Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/108/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613200107
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4613200107.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcov: 1. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, Q., 2. Z.. S. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., M. XX, 3. S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., M. 22, zastúpení Mgr. Jozefom
Slíškom, advokátom so sídlom Nitra, Coboriho 2, proti žalovanému: J.. J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.,
Štúrova XXX/XX, t. č. D. XXXX/X, C. nad S., A. republika, zastúpený Advokátska kancelária ŠKODLER
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dobšinského 12, IČO: 47 238 232, o ochranu osobnosti a

iné, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 30. septembra 2016 č.k.
10C/9/2013-192, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému nepriznáva nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
voči žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade vo výške 100,. o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

II. Odvolací súd priznáva žalobkyni v 1. rade voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
III. Odvolací súd žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania, voči žalobcom v 2.
a 3. rade , o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol už len o nároku na náhradu trov konania

a to tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 255 ods.1,2 a § 257 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP) . Uviedol, že rozsudkom
Okresného súdu Topoľčany č.k. 10C/9/2013-170 zo dňa 09.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č.k. 7Co/338/2013-153 zo dňa 17.12.2015 bola žaloba žalobcov o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá a výrok o trovách konania, ktorým boli žalobcovia
zaviazaní uhradiť žalovanému náhradu trov konania, bol zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom
rozhodoval už len o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodol v poradí prvým uznesením
č.k.10C/9/2013-170 zo dňa 30.03.2016 tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal s poukazom
na ust. § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 150 ods. 1 OSP konštatujúc, že žalovanému, ktorý mal
vo veci plný úspech a ktorý by mal v zásade právo na náhradu trov konania, nepriznal náhradu trov
konaniazdôvodov hodnýchosobitnéhozreteľanastranežalobcov.Totorozhodnutienapadolodvolaním

žalovaný a o jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č.k.7Co/351/ zo dňa 30.06.2016
tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd
pri posudzovaní možnosti aplikácie zákonného ustanovenia § 150 ods. 1 OSP ( teraz ust. § 257
CSP) nedostatočne skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcov, pre ktoré nepriznal
žalovanému náhradu trov konania, pretože nezistil skutkový stav ohľadne majetkových, sociálnych,
osobných, zárobkových a iných pomerov na strane žalobcov. Zároveň uviedol, že bez náležitého

zhodnotenia okolností nielen na strane toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, a to u
každého zo žalobcov osobitne, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočnéhoustanovenia dotknutá (žalovaného), ako aj bez posúdenia postoja strán v konaní, je nedostatočným
zdôvodnením použitia ust. § 150 ods. 1 OSP (teraz ust. § 257 CSP)..
1.2 Následne súd prvej inštancie napadnutým uznesením č.k.10C/9/2013-192 zo dňa 30.09.2016 (v

poradí druhým ) rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov
konania vo výške 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci samej sa žalobcovia domáhali
voči žalovanému viacerých nárokov, ktoré boli zamietnuté. S poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP mal
žalovaný vo veci úspech v plnom rozsahu a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Súd sa
však zaoberal s poukazom na ust. § 257 CSP ( pred tým §150 ods. 1 OSP) aj tým, či na strane

žalobcov nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovanému výnimočne náhradu trov
nepriznal a zistil, že nie sú dôvody pre aplikáciu uvedeného ustanovenia. Mal za to, že v predmetnom
konaní zo strany žalobcov išlo o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva, nakoľko žalovaný nebol v
spore pasívne vecne legitimovaný a žaloba voči nemu tak nebola dôvodná. Súd nevzhliadol na
strane žalobcov žiadne preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal žalovanému,
ktorý bol v konaní úspešný, priznať náhradu trov konania, keď zároveň posúdil aj okolnosti na strane

žalovaného, jeho postoj v konaní aj skutočnosť, že nepriznanie náhrady trov konania by významne
zasiahlo majetkovú sféru žalovaného. Pri posúdení existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa na
strane žalobcov súd vychádzal z obsahu spisu z ktorého zistil, že žalobkyňa ničím nepreukázala jej
tvrdenie o majetkových pomeroch, pretože neuviedla v akej výške poberá starobný dôchodok a aké sú
jej výdavky a majetok. Ani na strane žalobkyni v 2. rade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa , za

ktoré nepovažoval jej tvrdenie že je tehotná, bez preukázania ďalších okolnosti a nepripojila žiadne
dôkazy, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal priznať
žalovanému náhradu trov konania voči nej. U žalobcu v 3. rade zistil, že je profesionálny športovec
- futbalista pôsobiaci vo A., ktorého príjmy sú tak nepochybne dostatočné. Súd ďalej konštatoval, že
žalobcovia v 1. až 3. rade boli v konaní kvalifikovane právne zastúpení zvoleným právnym zástupcom,

