Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 18, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/75/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116010606
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Vranka
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3116010606.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana
Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému G. K. pre prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. prejednal na verejnom zasadnutí dňa 18. októbra 2017 odvolanie
obžalovaného G. K. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. mája 2017, sp. zn. 3T/40/2016
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného G. K. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. mája 2017, sp. zn. 3T/40/2016, bol obžalovaný G. K.
uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe,
že

dňa 22.09.2014 v čase približne o 02:05 hod. v bare pod názvom U.&B., nachádzajúcom sa na ul. T.
č. X v W., vulgárne nadával personálu baru, načo bol upozornený majiteľom baru K. R., aby sa slušne
správal a opustil bar aj so svojimi kamarátmi, následne však obvinený fyzicky napadol K. R. a to tak,
že ho svojou hlavou udrel do hrude, potom ho udieral rukami zovretými v päsť do hornej časti tela,
následnom čoho obaja spadli na zem, kde došlo medzi nimi k vzájomnému zápasu, keď sa majiteľovi
baru podarilo spacifikovať obvineného, tak ho zozadu chytil kamarát obvineného tak, že ho stisol oboma

rukami okolo tela, aby sa nemohol brániť, čo využil obvinený a opätovne napadol K. R., pričom ho
opakovane udieral do hornej časti tela a obvinený svojim konaním spôsobil K. R. poranenie pravého
ramena bez obmedzenia na bežnom živote.

Okresnýsúdpodľa§44Tr.zák.upustiloduloženiasúhrnnéhotrestuodňatiaslobody, pretožetrest,ktorý
bol obžalovanému uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.05.2015, sp. zn.

1T/154/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 01.12.2015, sp. zn. 2To/95/2015,
vo výmere 2 roky a výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky,
považoval na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej pätnásťdňovej
lehote napadol odvolaním obžalovaný G. K. pre nesprávnosť výrokov o vine a treste, ako aj konania,

ktoré rozsudku predchádzalo.

V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu poukazoval na svoje obhajobné tvrdenia
prednesené už pred súdom prvého stupňa, v ktorých spáchanie skutku poprel a považoval napadnutý
rozsudok za nesprávny. V súlade s obhajobnými tvrdeniami uvádzanými už pre súdom prvého stupňa i
záverečnou rečou obhajoby poukazoval na to, že z hľadiska dôkaznej situácie sú vo veci dve skupiny

dôkazov, ktoré sú v podstatnom rozpore, nakoľko iným spôsobom popisujú sled priebehu skutkového
deja. Na jednej strane stoja výpovede obžalovaného a jeho kamarátov J. Y. a G. K. a na druhej stranevýpoveď poškodeného a jeho pracovníčok. Podľa obhajoby sa dá samozrejme predpokladať, že je
tu určitá motivácia svedkov vnímať a popisovať dej neobjektívne, pretože podvedome musela každá
skupina osôb konflikt vnímať inak, keďže kamaráti obžalovaného majú bližšie k nemu a pracovníčky

poškodeného zasa k svojmu zamestnávateľovi. Svedkovia sa zásadným spôsobom rozchádzajú v
otázke, kto bol iniciátorom fyzického konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným, kto koho napadol a
ako konflikt skončil.

Podľanázoruobhajobyjenepochybné,žekukonfliktudošlo,čomunasvedčujeajzraneniepoškodeného

a poškodenie odevu obžalovaného, avšak sporný je priebeh konfliktu a najmä jeho začiatok a koniec.
Obhajoba poukazovala na tvrdenia obžalovaného a jeho kamarátov na jednej strane a na tvrdenia
poškodeného a jeho pracovníčok na strane druhej, z ktorých rozdielnych tvrdení podľa názoru obhajoby
vyplývajú pochybnosti o priebehu skutkového deja a nie je vylúčená ani jedna z dvoch alternatív jeho
priebehu. Za tejto situácie mal podľa obhajoby prvostupňový súd hodnotiť výpovede zúčastnených osôb
prizmatom ich dôveryhodnosti, pričom nebolo predsa možné uveriť výpovedi poškodeného, ktorého z

