Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/290/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5706202038
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5706200238.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti
žalovaným: 1/ VODOKAN, s. r. o., so sídlom Kratinova 6, Martin, IČO: 36 374 521, 2/ Obec Šútovo, IČO:
00 316 946, adresa na doručovanie: Fatranská 88, 038 54 Šútovo, 3/ CHATY ŠÚTOVO a. s., so sídlom
M. Poláka 13, 036 01 Martin, IČO: 36 704 385, 4/ PROGEONET, s. r. o., so sídlom Záborského 2, Martin,
IČO: 43 778 674, žalovaní 1/ - 4/ právne zastúpení JUDr. Slavomíra Kurinská, advokátka, X. X, C., o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného 4/ proti rozsudku Okresného súdu

Martin č. k. 9C/40/2006-670 zo dňa 08.09.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území E., zapísanej na Okresnom úrade Martin, odbor katastrálny na
LV č. XXX ako chata súp. č. XXX, ktorá je postavená na parcele registra „C“ pod parc. č. 1580/2, ako aj
vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými 2/, 3/ a 4/ p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 4/ v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území E., zapísanej na Okresnom
úrade Martin, odbor katastrálny na LV č. XXX ako chata súp. č. XXX, ktorá je postavená na parcele
registra „C“ pod parc. č. 1580/2. Vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobu zamietol. Žalobcovi voči žalovaným

2/, 3/ a 4/ priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Žalovanému 1/ priznal právo na náhradu
trov konania vo vzťahu k žalobcovi v celom rozsahu. Aj v tomto prípade o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pri nadobudnutí vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/, t.j. Obcou Šútovo neboli splnené zákonné predpoklady na
prechod vlastníctva v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „zák. č. 138/1991 Zb“).

V tomto smere v bližších podrobnostiach uviedol, že nehnuteľnosť bližšie označenú vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia pôvodne nadobudol Miestny národný výbor Turany (ďalej len „MNV Turany“),
a to kúpnou zmluvou zo dňa 02.12.1974, v ktorej ako predávajúci vystupovali manželia I. E. a R. E..
Dňa 20. januára 1075 dal MNV Turany do užívania spornú nehnuteľnosť TJ Drevina Turany - Lyžiarskyoddiel. V rokoch 1987 - 1989 bola nehnuteľnosť zo zdrojov pridelených MNV Turany rekonštruovaná,
pričom najväčší podiel na výstavbe mal práve Lyžiarsky oddiel, ktorý spadal pod Telovýchovnú jednotu
Drevina Turany. Dňa 11.09.1990 bola uzatvorená medzi MNV Turany ako právnym subjektom s právom

hospodárenia podľa vyhlášky č. 119/1988 Z. z. o hospodárení s národným majetkom (ďalej len „vyhláška
č. 119/1988 Z. z.) a Telovýchovnou jednotou Drevina Turany - Lyžiarsky oddiel, zastúpená predsedom
Lyžiarskeho oddielu W. E. a podpredsedom Lyžiarskeho oddielu W. J. zmluva o užívaní nehnuteľného
národného majetku účelového zariadenia v kat. úz. E., na základe ktorej bola sporná nehnuteľnosť
- chata daná do trvalého užívania Telovýchovnej jednoty Drevina Turany, a to Lyžiarskemu oddielu.

Na základe protokolu o prechode vlastníctva zo dňa 15.01.1992 bola nehnuteľnosť predmetu konania
zapísaná do vlastníctva žalovaného 2/ (viď LV č. XXX, č. l. 8 spisu). Zároveň bolo rozhodnuté o určení
nového súpisného čísla, č. 203. Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie na prechod vlastníctva k
spornej nehnuteľnosti na žalovaného 2/ neboli splnené zákonné predpoklady (§ 2 zákon č. 138/1991
Zb.), a to z toho dôvodu, lebo vlastníctvom obci sa nemohol stať ten nehnuteľný majetok v štátnom
vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného predpisu v trvalom užívaní inej než štátnej organizácie.

