Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/162/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816209316
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3816209316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom
Žilina, Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. O., bytom V., Š. S. č. XXX/XX/X, o zaplatenie
300,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20.
februára 2017, č.k. 15Csp/7/2016-111, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej nárok

na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca si žalobou podanou 11.7.2016 uplatnil voči žalovanej nárok na
zaplatenie 300,98 eur s úrokom vo výške 28% ročne od 15.8.2015 do zaplatenia, ako i nárok na
náhradu trov konania. Dňa 26.10.2006 uzavreli účastníci zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
žalobca pre žalovanú zriadil a viedol účet č. SK XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, pričom súčasťou zmluvy
boli aj VOP. Žalobca bol oprávnený za poskytovanie produktov a služieb účtovať na ťarchu

účtu poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov. Žalovaná bola povinná mať na účte dostatok
finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov
a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. V dôsledku porušenia tejto povinnosti sa dostala na
účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a dlh nevyrovnala ani po tom, čo žalobca
vykonal internú účtovnú transakciu dňa 14.8.2015.

3. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona súd prvej

inštancie žalobu zamietol z viacerých dôvodov. Žalobca v žalobe odvíjal žalovaný nárok od uzavretej
zmluvy o bežnom účte a porušenia zmluvných povinností žalovanou mať na účte dostatok finančných
prostriedkov. Je nepochybné, že svojou povahou išlo o zmluvu o bežnom účte v zmysle § 708
Obchodného zákonníka, žalobca je bankou a žalovaná konala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická
osoba. Ide teda zároveň aj o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl., ustanovení Občianskeho
zákonníka, pretože žalovaná nekonala v rámci plnenia pracovných alebo podnikateľských povinností.
Okrem ustanovení Obchodného zákonníka a zmluvných dojednaní teda dopadá na daný vzťah aj

právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu v
dôsledku porušenia povinností žalovanou mať dostatok finančných prostriedkov na účte sa dostala
do nepovoleného prečerpania a zostala dlhovať žalovanú sumu. Z predloženej zmluvy o bežnom účte
nevyplýva dojednanie povoleného a ani nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte.Súd vyzýval žalobcu výzvou z 28.9.2016, aby špecifikoval žalovanú pohľadávku, z čoho konkrétne
pozostáva žalovaná suma, kedy sa dostala žalovaná do omeškania, ako bola dohodnutá splatnosť dlhu.
Na uvedenú výzvu odpovedal žalobca oznámením, že žalovanej bolo poskytnuté povolené prečerpanie

460 eur, ktoré jej bolo znížené na 0,- v mesiaci apríl 2012. Poukázal na priložené výpisy z účtu žalovanej,
ktoré uvádzajú kreditné a debetné operácie a posledný výpis s nulovým zostatkom predstavuje
vnútornú internú účtovnú transakciu banky s názvom bezhotovostný prevod. S poukazom na uvedené
súd prvej inštancie zastával názor, že žalobca v prvom rade nepreukázal opodstatnenosť žalovanej
pohľadávky, a to z čoho konkrétne pozostáva, či ide o skutočne vyčerpané finančné prostriedky a ak áno

na základe akého platne dohodnutého zmluvného vzťahu, resp. či ide len o príslušenstvo k pohľadávke,
t.j. úroky, poplatky a podobne. Žalobca nemôže požadovať, aby bol súd povinný uvedené vyvodzovať z
priložených výpisov z bankového účtu, čomu zodpovedá aj § 132 ods. 2 CSP. I keď žalobca uvádza, že
žalovanej bolo poskytnuté povolené prečerpanie, žalobca nepreukázal, že takýto úverový vzťah vznikol
platne, za splnenia podmienok upravených v zákone o spotrebiteľských úveroch /§ 3 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z.z. v platnom znení, resp. podľa zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch/. Z tohto

dôvodu súd žalobu zamietol.

4. Žalovaná pohľadávka nemôže predstavovať ani tzv. plnenie z nepovoleného prečerpania z uvedených
dôvodov: Podľa čl. 3.8 Všeobecných obchodných podmienok Prima banka Slovensko a.s. bolo
povinnosťou žalovanej ako klienta mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich

na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky v zmysle
Sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. Z písomného vyjadrenia žalobcu
a predložených výpisov z účtu vyplýva, že žalovaná bola od roku 2012 na svojom účte v mínusovom
stave, posledná kreditná operácia bola zaznamenaná dňa 30.4.2013, čo vyplýva z výpisu z účtu
č.l. 59 spisu, následne neboli pripísané žiadne kreditné položky, od tohto obdobia účtoval žalobca na

