Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/242/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204586
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2712204586.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. M. O., nar. X.X.XXXX, bytom
C., C. XXX, 2. O. Q., nar. X.XX.XXXX, bytom I., W. X, 3. Z. V., nar. XX.X.XXXX, bytom C., C. XXX, o
zaplatenie 5.712,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica,
č.k. 3C/482/2012-235 zo dňa 1.2.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1., 2., 3. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcimi a
tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 10. marca 2015) zamietol návrh (akt. žalobu) a odporcom (akt.
žalovaným) náhradu trov konania nepriznal. Takéto rozhodnutie vo veci samej tentoraz právne odôvodnil
ust. § 497, § 261 ods. 3 písm. d), § 262 ods. 1, 2, § 273 ods. 1 až 3, § 502 ods. 1, § 303, § 306
ods. 1, § 330 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 34, § 39, § 40 ods. 1, § 524
ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 565, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1,

2, 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách. Vecne argumentoval v podstate tým, že po zrušení ostatného rozsudku a vrátení mu veci
krajským súdom pristúpil prednostne k zisteniu, či je žalobca vôbec vo veci aktívne legitimovaným, teda
či mu svedčia hmotnoprávne oprávnenia zo zmluvy o úvere. Z písomnej Zmluvy o splátkovom úvere
a výsluchom žalovaného 1. pritom zistil, že v zmluvnom vzťahu vystupovala na strane veriteľa banka,
na strane dlžníka žalovaný 1. ako spotrebiteľ. Žalobca sa v konaní domáhal od žalovaných splnenia
záväzku, tvrdiac, že sa stal zo zmluvy o postúpení bankovej pohľadávky ich novým veriteľom.

2. Súd prvej inštancie ďalej za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa v zmysle uvedeného žalobca
stal veriteľom žalovaných (dlžníkov) považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon
o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá povinnosť pred postúpením svojej
pohľadávky niečo konať. Banke sa v ustanovení ukladá pred postúpením svojej pohľadávky vzniknutej
z jej bankovej činnosti urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi, resp. dlžníkom pri jeho (ich)
omeškaní. Z transakcií na účte žalovaného 1. je zrejmé, že tento naposledy uhradil splátku 21.2.2007,

kedy banka obdržala sumu 2.044,10 Sk a od tejto doby do 8.6.2010 banka vykazuje iba pohľadávku za
úroky z omeškania, zaúčtováva riadne úroky s kapitalizáciou, poplatky s kapitalizáciou a dá sa vyvodiť,
že žalovaný 1. sa dostal do omeškania s platením peňažného dlhu. Na rozdiel od názoru, vyjadreného
žalobcom v jeho podaní súdu doručenom 9.10.2015 má súd za to, že podľa obsahu v ustanovení §92 ods. 8 Zákona o bankách v časti týkajúcej sa písomnej výzvy banky, z ustanovenia vyplýva, že je
naviazané na čas plnenia. Časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný
splniť svoj záväzok, na čas splatnosti alebo zročnosti inak aj dospelosti a súd má za to, že v ustanovení

nejde iba o prelomenie bankového tajomstva, ale v súvislosti s možnosťou postúpenia pohľadávky
bankou na subjekt, ktorý bankou nie je aj so splatnosťou pohľadávky banky. S časom plnenia sa spája
aj právo veriteľa peňažnej pohľadávky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca v konaní tvrdil,
že banka urobila predpísaný právny úkon a vyzvala žalovaných na plnenie v súvislosti s omeškaním v
3/2008. Dôkaz na svoje tvrdenie žalobca nepredložil a v konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno,

že banka splnila pred postúpením pohľadávky na žalobcu zákonom jej uloženú povinnosť.

