Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/153/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115202919
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115202919.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H. X. XXX, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr.
Lenkou Maďarovou, advokátkou, so sídlom N. X, XXX XX L., proti žalovanému: EUROGRIT, spol. s.r.o.,
so sídlom P. Mudroňa 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 730 131, v konaní o zrušenie účasti spoločníka v
spoločnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/57/2015-29 zo dňa
27.5.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/57/2015-29 zo dňa 27.5.2016 potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 148 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb.
(ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 115 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 10 Obchodného zákonníka,
§ 200a OSP, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa okresný súd
primárne vyjadril k zrušeniu účasti spoločníka v spoločnosti súdom vo všeobecnej rovine. Kladné
rozhodnutie súdu je podmienené tým, že dôvody, pre ktoré spoločník svoju účasť v spoločnosti žiada

zrušiť, sú takého charakteru, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti
naďalej zotrvával. Zákon tieto dôvody nijako nešpecifikuje a ponecháva súdu široké pole na uváženie.
V odbornej literatúre i v judikatúre sa ako relevantné dôvody na strane spoločníka najčastejšie
uvádzajú napr. jeho vážne zdravotné problémy, dlhodobá neprítomnosť, podstatná zmena osobných
a rodinných pomerov, ktoré majú na postavenie spoločníka vplyv. Relevantnými dôvodmi na strane
spoločnosti sú napr. zneužívanie väčšiny voči spoločníkovi, ktorý je v menšine (nie však samotná
skutočnosť, že ide o minoritného spoločníka), nemožnosť realizovať podnikateľský zámer spoločnosti,

ďalej závažné porušovanie povinností spoločnosti voči spoločníkovi, znemožnenie výkonu jeho práv,
alebo závažné porušovanie povinností ostatnými spoločníkmi na ujmu spoločníka. Avšak napr. nezhody
medzi spoločníkmi a hospodársky úpadok spoločnosti nie sú pre záver, že od spoločníka nemožno
spravodlivo požadovať zotrvanie v spoločnosti, postačujúce (rozsudok NS SR, sp. zn. 2 Obo 179/2000).
Súd musí pri rozhodovaní starostlivo zvážiť všetky skutkové okolnosti a dbať na to, aby nedošlo k
odopretiu práv žalobcu, ale tiež, aby nedošlo k neúmernému zásahu do práv spoločnosti, príp. jej
ostatných spoločníkov. Ochrana poskytovaná súdom sa teda musí vzťahovať nielen na žalobcu, ale

aj na spoločnosť a ostatných spoločníkov. V tomto smere musí súd predovšetkým dbať na to, aby
ujma spôsobená ktorejkoľvek zo zúčastnených osôb nebola neprimeraná, t.j. aby dôsledky zásahu
do pomerov spoločnosti neboli podstatne závažnejšie, než ujma vzniknutá žalobcovi z nepriznaniapráva (rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 29 Cdo 2084/2000). Dôkazné bremeno v konaní majú
s ohľadom na svoje tvrdenia účastníci konania.
3. Okresný súd uviedol, že žalobca dôvodnosť podaného návrhu opieral o skutočnosť, že svoj obchodný

podiel previedol na ďalšieho spoločníka, tento prevod bol schválený valným zhromaždením Spoločnosti,
avšak konateľ žalovaného nepodal návrh na zápis zmeny do obchodného registra, v dôsledku čoho
je žalobca ešte stále spoločníkom žalovaného (ďalej aj len „Spoločnosti“), no od momentu schválenia
prevodu obchodného podielu valným zhromaždením nemá na Spoločnosť žiaden vplyv a nemá ani
záujem v nej zotrvať. Po právnom posúdení veci, okresný súd konštatoval, že žalobcom uvádzané

