu ako nedôvodnú zamietol.
S poukazom na § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že v tejto časti bola žaloba podaná
predčasne, keďže žalobkyňa v konaní netvrdila, ani nepreukázala existenciu právoplatného rozhodnutia,

z ktorého by odôvodňovala svoje právo na primerané finančné zadosťučinenie. Okresný súd teda
nemal preukázané splnenie zákonných podmienok na priznanie tohto nároku, a to úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinností vyplývajúcich z predmetných zmlúv o úvere. Vo zvyšnej časti súd
konanie zastavil (v časti určenia, že zmluva o úvere č. 15964427 zo dňa 02. 04. 2007 a zmluva o
úvere č. 15964427 zo dňa 08. 08. 2007 je neplatná, bezúročná a bez poplatkov), nakoľko žalobkyňa na

pojednávaní v tejto časti zobrala žalobu späť. Žalovaný s jej dispozitívnym úkonom súhlasil.
4. O náhrade trov konania rozhodol pri aplikácii ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak,
ako je uvedené vo výroku III. rozsudku odôvodnenia pri konštatovaní procesného neúspechu žalobkyne
(v zamietajúcej časti) a procesnom zavinení žalobkyne na zastavení konania (v zastavujúcej časti).

5. Proti tomuto rozsudku, do výrokov I. a III. podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa.
Navrhla, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podrobnostiach poukázala na iné (procesné) nedostatky ako
oneskorené doručenie rovnopisu zápisnice z pojednávania zo dňa 04. 10. 2017, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, až na jej urgenciu po doručení rozsudku, nepodpísanie rozsudku sudcom. Tieto považovala

za nesplnenie procesných podmienok. Poukázala, že rozhodnutie okresného súdu je zjavne nezákonné
a predpokladajúce svojvôľu, pretože sudca rozhodoval v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, úplne
odignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov, keď v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými
Dohovormi a judikatúrou EÚ jej nepriznal zákonný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.Samotné odôvodnenie obsahuje stručné vyjadrenie postoja súdu prvej inštancie k argumentom
žalobkyneažalovaného,čivlastnúúvahusúduotvrdeniachvkonaní,pričomkzákladnýmprávamstrany
obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých

je rozhodnutie založené. Žalobkyňa poukázala na svoju argumentáciu, použitú v konaní pred súdom, s
ktorou sa súd nijako nevyporiadal. Predovšetkým na argument, že žalovaný má dlhodobo v predmete
svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, termínu konečnej splatnosti a uvedenie nesprávneho údaju o priemernej RPMN nemožno

hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu,
minimálne s nepriamym úmyslom. V danom prípade ide o 10-ročnú premlčaciu dobu, a preto nárok nie
je premlčaný. Zásadnou relevantnou námietkou súvisiacou s predmetom súdnej ochrany uplatnenou
žalobkyňou, na ktorú súd nereagoval, sú nekalé podmienky v zmluvách o úvere č. 15964427 a č.
26502025, ktorými spotrebiteľ nemá povinnosť byť viazaný a súd ex offo nepodrobil zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru súdnej kontrole a neposkytol spotrebiteľovi súdnu ochranu a v odôvodnení

nereaguje na túto zásadnú relevantnú námietku. Neprihliadol na skutočnosť, že ide o spotrebiteľské
zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky, ktoré spôsobil žalovaný a na základe ktorých sa bezdôvodne
obohatil, pričom súd porušil žalobkyni jej zaručené ústavné právo na súdnu ochranu (I. ÚS 26/96, III.
ÚS 7/08). Uviedla, že neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia, pretože napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a strane bolo odňaté právo na spravodlivé súdne

konanie. Súd nepodrobil súdnej kontrole spotrebiteľskú zmluvu, nevysporiadal sa so skutočnosťou,
že preukázala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj priloženými dokladmi o úhradách,
ktoré neboli nijak žalovaným spochybnené. Aj napriek poukázaniu žalobkyne na absenciu chýbajúcich
náležitostí v zmluvách a poukázanie aj na neplatnosť zmlúv podľa § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka
neprihliadal na skutočnosti preukázané žalobkyňou a svojvoľne rozhodol vo veci samej s prihliadnutím

iba na vyjadrenie a prednes právneho zástupcu žalovaného. Okresný súd sa nevysporiadal so
skutočnosťou, hoci bol na to povinný z úradnej povinnosti, že poskytnuté úvery na základe označených
zmlúv sú bezúročné a bez poplatkov na základe absencie náležitostí predpísaných zákonom, na ktoré
žalobkyňa poukázala vo svojej podanej žalobe, dôsledkom čoho konanie súdu má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nevysporiadal sa s tým, že zaplatila žalovanému nad