účte len úroky, mesačné poplatky za vedenie účtu a ďalšie poplatky. V zmysle čl. 3.12 VOP môže
dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu, pričom ide o automaticky prijaté prečerpanie, pri
ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho
zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného
odkladuvyrovnať.Podobunepovolenéhoprečerpania jemajiteľúčtupovinnýplatiťzprekročenejčiastky

úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia
ods. 8.8 sa použijú primerane, pričom výšku sadzby môže banka znížiť alebo zvýšiť. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že nepovolené prečerpanie je zmluvné dojednanie, ktoré je jednostranne určené
a nadstavené bankou. Nemohlo ísť o žiadne obojstranne dohodnuté plnenie už i s ohľadom na to, že
je obsiahnuté vo VOP, kde si banka jednostranne stanovuje možnosť prekračovať bežný účet klienta

bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Nejde o individuálne dojednanie, pretože žalovaná s určitosťou
nemala možnosť ovplyvniť jeho obsah. Súd považoval uvedené zmluvné dojednanie za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a to z viacerých dôvodov. Banke uvedený režim dovoľuje bez vôle majiteľa účtu
poskytovať mu aj nedojednané prekročenie finančného stavu na účte, aj to aj po dlhší čas. Banka
aj v takomto stave, keď na účte nie sú žiadne finančné prostriedky si zabezpečuje právo na úroky a

rôzne poplatky, ktoré následne ďalej úročí úrokom 28% tak, ako je to pri povolenom prečerpaní, teda
zmluvne dojednanom prečerpaní finančných prostriedkov. Banka má podľa tohto ustanovenia dokonca
možnosť úrok aj zvýšiť. Uvedená praktika banky nemôže požívať právnu ochranu, pretože je výrazne
v neprospech spotrebiteľa a zabezpečuje len záujmy banky. Pokiaľ má banka aj pri nepovolenom
prečerpaní finančných prostriedkov zachované rovnaké právo na úroky /dokonca i vyššie/, právo na

poplatky a iné plnenia podľa vnútorných predpisov banky, bolo by potom bez významu, či sa
povolené prečerpanie zmluvné dojedná alebo nie. Pri zmluvnom dojednaní však spotrebiteľ osobitne
s bankou dojednáva podmienky prečerpania finančných prostriedkov na účte, úročenie a predovšetkým
je informovaný a má vedomosť o tom, že banka mu poskytuje v podstate úver, tak ako to predpokladá
§ 710 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené preto súd nepriznal žalobcovi plnenie z titulu

nepovoleného prečerpania, pretože evidentne celý nárok žalobcu vyplýva z takéhoto prečerpania, ktoré
uplatnil žalobca v žalovanej úverovej istine a následne aj ako príslušenstvo 28% od celej žalovanej
sumy až do zaplatenia. Nie je možné prehliadať i to, že banka si uzavretím a ukončením vedenia
účtu uplatňuje ďalšie úročenie zo sumy, ktorá je tvorená aj úrokom, t.j. banka požaduje úrok z úrokov,
čo je neprijateľné, pretože ide o duplicitnú sankciu dlžníka. Súd však konštatoval, že žalobca v konaní

ani nepreukázal platné dojednanie povoleného prečerpania a úverového limitu.

5. Bez ohľadu na uvedené, súd uzavrel, že pohľadávka žalobcu je premlčaná a k zamietnutiu žaloby by
použitím § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v platnom znení došlo i z tohto dôvodu. Je nepochybné, že zmluvao zriadení a vedení bežného účtu je svojou povahou spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasledujúce
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná najmenej od apríla 2012 udržiavala na svojom účte
mínusový stav, žalobca účtoval úroky z „povoleného“ a následne od apríla 2012 z „nepovoleného“

prečerpania finančných prostriedkov, na ktoré pri neplatnom dojednaní týchto produktov nemá právny
nárok. S prihliadnutím na premlčaciu dobu podľa § 52 ods. 2 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 107 Občianskeho
zákonníka je evidentné, že právo žalobcu na akékoľvek plnenie je premlčané. Nárok žalobcu z
platne nedojednaného povoleného a nepovoleného prečerpania nemôže byť ničím iným len nárokom
na vydanie bezdôvodného obohatenia /§ 451 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka/, ktoré sa

premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žaloba
bola podaná na súd dňa 11.7.2016, žalovaná čerpala posledné finančné prostriedky s určitosťou
pred aprílom 2012, pretože v tejto dobe žalobca zrušil povolené prečerpanie a od tejto doby sú
preukázateľne na jej účte účtované len úroky a poplatky. Počiatok doby plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe, preto nastal najneskôr pred aprílom 2012 a táto lehota nepochybne uplynula do dňa
podania žaloby 11.7.2016, rovnako uplynula aj prípadná trojročná objektívna premlčacia doba odo dňa

vyčerpania úverových prostriedkov v apríli 2012 a táto uplynula v apríli 2015.