skutkové okolnosti nemôžu byť dôvodom pre vyhovenie jeho návrhu. Ak žalobca tvrdil, že svoj obchodný
podiel previedol na iného spoločníka a zároveň, že tento prevod bol aj schválený valným zhromaždením
(ako to vyžaduje spoločenská zmluva Spoločnosti), potom okresný súd konštatoval, že žalobca už nie
je spoločníkom Spoločnosti, a teda jeho účasť v nej nemožno súdom zrušiť. Obchodný podiel, ktorý
žalobca prevádzal, bol menšinovým obchodným podielom (hodnota podielu 11.287 Eur k základnému
imaniu vo výške 33.197 Eur). To znamená, že účinky prevodu tohto obchodného podielu nastali v

zmysle § 115 ods. 4 Obchodného zákonníka voči Spoločnosti dňom schválenia zmluvy o prevode
obchodného podielu valným zhromaždením (ak v zmluve nebola stanovená jej neskoršia účinnosť, ktorú
však žalobca netvrdil). Okamihom nadobudnutia účinnosti zmluvy o prevode menšinového obchodného
podielu voči spoločnosti nadobúda nadobúdateľ obchodného podielu právne postavenie spoločníka a
zápiszmenyvosobáchspoločníkovdoobchodnéhoregistramálendeklaratórnycharakter.Konštitutívny

charakter má výlučne zápis prevodu väčšinového obchodného podielu (§ 115 ods. 10 Obchodného
zákonníka). S otázkou, či ide o prevod menšinového alebo väčšinového obchodného podielu súvisí
aj povinnosť predkladať obchodnému registru súhlas správcu dane podľa § 115 ods. 5 Obchodného
zákonníka. Takáto povinnosť existuje iba v prípade prevodu väčšinového obchodného podielu. Žalobca
sa teda mylne domnieva, že dôvodom nemožnosti zápisu zmeny v osobách spoločníkov Spoločnosti v

obchodnom registri môže byť daňový nedoplatok nadobúdateľa jeho obchodného podielu - K. Q.. Či k
žalobcom tvrdeným právnym úkonom skutočne došlo (žalobca zmluvu o prevode obchodného podielu
nepredložil,zápisnicazvalnéhozhromaždeniajenepodpísaná),neboloprerozhodnutieokresnéhosúdu
„v tejto chvíli podstatné. Relevantné je, že uvádzané skutkové tvrdenia, ktoré majú byť dôvodom pre
zrušenie účasti navrhovateľa v Spoločnosti, takéto rozhodnutie súdu výslovne vylučujú“.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že žalobca v návrhu uvádza, že nemá
možnosť donútiť konateľa Spoločnosti predložiť návrh na zápis zmien do obchodného registra, a teda
docieliť, aby v obchodnom registri nevystupoval ako spoločník Spoločnosti. Okresný súd však zdôraznil,
že žalobca má možnosť podať návrh na zosúladenie údajov (dosiahnutie zhody) medzi zápisom v
obchodnom registri a skutočným stavom podľa § 200a OSP, od 1.7.2016 podľa § 289 a nasl. zákona

č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok). Konateľa spoločnosti, ktorý si nesplní svoju povinnosť
podať v zákonnej lehote 30 dní návrh na zápis zmeny zapísaných údajov v obchodnom registri, je
navyše možné postihnúť peňažnou sankciou (§ 5 ods. 5, § 11 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom
registri). Vychádzajúc z tvrdení, že došlo k prevodu obchodného podielu žalobcom a že nastali aj účinky
jeho prevodu voči spoločnosti, na strane žalobcu existuje reálna možnosť, ako dosiahnuť výmaz jeho

osoby z obchodného registra. V prípade, že k prevodu obchodného podielu žalobcu nedošlo vôbec,
príp. účinky prevodu obchodného podielu voči Spoločnosti z akéhokoľvek dôvodu nenastali, potom je
žalobca stále spoločníkom Spoločnosti a môže sa domáhať zrušenia svojej účasti v nej. V nadväznosti
na to však okresný súd konštatoval, že žalobca neuvádzal žiadne dôvody, ktoré by mohli odôvodňovať
nemožnosť požiadavky v Spoločnosti zotrvať. Uvádzané dôvody - obava o chod spoločnosti, obava