úmyselného klamania podľa názoru obhajoby usvedčuje obžalovaný, svedkovia K. a Y. a napokon aj
svedkyňa F. - jeho vlastná pracovníčka. Podľa názoru obhajoby jeho výpoveď a osobu je treba hodnotiť
komplexne, buď ako vierohodnú alebo nevierohodnú, pričom nie je možné časti jeho výpovedí uveriť
a časti nie, teda buď hovorí pravdu a treba uveriť všetko alebo hovorí polopravdy a tým spochybňuje
aj niektoré svoje pravdivé tvrdenia. Obhajoba poukázala na to, že pre takéto prípady zákon nariaďuje

súdu uplatniť zásadu in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, avšak túto zásadu
prvostupňový súd neuplatnil.

Pokiaľ' ide o ďalšie súvislosti deja, obhajoba nepovažovala za právne významné to, že obžalovaný sa
chcel vrátiť späť, že bol voči policajnej hliadke drzý, že bol arogantný a pod., pretože z jeho pohľadu to

bolo pochopiteľné tým, že sa cítil byť ponížený, ukrivdený, keď bol vyhodený z podniku a zbitý, pričom nie
nepodstatnú úlohu nepochybne zohral aj alkohol, keďže podľa výsledkov dokazovania vyplýva, že jeho
kamaráti mali iba náladu a iba on, ako oslávenec vypil viac. Obhajoba za právne významné pre závery
súdu o skutkovom deji považovala fakt, že poškodený sa vyjadril v tom zmysle, že nechce podať trestné
oznámenie, čo by mohlo byť označené za nepochopiteľné, ak by sa pripustil priebeh sledu skutkového

deja podľa jeho verzie. Podľa názoru obhajoby v prípade, ak bol iniciátorom konfliktu poškodený,
potom obžalovaný konal v nutnej obrane, pričom ide o okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť. Ďalší
významným faktom podľa obhajoby sú telesné proporcie obidvoch účastníkov konfliktu a ich skúsenosti
pri riešení takýchto udalosti. Z dokazovania podľa názoru obhajoby vyplýva, že poškodený roky robil tzv.
vyhadzovača, má teda nepochybne skúsenosti ako byť úspešný pri fyzickom konflikte a jeho postava

budí prirodzený rešpekt. Ak by obžalovaný mal zaútočiť na takúto osobu, mala sa podľa názoru obhajoby
skúmať prítomnosť jeho rozpoznávacej schopnosti, keďže bol pod vplyvom alkoholu.

Podľa názoru obhajoby táto kauza bola "vyrobená" umelo v rozpore s účelom trestného zákona a
trestného poriadku, keďže obžalovaný ani poškodený nemali záujem na tom, aby vec bola vyšetrovaná

policajnými orgánmi, sami nepovažovali incident za natoľko významný a dôležitý, aby skončil pred
súdom, poškodený sa nedomáhal ani náhrady škody v trestnom ani občianskom súdnom konaní a podľa
obhajoby nebol preukázaný ani úmysel obvineného narušiť verejný poriadok. Podľa názoru obhajoby do
prípadu neprirodzene iniciatívne a nepochopiteľne vstúpila Inšpekcia Ministra vnútra SR, ku ktorej má
výhrady časť sudcov Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva,

pokiaľ ide o jej miesto v systéme nezávislej justície. Navyše jej ingerenciou boli podľa názoru obhajoby
prelomené zásady ultima ratio, pričom nešlo o situáciu, ktorú by justičné orgány museli riešiť ex offo a
vec bola fakticky realizovaná proti vôli účastníkov konfliktu - obaja ju považovali za nepatrný incident.
Tým boli podľa názoru obhajoby prelomené aj základné ľudské práva obžalovaného na spravodlivý
proces. Obhajoba ďalej poukazovala na špecifikum miesta činu a čas skutku v tom smere, že ide o

