Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/78/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817010070
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3817010070.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému E. C., nar. XX.X.XXXX
v X., trvale bytom X., V. X/XX, prechodne bytom X., I. č. XX, trestne stíhaného pre prečin nebezpečného
vyhrážaniapodľa§360ods.1,2písm.a/Tr.zák.vspojenís§138písm.a/Tr.zák.,neverejnomzasadnutí
konanom dňa 27. septembra 2017, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza proti

uzneseniu Okresného súdu Prievidza, sp.zn. 0T/10/2017 zo dňa 11. mája 2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. mája 2017, sp.zn. 0T/10/2017 bolo rozhodnuté
nasledovne:

„Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku súd postupuje vec obžalovaného E. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
X., V. X/XX, prechodne bytom X., I. č. XX, v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza 1Pv
83/17/3307-9 doručenej súdu 5.2.2017, právne posúdenú ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť tak, že dňa 3.2.2017 v čase okolo 14,30 hodine sa na príjazdovej ceste v areáli firmy
AWEX, na ulici Košovská cesta 23 v Prievidzi vyhrážal smrťou poškodenému F. O., nar. X.XX.XXXX,

trvale bytom E. pod V. - V. E., L. XXX/X, okres Prievidza a to takým spôsobom, že po predchádzajúcom
slovnom konflikte pristúpil poškodený k páchateľovi od chrbta a pravou rukou ho chytil za rukáv na ľavej
ruke, pričom ho pootočil k sebe, načo obvinený vytiahol z vrecka bundy, ktorú mal v tomto čase na sebe
nôž, začal pristupovať k poškodenému so slovami „Vypadni, lebo Ťa zabijem!“ ako aj iné vulgarizmy,
ktoré viackrát zopakoval, načo následne poškodený začal ustupovať, pričom obvinený k nemu naďalej
pristupoval s nožom v ruke, opakovane mu adresoval uvedené vyhrážky a počas toho poškodeného

niekoľkokrát kopol do oblasti nôh, čím poškodený nadobudol dôvodnú obavu o svoj život, že páchateľ
uvedené vyhrážky naplní, Okresnému úradu Prievidza, Odbor všeobecnej vnútornej správy, pretože
nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal tento orgán prejednať ako priestupok.“

Proti tomuto uzneseniu prokurátor podal sťažnosť v neprospech obžalovaného do zápisnice o hlavnom
pojednávaní. Podanú sťažnosť následne písomne odôvodnil. V úvode písomných dôvodov prokurátor

poukázal na obsah ním podanej obžaloby na obžalovaného, na výrokovú časť napadnutého uznesenia
okresného súdu a na podstatnú časť jeho dôvodov s tým, že sa nestotožňuje s napadnutým rozhodnutím
a s hodnotením dôkazov prezentovaným súdom. Ďalej prokurátor v dôvodoch sťažnosti uviedol
nasledovné:

„Spáchanie stíhaného skutku a jeho právnu kvalifikáciu ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa §

360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona považujem
za preukázané bez akýchkoľvek relevantných pochybností. Spáchanie skutku preukazuje výpoveďpoškodeného, čiastočne výpoveď obžalovaného, záznam kamerového systému, zaistený nôž, lekárska
správa a úradný záznam zasahujúcej hliadky PZ.
Súd podľa môjho názoru nesprávne vyhodnotil zákonne vykonané dôkazy, predovšetkým kamerový

záznam skutku, výpoveď poškodeného a obžalovaného
a nezohľadnil lekársku správu o zdravotnom stave obžalovaného vyhotovenú bezprostredne po skutku.
Z kamerového záznamu skutku nepochybne vyplýva iný záver ako učinil súd
v napadnutom uznesení. Zo záznamu je zjavné, že poškodený rukou ani iným
spôsobom neudrel obžalovaného! Poškodený dožadujúc sa vysvetlenia prítomnosti a podozrivého