Týmto osobitným predpisom bol zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý nadobudol
účinnosť od 24.11.1990 (ďalej aj „zák. č. 369/1990 Zb.) a čo sa týkalo podmienky trvalého užívania
inej štátnej organizácie, bol tu odkaz na § 70 Hospodárskeho zákonníka a § 10 vyhlášky č. 119/1988
Zb.. Inak povedané, z dôvodu platného uzatvorenia zmluvy o trvalom užívaní nehnuteľného národného
majetku v čase účinnosti § 2 zákona č. 138/1991 Zb. nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva

k spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/ podľa citovaného ustanovenia. Telovýchovná jednota Drevina
Turany je spoločenská organizácia, o čom svedčí to, že vznikla v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb.
o združovaní občanov. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona sa za združenia vzniknuté podľa tohto
zákona považujú organizácie, ktoré vznikli po 30. septembri 1951, alebo ktoré boli za dobrovoľné
organizácie vyhlásené podľa zákona č. 68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach

a ktoré nezanikli. K takémuto vlastníckemu právu nemohlo dôjsť ani na základe ďalšieho dôvodu, ktorý
uvádzali žalovaní 2/ a 3/, a síce dňom zániku práva trvalého užívania telovýchovných jednôt podľa
osobitného predpisu, t. j. zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu (§ 18 ods. 3 zákona),
podľa ktorého dňom nadobudnutia účinnosti tohto predpisu (01.01.1994) prechádzajú do vlastníctva
obce nehnuteľné veci štátu, ktoré sa na jej území nachádzajú (čl. II zákona). Z uvedeného dôvodu

nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným 2/ preto, lebo ešte pred účinnosťou
citovaného predpisu došlo k zániku práva trvalého užívania nehnuteľnosti Telovýchovnou jednotou
Drevina Turany - Lyžiarsky oddiel na základe Dohody o zániku práva trvalého užívania uzavretej dňa
02.07.1993 medzi obcou Turany, zastúpenou starostom obce Mgr. Jozefom Liskajom a uvádzanou
telovýchovnou jednotou. V zmysle predmetnej dohody sa účastníci dohodli, že zmluvu o trvalom užívaní

nehnuteľného národného majetku zo dňa 11.09.1990 ukončujú dohodou ku dňu 31.07.1993, pričom
predmetom tejto zmluvy bolo trvalé užívanie nehnuteľnosti, a to účelového zariadenia v katastrálnom
území E. (nehnuteľnosť bližšie špecifikovaná vo výrokovej časti rozhodnutia). Z uvedených dôvodov
preto žalovaný 2/ nemohol nadobudnúť zo zákona vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ani podľa
§ 2a ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. v spojení s § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. Pokiaľ žalovaní

2/ a 3/ spochybnili platnosť dohody o zániku práva trvalého užívania nehnuteľnosti tvrdeniami, že obec
Turany nebola oprávnená dohodu podpísať a takisto za Telovýchovnú jednotu Drevina Turany nebol
oprávnený podpísať dohodu Lyžiarsky oddiel zastúpený jej predsedom, súd prvej inštancie sa s týmito
tvrdeniami nestotožnil. Konštatoval, že podľa § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. účinného v čase
podpísania dohody o zániku práva trvalého užívania nehnuteľnosti na obce prešli pôsobnosti, ktoré ku

dňuúčinnostitohtozákonapatrilipodľaosobitnýchpredpisovmiestnymamestskýmnárodnýmvýborom,
ak ich osobitný zákon nezveril orgánom štátu. Keďže zmluvu o užívaní nehnuteľného národného
majetku zo dňa 11.09.1990 uzatvoril MNV Turany ako právny subjekt s právom hospodárenia, prešla
táto pôsobnosť v zmysle § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. na obec Turany. V tomto smere súd
prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej

štátnej správy účinného v čase uzavretia dohody o zániku práva trvalého užívania, v zmysle ktorého
pôsobnosť miestnych (mestských) národných výborov uvedená prílohe E tohto zákona prechádza na
obvodné úrady. V prílohe E v položke 88 je uvedené, že prechádza na obvodné úrady zriaďovanie
práva trvalého užívania, z čoho vyplýva, že ostatné pôsobnosti prechádzajú na obec. To znamená, že
ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 472/1990 Zb. následne upravuje, ktoré pôsobnosti neprešli na obce,

