Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 18, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4CoE/62/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114204343
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bobor
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114204343.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána
Bobora a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a Mgr. Jána Bednára, v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom AK Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, proti
povinnému: J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX D. D., podnikajúca pod obchodným menom

J. J., s miestom podnikania Starohorská 36, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 37 595 687, zast. Mgr.
Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom AK J. Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, vedenej pod
sp. zn. EX 2450/14 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava,
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 5.509,06 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
1Er/598/2014-65 zo dňa 14.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. a, m/ zák. č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v znení účinnom do
31.03.2017 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým

je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 01275/12 zo dňa 29.05.2012. Poverením č. 5601 117569 zo
dňa 27.02.2014 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Súd
prvej inštancie vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok
je spotrebiteľskou zmluvou, preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník). Poukázal aj na Smernicu Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Konštatoval, že dohoda o
vyplnení zmenky obsiahnutá v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Predmetné zmluvné dojednanie umožňuje v rozpore s ust. §
53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Ďalej uviedol, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje

ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu
tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Dotknutý rozhodcovský rozsudok pritom zaväzuje povinného nielen na zaplatenie istiny poskytnutého
úveru, ale aj na zaplatenie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to v zjavnom rozpore
so znením zákona o spotrebiteľských úveroch. Taktiež dojednanie rozhodcovskej zmluvy je v danom

prípade právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo
má súd prihliadať ex offo. Rozhodcovská zmluva je z hľadiska formy uzatvorená na samostatnej listine.Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, alebo odmietnuť. Záver, že
predmetná rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne v kontexte posudzovaného zmluvného
vzťahu podľa názoru súdu spochybňuje ustanovenie bodu 14 Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že predmetný exekučný titul nespĺňa formálne a
materiálne náležitosti vykonateľného exekučného titulu, preto exekúciu zastavil.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby
ho odvolací súd v súlade s § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a

rozhodnutie. Nesúhlasil s názorom súdu o tom, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným je
spotrebiteľskou zmluvou, pretože povinný uzavrel s oprávneným dňa 16.12.2010 zmluvu o úvere, na
základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a
aj osobitne podpísal, že sú mu poskytované peňažné prostriedky na tento účel, a preto treba chrániť
dobrú vieru veriteľa. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý
oprávnený neskúma. Zmluvu o úvere tak nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v

zmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch,apretoniejenamiestevzťahovaťnaňuvýlučneustanovenia
Občianskeho zákonníka. Povinný je živnostníkom zapísaným v Živnostenskom registri a v zmluve o
úvere bol okrem iného identifikovaný obchodným menom a IČOM. Ďalej uviedol, že ani povinný nijako
nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. Nakoľko
dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom a vzájomný

právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny. Na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré
rozhodnutia okresných súdov v obdobných veciach. Pokiaľ by súd aj napriek uvedenému považoval
vzťah medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľský, poukázal na to, že na porušenie zákonného
zákazu vyhotovenia zmenky môže nachádzací súd prihliadnuť iba na námietku dlžníka. V zmenkovom
konaní až do 22.12.2015 nebol súd oprávnený ex offo prihliadať na okolnosti, ktoré sa zakladali na

in personam vzťahoch medzi zmenkovým veriteľom a zmenečníkom. Dodatočná povinnosť prihliadnuť
na neprípustnosť použitia zmenky, ak nebola súdu uložená takáto procesná povinnosť v čase konania
o zmenkovom nároku, ako je od 01.01.2016 stanovená, je vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam
o zmenkovom nároku porušením ústavnej zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pravou
retroaktivitou. Túto situáciu riešil zákonodarca v § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. zodpovednosťou

veriteľa z takéhoto zmenkového uplatnenia voči dlžníkovi zodpovednosťou za škodu, ktorú mu takto
spôsobí. Takúto námietku potom dlžník mohol uplatniť v rozhodcovskom konaní. Oprávnený tiež
poukázal na to, že rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, keďže umožňuje
každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania. Z jej textu vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej

právomoci súdu na riešenie sporov. Táto potom nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka a je právne prípustná v zmysle vnútroštátneho práva aj európskeho práva. Oprávnený tiež
poukázal na to, že uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím
rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná.

3. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Poukázalnato,žezpohľaduspotrebiteľskéhoprávajeirelevantné,čipovinnýuviedol,žeúverpoužijena
účely podnikania alebo na súkromné účely, pokiaľ jeho podnikateľskou činnosťou je činnosť odlišná od
poskytovania úverov. Bez ohľadu na postavenie povinného podľa zákona č. 129/2010 Z. z. sa na zmluvu
o úvere uplatnia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Zároveň je však potrebné uplatniť

aj zákon č. 129/2010 Z. z. To, že zamestnanec oprávneného, ktorý vypĺňal celú zmluvu ako aj žiadosť o
úver označil, že prostriedky sú určené na podnikanie bolo podľa povinného účelové s cieľom obchádzať
zákon o spotrebiteľských úveroch a oslabiť pozíciu veriteľa. Ďalej uviedol, že oprávnený bol povinný
postupovať pri poskytovaní úverov s odbornou starostlivosťou, a teda si overiť skutočnosti, ktoré uviedol
spotrebiteľ, preto neobstojí jeho tvrdenie, že konal v dobrej viere. Taktiež je podľa povinného nepravdivé

tvrdenie, že zmenkové námietky musel uplatniť len dlžník, keďže súdy sú povinné skúmať neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách aj pri zmenkových nárokoch. Konštatoval tiež, že rozhodcovská
doložka je v danom prípade neprijateľnou podmienkou, rozhodcovský rozsudok je nevykonateľný a
nie je spôsobilý byť exekučným titulom. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.5. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 01275/12 zo dňa 29.05.2012. Základný právny rámec nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru dlžníkovi na
základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16.12.2010. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc
vo veci rozhodnúť od rozhodcovskej zmluvy, ktorú uzatvoril oprávnený s povinným v ten istý deň ako
zmluvu o úvere.

6. Podľa § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

7. Podľa § 470 ods. 1/ CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného

konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS456/2011-19zodňa23.novembra2011,vktoromÚstavnýsúduviedol,
že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

9. Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu o tom, že predmetná úverová zmluva je zmluvou

o spotrebiteľskom úvere, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 a § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou
normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. V
tomto smere oprávnený v odvolaní argumentoval tým, že povinný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako

podnikateľ,keďbolvnejidentifikovanýobchodnýmmenom,miestompodnikaniaaidentifikačnýmčíslom
objektu a zároveň pri uzatváraní zmluvy uviedol, že finančné prostriedky sú mu poskytované na výkon
podnikania, a teda nejde o vzťah spotrebiteľský, s uvedenými závermi sa však odvolací súd nestotožnil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že povinný bol v Zmluve o úvere označený
identifikačnými znakmi typickými pre podnikateľa- obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo

živnostenského registra, ako aj identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú osobu- nepodnikateľa- a to
menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Vzhľadom na takéto
označenie dlžníka (povinného) v predmetnej úverovej zmluve preto nie je ani výkladom možné ustáliť, či
povinnýtútozmluvuuzatváralakospotrebiteľaleboakonespotrebiteľskýsubjektvrámcipredmetusvojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu,

že povinný uvedenú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keďže údaje obsiahnuté
v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne
dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo sú tiež zrejmé z osvedčenia o živnostenskom
oprávnení. Naopak údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne
prístupné a je ich možné zistiť napríklad z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je

zrejmé, že verejná listina- občiansky preukaz nebol pri uzatváraní zmluvy využitý len na identifikáciu
dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto
údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Preto sa dá predpokladať, že povinný v uvedenom vzťahu
vystupoval ako spotrebiteľ.10. Taktiež konštatovanie oprávneného o tom, že povinný v zmluve o úvere označil, že mu je úver
poskytnutý na účel podnikania, čo vylučuje v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch jeho postavenie ako spotrebiteľa odvolací súd nepovažoval za dôvodné, pretože v zmysle
§ 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v
rámci predmetu svojho zamestnania, povolania alebo podnikania. Vopred dodávateľom naformulované
vyhlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na účel „podnikania“, považoval odvolací súd za
formalistický pokus prostredníctvom vopred pripraveného vyhlásenia na predformulovanom tlačive

vylúčiť tento záväzkovoprávny vzťah spod pôsobnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická
osoba, pričom z nej nevyplýva, že pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti.
Z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským aj v
zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na

právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a
posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

11. Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu odvolací

súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatným z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy je to, že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Skutočnosť, že
dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako
zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o
vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú
nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp.
zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej

veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli
samotnú Zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo
charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská

zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť
výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy
nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek
jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský

súd uskutočnil výber predpokladaný v čl. II bod 1 písm. a/ rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už
povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa
podrobiťrozhodcovskémukonaniu,čímdošlokporušeniaÚstavouSRgarantovanéhoprávakaždéhona
spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v

predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť.

12. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi- povinnému absolútne odňaté právo
slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským

konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by
spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské
rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi
rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k

pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

13. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom anemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

14. Čo sa týka zvyšnej časti odôvodnenia výroku rozhodnutia okresného súdu, týkajúcej sa plnenia
priznaného rozhodcovským rozsudkom, odvolací súd sa ňou nezaoberal, pretože nie je podstatná pre
jeho rozhodnutie.

15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie

dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre vedenie exekúcie, preto
napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1/ CSP potvrdil.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1/ CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1/ CSP).