teda mohli s náležitou starostlivosťou zvážiť všetky zákonné podmienky uplatnenia ich nárokov vo veci
samej súdnou cestou, s možnými následkami spojenými v prípade neúspechu, teda aj zamietnutím
žaloby, čo sa v konečnom dôsledku stalo. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe namietal jeho pasívnu
vecnú legitimáciu v spore , napriek tomu žalobcovia trvali na žalobe a vzhľadom na výšku žalovanej
sumy 47.323,57 eura za účelom ochrany svojich práv a obrany v spore sa nechal zastúpiť advokátskou

kanceláriou, s čím mu nepochybne vznikli odôvodnené trovy a nepriznanie nároku na ich náhradu by
bolo neprimeraným zásahom do majetkovej sféry žalovaného. Preto mu priznal nárok na plnú náhradu
trov konania.
2.1 Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 3. rade , ktorí
žiadali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žalovanému neprizná voči žalobcom

v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania( prvoinštančného i odvolacieho) a to ani čiastočne,
alebo aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namietali nesprávne právne
posúdenia veci keď súd dospel k chybnému právnemu záveru, že nevzhliadol na strane žalobcov žiadne
preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal žalovanému, priznať náhradu trov
konania. Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvody hodne

osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci
vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov. Z tohto pohľadu považujú rozhodnutie súdu prvej
inštancie za nepreskúmateľne. Žalobkyňa v I. rade považovala za dôležité poukázať na to, že už
dňa 15.02.2013 predložila na súd prvej inštancii žiadosť o oslobodenie od súdny poplatkov, v ktorej
žiadosti uviedla, že je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 239,40 eur mesačne a vdovského

dôchodku vo výške 96,70 eur mesačne, a teda jej celkový mesačný príjem predstavuje sumu 336,10
eur. K predmetnej žiadosti priložila nielen potvrdenie Sociálnej poisťovne o výške dôchodkových dávok,
ale súčasne aj tlačivo pre dokladovanie jej pomerov, z čoho musel mať súd za preukázanú výšku jej
dôchodku a vek 85 rokov. Naviac, súd prvej inštancie ju mohol pred svojim rozhodnutím na zistenie
podstatných a rozhodujúcich skutočností z hľadiska skúmania existencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa, požiadať v zmysle § 150 odsek 2 Civilného sporového poriadku o ďalšie skutkové tvrdenia,
prípadne ďalšie informácie týkajúce sa zmeny výšky jej dôchodku od roku 2013, ktorého výšku v tomto
období súdu preukázala. Ďalej uviedla, že nie je vlastníčkou žiadnej nehnuteľnosti určenej na bývanie;
vlastní iba spoluvlastnícky podiel o veľkosti 112/10617 ornej pôdy evidovanej na LV č. XXXX a LV
č. XXX pre kat.úz. Q.. Žalobkyňa v 2. rade poukázala na to, že dňa 08.02.2014 sa jej narodila

dcéra Y. F., pričom ako slobodná mamička je v súčasnosti so svojou dcérou na rodičovskej dovolenke
a poberá rodičovský príspevok vo výške 203,20 eur mesačne a prídavok na dieťa 52 eur mesačne,
čo preukazuje doložením potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19.10.2016 a nie
je vlastníckou žiadnej nehnuteľnosti. Žalobca v 3. Rade poukázal na to, že súd prvej inštancie vodôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil iba na konštatovanie, že z obsahu spisu zistil, že je
profesionálny športovec - futbalista, ktorého príjmy sú tak nepochybne dostatočné, čím si súd prvej
inštancie v podstate absolútne bez podrobenia tejto otázky náležitému súdnemu prieskumu osvojil

argumentáciu žalovaného o tom, že ako profesionálny futbalista má nepochybne nadpriemerné príjmy.
Žalobcovia ďalej poukázali na to, že súd prvej inštancie nezisťoval a neposudzoval zárobkové a
majetkové pomery žalovaného, ktorý ako lekár určite dosahuje zodpovedajúce finančné ohodnotenie a
teda jeho príjmy s najväčšou pravdepodobnosťou vysoko prevyšujú zárobkové schopnosti, možnosti a
aktuálnu výšku príjmu u žalobkyne v 1. rade, ktorá je dôchodkyňou a žalobkyne v 2. rade, ktorá je na