3. Podľa prvoinštančného súdu ďalej podľa zmluvy o úvere bolo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka
nepochybne dohodnuté medzi účastníkmi úverovej zmluvy plnenie dlžníka v splátkach a banka tak
mohla žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak by to bolo platne
dohodnuté, čo v konaní preukázané nebolo. S poukazom na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka

zaplatenie celej pohľadávky naraz má právo veriteľ žiadať ak v prvom rade existuje dohoda medzi ním a
dlžníkom. Dohoda predpokladá dvojstranný právny úkon, teda aj prejav vôle žalovaného, potvrdený jeho
podpisom. Bolo na žalobcovi uniesť dôkazné bremeno k platnej súčasti Zmluvy o úvere a preukázať, že
došlo k účinne urobenému právnemu úkonu banky požiadať žalovaných o zaplatenie celej pohľadávky
naraz pre ich omeškanie. Neplatný právny úkon banky, obsiahnutý vo VOP ako súčasti zmluvy nemôže

vyvolať ten účinok, že dlžník stratí výhodu splátok. Po oboznámení sa s obsahom zmluvy o postúpení
pohľadávok a obsahom zmluvy o úvere, upravujúcej práva a povinnosti jej účastníkov súd je toho
názoru, že ak aj podľa bodu 5.2. zmluvy o postúpení pohľadávok postupca postupuje postupníkovi
dňom účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, vrátane ich príslušenstva a všetkých súvisiacich práv a
nárokov,ktorésúspohľadávkamispojené,akoajprávplynúcichzozabezpečenia,bankanemohlaurobiť

jednostrannýprávnyúkonveriteľapodľa§565Občianskehozákonníka,včasetrvaniaúverovejzmluvya
nemala právo pre omeškanie dlžníkov vyhlásiť mimoriadnu splatnosť ani nemohla účinne vyzvať dlžníka
na splnenie povinnosti tak, ako to má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách s cieľom
ukončiť svoj úverový vzťah s dlžníkom. Aj zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranný právny úkon,
ktorým si banka a žalobca mienili upraviť svoje vzájomné práva a povinnosti. Ako právny úkon banky a

žalobcu zmluva odporuje aj účelu Zákona o bankách, jeho hospodárskemu účelu, keď podľa § 5 písm. b)
sa úverom, ktorý poskytuje banka rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na vlastný účet
alebo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov v akejkoľvek forme vrátane faktoringu a forfajtingu,
teda predpokladá sa minimálne návratnosť poskytnutých finančných prostriedkov bankou, podľa písm.
i) bankovým obchodom je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a jej klientom

a akékoľvek operácie súvisiace s bankovými činnosťami, ide tu aj o správu úveru, obchody banka
vykonáva podľa § 27 s klientmi na zmluvnom základe a zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39
Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným a nedovoleným, z ktorého nemohol nadobudnúť
žalobca právo veriteľa domáhať sa po žalovaných - dlžníkov splnenia záväzku. „Skutočným“ veriteľom
žalobcu 1. zostala Slovenská sporiteľňa a.s. Na strane žalobcu nie je daná aktívna legitimácia v konaní

na podanie žaloby, práva veriteľa mu nesvedčia, čo je dôvodom vedúcim súd k zamietnutiu žaloby.
Bezpredmetným je preto zaoberať sa širším hodnotením dôkazov v rozhodnutí ako ich súd hodnotil
u listinného dôkazu VOP Slovenskej sporiteľne a.s. vo vzťahu k úverovej zmluve, ani oznámeniami o
postúpení pohľadávky, či skúmať, či je nárok žalobcu premlčaný úplne alebo čiastočne alebo vzhľadom
na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, či vznikol veriteľovi nárok na poplatky, úroky a do akej výšky,

ani ostatnými listinnými dôkazmi.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že právo veriteľa žalobcovi nesvedčí, čo je dôvodom vedúcim súd k
zamietnutiu žaloby. Z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávok nemôže voči žalobcovi vzniknúť ani
ručiteľský záväzok žalovaného 2., pretože ručenie je podľa § 546 Občianskeho zákonníka dohodou

žalovaných strán, súvisiacou s hlavným záväzkom, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi bankou
a žalovaným 1. Ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí
dlžník. Ručenie je zabezpečovacím prostriedkom k hlavnému záväzku, pre neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávok žalobca nemôže požadovať plnenie titulom pristúpenia k záväzku, ktorý je tiež
zabezpečovacím inštitútom k hlavnému záväzku ani od žalovanej 3. a z týchto dôvodov súd žalobu aj

protižalovanej3.zamietol. Ajpodľa§304ods.1Obchodnéhozákonníkaručenímmožnozabezpečiťlen
platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Ručiteľský záväzok je záväzkom subsidiárnym, lebo povinnosť
ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ je povinný
plniť až vtedy, keď dlžník nesplnil svoj splatný záväzok napriek písomnej výzve veriteľa, aby plnil, ručiteľvystupuje ako náhradný dlžník. Z dôvodu, že sa žalobca domáhal nároku z neplatnej zmluvy o postúpení
pohľadávok a záväzok odporkyne 3. mal vzniknúť na zabezpečenie hlavného záväzku, neskúmal súd
ani platnosť Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretej medzi žalobcom ako

postupníkom a žalovanou 3. ako osobou pristupujúcou k záväzku žalovaného 1.