priestor striptízového baru, ktorý je prístupný iba určitému okruhu osôb so špecifickým záujmom, pričom
ku skutku malo dôjsť okolo druhej hodiny nad ránom, keď v tomto čase sa v bare nenachádzali žiadni
iní hostia - iba obžalovaný so svojimi kamarátmi. Z tohto dôvodu podľa názoru obhajoby by formálne do
úvahy mohlo prichádzať iba postihnutie za priestupok a nie za trestný čin.

Podľa názoru obhajoby nebolo jednoznačne a nespochybniteľne preukázané, že skutok sa stal tak,
ako je uvedené v obžalobe prokurátora. Dôkazná situácia podľa obhajoby pri korektnom vyhodnotení
dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por. preukazuje, že skutok tak, ako ho prezentuje
rozsudok prvostupňového súdu sa nestal, pričom sa stal inak, spôsobom, ktorým obžalovaný nespáchaltrestný čin. Dokazovaním bolo podľa názoru obhajoby preukázané, že obžalovaný bol napadnutý
poškodeným a proti jeho fyzickému útoku sa iba bránil v rámci nutnej obrany. Na základe uvedených
dôvodov obžalovaný preto navrhol, aby odvolací krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu

a aby obžalovaného G. K. spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že zažalovaný skutok sa nestal.

Prokurátor krajskej prokuratúry Trenčín na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por. s poukazom na to, že napadnutý rozsudok
vo všetkých jeho výrokoch považoval za zákonný a správny.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por.,
na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené dňa 30. júna 2017, vykonal
dňa 18. októbra 2017 verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť výrokov o vine a treste napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného G. K. nie je dôvodné. Nezistil
pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por.

V konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, postupoval okresný súd pri vykonávaní dôkazov

a pri rozhodovaní vecne správne a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi konanie a
rozhodovanie po podaní obžaloby pred súdom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie.
Obžalovanému bolo zákonným spôsobom riadne vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba,
obžalovaný mal v konaní obhajcu a v celom konaní mal dostatočnú a opakovanú možnosť sa vyjadriť,
pričom svoje obhajobné práva aj využil štandardným spôsobom, o čom svedčí obsah i rozsah spisového

materiálu i dôvodov odvolania.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal kontradiktórnym
spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a
tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods.

12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Súd prvého stupňa svoje
skutkové zistenia správne oprel nielen o výpovede obžalovaného G. K., ale predovšetkým o výpovede
poškodeného K. R., svedkov J.. T. Q., J. F., G. K. a J. Y. a o listinné dôkazy, na ktoré v napadnutom
rozsudku poukázal.

Svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por. podrobne, vecne
správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval
obhajobné tvrdenia obžalovaného G. K. prezentované obžalovaným i jeho obhajcom, pretože boli v
rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, o vierohodnosti a správnom vyhodnotení súdom
prvého stupňa ktorých dôkazov nemal pochybnosti ani odvolací súd. Jeho rozhodnutie je založené na

starostlivom vyhodnotení celého dokazovania a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12
Tr. por. Úvahy a závery súdu prvého stupňa založené na zásadách logického konania a uvažovania sú
vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.

Z dôkazov vykonaných kontradiktórnym spôsobom v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, vrátane

obhajobných vyjadrení obžalovaného, na ktoré podrobne poukázal súd prvého stupňa, je jednoznačne
preukázané, že skutok sa stal, že ho spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku
a že vykazuje znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., z ktorého bol uznaný za
vinného.

Obhajobné tvrdenie obžalovaného G. K., že vykonané dôkazy sú nesprávne hodnotené, nemá svoje
opodstatnenie. V uvedenom smere správne postupoval už súd prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku
je dostatočne zrejmé, že v ňom v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky podstatné
skutočnostiadôkazy,oktoréoprelsvojzáverovineobžalovanéhoiakosavysporiadalsjehoobhajobou.