správania sa obžalovaného na mieste činu chytil obžalovaného za rukáv bundy, obžalovaný sa na to
prudko otočil k poškodenému, ktorý očakávajúc útok päsťou zo strany obžalovaného inštinktívne dvihol
svoje ruky pred svoju tvár v snahe brániť sa predpokladanému útoku. Tak ako výpoveď poškodeného
ani kamerový záznam skutku nepreukazujú žiadny úder zo strany poškodeného voči obžalovanému
do oblasti tváre, či hlavy. Toto konštatovanie potvrdzuje aj lekárska správa o zdravotnom stave
obžalovaného vyhotovená bezprostredne po skutku, podľa ktorej neboli na tele obžalovaného zistené

žiadne fyzické prejavy úderu, ktoré by bolo možné logicky očakávať po údere do tváre. Rovnako údajné
poškodenie okuliarov obžalovaného nebolo žiadnym spôsobom dokumentované a obžalovaný túto
skutočnosť len účelovo uviedol až na hlavnom pojednávaní bez predloženia
poškodených okuliarov. Hodnotenie kamerového záznamu a s ním súvisiacich výpovedí účastníkov
incidentu v časti týkajúcej sa neexistujúceho útoku poškodeného na obžalovaného zo strany súdu

považujem preto za nezodpovedajúce skutočnosti.
V zásade možno konštatovať, že poškodený sa oprávnene dožadoval vysvetlenia prítomnosti a
objektívne podozrivého správania sa obžalovaného na súkromnom pozemku cudzích spoločností
(fotenie objektov). Poškodený tak konal aj s ohľadom na predchádzajúce skúsenosti s krádežami
na tomto pozemku. Poškodený vykonal len to, čo možno očakávať o každého riadneho hospodára

a riadneho suseda. Obžalovaný sa zjavne na mieste činu nesprával ako bežný zákazník. Aj túto
skutočnosť súd veľmi nesprávne vyhodnotil. Veď bežný zákazník sa nepohybuje po areály iných
spoločností a nevyhotovuje fotodokumentáciu
pozemkov, budov a zariadení.
Reakcia obžalovaného však bola neprimeraná konaniu poškodeného. Ak sa aj obžalovaný domnieval

že poškodený voči nemu útočí (čo bolo dokazovaním
vyvrátené) jeho prvotná reakcia by sa dala ospravedlniť konaním v nutnej obrane. To
však neplatí pre ďalšie konanie obžalovaného po tom ako poškodený upustil od konfrontácie s
obžalovaným. Obžalovaný totiž aj po tom ako poškodený ustúpil a ukončil svoju aktivitu voči
obžalovanému teda zjavne ukončil konanie, ktoré by obžalovaný mohol považovať za útok voči jeho

osobe, pokračoval v útoku na poškodeného s nožom v ruke, fyzickým napádaním a vyhrážaním sa
usmrtením. Táto fáza konania obžalovaného však už nie je a nemôže byť v súlade s ust. Trestného
zákona pokrytá konaním v nutnej obrane, už sa zjavne jedná o páchanie stíhaného trestného činu,
vrátane jeho kvalifikovanej podoby so zbraňou, nakoľko obžalovaný fyzicky útočil a verbálne sa vyhrážal
zabitím poškodenému a pri tomto

konaní najskôr držal v ruke a následne po tom ako poškodený zistil, že obžalovaný disponuje útočnou
bodnou zbraňou, túto schoval do vrecka bundy. Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty stíhaného
prečinu nie je podstatné či sa obžalovaným s nožom zaháňal na poškodeného (v takom prípade by bola
na mieste omnoho prísnejšia kvalifikácia konania obžalovaného), podstatné je to, že vyhrážky zabitím
obžalovaný zdôraznil tým, že držal pri sebe bodnú zbraň spôsobilú privodiť poškodenému aj smrteľné