5.Súdprvejinštancieotrováchrozhodolpodľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadku,alenakoľko
sa pre rozhodnutie o trovách sa v zmysle § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, aby bol
podaný návrh na rozhodnutie o trovách a podľa ods. 2 aby boli vyčíslené v lehote tam stanovenej, pričom

úspešní žalovaní návrh podľa § 151 ods. 1 nepodali, napriek ich procesnému úspechu súd rozhodol,
že sa im náhrada trov konania nepriznáva, im trovy zo spisu ani nevyplývajú.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si

uplatnil voči žalovaným trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní s
tým, že trovy odvolacieho konania vyčíslil súhrnne sumou 251,32 Eur podľa špecifikácie v odvolaní.
Argumentoval tým, že súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav.

7. V prvej časti odvolania žalobca namietal neposkytnutie dostatočného zdôvodnenia, z ktorého by

bolo zrejmé, z akých zákonných dôvodov súd žalobu zamietol, čím mu odňal možnosť konať pred
súdom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nerešpektuje skutkový a právny stav veci, na základe
čoho došlo k odňatiu možnosti mu konať pred súdom a k porušeniu jeho práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa odvolateľ

zaoberal sa zaoberal správnosťou záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku,
čo možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. Tento záver vyplýva aj z
dôvodovej správy k § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia

pohľadávok. Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom
preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať
bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Na podporu
svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9.12.2015, sp.

zn. 15Co/511/2015, Krajského súdu v Bratislave z 29.05.2015, sp. zn. 8Co/163/2015 <.5. Poukázal, že výkladom ustanovení
VOP možno dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky on sám boli oprávnení,
nie však povinní predčasne ukončiť záväzkový vzťah. Okrem toho postúpením sa stal sám veriteľom
pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na

plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo
veriteľa požadovať splatenie pohľadávky. Ani z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva,
že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške
peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z gramatického výkladu nielen prvej ale

aj druhej vety predmetného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný
záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. V súvislosti s tvrdeným nedostatkom aktívnej
legitimácie odvolateľ ďalej tvrdí, že v konaní predložil relevantné oznámenie žalovanému o postúpení
pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky a súd
mal povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu

a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na závery NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo
210/01 i Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. V ďalšom odvolateľ vyslovil svoje stanovisko,
že postúpenie pohľadávky, s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, bolo platné. Toto
ustanovenie totiž nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, úprava
výnimiek z bankového tajomstva nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona

nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. JUDr. Csacha v časopise Súkromné
právo č. 1/2015, podľa ktorého porušenie bankového tajomstva, vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciámpredpokladaným Zákonom o bankách. Odvolateľ uzavrel, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi
v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, nemôže
s ním byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť,

že žalovaný 1. na súdnom pojednávaní konanom dňa 1.2.2016 potvrdil, že mu zo strany právneho
predchodcu žalobcu bola doručená výzva na zaplatenie omeškaných splátok.

8. Žalovaní odvolací návrh nepodali. Na doručené odvolanie písomne nezareagovali.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne

§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - aj stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon pripúšťa (§ 201 a
202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205
ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205
ods. 2 písm. d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania, ktoré sú pre

odvolací súd rozhodujúce a len ktorými sa v rámci prieskumu mohol zaoberať bolo posúdiť, či súd prvej
inštancie rozhodol vo veci samej správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

12. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej

aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z.

13. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným 1. (žalovaný 2. bol
ručiteľom a žalovaný 3. k záväzku žalovaného 1. dodatočne pristúpil), bolo preto skutočne potrebné, aby

v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 8.6.2010 uzavretú medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v spore sa niekto
môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak

podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnejprocesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-

právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách aplikovaného na danú právnu vec súdom
prvej inštancie až po zrušení jeho ostatného rozhodnutia, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní

a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

16. Podľa § 120 ods. 1 OSP, ktoré má ekvivalent v súčasnom § 132 CSP, účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže
výnimočnevykonaťajinédôkazyakonavrhujúúčastníci,akjeichvykonanienevyhnutnéprerozhodnutie
vo veci.

17. Podľa § 132 OSP s ekvivalentom v § 191 CSP, dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

18. Citované ustanovenia platné a účinné v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom, zakotvujú
dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké

následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov,

ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

19. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásadenie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

20. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú

pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať
predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia.
I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa odvolacieho
súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti, naopak zo slovného spojenia „...v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku...“ možno vyvodiť, že umožňuje postúpiť aj pohľadávku sčasti
ešte nesplatnú, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na

splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na
splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

21. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom
nepreukázal, že žalovaní ako dlžníci boli jeho pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s., po
splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní,
písomne vyzvaní bankou na splnenie peňažného záväzku. Ak mala byť takýmto preukázaním výpoveď

žalovaného 1. na pojednávaní konanom dňa 1.2.2016, na ktorom tento žalovaný uviedol na otázku
právneho zástupcu žalobcu, či mu bola niekedy Slovenskou sporiteľňou, a.s. doručovaná nejaká
písomnosť, kde bol vyzývaný alebo upomínaný na zaplatenie z úveru, že: „asi áno, potvrdzuje, že mu
upomienka doručovaná bola.“, z uvedeného skutočne nie je možné vyvodiť potvrdenie žalovaného o
doručení mu výzvy bankou na splnenie peňažného záväzku v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách,

tu je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ako i konkretizácia výzvy, lebo žalovaný 1. mohol byť vyzývaný,
resp. upomínaný kedykoľvek v priebehu zmluvného vzťahu, na základe ktorej výzvy aj mohol plniť a
dostať sa opätovne do omeškania. Za zmienku tu stojí i to, že Slovenská sporiteľňa a.s. ako postupca na
konkrétnu výzvu súdu, či pred postúpením pohľadávky vyzývala žalovaného 1. k zaplateniu dlžnej sumy
a či má o tom doklad, nepotvrdila ani len existenciu takejto výzvy, opakovane len všeobecne tvrdila,

že pohľadávka bola postúpená na žalobcu v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorému bola
odstúpená i súvisiaca dokumentácia o záväzkovom vzťahu (č.l. 208 a 219 spisu), preto pokiaľ takáto
výzva bola bankou pred postúpením realizovaná, bolo v možnosti žalobcu túto skutočnosť preukázať.
Napokon žalobca v odvolaní celkovo popiera potrebu doručenia písomnej výzvy banky dlžníkovi v
zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách ako podmienku pre platné postúpenie pohľadávky, spojenú

so sankciou v podobe neplatnosti zmluvy o postúpením. Pritom existencia a doručenie tejto písomnej
výzvy je zákonnou podmienkou pre následné účinné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na
iný subjekt. Keďže podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola,
na čo poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca v tomto smere
neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu

došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
skutočne neplatný. Rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú
musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorý z účastníkov namietal (§
39 Občianskeho zákonníka).

22. Už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie
splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu, na čom súd
prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie, z čoho potom nemožno vyvodiť jeho
nepreskúmateľnosť, keďže na spochybnení takého záveru žalobca aj postavil prevažnú časť odvolacej
argumentácie, čím mu potom musel byť zrejmý dôvod zamietnutia jeho žaloby prvoinšančným súdom,

postačujeprezáverodôvodnostitohtozamietnutiaaďalšiedôvodysúduprvejinštancie,prektoréžalobu
zamietol, ako aj ďalšie odvolacie argumenty žalobcu, už boli nadbytočné a irelevantné, vzhľadom na
zásadu hospodárnosti súdneho konania už bez potreby sa s nimi bližšie zaoberať.23.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods. 1 a
2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov

konania žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

24. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací

súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, náhradu
trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní

nevznikli.

26.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

27. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal

pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

28. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).