6. O nároku žalovanej na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojitosti s §
255 ods. 1 CSP. V konaní bola úspešná žalovaná, trovy konania jej však preukázateľne nevznikli, preto
súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom žiadal aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že s
argumentmi súdu prvej inštancie sa nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny.
K tvrdeniu súdu, že nedošlo k platnému dojednaniu nepovoleného prečerpania účtu, čím žalobca nemá
nárok na plnenie, uviedol, že ako vyplýva z úvodných ustanovení zmluvy, zmluva bola uzatvorená

v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte (§ 708 a
nasl. Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že
banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky
na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497
a nasl.). V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená

požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte.
Taktiež poukázal na § 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a na body 3.4, 3.8, 3.12 platných
všeobecných obchodných podmienok. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je
tedaodplatou,ktorúklientplatíbankezačerpanieprostriedkovposkytnutýchbankounadrámeczostatku
na účte klienta. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch

a ako vyplýva z vyššie uvedeného, ustanovenia všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba
reflektujú ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a
vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. S oprávnením banky požadovať
úroky za prečerpanie účtu počíta ako obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ust.
§ 18 ods. 1. Ďalej poukázal na § 31 ods. 2, 4, 5 písm. d) zákona o platobných službách. Ako vyplýva

z vyššie uvedených ustanovení, zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za
poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané (túto povinnosť neobsahoval ani
zákon 258/2001). Toto tvrdenie podporuje aj Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15,
Horne Credit vs. Biróová, ktorý ustálil, že zmluva nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, a teda môže odkazovať na všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov. V

zmysle 25.5 sú VOP súčasťou zmluvy o účte. V zmysle VOP je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou
VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Zároveň, v bode 25.4 VOP sú uvedené dôvody, z ktorých je banka
oprávnená zmeniť VOP, takže nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky - a to
jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. K oprávneniu banky
jednostranne meniť úrokové sadzby poukázal na § 53 ods. 14 Občianskeho zákonníka v platnom

znení. Banka si vyhradzuje právo zmeniť úrokovú sadzbu ako aj spôsob úročenia z dôvodu zmeny
právnych predpisov, z dôvodu zmeny obchodnej politiky banky, skvalitnenia, zjednodušenia či zmien v
poskytovaní bankových produktov a služieb, alebo v dôsledku takých zmien na bankovom trhu, ktoré
môžu ovplyvniť poskytovanie produktov a služieb. Na základe uvedeného teda dôvod na nepriznanie
úrokov a poplatkov nie je daný. Pokiaľ ide o uplatnený úrok až do zaplatenia uviedol, že v zmysle

§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Na základe všetkých uvedených skutočností teda má zato, že úrok je odplatou za
poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia, až do ich vrátenia. Ktvrdeniu súdu, že pohľadávka je premlčaná uviedol, že s uvedeným konštatovaním sa nestotožňuje,
nakoľko vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu má za to, že preukázal dôvodnosť účtovaných
poplatkov a úrokov, a teda neobstojí názor súdu, že po apríli 2012 boli účtované poplatky a úroky, na

ktoré žalobca nemá nárok, a nie je teda správne považovať za začiatok plynutia premlčacej doby toto
bližšie nešpecifikované obdobie. K tvrdeniu súdu, že zo strany žalobcu nebolo preukázané dojednanie
úverového limitu uviedol, že má za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP,
resp. § 43 ods. 1 O.s.p. za účinnosti O.s.p. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu

na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu
neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti
povinný, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom. Súd výzvou doručenou žalobcovi 4.10.2016 žiadal Špecifikáciu pohľadávky. Žalobca na
výzvu súdu reagoval a doručil špecifikáciu žiadanú súdom. Žiadnu inú výzvu súd žalobcovi nedoručil.
Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že sám súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že podľa

jeho názoru je celá žalobcova pohľadávka tvorená z titulu nepovoleného prečerpania (ktoré si aj žalobca
uplatnil), a že ak má banka pri nepovolenom prečerpaní právo na úroky a poplatky, je bez významu, či
sa povolené prečerpanie dojedná.
8. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
9. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP,
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje.

10. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto

stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo

veci rozhodol, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že
z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že žalobca

v žalobe odvíjal žalovaný nárok od uzavretej zmluvy o bežnom účte a porušenia zmluvných povinností
žalovanou mať na účte dostatok finančných prostriedkov. Aj podľa odvolacieho súdu je nepochybné,
že svojou povahou išlo o zmluvu o bežnom účte v zmysle § 708 Obchodného zákonníka, žalobca je
bankou a žalovaná konala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba. Ide teda zároveň aj o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 a nasl., ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože žalovaná nekonala v

rámci plnenia pracovných alebo podnikateľských povinností. Okrem ustanovení Obchodného zákonníka
a zmluvných dojednaní teda dopadá na daný vzťah aj právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských
zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu v dôsledku porušenia povinností žalovanou
mať dostatok finančných prostriedkov na účte sa dostala do nepovoleného prečerpania a zostala
dlhovať žalovanú sumu. Z predloženej zmluvy o bežnom účte ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva

dojednanie povoleného a ani nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte. Súd prvej
inštancie vyzýval žalobcu výzvou z 28.9.2016, aby špecifikoval žalovanú pohľadávku, z čoho konkrétne
pozostáva žalovaná suma, kedy sa dostala žalovaná do omeškania, ako bola dohodnutá splatnosť dlhu.
Na uvedenú výzvu odpovedal žalobca oznámením, že žalovanej bolo poskytnuté povolené prečerpanie
460 eur, ktoré jej bolo znížené na 0,- v mesiaci apríl 2012. Poukázal na priložené výpisy z účtu žalovanej,

ktoré uvádzajú kreditné a debetné operácie a posledný výpis s nulovým zostatkom predstavuje
vnútornú internú účtovnú transakciu banky s názvom bezhotovostný prevod. S poukazom na uvedené
súd prvej inštancie správne zastával názor, že žalobca v prvom rade nepreukázal opodstatnenosť
žalovanejpohľadávky,atozčohokonkrétnepozostáva,čiideoskutočnevyčerpanéfinančnéprostriedkya ak áno na základe akého platne dohodnutého zmluvného vzťahu, resp. či ide len o príslušenstvo k
pohľadávke, t.j. úroky, poplatky a podobne. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca nemôže požadovať,
aby bol súd povinný uvedené vyvodzovať z priložených výpisov z bankového účtu, čomu zodpovedá

aj § 132 ods. 2 CSP. V predmetnom spore teda žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré ho
zaťažuje. Vychádzajúc z ustanovení čl. 8, § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí
s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Povinnosť tvrdenia znamená, že strana sporu musí

uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a to jasne, úplne a zrozumiteľne,
aby súd vedel, na základe akých okolností strane sporu vyplýva jej právo, resp. protistrane povinnosť.
Ak strana sporu splní svoju povinnosť tvrdenia, unesie bremeno tvrdenia. Tu je podstatné poukázať na
skutočnosť, že v zmysle §132 ods. 2 CSP strana nemôže opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť
odkazom na označené dôkazy. To znamená, že strana svoju povinnosť tvrdenia nemôže splniť tým,
že len uvedie, že dôvodnosť uplatneného nároku vyplýva z predložených, resp. označených dôkazov.

Dôkazná povinnosť zasa znamená, že strana sporu musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a
predložiť dôkazy. Ak vykonané dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené stranou sporu, táto uniesla
dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Prejednacia zásada predstavuje istý stimul, motiváciu
pre strany sporu, pretože ak zostanú pasívni, môže im to priniesť negatívne dôsledky v spore, teda
nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí

pre stranu, ktorá v tomto smere svoje bremeno neuniesla. I keď žalobca uvádza, že žalovanej bolo
poskytnuté povolené prečerpanie, ani podľa odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že takýto úverový
vzťah vznikol platne, za splnenia podmienok upravených v zákone o spotrebiteľských úveroch /§ 3 ods.
6 zákona č. 258/2001 Z.z. v platnom znení, resp. podľa zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch/. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

13. Rovnako ani podľa odvolacieho súdu žalovaná pohľadávka nemôže predstavovať ani tzv. plnenie
z nepovoleného prečerpania. Z písomného vyjadrenia žalobcu a predložených výpisov z účtu vyplýva,
že žalovaná bola od roku 2012 na svojom účte v mínusovom stave, posledná kreditná operácia bola
zaznamenaná dňa 30.4.2013, čo vyplýva z výpisu z účtu č.l. 59 spisu, následne neboli pripísané žiadne
kreditné položky, od tohto obdobia účtoval žalobca na účte len úroky, mesačné poplatky za vedenie