ale ktoré prešli na obvodné úrady a v zmysle prílohy tohto zákona položky 88 a § 10 ods. 2 vyhlášky
č. 119/1988 Zb. vyplýva, že pokiaľ ide o odovzdanie nehnuteľného majetku do trvalého užívania, toto
prešlo na obvodné úrady, avšak pokiaľ ide o ukončenie trvalého užívania, táto pôsobnosť prešla na
obce. Touto úpravou zákonodarca sledoval, aby obce nemohli odovzdávať do trvalého užívania štátnymajetok tretím subjektom, ale aby tak urobil obvodný úrad. V súlade s vyššie uvedeným záverom
bolo tiež, aby obce mohli ukončiť právo trvalého užívania predtým už zvereného štátneho majetku.
Pokiaľ sa týka zastúpenia Telovýchovnej jednoty Drevina Turany, k predmetnému súd prvej inštancie

uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, a to z predloženej plnej moci zo
dňa 14.05.1987 (č. l. 163 spisu), že Telovýchovná jednota Drevina Turany zastúpená jej predsedom
splnomocnila Lyžiarsky oddiel Telovýchovnej jednoty v zastúpení predsedom Lyžiarskeho oddielu W. E.,
aby v mene Telovýchovnej jednoty Drevina Turany konala vo všetkých veciach týkajúcich sa užívania a
prevádzky nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, a to vrátane uzatvárania zmlúv o vzniku a zániku

trvalého užívania nehnuteľnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že aj ďalšia
námietka žalovaných 2/ a 3/ o neplatnosti dohody o zániku práva trvalého užívania nehnuteľnosti je
neopodstatnená. Napokon pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ tvrdili, že spornú nehnuteľnosť nadobudli aj titulom
vydržania z toho dôvodu, že ju mali nepretržite v užívaní odo dňa podpísania protokolu, t. j. 15.01.1992
a od uvedeného dňa žalovaný 2/ nakladal s nehnuteľnosťou ako s vlastnou vecou, a to až do prevodu
na žalovaného 3/, ani s týmito tvrdeniami sa súd prvej inštancie nestotožnil. Mal za to, že žalovaný 2/

odvodzuje svoje vlastnícke právo z titulu neplatného protokolu, o ktorom musel mať vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu vedomosť, že nezakladá vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Taktiež predmet
sporu nikdy neužíval a nenakladal s ním ako so svojím výlučným vlastníctvom; nemožno preto dospieť
k záveru, že vlastníctvo k predmetu sporu nadobudol splnením zákonných podmienok oprávnenej držby
(§134Občianskehozákonníka).Keďžežalovaný2/sanestalvlastníkomspornejnehnuteľnosti,nemohol

ju ako nehnuteľný majetok vložiť do spoločnosti žalovaného 3/, ktorý nemohol previesť vlastnícke právo
na žalovaného 4/. Všetky tieto prevody sú neplatné, a preto súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom
spornej nehnuteľnosti. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP,
keď žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, vo vzťahu k žalovaným 2/ - 4/ priznal právo na náhradu
trov konania v celom rozsahu (100 %). Žalovaný 1/ mal plný úspech vo veci, a preto mu tiež súd priznal

právo na náhradu trov konania v celom rozsahu vo vzťahu k žalobcovi. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti uvedenému rozsudku žalovaný 4/ podal odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal,

aby rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej určil, že žalobca je výlučným vlastníkom spornej
nehnuteľnosti, zmenil tak, že žalobu zamietne. Súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Zopakoval, že
podľa jeho presvedčenia je zmluva o užívaní nehnuteľného národného majetku uzatvorená medzi MNV
Turany a TJ Drevina Turany - Lyžiarsky oddiel neplatným právnym úkonom z dôvodu, že dispozícia

nakladania s dotknutým majetkom prináležala iba Okresnému úradu Martin v mene Slovenskej republiky
a nie MNV Turany. Za ďalšie táto zmluva bola uzatvorená medzi TJ Drevina Turany - Lyžiarskym
oddielom ako jej zložkou. Vychádzajúc z toho, že zmluva o užívaní nehnuteľného národného majetku
bola neplatným právnym úkonom, je neplatný právny úkon aj dohoda o zániku práva trvalého užívania
nehnuteľnosti uzatvorená dňa 02.07.1993, teda v čase, keď majetok, ktorý je predmetom sporu, bol

zapísaný v prospech žalovaného 2/. Čiže nakladať v tom čase s dotknutým majetkom mohol výlučne
žalovaný 2/. Z uvedeného vyplýva, že právo trvalého užívania svedčiace TJ Drevina Turany - Lyžiarsky
oddiel v čase prechodu vlastníckeho práva na obec Šútovo neexistovalo, a teda aplikácia ustanovenia
§ 3 ods. 2 zákona č. 138/91 Zb. je irelevantná. Odkaz žalobcu na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č.
68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach v znení neskorších predpisov o tom, že