zranenia tak, aby o tejto skutočnosti mal vedomosť aj poškodený, čo prirodzene viedlo k podstatnému
zvýrazneniu hrozby zabitím a na druhej strane k podstatnému zvýšeniu obavy poškodeného o svoj život
a zdravie. Je predsa prirodzené, že hoci len predstava možnosti použitia bodnej zbrane zvyšuje
strach obete trestnému činu z možných následkov útoku. Práve táto okolnosť zvyšuje závažnosť
stíhaného skutku, v dôsledku čoho nemôže byť konanie obžalovaného právne kvalifikované- iba ako

priestupok;' ale zákonná je právna kvalifikácia ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že súd hodnotí výpoveď poškodeného ako
nehodnovernú vzhľadom na obsah kamerového záznamu skutku, s ktorým má byť jeho výpoveď v
rozpore v dvoch okolnostiach. Prvou je údajný útok poškodeného na obžalovaného, ktorý poškodený

popiera. K tomuto argumentu som sa vyjadril vyššie a považujem ho preto za vyvrátený. Druhou
okolnosťou, ktorá podľa súdu činí výpoveď poškodeného nehodnovernou je, že poškodený uviedol, že
si nevšimol, že mu obžalovaný podáva ruku a chce sa predstaviť, pričom zo záznamu údajne vyplývapravdivosť výpovede obžalovaného, ktorý v označenom čase podáva ruku poškodenému, na čo on
nereaguje. Toto
hodnotenie považujem za nelogické. Poškodený predsa ani v jednej svojej výpovedi

nepopiera možnosť, že mu obžalovaný podával ruku, poškodený len uviedol, že si
túto skutočnosť nevšimol, čo je predsa dosť dobre možné vzhľadom na skutočnosť, že poškodený sa
v danom čase pozeral do očí obžalovaného a nemusel si všimnúť ako mu obžalovaný mimo zorného
uhla pohľadu podáva ruku.
Naopak za nehodnovernú a účelovú možno jednoznačne považovať výpoveď

obžalovaného, ktorá je v rozpore s ostatnými vykonaným dôkazmi a dokonca bolo preukázané, že
obžalovaný klamal už pri oznámení skutku na linke 158 polícii, kde
o.i. uviedol, že na mieste činu sa nachádzal za účelom kúpy zámkovej dlažby, hoci
účel jeho prítomnosti bol úplne odlišný, čo napokon sám pripustil. Ďalej obžalovaný uvádza, že ho
poškodený udrel do tváre, pričom ako som uviedol vyššie, žiadny úder do jeho tváre nesmeroval, čo
potvrdzuje kamerový záznam a lekárska správa.

Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne uznesenie
Okresného súdu Prievidza sp.zn. OTp/10/2017-100 zo dňa 11.05.201 zrušil a uložil Okresnému súdu
Prievidza aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

Obžalovaný sa k sťažnosti prokurátora vyjadril písomne prostredníctvom svojho obhajcu. Vo vyjadrení

uviedol,žepodľajehonázoruokresnýsúd vykonaldokazovanievpotrebnomrozsahuacitlivovyhodnotil
jednotlivé dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, a preto sa nestotožňuje so skutkovou
a právnou argumentáciou prokurátora v dôvodoch jeho sťažnosti. Obvinený si uvedomuje, že v rámci
svojej obrany pravdepodobne prekročil únosnú mieru tým, že sa pokúsil kopnúť poškodeného. Bol však
rozrušený, situáciu nevedel v danom momente inak vyhodnotiť ako to, že poškodený je agresor a on má

právo sa brániť. Neuvedomil si, že v určitom momente začal útočiť. Jednoznačne však odmieta, že by
sa poškodenému vyhrážal zabitím. Preto navrhol, aby „odvolací orgán“ zamietol sťažnosť prokurátora
podľa 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nie je dôvodná.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/

Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť,
ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k
záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia,

nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, pre ktoré by malo byť zrušené
sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z dôvodu samotnej existencie takýchto
procesných pochybení aj bez následného pristúpenia k prieskumu správnosti samotného napadnutého
uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti prokurátora nie je
ani vytýkaná existencia takýchto procesných chýb.