Z obsahu odvolacích dôvodov obžalovaného vyplýva, že namieta správnosť hodnotenia dôkazov súd
prvéhostupňaadomáhasainého,prenehopriaznivejšiehohodnotenia vykonanýchdôkazov,čobybolo
odôvodnené v prípade, ak by dôkazy súd prvého stupňa hodnotil skutočne v rozpore so skutočnosťou,
s obsahom vo veci vykonaných dôkazov. V danom prípade však tomu tak nie je.Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa,
pretože dôkazy, ktoré vykonal a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku,

vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa žalovaný
skutok stal a že ho spáchal obžalovaný G. K.. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súd prvého stupňa
vykonal všetky pre dané závery nevyhnutné dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a vyvodil z nich
logicky správne závery, vrátane vyhodnotenia obhajobných tvrdení obžalovaného. Odvolacie námietky
obžalovaného v uvedenom smere neboli preto dôvodné, odvolací súd ich neakceptoval a vo vzťahu

ku skutkovým zisteniam v podrobnostiach len poukazuje na vecne správne a podrobné odôvodnenie
napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdovtvoriajednotuapriexistenciikvalifikovanéhorozhodnutiasúduprvéhostupňadávanadriadenému
odvolaciemu súdu možnosť len v podrobnostiach poukázať na dôvody, na ktorých súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie.

Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa preto nepochybil ani
pri právnom posúdení konania obžalovaného G. K. ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a/ Tr. zák., pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a
zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel preto nielen k rovnakým skutkovým
zisteniam,aleajkrovnakýmprávnymzáveromakosúdprvéhostupňa.Pokiaľideozávažnosťvyššiunež

nepatrnú v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., táto rovnako vyplýva z popisu skutku uvedeného v napadnutom
rozsudku súdu prvého stupňa. Pri charaktere použitých vulgárnych nadávok na adresu personálu baru
a fyzickom útoku hlavou a opakovanými údermi päsťou na poškodeného i dĺžke tomu zodpovedajúceho
konania obvineného ide o tak vážny zásah do osobnostnej sféry poškodených, že nemôže byť posúdený
len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch. V uvedenom smere odvolací súd nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v
prospech obžalovaného, preto odvolacie námietky obžalovaného G. K. uvedené v jeho odvolaní vo
vzťahu ku skutkovým zisteniam a k právnemu posúdeniu jeho konania nepovažoval za dôvodné a
neakceptoval ich.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výroku, ktorým súd prvého stupňa
podľa § 44 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody, pretože trest, ktorý bol
obžalovanému uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.05.2015 sp. zn.
1T/154/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 01.12.2015 sp. zn. 2To/95/2015,
vo výmere 2 roky a výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky,

považoval na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný. Správne zistil, že boli splnené
nielen formálne podmienky pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., ale aj to, že
trest odňatia slobody vo výmere 2 roky by mohol súd uložiť v prípade, ak by rozhodoval v spoločnom
konaní o všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch a rovnako aj to, že pri rozhodovaní o upustení od
uloženia súhrnného trestu treba uplatniť všeobecné zásady pre výmeru trestu uvedené v § 34 Tr. zák..

Z tohto hľadiska preto správne prihliadal nielen na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie,
pohnútku,priťažujúceipoľahčujúceokolnosti,aleajnaosobuobžalovanéhoakopáchateľa,jehopomery
a možnosť jeho nápravy a dôvodne postupoval, keď od uloženia súhrnného trestu upustil. Odvolací súd
nezistil teda žiadne zákonné dôvody ani na zmenu výroku o treste, preto neakceptoval ani v tomto
smere odvolacie námietky obžalovaného.

Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech
obžalovaného vo vzťahu k výrokom o vine a treste, preto odvolanie obžalovaného G. ako nedôvodné
podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.