zložky organizácie riešia svoje osobitné úlohy samostatne v súlade s uzneseniami vyššieho orgánu,
nie je možné aplikovať. Žalobca nepreukázal, aké osobitné úlohy riešil Lyžiarsky oddiel ako zložka TJ
Drevina Turany, keď uzatvoril zmluvu a ako tieto osobitné úlohy súvisia so samotnou TJ Drevina Turany.
Aj v prípade ak právo trvalého užívania aj napriek neplatnosti zmluvy fakticky existovalo, skončilo zo
zákona k 01.01.1994 Z. z., kedy sa stala účinnou novela zákona č. 138/91 Z. z. o majetku obcí. Následne

malo dôjsť k aplikácii ust. § 2a tohto zákona, to znamená, že nehnuteľná vec štátu, ktorému zaniká právo
trvalého užívania TJ Drevina Turany, prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva
obce, na území ktorej sa nachádzajú. Protokol č. 1/Šútovo/1992 o prechode vlastníctva vecí postúpením
majetkových práv a záväzkov zo dňa 15.01.1992, ktorým sa deklaroval prechod vlastníckeho práva v
prospech žalovaného 2/ na základe zákona č. 138/1991 Zb., bol vyhotovený v súlade

s citovaným zákonom a na základe neho sa správne vykonal zápis prechodu vlastníckeho práva na
žalovaného 2/. Prechod majetku štátu sa vykonával na teritoriálnom základe, to znamená, že je logické,
že sa stal majetkom obce v katastrálnom území, v ktorom sa nachádzal. Predmetný protokol vyhotovil
orgán štátu na základe kompetencií priznaných mu zákonom. Žalovaný 4/ nesúhlasil ani s výrokom opovinnosti nahradiť trovy konania, majúc za to, že okolnosti prípadu, jeho priebeh a dĺžka odôvodňujú
aplikáciu § 257 CSP, v zmysle ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nemusí náhradu trov
konania priznať.

3. Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu na

základe odvolania žalovaného 4/ v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379 CSP, § 380 CSP
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle
ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil v zmysle ustanovení
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

5. Okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom a

v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalovaného 4/ vyhodnotil odvolací súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania

zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré je dostatočne
podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými
skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

6. Žalovaný 4/ v odvolaní namieta odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP,
t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

7. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.

8. Ťažiskom odvolacej argumentácie žalovaného 4/ o nesprávnom právnom posúdení otázky platnosti
zmluvy o užívaní nehnuteľného národného majetku uzatvorenej medzi MNV Turany a TJ Drevina Turany
- Lyžiarsky oddiel zo dňa 11.09.1990 je tvrdenie, že dispozícia nakladania s dotknutým majetkom v
čase uzatvorenia zmluvy prináležala iba Okresnému úradu Martin v mene Slovenskej republiky a nie

MNV Turany. Predmetná zmluva je preto neplatným právnym úkonom. S touto odvolacou argumentáciou
sa odvolací súd nestotožnil. V čase uzatvorenia spornej zmluvy dispozícia nakladania s dotknutým
majetkom nemohla prináležať Okresnému úradu Martin (v mene štátu), preto lebo k zriadeniu okresných
úradov došlo až na základe zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 29. októbra 1990, teda až po uzavretí spornej zmluvy o užívaní nehnuteľného

národného majetku. Táto zmluva bola uzatvorená zo strany MNV Turany dňa 11.09.1990, teda v čase,
kedy bezpochyby existoval ako právny subjekt s právom hospodárenia podľa vyhlášky č. 119/1988 a
na základe ktorej dal zmluvou do užívania spornú nehnuteľnosť TJ Drevina Turany - Lyžiarsky oddiel
tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Takisto je správny
záver súdu, že aj keď zmluva zo dňa 11.09.1990 je podpísaná predsedom Lyžiarskeho oddielu W. E.