rámec úhrad čiastku 686,45 eur. Nezaoberal sa neplatnosťou zmlúv poukazujúc na § 43 a nasl. OZ.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil v
celom rozsahu a priznal mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že z
odvolania žalobkyne je zrejmé, že vadu rozsudku vidí v tom, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s jej

pohľadom na prejednávanú vec najmä v otázke účinkov vznesenej námietky premlčania žalovaným. S
poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP uviedol, že zákonné nároky minimálne v nosnej otázke sporu, ktorou
je posúdenie účinkov vznesenej námietky premlčania, rozsudok spĺňa. Účinky vznesenej námietky
premlčania súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne, zreteľne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
vysvetlil. Ďalšie otázky sporu neboli súdom prvej inštancie riešené v kontexte s argumentmi strán

sporu. Dané by totiž bolo nehospodárne, nepotrebné, celý predmet sporu bol konzumovaný námietkou
premlčania. Vo svojom odvolaní žalobkyňa v podstate len opakuje svoj právny pohľad na vec a za každú
cenu sa snaží nájsť v odôvodnení rozsudku údajné nedostatky, ktoré by mali mať za následok jeho
revíziu, či zrušenie v odvolacom konaní. Takýmito nedostatkami a už vôbec nie takej intenzity však
rozsudok určite netrpí. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov k tejto téme

(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 09. 2015 sp. zn. 17Co/799/2014, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 03. 2015 sp. zn. 16Co/867/2014, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 06. 07. 2017 sp. zn. 14Co/56/2016). Poukázal na jeho výhrady voči časti
odôvodnenia rozsudku, napr. stručnému konštatovaniu súdu o bezodplatnosti úveru bez toho, aby sa
súd dôsledne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, akceptoval však, že za daného procesného

stavu (vznesená námietka premlčania akceptovaná súdom) by nebolo hospodárne, aby sa súd plne
a detailne vysporadúval s argumentáciou strán sporu nad rámec posudzovania námietky premlčania.
Námietka premlčania konzumovala nielen celý (údajný) nárok žalobkyne, ale i zvyšné témy v spore,
ktorých dôsledné preskúmavanie súdom (v kontraste s argumentáciou jednej, či druhej sporovej strany)
by nebolo hospodárne a pre vec samu potrebné.

7. Odvolacia replika a odvolacia duplika neboli podané stranami sporu.8. Krajský súd, ako súd odvolací (34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v
spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie v zamietajúcom výroku (výrok I.),

ako aj v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správne. Výrok II. napadnutého rozsudku zostal odvolaním nedotknutý.

9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobkyne
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

11. Odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. Z ich obsahu vyplýva,

že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnym posúdením ňou uplatnených nárokov súdom prvej inštancie.

12. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom konania po dispozitívnom úkone
žalobkyne, ktorému korešponduje výrok II. napadnutého rozsudku, zostal nárok na zaplatenie sumy
vo výške 686,45 Eur uplatnený titulom bezdôvodného obohatenia a nárok na zaplatenie sumy vo

výške 300,- Eur uplatnený titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Podkladom pre uplatnené
nároky bol skutkový stav tvrdený a preukazovaný žalobkyňou, na základe ktorého okresný súd správne
vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie uplatnených nárokov. Predovšetkým z hľadiska
právnych noriem poskytujúcich ochranu spotrebiteľom správne prejudiciálne vyhodnotil, že poskytnuté
úvery sú bezúročné a bez poplatkov a svoj záver zodpovedajúco odôvodnil. K uvedenému záveru

odvolací súd len poznamenáva, že na naplnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ, aby sa poskytnutý
spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov ako dôsledok porušenia povinnosti,
postačuje absencia čo len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom
prípade takýmto nedostatkom pri zmluve zo dňa 08.08.2008 bola náležitosť o výške priemernej hodnoty
RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v stave účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy a pri zmluve zo dňa 02.04.2007 náležitosť o výške RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o
spotrebiteľských úveroch v stave účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V uvedených súvislostiach neobstojí
odvolacia námietka žalobkyne, že sa okresný súd nevysporiadal s jej argumentáciou, že poskytnuté
úvery sú bezúročné a bez poplatkov.