účtu a ďalšie poplatky. V zmysle čl. 3.12 VOP môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu,
pričom ide o automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s
peňažnými prostriedkami nad rámecaktuálneho zostatkunabežnomúčte. Aknepovolenéprečerpanie
nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je
majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri

nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia ods. 8.8 sa použijú primerane, pričom výšku sadzby môže
banka znížiť alebo zvýšiť. Z uvedeného aj podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že nepovolené
prečerpanie je zmluvné dojednanie, ktoré je jednostranne určené a nadstavené bankou. Nemohlo ísť
o žiadne obojstranne dohodnuté plnenie už i s ohľadom na to, že je obsiahnuté vo VOP, kde si
banka jednostranne stanovuje možnosť prekračovať bežný účet klienta bez akéhokoľvek časového

obmedzenia. Nejde o individuálne dojednanie, pretože žalovaná s určitosťou nemala možnosť ovplyvniť
jeho obsah. Preto súd prvej inštancie správne považoval uvedené zmluvné dojednanie za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Správne konštatoval, že banke uvedený režim dovoľuje bez vôle majiteľa účtu
poskytovať mu aj nedojednané prekročenie finančného stavu na účte, aj to aj po dlhší čas. Banka aj v
takomto stave, keď na účte nie sú žiadne finančné prostriedky si zabezpečuje právo na úroky a rôzne

poplatky, ktoré následne ďalej úročí úrokom 28% tak, ako je to pri povolenom prečerpaní, teda zmluvne
dojednanom prečerpaní finančných prostriedkov. Banka má podľa tohto ustanovenia dokonca možnosť
úrok aj zvýšiť. Uvedená praktika banky nemôže ani podľa odvolacieho súdu požívať právnu ochranu,
pretože je výrazne v neprospech spotrebiteľa a zabezpečuje len záujmy banky. Pokiaľ má banka aj
pri nepovolenom prečerpaní finančných prostriedkov zachované rovnaké právo na úroky /dokonca i

vyššie/, právo na poplatky a iné plnenia podľa vnútorných predpisov banky, súd prvej inštancie správne
konštatoval, že bolo by potom bez významu, či sa povolené prečerpanie zmluvné dojedná alebo nie. Pri
zmluvnom dojednaní však spotrebiteľ osobitne s bankou dojednáva podmienky prečerpania finančných
prostriedkov na účte, úročenie a predovšetkým je informovaný a má vedomosť o tom, že banka mu
poskytujevpodstate úver,takakotopredpokladá§710Obchodného zákonníka.Vzhľadomnauvedené

súd prvej inštancie správne nepriznal žalobcovi plnenie z titulu nepovoleného prečerpania, pretože
evidentne celý nárok žalobcu vyplýva z takéhoto prečerpania, ktoré uplatnil žalobca v žalovanej úverovej
istine a následne aj ako príslušenstvo 28% od celej žalovanej sumy až do zaplatenia. Ani podľa
odvolacieho súdu nie je možné prehliadať i to, že banka si uzavretím a ukončením vedenia účtuuplatňuje ďalšie úročenie zo sumy, ktorá je tvorená aj úrokom, t.j. banka požaduje úrok z úrokov, čo je
neprijateľné, pretože ide o duplicitnú sankciu dlžníka. Avšak ako už bolo konštatované vyššie, žalobca
v konaní ani nepreukázal platné dojednanie povoleného prečerpania a úverového limitu.

14. Nakoniec bez ohľadu na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne uzavrel, že pohľadávka
žalobcu je premlčaná a k zamietnutiu žaloby by použitím § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v platnom znení
došlo i z tohto dôvodu. Správne konštatoval, že nárok žalobcu z platne nedojednaného povoleného a
nepovoleného prečerpania nemôže byť ničím iným len nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia /

§ 451 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka/, ktoré sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola podaná na súd dňa 11.7.2016,
žalovaná čerpala posledné finančné prostriedky s určitosťou pred aprílom 2012, pretože v tejto dobe
žalobca zrušil povolené prečerpanie a od tejto doby sú preukázateľne na jej účte účtované len úroky
a poplatky. Počiatok doby plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, preto aj podľa odvolacieho
súdu nastal najneskôr pred aprílom 2012 a táto lehota nepochybne uplynula do dňa podania žaloby

11.7.2016, rovnako uplynula aj prípadná trojročná objektívna premlčacia doba odo dňa vyčerpania
úverových prostriedkov v apríli 2012 a táto uplynula v apríli 2015.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd

nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).