Na základe preskúmania správnosti samotného sťažnosťou prokurátora napadnutého výroku uznesenia
okresného súdu o postúpení veci inému orgánu na prejedanie ako priestupku podľa § 280 ods. 2 Tr. por.,
sa senát krajského súdu nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie prokurátora, uvedenej v dôvodoch
podanej sťažnosti.

Z vyššie citovaného obsahu dôvodov sťažnosti prokurátora nepochybne vyplýva, že prokurátor namietal
spôsob hodnotenia na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov okresným súdom, na základe ktorého
hodnotenia dôkazov okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade skutok, pre ktorý bola podaná
obžaloba, nevykazuje pojmové znaky trestného činu, pričom podľa názoru prokurátora okresný súd v
tejto otázke na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal dospieť k záveru o vine obžalovaného

zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spojení
s § 138 písm. a) Tr. zák.

Krajský súd k prokurátorom namietanému hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom považuje
za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje

ustanovenie § 2 ods. 12 Tr.por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v
trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide omieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány
činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie.

Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno
preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné
presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa
§ 2 ods. 12 Tr.por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky

odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže súd druhého stupňa podľa § 194 ods. 1 Tr.por. zrušiť
napadnuté uznesenie vo veci samej ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných
dôkazovvsúladesustanovením§2ods.12Tr.por.dospieťajkinýmdoúvahyprichádzajúcimskutkovým
výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť,
že pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nepostupoval v súlade s ustanovením
2 ods. 12 Tr. por. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné dodať aj to, že ani v prípade, ak by

skutkový stav veci nebol podľa názoru krajského súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by
nehodnotil správne, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por. dôkazy vykonané vo veci samej,
môže krajský súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo
čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

S poukazom na argumentáciu prokurátora v dôvodoch podanej sťažnosti považuje krajský súd za
potrebné citovať z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nasledovné:

„Podľa obžaloby sa mal obžalovaný vyhrážať poškodenému dňa 3.2. 2017 v čase okolo 14.30 hod.
na príjazdovej ceste v areáli firmy AWEX slovami „vypadni, lebo ťa zabijem“, keď po tom, čo poškodený

pristúpil k obžalovanému od chrbta a pootočil ho k sebe, mal obžalovaný vytiahnuť z vrecka bundy
nôž, začať pristupovať k poškodenému a smerovať mu uvedené vyhrážky a iné vulgarizmy, následne
poškodený začal ustupovať a obžalovaný naďalej pristupoval s nožom v ruke k nemu, adresoval mu
vyhrážky, poškodeného niekoľkokrát kopol do nôh a poškodený mal nadobudnúť dôvodnú obavu o
svoj živote, že tieto vyhrážky naplní. Podľa názoru súdu po vyhodnotení vykonaného dokazovania

v konaní nebolo preukázané, že predmetný skutok má znaky prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 Trestného zákona, pretože vyhrážky vzhľadom na okolnosti veci neboli takej intenzity,
že boli spôsobilé u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu o svoj život. Uvedenú slovnú vyhrážku
potvrdzuje len poškodený, avšak z výpovede obžalovaného a aj kamerového obrazového záznamu
z priemyselnej kamery vyplýva, že ku konfliktu medzi poškodeným a obžalovaným došlo práve

po tom, čo poškodený pri odchode obžalovaného z tohto z objektu dobehne, chytí ho zozadu za
ruku, otočí k sebe /to všetko po tom, čo obžalovaný sa chcel predstaviť, podáva ruku poškodenému,
dvakrát odchádza v snahe predísť konfliktnej situácii a následne ho udiera do oblasti hlavy. Uvedený
úder podľa názoru súdu je zjavný z kamerového záznamu, pri tomto útoku poškodenému dochádza
k roztrhnutiu bundy obžalovaného a k rozbitiu okuliarov, čo len nasvedčuje tomu, že išlo o útočný

