Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/204/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216213020
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2216213020.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Barcajová a sudkýň: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., IČO: 35
717 769, so sídlom Bratislava, Staré Grunty 7, zastúpeného advokátom: JUDr. Alan Strelák, so sídlom
Bratislava, Šoltésovej 14, proti žalovanému: D. I., nar. XX.X.XXXX, bytom D. W. XX, o zaplatenie 341,80
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
5Csp/55/2016-25 zo dňa 17.2.2017 - v zamietajúcej časti (II. výrok), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku, ako aj v závislom III. výroku p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 208,80 Eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 208,80 Eur od 10.02.2015 až do
zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol,
III. výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi pomernú časť trov konania 22,16 %, IV.
výrokom o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku v samostatnom uznesení.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, §
53 ods. 5, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11
ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na
procesné ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že strany uzavreli úverovú zmluvu č. 120141285

dňa 31.5.2014, na základe bol poskytnutý žalovanému úver 350,- Eur s dohodnutým úrokom 20% ročne
z istiny, so servisným poplatkom 18 % z istiny, výškou RPMN 67,70% a priemernou hodnotou RPMN
49,67%. Dňa 6.11.2014 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy 341,80 Eur do 5 dní od
obdržania výzvy. V dôsledku nečinnosti žalovaného, dňom 10.2.2015 mu oznámil zosplatnenie celého
dlhu vo výške zostatku 341,80 Eur ku dňu 9.2.2015.

4. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že predmetná úverová zmluva neobsahuje zákonom

stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a to dobu trvania zmluvy o úvere a termín konečnej
splatnosti. Naplnenie uvedeného účelu nemôže učiniť zadosť zmluva, neobsahujúca uvedenie len doby
trvania úveru v bode 2. Obchodných podmienok platných u žalobcu, keďže ide o podstatnú náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj keď tento údaj je identifikovaný ako 370. deň po uzavretí zmluvy,chýba údaj termínu splatnosti úveru, ktorú zákon požaduje súčasne uviesť s dobou trvania zmluvy.
Termín nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy. Tým vlastne zákon poskytuje primeranú
ochranu právam spotrebiteľa pri uzatváraní úverových zmlúv, aby tieto neboli neurčité a nezrozumiteľné

pre spotrebiteľa, ktorý je slabšou stranou zmluvného vzťahu a jeho znevýhodnené postavenie využíva
subjekt, ktorý pripraví zmluvy, bez možnosti ovplyvniť obsah zmluvy, ako aj v tomto prípade. Poukázal
na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/669/2014-102, č. k. 24Co/439/2014-77.
Vzhľadom na neexistenciu splnenia podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. f/ sa považuje takto uzavretá
zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ za bezúročnú a bez poplatkov. Je zrejmé, že žalovaný zaplatil z

istiny 350,- Eur sumu 141,20 Eur, keďže úver je bez poplatkov a bezúročný, vznikol nárok žalobcovi na
vrátenie len istiny 350,- Eur, po odčítaní plnenia 141,20 Eur, žalovaný je povinný vrátiť rozdiel vo výške
208,80 Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s nezaplatením splátok, keď žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle novely č. 20/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.2.2013, kde
výška úrokov z omeškania bola stanovená o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako je základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platný k 1. dňu omeškania splnením peňažného dlhu. Výška úroku

Európskou centrálnou bankou v čase omeškania sa žalovaného bola 0,05% +5% = 5,05%. Žalobca si
uplatnil úrok nižší, než bol zákonom možný úrok z omeškania, z dôvodu ktorého súd priznal 5,05% z
dlžnej sumy. Pokiaľ žalobca tvrdil, že došlo k zosplatneniu dlhu postupom podľa § 565 Občianskeho
zákonníka, tomu nesvedčia dôkazy predložené žalobcom, keď písomná upomienka na úhradu dlhu bola
v novembri 2014 doručovaná žalovanému a oznámenie o zosplatnení dlhu až 10.2.2015, čím nebola

splnená podmienka v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Keďže v čase rozhodovania o veci
už bol celý dlh splatný, okresný súd v ďalšom túto otázku neriešil.

5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a vzhľadom
na pomer úspechu žalobcu priznal náhradu trov konania v rozsahu 22,16 %.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho advokáta, iba proti výroku,
ktorým okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku. Argumentoval tým, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje

spôsob ako má byť špecifikovaný termín konečnej splatnosti, neobstojí požiadavka špecifikácie
výhradne konkrétnym dátumom. Vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke čl. 10 Smernice EP
2008/48/ES z 23.4.2008. Nakoľko požiadavka zakotvená v Smernici na náležitosti zmluvy o úvere,
nestanovila povinnosť uvádzania konečnej splatnosti úveru, je jednoznačné, že vnútroštátna právna
úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti v zmluvách o spotrebiteľských

úveroch. Poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C-42/15 a nález Ústavného
súdu SR P. ÚS 3/09-378, Uznesenie IV. ÚS 499/2011).

