Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 29, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/29/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117217787
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8117217787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
advokátska kancelária, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné 27.9.2012 a vedenou pôvodne na Okresnom súde

Humenné pod sp. zn. 17C/275/2012 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol rozsudkom tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi nižšie špecifikovanú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy a trovy
súdneho konania.

2. Okresný súd Humenné uznesením č.k. 17C/267/2012 - 7 zo dňa 8.10.2012 túto vec spojil na spoločné
konanie s ďalšími vecami týkajúcimi sa tých istých účastníkov, a vzhľadom na námietku zaujatosti vec
predložil nadriadenému súdu. Následne Krajský súd v Prešove rozhodol o tom, že sudcovia Okresného

súduHumennésúvylúčenízprejednávaniaarozhodovaniatejtospojenejveciavecprikázalOkresnému
súdu Prešov. Okresný súd Prešov potom uznesením č.k. 13C/406/2012 - 64 zo dňa 19.5.2017 z takto
spojenej a prikázanej veci vec vedenú pôvodne na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 17C/275/2012
vylúčil na samostatné konanie. Táto vec je tak na tunajšom súde opätovne samostatným predmetom
tohto konania, a je vedená pod spisovou značkou 13C/29/2017.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným

podaním spísaným postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.)
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 803100963 dlžníkom Ľ. Š., E.. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č. C., predložil návrh žalobcu
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Humenné a požiadal ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (pozn. súdu: dátum splnenia povinnosti ním zvoleného exekútora a
doučenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu žalobca neuviedol). Žalobca poukázal na ust. §

44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa uvedených procesných
pravidiel je podľa neho založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Podľa žalobcu
exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 3.2.2012, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o udelení poverenia

tak podľa žalobcu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (pozn. súdu: túto lehotu žalobca, okrem
slov „omeškanie viac ako 6 mesiacov!“, bez akéhokoľvek stanovenia začiatku jej plynutia ďalej nijako
skutkovo nevymedzil). Opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

4. Podľa žalobcu majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to
- na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému 70,- Eur;

- na udržiavanie a správu informačného systému 40,- Eur ;
- na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
s tým spojené, a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde 15,- Eur.
Celkovo 125,- Eur. Podľa žalobcu táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne

a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.
Poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov
a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

5. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca uviedol, že márnym plynutím času

boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie spôsobilo

v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít. Vyvolaná strata zisku spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má podľa žalobcu svoj základ v požiadavke na

spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
žalobca uviedol, že vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, v zmysle ktorej
podľa žalobcu, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 660,- Eur. Ako primeranú náhradu nemajetkovej

ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky si uplatnil sumu 385,- Eur s tým, že výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom za
čas omeškania v činnosti exekučného súdu, a to zo sumy 660,- Eur za rok.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom písomnom
vyjadrení k žalobe v podstatných bodoch okrem iného uviedol, že podľa neho všeobecný súd v konaní
o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Žalovaný poukázal na ust. §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013) s tým, že pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody možno vychádzať len z výsledkov
tam uvedených príslušných orgánov a uviedol, že žalobca nepreukázal, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie EĽSP či právoplatné rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSR,ktorýmibybolokonštatovanéporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Z uvedených dôvodov má žalovaný za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup

spočívajúci v existencii prieťahov. Uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovgarantovanévčl.48ods.2ÚstavySR,je
kompetentnýpreskúmavaťústavnýsúd,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúroupreskúmavždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu (zložitosť veci, správanie účastníka apostup súdu). Podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 513/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti pre prieťahy. Na podporu toho

žalovaný poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zák. č.
38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vyplýva, že
ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné
a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. Podľa žalovaného v
zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu

na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., Ústavný súd SR by o takomto
nárokunemoholkonať,pokiaľbysafyzickáaleboprávnickáosobaeštepredtýmneúspešnenedomáhala
tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak
vzhľadom na to, že Ústavný súd skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a primerané zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zák. č.
514/2003 Z.z.), je podľa žalovaného zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní

a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

7. Vo vzťahu k materiálnej škode žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu škody a uplatnené
nároky je možné považovať za hypotetické. Poukázal aj na to, že žalobca vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie vynaložených nákladov (na správu pohľadávky) bez ohľadu na dĺžku trvania

prieťahov, a tak, ako by táto škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcia a rozhodnutím o nej. Poukázal na to, že podľa § 17 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, a uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

8. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Nie je
preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Podľa

žalovaného žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ani vznik a výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.

9. Vyjadrenie žalovaného k žalobe súd doručil zástupcovi žalobcu dňa 27.3.2013. Žalobca sa k veci
samej ďalej nevyjadril. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu
2.000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 177 ods. 2 písm. a) CSP prejednal bez
nariadenia pojednávania.

10. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť
skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, a označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení (dôkazná povinnosť). Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy.

11. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi

skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

12. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.13. Žalobca svoj nárok odvodzuje zo zodpovednosti štátu za ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že
Okresný súd Humenné o žiadosti ním zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vymoženie
jeho pohľadávky bol nečinný a nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní.

14. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „ZoZZŠ“) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 ZoZZŠ (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 9 ods. 4 ZoZZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1 ZoZZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 ZoZZŠ v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 2 ZoZZŠ výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

15. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci predpokladá nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody
(resp. širšej ujmy), a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (ujmy).
V danom prípade však žalobca všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne
a komplexne odôvodňovali uplatnený nárok, riadne ani len netvrdil a ani nepreukázal.

16. V zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoZZŠ pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu možno vychádzať len
z výsledkov tam uvedených príslušných orgánov. Všeobecný súd totiž nie je oprávnený mimo
systému riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov preskúmavať rozhodovaciu činnosť iného
všeobecného súdu. V opačnom prípade by totiž išlo o neprípustné duplicitné posudzovanie tej istej

veci a neoprávnený zásah do inštančnej príslušnosti a právomoci príslušných orgánov. V súvislosti s
nesprávnym úradným postupom pritom žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by existovalo rozhodnutie
Ústavného súdu SR alebo iného príslušného orgánu o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu
Humenné v namietanej veci, a teda že by jeho postup bol neprávny. Súd rozhodujúci o nároku na
náhraduškodyvtomtokonanívzmysleuvedenéhoustanovenia niejeoprávnenýtútootázku(posúdenie

nesprávneho úradného postupu) riešiť sám. Ide síce o ustanovenie účinné od 1.1.2013 (po tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe), toto ustanovenie má však výlučne procesnú povahu, nezasahuje
do už nadobudnutých práv a povinností, a ani nemení (predchádzajúcim porušením povinností) už
eventuálne vzniknutý obsah zodpovednostného vzťahu, ale len upravuje a zjednocuje právny režim
uplatňovania už nadobudnutých práv, ktorý musí súd, ktorý je viazaný zákonom účinným v čase jeho

rozhodovania, rešpektovať. Ide teda o precizovanie doterajšej úpravy a v súvislostiach prípadu nanajvýš
o tzv. nepriamu retroaktivitu, pri ktorej „za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc
práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršejprávnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010).

17. Okrem toho, aj keď tento súd nie je oprávnený posudzovať postup iného všeobecného súdu v
namietanej veci, pre úplnosť súd poukazuje na ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučného
poriadku) v znení účinnom do 31.5.2010, podľa ktorého ak exekútor požiada o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Z doslovného znenia ako aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, ktorým

je stanovenie krátkej poriadkovej lehoty na vydanie poverenia za účelom čo najrýchlejšej možnosti
realizácie núteného výkonu riadneho, správneho a zákonného exekučného titulu (ktorému už pri jeho
získaní predchádzal zákonom ustanovený postup, resp. kontakt s povinným, a ktorý nebol splnený
dobrovoľne), je podľa názoru súdu zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v lehote 15 dní od doručenia
žiadosti (ktorá musí byť úplná) len v prípade, ak je vec jasná (žiadosť a exekučný titul riadny, správny

a zákonný) a poverí exekútora vykonaním exekúcie. Agrumentom a contrario ak však súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, alebo je žiadosť neúplná resp. pre chýbajúce
podklady alebo nejasnosti súd súlad so zákonom nemôže posúdiť, poverenie resp. rozhodnutie o
poverení v tejto lehote nevydá. Z uvedeného je potom podľa názoru súdu zrejmé, že len samotné márne
uplynutie 15 dňovej lehoty, ktorá sa vzťahuje na vydane poverenia len ak súd nezistí rozpor so zákonom,

za situácie, keď súd pre nejasnosti žiadal ďalšie podklady na posúdenie veci nemôže byť považované
za nesprávne. Okrem toho žalobca nijako nevymedzil konkrétne obdobie, po ktoré mal exekučný súd
postupovať neprávne, keď nijako nešpecifikoval, kedy a či v zmysle ust. § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995
Z.z. (Exekučného poriadku) včas doručil súdny exekútor žiadosť o udelenia poverenia súdu tak, aby
bolo zrejmé konkrétne omeškanie súdu, resp. či ním tvrdené negatívne následky neboli spôsobené

celkom alebo z časti nečinnosťou (omeškaním) ním zvoleného exekútora. Je totiž zrejmé, že lehota
na vydanie poverenia pre súd neplynie od začatia konania (podania návrhu u exekútora), ale až od
doručenia žiadosti o vydanie poverenia od exekútora súdu.