13. Súd prvej inštancie mal nesporne preukázanú výšku peňažnej sumy (686,45 Eur), ktorú žalobkyňa
zaplatila žalovanému nad rámec úverovej istiny (na základe označených zmlúv). Aj touto skutočnosťou
sa súd vysporiadal v prezentovaných skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.

14. Prednostne sa okresný súd musel zaoberať včasnosťou podanej žaloby vo vzťahu k nároku

uplatnenému titulom bezdôvodného obohatenia. Na zdôraznenie správnosti prijatého záveru okresným
súdom, že žalobkyňa si neuplatnila predmetný nárok včas odvolací súd dodáva:

15. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Môže sa premlčať tak v subjektívnej lehote (§ 107

ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

16. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za

samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo
samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a
rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhotonároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.

17. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom,
že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť
skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr,
než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z

ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške
(objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v
tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod

neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

19. V nadväznosti na uvedené je dôvodné konštatovať, že skutkové zistenia vyznievajúce v prospech

žalovaného nároku titulom bezdôvodného obohatenia (na ktoré poukázal odvolací súd v ods. 12. a 13.
odôvodnenia) v konečnom dôsledku nemohli byť premietnuté do pozitívneho rozhodnutia pre žalobkyňu.

20. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby (a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania)
je krajský súd presvedčený, že subjektívna doba na uplatnenie nároku začala plynúť odo dňa, kedy

žalobkyňa zaplatila jednotlivé plnenia (splátky) v súvislosti s existujúcimi zmluvami nad rámec toho,
na čo bola povinná. Odvolací súd poukazuje na stanovisko Cpj 37/78, z ktorého je zjavný názor
o nevyhnutnosti skúmania subjektívneho momentu rozhodujúceho pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V prejednávanej veci žalobkyňa uplatňuje svoje nároky z dôvodu právnych
nedostatkov zmlúv. Krajský súd zdôrazňuje, že v čase uzavretia predmetných zmlúv platila právna

úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade absencie vymedzených
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktoré už bolo poukázané v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Vedomosť o tejto zákonnej úprave sa u žalobkyne predpokladá a nemožno ju nijako vyvrátiť (§ 2 zákona
č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

21. Pokiaľ malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie z titulu absencie náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, toto si mohla žalobkyňa uplatniť odo dňa vyplatenia finančných
prostriedkov zakladajúcich vznik nároku podľa § 451 Občianskeho zákonníka.

22. Súd prvej inštancie správne v danej veci aplikoval ust. § 107 ods. 1, 2 OZ a zdôvodnil aj časové

súvislosti jeho aplikácie, určil a zdôvodnil začiatok plynutia subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej
doby vo vzťahu k uplatnenému nároku (osobitne vo vzťahu k obom zmluvám), na ktoré odôvodnenie
odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu priemerne zdatnému spotrebiteľovi je rovnako pojem premlčania

a s ním spojených následkov v podmienkach bežného praktického života všeobecne známy pojem.
V podmienkach právneho života je právna skutočnosť spojená s plynutím času pretavená do inštitútu
premlčania zárukou právnej istoty.

24. Vychádzajúc z vyššie prezentovanej argumentácie, premlčania uplatneného nároku žalobkyne

uplynutím premlčacej doby (v uvedených súvislostiach postačuje uplynutie subjektívnej premlčacej
doby), odvolací súd nemal dôvod sa vyjadrovať k argumentácii žalobkyne týkajúcej sa úmyselného
bezdôvodného obohatenia a právnych následkov s tým spojených (10-ročnej premlčacej doby).
Inak povedané, procesná obrana žalovaného vyhodnotená oboma súdmi pozitívne pre žalovaného je
prekážkou vecného preskúmania ďalšej argumentácie žalobkyne.

25. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že okresný súd vecne správne posúdil aj nárok uplatnený titulom
finančného zadosťučinenia podľa osobitného zákona, z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí,
na ktoré odvolací súd odkazuje v plnom rozsahu.26. K ďalším odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné: I keď čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor“) zaručuje právo

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob,
ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom .
Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla
na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie
je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami právom konať o

veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečuje dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Civilný
sporový poriadok ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu. Treba dodať,

že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru právo strane sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
je nimi objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia.

27. Nakoľko odvolacie dôvody žalobkyne boli neopodstatnené a neboli zistené nedostatky v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, krajský súd potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako aj od rozhodnutia vo veci samej závislý
výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu žalovaného v
spore.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane sporu majúcej v odvolacom konaní plný úspech
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).