rodičovskej dovolenke s maloletým dieťaťom. Žalobcovia považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie
za nesprávne aj z toho dôvodu, že v tomto rozhodnutí sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal popri
majetkových, sociálnych a iných pomeroch na strane žalobcov ďalšou okolnosťou uvádzanou všetkými
žalobcami ako dôvod hodný osobitného zreteľa, na ktorý by mal súd prihliadnuť, a to konkrétnu okolnosť,
ktorá viedla k podaniu žaloby proti žalovanému spočívajúcej v tom, že žalovaný zapríčinil smrť nebohého
pána F., syna žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu náhradu odvolacích trov. Uviedol, že čo sa týka postoja žalobcov, v predmetnom
konaní išlo z ich strany o zjavne bezúspešne uplatňovanie práva, nakoľko nebol v spore pasívne
legitimovaný a žaloba tak voči nemu nebola dôvodná. Žalobca v 3. rade v odvolaní vôbec nepoprel
skutkové tvrdenie o tom, že ako profesionálny športovec poberá vysoko nadpriemerné príjmy, a preto

sa toto tvrdenie v zmysle § 151 ods. I CSP považuje za nesporné. Nie je možné akceptovať názor
žalobcov, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal ďalšou okolnosťou podstatnou pre dôvody
hodné osobitného zreteľa a to okolnosť, ktorá viedla k podaniu žaloby. Táto okolnosť je ako dôvod
hodný osobitného zreteľa neakceptovateľná, nakoľko žalobcovia boli od začiatku konania kvalifikovane
zastúpení zvoleným advokátom, prostredníctvom ktorého mohli ako osoby bez potrebných právnych

znalostí posúdiť dôvodnosť podanej žaloby s možnými následkami spojenými v prípade neúspechu, v
podobe povinnosti nahradiť úspešnej strane trovy konania. Navyše ak už vo vyjadrení k žalobe namietal
nedôvodnosť žaloby voči nemu pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie. Napadnuté uznesenie , ktorým
mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% je preto vecne správne.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne v 1. rade je dôvodné a preto voči nej napadnuté uznesenie zmenil ( § 388 CSP) a odvolanie
žalobcov v 2. a 3. rade nie je dôvodné a voči nim napadnuté uznesenie podľa § 387 CSP potvrdil.
5. V prejednávanej veci ide o konanie, ktoré začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý však bol dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie napadnuté

uznesenie vydal dňa 30. 09.2016 t.j. už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku . Odvolací súd
postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti .
6. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

7. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.
9. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu t.j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie od

povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Ani v prípade, ak bolo neúspešnej
strane priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (ktoré sa vzťahuje len na jej prípadnú poplatkovú
povinnosť), nezbavuje ju to povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane. V rámci trov úspešnej
strany môžu byť priznané aj súdne poplatky zaplatené úspešnou stranou, ktoré je jej povinná neúspešná
strana nahradiť. Len v prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (§ 257 CSP).
10. Účelom ustanovenia § 257 CSP( predtým § 150 ods. 1 OSP) je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie
jevýrazomskutočnosti,žetam,kdezákonnemôžebyťnatoľkokazuistický,abypostiholcelúrozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami

uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohtoustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do
popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama
nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje

osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne
iné okolnosti , môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o
nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a

nasl.CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
11. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, potom čo

vo veci samej bola žaloba žalobcov právoplatne zamietnutá. Z procesného hľadiska bol vzhľadom
na výsledok sporu žalovaný vo veci samej úspešný a súd mu priznal nárok na náhradu trov konania vo
výške 100% , keď pre aplikáciu ust. § 257 CSP nezistil dôvody.
12. Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil ak neaplikoval v
tejto veci ust. § 257 CSP, teda že neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nemal

žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania voči žalobcom. Odvolací súd považuje túto námietku
zadôvodnú lenpokiaľideožalobkyňuv1.rade,zatiaľčo nastranežalobcovv2.a3.radejunepovažuje
zadôvodnú.Súdprvejinštanciepriposúdenídôvodovhodnýchosobitnéhozreteľanastranežalobkynev
1. rade vychádzal z toho, že nepreukázala ňou tvrdené majetkové pomery , ktoré by mohli byť dôvodom
hodným osobitného zreteľa , pre ktorý by nemala žalovanému nahradiť trovy konania. Odvolací súd sa

v tejto časti odvolania stotožnil s tvrdením žalobkyne v 1. rade , že z obsahu spisu je zrejmé, že v
konaní listinami preukázala svoje majetkové pomery z ktorých je zrejmé, že je starobná dôchodkyňa a
poberá len starobný dôchodok ( 250, 60 eura mesačne) a vdovský dôchodok( 99,90 eura mesačne)
a iný majetok nemá ( v spise na č.l. 30 tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka z roku 2013, č.l.
40 potvrdenie sociálnej poisťovne o starobnom a vdovskom dôchodku ). Potom neobstojí záver súdu