18. Rovnako tak k ďalšiemu predpokladu, a to vo vzťahu k požadovanej náhrade (vzniku) majetkovej

škody, ktorou sa vo všeobecnosti rozumie reálne zmenšenie majetku poškodeného, žalobca neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej vznik a konkrétnu výšku, a túto stanovil len
paušálne. Opomína pritom, že pri majetkovej škode sa uhrádza len skutočná škoda, a teda že pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nemôže ísť o priemernú
(paušálnu) zodpovednosť a priemernú (paušálnu) náhradu škody, ale o zodpovednosť a náhradu škody

v tom - ktorom konkrétnom (jednotlivom) prípade. Žalobca škodu odôvodnil všeobecne náhradou
účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky, konkrétne náklady, a účelnosť
a nevyhnutnosť ich vynaloženia v tejto konkrétnej veci v čase medzi podaním žiadosti na vydanie
poverenia a rozhodnutím súdu o nej však nijako nezdôvodnil. Zo skutočností uvedených žalobcom nie je
zrejmé, prečo a aké konkrétne osobitné výdavky na správu tejto konkrétnej pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca, udržiavania a správy informačného systému a administratívneho
spracovania textov v súvislosti s rozhodovaním súdu (v čase medzi podaním žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím súdu o nej) musel žalobca vynaložiť, a že by vôbec
(a to osobitne len v súvislosti s plynutím času počas rozhodovania súdu) boli potrebné. Absurdnosť
tejto konštrukcie žalobcu vyplýva aj z toho, že je zrejmé, že vymáhanie resp. správa jednej pohľadávky

(ktorá bola predmetom namietaného postupu exekučného súdu) za normálnych okolností obvykle
rozumne neodôvodňuje (nevyžaduje) pracovné úkony osobitného zamestnanca a osobitný informačný
systém, pričom skutočnosť, že žalobca eventuálne spravuje veľké množstvo ďalších s týmto prípadom
nesúvisiacich pohľadávok (s jeho vlastnou, len z tohto množstva plynúcou potrebou osobitného systému
ich správy súvisiaceho s jeho celkovou činnosťou) so zodpovednosťou štátu v tomto konkrétnom

prípade (ktorý sa má týkať postupu súdu v konkrétnom exekučnom konaní a správy jedinej s tým
súvisiacej pohľadávky) spájať nemožno (nesúvisí). Okrem toho podľa názoru súdu za škodu vo
všeobecnosti nemožno považovať samotnú správu (evidenciu) pohľadávky. Tieto náklady má žalobca
tak či tak v súvislosti so vznikom záväzku dlžníka a jeho povinnou účtovnou evidenciou podnikateľa.Ak bolo poskytovanie úverov predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu, (trvalá) správa a vymáhanie
pohľadávok, vrátane s tým spojených nákladov a posudzovaním rizík (sústavná činnosť za účelom
dosiahnutia zisku) je súčasťou

jeho podnikateľskej činnosti, a nie je dôvod, aby náklady s tým spojené, resp. časť podnikateľskej
zodpovednosti, prenášal na štát.

19. Neunesenie bremena tvrdenia sa napokon týka aj požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
sa v zmysle ust. § 17 ods. 2 ZoZZŠ uhrádza v peniazoch, len ak samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, a nie je možné uspokojiť ju inak, a určuje sa s prihliadnutím na
skutočnosti uvedené v ust. § 17 ods. 3 ZoZZŠ. Z hľadiska predpokladov na jej priznanie totiž žalobca
neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by vyplývalo samotné konštatovanie porušenia
práva, ďalej skutočnosti, prečo by eventuálne samotné konštatovanie porušenia práva nemohlo byť
dostatočným zadosťučinením, tiež skutočnosti, z ktorých by vyplývala jeho konkrétna nemajetková

ujma (že mu vôbec vznikla), a napokon ani konkrétne skutočnosti týkajúce sa jeho osoby a závažnosti
následkov, ktoré mu tým vznikli a osobitne určovali jej výšku. Možno pritom súhlasiť s názorom
žalovaného, že údajné pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže v takom prípade by išlo o údajnú ujmu
týchto osobitných (odlišných) subjektov, a v prejednávanom prípade náhradu škody a nemajetkovej ujmy

uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Zo všetkých týchto dôvodov preto súd žalobu ako zjavne
nedôvodnú zamietol.

21. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

23. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1
CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,

priznať mu podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá

právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.