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP)

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne ako žalobu čiastočne zamietol (suma 133,- Eur,úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 133, Eur od 10.2.2015 do zaplatenia), a to s poukazom na
odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

10. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že úverová zmluva neobsahuje povinnú
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a úver je
bezúročný a bez poplatkov s poukazom.

11. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť

nasledovné.

12. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 31.5.2014 úverovú zmluvu, ktorou žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 350,- Eur s dohodnutým úrokom 20 % ročne (70,- Eur), servisným
poplatkom18%zistiny(63,-Eur),RPMN67,70%,priemernouRPMN49,67%,pravidelnýmimesačnými
splátkami prvé tri po 47,78 Eur mesačne, 10 splátok po 1,75 Eur mesačne, konečnou splatnosťou 370.

deň po uzavretí zmluvy. Žalovaný zaplatil žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 141,20 Eur.

13. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi

žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje
všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11
zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým,

že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje
neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná
písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj

v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Prvoinštančný súd teda správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovúnáležitosťpodľa§9ods.2písm.f)zákonaospotrebiteľskýchúveroch,pretovzmysle§11ods.

1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe
uvedeného správne priznal žalobcovi sumu 208,80 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru
350,- Eur a žalovaným uhradenou sumou 141,20 Eur, keď zároveň správne žalobu v sume 133,- Eur
s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.

14. Odvolací súd má za to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je možné považovať za platnú a
obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak podmienky úverovej zmluvy umožňuje
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou ich identifikovať (zhodný názor vyplýva napr. aj z rozsudku
Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016). V Obchodných podmienkach žalobcu v bode 2.
je uvedené: „Termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzavretí

zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti. Záväzok
vzniknutý zo zmluvy o úvere zaniká splatením celej dlžnej sumy, odstúpením od zmluvy o úvere za
podmienok upravených v bode 6 týchto dohodnutých podmienok, prípadne dohodou zmluvných strán.“
Obligatórna náležitosť „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“ v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá

podľa žalobcu v bode 2 Obchodných podmienok (citovaného vyššie), na ktorý odkázal okresný súd v
napadnutom rozsudku, požiadavku identifikovateľnosti aj podľa názoru odvolacieho nespĺňa.

15. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu,
že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť

podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť
ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy. Reagujúc na argumentáciu
žalobcu odvolací súd dodáva, že v danom prípade vzhľadom na znenie zmluvných podmienok čl. II,
obchodných podmienok (bod 2) by bezpochyby išlo o zložitý a neistý výpočet konečnej splatnosti úveru.Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený
určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte
úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Čl. II hovorí

iba o splátkach úveru, dlžník zaväzuje úver veriteľovi uhradiť riadne a včas vrátane odplaty v 13-
tich mesačných splátkach, a to nasledovne: „v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 47,78 Eur, a
ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 1,75 Eur, pričom prvá splátka je
splatná 10. deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná
30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Veriteľ je oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej

dlžnej sumy po uplynutí troch mesiacov do omeškania so zaplatením jednotlivej splátky, ak sa zmluvné
strany nedohodnú písomne inak“. Inde, a to v Obchodných podmienkach v bode 2. citovaného už v
odseku 14. Určenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené
s neprimeranými ťažkosťami a zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda
či termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému
spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny. Správne určenie dňa splatnosti jednotlivých

splátok riadiac sa tým, že „prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka
až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky“ je neurčité, napr. aj
preto, že nakoľko jednotlivé kalendárne mesiace majú rôzny počet kalendárnych dní (30., 31., mesiac
február 28., 29.) tak pri takto stanovenom výpočte termínu (dňa) konkrétnej splátky dochádza k rôznym
posunom v dátume mesačných splátok.

16. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíroová) zo
dňa 9.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ohľadom na uvedené v
odseku 14 a 15 nestotožnil.

17. Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí
byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca v súvislosti s požiadavkou

uvedenia termínu konečnej splatnosti poukázal na bod 2. Obchodných podmienok a preto v tomto
smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11
cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od
obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat
ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často

nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například
rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej
inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o

spotrebiteľských úveroch (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru).

18. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíroová) zo dňa 9.11.2015 (na
ktorý poukázal v odvolaní žalobca) podľa odvolacieho súdu poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva

poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

19. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru.20. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec
Smernice a celkom jednoznačne požaduje uvedenia termínu konečnej splatnosti v súčasne s dobou
trvania zmluvy. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná
judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí
krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto

ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie aj termín konečnej splatnosti úveru
(deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie dĺžky trvania zmluvy. V danom prípade je
tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že
sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž
musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

21. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

22. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

23. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti termínu konečnej

splatnostispotrebiteľskéhoúveru,nemožnopriznaťSmernicianinepriamyúčinok,jednalobysaovýklad
vnútroštátneho zákona contra legem.

24. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

25. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti

žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (II.
výrok), včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (III. výrok), ktorý nebol odvolaním
napadnutý (čím odvolaciemu súdu odvolateľ neumožnil sa s týmto výrokom konkrétne zaoberať),
potvrdil.

26. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Naďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

30. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudkom nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).