a nie Telovýchovnou jednotou Drevina Turany, táto je platná, pretože Telovýchovná jednota Drevina
Turany splnomocnila Lyžiarsky oddiel Telovýchovnej jednoty, aby v jej mene konala vo všetkých veciach
týkajúcich sa užívania prevádzky nehnuteľnosti, a to vrátane uzatvárania zmlúv o vzniku a zániku
trvalého užívania nehnuteľnosti. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z predloženej plnej moci
zo dňa 14.05.1987. Z uvedených dôvodov a podľa § 3 písm. c/ zák. č. 138/1991 Zb. (vlastníctvom

obcí sa nestáva nehnuteľný majetok v štátnom vlastníctve, ktorý bol ku dňu účinnosti osobitného
predpisu v trvalom užívaní inej než štátnej organizácie), nemohol žalovaný 2/ nadobudnúť vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby pre
nesprávneprávneposúdenieustanovenia§2azákonač.138/1991Zb.odvolateľsvojeodvolaciedôvodybližšie nekonkretizoval, len zopakoval, že ak právo trvalého užívania aj napriek neplatnosti zmluvy
fakticky existovalo, skončilo zo zákona dňom 01.01.1994 a týmto dňom nadobudol žalovaný 2/ spornú
nehnuteľnosť do svojho vlastníctva podľa § 2a zákona č. 138/1991 Zb., v zmysle ktorého nehnuteľné

veci štátu, ku ktorým zaniká právo trvalého užívania telovýchovných jednôt podľa osobitného predpisu,
prechádzajú dňom nadobudnutia jeho účinnosti do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. V
tomto smere však súd prvej inštancie uviedol dostatočne jasné a zrozumiteľné argumenty, prečo ani
podľa citovaného ustanovenia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
na žalovaného 2/, a síce preto, lebo k rozhodnému dňu (t.j. k 01.01.1994) už právo trvalého užívania

(ktorého existencia bola zákonnou podmienkou ) k nehnuteľnosti neexistovalo, a to na základe Dohody
o zániku práva trvalého užívania uzavretej dňa 02.07.1993 medzi obcou Turany, zastúpenou starostom
obce Mgr. Jozefom Liskajom a TJ Drevina Turany - Lyžiarsky oddiel. Sporný majetok preto zostal stále
vo vlastníctve štátu. Iné námietky vo vzťahu k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 v spojení s § 3 ods.
2 zákona č. 138/1991 Zb., resp. § 2a citovaného zákona žalovaný 4/ neprodukoval, a keďže odvolací
súd je viazaný odvolacími dôvodmi, bližšie sa už ani nezaoberal otázkou zamietnutia žaloby z hľadiska

možného vydržania spornej nehnuteľnosti žalovaným 2/.

9. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd považoval za správne aj závery súdu prvej inštancie, v
zmysle ktorých ak sa žalovaný 2/ Obec Šútovo nikdy nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, nemohol
túto (ako nehnuteľný majetok) platne vložiť do spoločnosti žalovaného 3/ Chaty Šútovo, a. s. a táto

spoločnosť následne nemohla platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalovaného 4/. Všetky
tieto prevody sú neplatné, keďže vlastnícke právo môže previesť len ten, komu svedčí, o aký prípad
v prejednávanej veci nešlo. K predmetnému odvolací súd ešte dodáva, že prevody nehnuteľnosti, ku
ktorým došlo, sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, pretože žalovaný 2/ sa vlastníkom spornej
nehnuteľnosti nikdy nestal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995

(publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho
úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na
absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí
právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo

zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri
výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná
alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť
právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/10 poukázal na zásadu

rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva
nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,
ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy
nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

10. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania a odvolaním tiež výslovne napadnutý, ktorý plne zodpovedá procesnému
úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Pokiaľ žalovaný 4/ vo svojich
odvolacích námietkach žiadal na prejednávanú vec aplikovať ustanovenie § 257 CSP a z dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznať žalobcovi, inak úspešnému účastníkovi v konaní, nárok na

náhradu trov konania, s dôvodmi ním uvádzanými sa odvolací súd nestotožnil. V okolnostiach
prejednávanej veci, na ktoré poukazoval žalovaný 4/ v dĺžke konania, v jeho priebehu, v príčinách vzniku
sporu a v nevedomosti o obmedzení prevodu vlastníckeho práva, odvolací súd nevidel dôvody hodné
osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti pre aplikáciu predmetného zákonného ustanovenia.

11. Vo výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanému 1/ zamietol (z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie), ako aj rozhodol o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/, zostáva
rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý, keďže v tejto časti nebol napadnutý odvolaním.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému 4/, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)