prejav silnejšej intenzity a nie len „chytenie za ruku“, ako tvrdí poškodený. Až po tomto útoku vyberá
obžalovaný nôž a začína sa brániť. Vzhľadom na vzniknutú situáciu, opakovanú iniciatívu poškodeného
riešiť vec, možno hodnotiť správanie obžalovaného ako obranu, pretože v jeho odchode z objektu mu
je poškodeným opakovane znemožňované, poškodený ho nasleduje, udiera ho a týmto spôsobom
sa dožaduje vysvetlenia. Obžalovaný nôž drží v pravej ruke v polohe pri tele, priamo neohrozuje

poškodeného a na neho nožom neútočí. Približne v čase 14.46.15 hodine je zrejmé, že obžalovaný
nôž schováva a bráni sa len za pomoci rúk a nôh. Obžalovaný sa nožom na poškodeného nezaháňal,
nôž drží v ruke najviac pár sekúnd. V konaní nebolo preukázané ani to, že by obžalovaný sa
vyhrážal slovne poškodenému slovami tak, ako mu je kladené v obžalobe. Z kamerového záznamu,
ktorý je len obrazovým a nie zvukovým záznamom uvedené nevyplýva, obžalovaný použitie týchto

vyhrážok popiera, potvrdzuje ich len poškodený, ktorého tvrdenie nepovažuje súd za hodnoverné. Vo
výpovedi poškodeného porovnaním kamerového záznamu sú určité nezrovnalosti. Poškodený tvrdí,
že si nevšimol, že mu obžalovaný podáva ruku a chce sa predstaviť, pričom zo záznamu vyplýva
pravdivosť výpovede obžalovaného, ktorý v označenom čase podáva ruku poškodenému, na čo on
nereaguje. Poškodený ďalej tvrdí, že nijako neútočil a neudrel na obžalovaného, uvedené nie je

pravdou, pretože z kamerového záznamu je zrejmý určitý útok na obžalovaného. Vzhľadom na
celú situáciu podľa názoru súdu si obaja účastníci konfliktu adresovali rovnocenné slovné vyjadrenia,
pokiaľ zo strany obžalovaného boli použité nejaké slová, nebolo preukázané, že by boli vzhľadom na
okolnosti boli takej intenzity, aby mohli u poškodeného vzbudiť obavu, že vyhrážky uskutoční, a to aj vsituácii, keď už mal obžalovaný v ruke nôž vzhľadom na to, ako s nožom manipuloval, rozhodne nie
priamo a útočne na poškodeného. Konaním obžalovaného nebola preukázaná reálna obava priamej
vyhrážky smerom k poškodenému, preto sa nemôže jednať o prečin nebezpečného vyhrážania a

skutku sa nemohol dopustiť závažnejším spôsobom, teda so zbraňou, pretože obžalovaný priamo nôž
proti poškodenému nepoužil a týmto ho priamo neohrozoval. Skutočnosť, že obaja obžalovaný a aj
poškodený oznamovali skutok na tiesňovú policajnú linku a ako vyhodnotil situáciu zo svojho pohľadu
nie je právne významnejšia. Obaja v podstate oznamujú to, že boli napadnutí, pričom najvieryhodnejšie
priebeh skutku preukazuje kamerový záznam.

V širších súvislostiach je považuje súd za potrebné poukázať aj na širšie okolnosti incidentu.
Obžalovaný išiel do areálu so súhlasom vlastníka objektu, ktorý mal ísť zdokumentovať a zároveň aj
spoluvlastníkapozemkov,ktorétvoriaprístupovú cestu.Prístupovácesta slúžilaaj rôznymzákazníkom,
sám poškodený uviedol, že dennodenne sa rôzni zákazníci pýtajú na firmy alebo hľadajú určité osoby.
Reakcia poškodeného taktiež nebola primeraná a adekvátna situácii, pretože z kamerového záznamu

vyplýva, že obžalovaný mu chcel poskytnúť vysvetlenie, v tomto smere sa javí výpoveď obžalovaného
ako pravdivá. Je nepochybné, že práve pre túto nevedomosť poškodený konal útočne.