prvej inštancie, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala svoje sociálne a majetkové pomery. Odvolací súd
na rozdiel od súdu prvej inštancie na strane žalobkyne v 1. rade zistil dôvod aplikácie ust. § 257 CSP a
to aspekt sociálny, pri ktorom prihliadol na osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá je vdova, vo
veku 85 rokov a jej zdrojom príjmu je len starobný a vdovský dôchodok. Po zistení existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa odvolací súd v zmysle ust. § 257 CSP musel ( podľa § 150 OSP mohol)

rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov žalovanému.
13. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade , ktorí tiež namietali, že súd aj vo vzťahu k nim
neaplikoval ust. § 257 CSP, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali sociálny aspekt,
pre ktoré by nemali žalovanému zaplatiť náhradu trov konania. Žalobcovia mali dôkaznú povinnosť
dokladovať nimi tvrdené osobné a majetkové pomery, ktoré považuje za dôvod hodný osobitného

zreteľa. Žalobcovia v 2. a 3. rade v celom konaní pred súdom prvej inštancie nedoložili žiadne dôkazy
preukazujúce ich osobné a majetkové pomery , ktoré by mohli byť dôvodom pre použitie ust. § 257 CSP
a dokonca žalobca v 3. rade takýto dôvod na jeho strane ani nikdy netvrdil. Žalobkyňa v 2. rade až k
odvolaniu doložila listiny , ktorými preukazuje jej osobné a majetkové pomery, ale odvolací súd na ne
neprihliadol, pretože podľa § 366 písm d) CSP novoty v odvolacom konaní ( prostriedky procesného

útokuaprocesnejobrany)ktoréneboliuplatnené vkonanípredsúdomprvejinštancie,možnovodvolaní
použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Žalobkyňa v 2. rade ničím nepreukázala, prečo nemohla predložil dôkazy na preukázanie existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa do rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania.
14. K druhému dôvodu pre ktorý žiadali žalobcovia aplikáciu ust. § 257 CSP a to „ výnimočné okolnosti

„ tejto veci odvolací súd uvádza, že nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno
považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej strane sporu súd náhradu trov
nepriznal. Žalobcovia ako dôvod osobitného zreteľa, na ktorý mal súd prihliadnuť, uviedli okolnosť, ktorá
ich viedla k podaniu žaloby a to, že žalovaný ako lekár pohotovostnej služby svojim nedbanlivostným
konaním spôsobil smrť S. F., , čím zasiahol do ich rodinného a súkromného života a preto sa voči nemu

domáhali podanou žalobou ochrany proti neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv podľa § 11
a § 13 ods. 1,2 Obč. zákonníka ( písomné ospravedlnenie, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000
eur pre každého žalobcu a náhrady škody v sume 2.323,57 eur žalobkyni v 2. rade). Túto okolnosť,
ktorá viedla žalobcov k podaniu žaloby, by síce bolo možné považovať za výnimočný dôvod hodnýosobitného zreteľa, ale vzhľadom na procesnú situáciu, keď žalobcovia napriek žalovaným namietanej
jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, a to už vo vyjadrení k žalobe , zotrvávali na podanej žalobe,
ktorá bola následne práve z tohto dôvodu zamietnutá ( žalovaným nemal byť lekár ako fyzická osoba ale

jeho zamestnávateľ) nemožno považovať za výnimočný dôvod hodný osobitného zreteľa. Pokiaľ ide o
postoj strán v konaní , tu súd prihliada len na to, ako si strany plnili svoje povinnosti a v tomto prípade si
žalovaný túto povinnosť plnil od začiatku tým, že hneď pri prvom úkone ( vyjadrenie k žalobe), namietal
svoju pasívnu legitimáciu v spore , na rozdiel od postoja žalobcov ( v zastúpení advokátom), ktorí na
túto námietku procesne nereagovali, čo malo za následok zamietnutie ich žaloby a s tým súvisiacu

zodpovednosť za výsledok sporu a náhradu trov protistrany. V tejto veci odvolací súd nezistil existenciu
takých výnimočných okolností , ktoré by bolo možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa,
teda dôvody dané povahou a okolnosťami sporu.
15. Odvolací súd dodáva, že ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami ( nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje ani
fakt, že strana nie solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila,

je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda,
inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a
jeho výsledok.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému nárok
na náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade nepriznal a priznal mu nárok na náhradu trov konania

voči žalobcom v 2. a 3. rade v plnej výške, o ktorej bude rozhodovať samostatným uznesením súd prvej
inštancie ( § 262 ods. 2 CSP).
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni v 1. rade, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná,
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalovanému priznal, zatiaľ čo žalobcovia v 2.

a 3. rade úspešní v odvolacom konaní neboli a preto súd priznal nárok na náhradu trov v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému.
18. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).