Podľa názoru súdu však konanie obžalovaného v momente, keď je už zjavné, že poškodený ustupuje
a priama hrozba od neho už nesmeruje, napĺňa znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu

podľa § 49 odst. 1 písm. d/ zákona č. 327/1990 Zb. v platnom znení. Išlo už o situáciu,
kedy obžalovaný „navyše“ sa zaháňa na poškodeného, kopne ho do nohy a až následne celkom od
poškodeného odstupuje. Sám obžalovaný uviedol, že toto bolo už „navyše“. Do úvahy prichádza aj
posúdenie, či sa určitého hrubého správania nedopustil aj sám poškodený.“

Na základe preskúmania obsahu spisového materiálu a napadnutého uznesenia, vrátane jeho
odôvodnenia, krajský súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu majú úplnú oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania, úvahy okresného súdu ohľadne skutkových zistení sú logické a
súladné s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. stanoveným postupom súdu pri hodnotení dôkazov.

Podľa názoru krajského súdu, okresný súd správne ustálil, že ohľadne posudzovania rozhodných
skutočností, teda v otázke, či vykonané dokazovanie preukazuje, že obžalovaný sa v žalovanej dobe
a na mieste činu dopustil voči poškodenému konania, napĺňajúceho všetky pojmové znaky skutkovej
podstaty prečinu podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s ustanovením § 138 písm. a) Tr.
zák., existujú tri priame dôkazy, a to výpoveď obžalovaného, výpoveď poškodeného a kamerový záznam

bez záznamu komunikácie medzi obžalovaným a poškodeným. Keďže kamerový záznam neobsahoval
zvukový záznam komunikácie a keďže tvrdenia obžalovaného a poškodeného sa diametrálne odlišovali
v otázke použitia vyhrážok smrťou voči poškodenému, ktoré kládla obžaloba obžalovanému za vinu,
okresný súd správne ustálil, že jeho úlohou bolo na základe vykonaného dokazovania ustáliť, z ktorej
verzie skutku má vychádzať pri posudzovaní viny.

S poukazom na vyššie citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, krajský
súd konštatuje, že okresný súd veľmi podrobne a dôsledne odôvodnil, čo ho viedlo k nadobudnutiu
pochybností o pravdivosti pre tento prípad rozhodných skutkových tvrdení poškodeného, z ktorého
dôvodu v zmysle § 2 ods. 4 Tr. por., teda v zmysle zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného“ bol

povinný pri ustaľovaní zisteného skutkového stavu veci vychádzať z výpovede obžalovaného. Keďže,
ako už bolo vyššie konštatované, podľa názoru krajského súdu, všetky skutkové okolnosti mali oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský súd nezistil v postupe okresného súdu pochybenia, ktoré
by bolo možné posúdiť ako rozporné so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenou v ustanovení
§ 2 ods. 12 Tr. por.

Pokiaľ ide o argumentáciu prokurátora v odôvodnení podanej sťažnosti, podľa názoru krajského súdu
práve táto argumentácia je založená na nie úplne správnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por.
Vo vzťahu k názoru prokurátora o nepochybnom závere vo vzťahu k vylúčeniu skutkovej okolnosti,
že poškodený mal udrieť obžalovaného, ktorý úder by podľa názoru prokurátora mal vylučovať práve

kamerový záznam, krajský súd po oboznámení sa s obsahom kamerového záznamu musí konštatovať,
že záznam nie je takej kvality, aby poskytoval úplne detailný obraz o priebehu incidentu v čase
bezprostredne nasledujúcom po tom, čo poškodený svojím aktívnym konaním vstúpil do fyzickej integrity
obžalovaného. Zo záznamu je vidieť len to, že poškodený nemal v tomto rozhodnom čase zvesenéruky a mal ich v takej výške, ktorá nevylučuje aj možnosť úderu. Ak za tejto dôkaznej situácie okresný
súd na základe takéhoto obsahu záznamu, výpovede obžalovaného a výpovede poškodeného ustálil
uvedenú skutočnosť, podľa názoru krajského súdu nemožno takýto postup okresného súdu považovať

za rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. Argument prokurátora, že na tele obžalovaného neboli
zistené žiadne stopy po takomto údere, krajský súd nepovažuje za rozhodný, nakoľko podľa poznatkov
senátu krajského súdu z jeho rozhodovacej, nie ojedinele sa v iných prípadoch ukázali ako možné
situácie, keď po preukázaných fyzických útokoch páchateľov voči svojej obeti sa nie vždy vyskytli aj
stopy tohto útoku na tele obete. V tejto súvislosti pozornosti krajského súdu neušlo, že kamerový

záznamdokumentujevčasezásahupoškodenéhodotelesnejintegrityobžalovanéhopadnutienejakého
predmetu na zem, ktorý predmet neskôr zdvíha obžalovaný zo zeme. Uvedená okolnosť, s ktorou
sa prokurátor pri svojom hodnotení dôkazov v dôvodoch sťažnosti vôbec nezaoberá, podľa názoru
krajského súdu tiež nevykazuje znaky rozpornosti so skutkovými závermi, ustálenými okresným súdom
v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom prokurátora, podľa ktorého poškodený mal obžalovaného
len chytiť za rukáv bundy, na čo sa mal obžalovaný sám prudko otočiť k poškodenému, pričom
hodnotenie tejto časti kamerového záznamu okresným súdom považuje prokurátor za nezodpovedajúce
skutočnosti. Podľa názoru krajského súdu každý nezaujatý pozorovateľ musí zo vzhliadnutia videa
z predmetného kamerového záznamu dospieť k zisteniu, že poškodený šiel za odchádzajúcim

obžalovaným, poškodený prudko chytil obžalovaného za rukáv a bezprostredným následným prudkým
myknutím poškodený otočil obžalovaného tvárou k sebe. Preto podľa názoru skutkové zistenia
okresného súdu ohľadne tejto časti incidentu medzi obžalovaným a poškodeným v plnom rozsahu
zodpovedajú deju zaznamenanému na videozázname.

Podľa názoru krajského súdu možno sa stotožniť s názorom prokurátora, že v danom prípade
možno považovať za oprávnené dožadovanie sa poškodeného vysvetlenia od obžalovaného, čo bolo
dôvodom jeho prítomnosti na mieste činu. Podľa názoru krajského súdu je tomu tak len dovtedy, dokiaľ
nedošlo k fyzickému útoku poškodeného voči telesnej integrite obžalovaného. Preto krajský súd túto
časť argumentácie prokurátora v dôvodoch jeho sťažnosti nepovažoval za rozhodnú pre posúdenie

správnosti napadnutého. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že
obžalovaný vysvetľoval svoje konanie po fyzickom napadnutí zo strany poškodeného strachom na
základe svojej osobnej skúsenosti zo zbitia svojej osoby v inom predchádzajúcom prípade. Prokurátor
sa však v dôvodoch svojej sťažnosti už s touto motiváciou konania obžalovaného vôbec nezaoberá, hoci
motiváciu konania poškodeného použil v dôvodoch svojej sťažnosti.

S poukazom na vyššie uvedené závery o správnosti skutkových zistení okresného súdu, krajský súd
už nepovažoval za rozhodnú pre posúdenie veci argumentáciu prokurátora v tej časti odôvodnenia
sťažnosti, v ktorej argumentuje v prospech podriadenia slovných vyhrážok obžalovaného zabitím voči
poškodenému v spojení s nožom v ruke obžalovaného ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa §

360 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. a) Tr. zák. a za rozhodný nepovažoval ani poukaz
prokurátora na klamstvo obžalovaného v otázke dôvodov jeho návštevy miesta činu pri telefonickom
oznámení skutku na linke 158.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s

poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti napadnutému
uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.