zo zneužitia oprávnení konateľom spoločnosti, neúčasť žalobcu na podnikaní Spoločnosti od r. 2013,
všeobecne konštatované vážne nezhody medzi spoločníkmi nemôžu bez ďalšieho zakladať zákonný
dôvod na zrušenie účasti žalobcu podľa § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tomto prípade by bolo
nutné, podľa okresného súdu, zobrať do úvahy reálny vplyv žalobcu na vnútorné usporiadanie a chod
Spoločnosti. Keďže jednému zo spoločníkov zanikla účasť v Spoločnosti exekúciou jeho obchodného

podielu a tento voľný obchodný podiel podľa všetkého zatiaľ nie je prevedený na inú osobu (spoločnosť
nemôže podľa § 120 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonávať práva spoločníka), má žalobca nateraz
v Spoločnosti väčšinu hlasov. Má tak napr. dosah na zmenu osoby konateľa Spoločnosti. V prípade
pasivity konateľa môže sám zvolať valné zhromaždenie (§ 129 Obchodného zákonníka). Spoločníci,
ktorí nemajú záujem na trvaní spoločnosti, sa vždy môžu dohodnúť na jej zrušení a likvidácii. Žalobcom

tvrdenú nemožnosť ovplyvňovať chod Spoločnosti a nezhody medzi spoločníkmi ako dôvod na zrušenie
jeho účasti v Spoločnosti vyhodnotiť nemožno, preto okresný súd žalobu na zrušenie účasti žalobcu v
spoločnosti v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP.5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej
zástupkyne„včasti,ktorásadotýkamojichpráv,tzn.včastiI-výrokovejvety“,najmäzdôvodov,ženeboli
splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku a tiež, že napadnutý rozsudok je zmätočný, alibistický,
vydaný v snahe uprieť žalobcovi zákonom garantované práva na „základe svojvoľnej úvahy súdu
bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia a je v hrubom rozpore so skutkovým stavom. Napadnutý

rozsudok tak predstavuje značný zásah do mojich práv, ktorý nemá zákonný ani skutkový podklad.“
Žalobca uviedol, že je väčšinovým spoločníkom v Spoločnosti od roku 2007. Niekedy od roku 2012
začalo dochádzať k viacerým neprekonateľným nezhodám medzi spoločníkmi v Spoločnosti (v tom
čase boli traja spoločníci, od roku 2014 sú len dvaja), ktoré vyústili k tomu, že mu bolo odoprené
podieľať sa chode spoločnosti. V záujme predchádzania sporov a vyhrotenia už tak zlých vzťahov v roku
2013 (sprostredkovane) navrhol žalobca spoločníkovi K. Q. prevod jeho obchodného podielu na neho.

Nakoľko sa fyzicky nestretávali, zabezpečil prípravu potrebných dokumentov a tie zaslal spoločníkovi
K. Q. na podpis. Súdu prvej inštancie „tieto skutočnosti uviedol na dokreslenie mojej nepriaznivej
situácie v spoločnosti odporcu, vážne narušených vzťahov medzi spoločníkmi a preukázanie mojej
snahy vyriešiť celú záležitosť mimosúdne, všetko za účelom preukázania, že minimálne od roku 2013
nemožno odo mňa spravodlivo požadovať, aby som v spoločnosti odporcu zotrval.“ „Súd prvej inštancie

však z nepochopiteľného dôvodu došiel k záverom, ktoré sú v úplnom rozpore s predloženými dôkazmi.
Súd prvej inštancie zašiel vo svojich úvahách až tak ďaleko, že zákon (najmä § 148 ods. 1 Obchodného
zákonníka) interpretoval tak, že síce zákon mi ako spoločníkovi umožňuje domáhať sa na súde zrušenia
svojej účasti v spoločnosti, ale súd prvej inštancie mi toto práva jednoducho nepriznáva. Podľa súdu
prvej inštancie mám aj iné súdom uvádzané možnosti, ktoré sú však v mojom prípade nepoužiteľné.

Zákonodarca nepodmienil aplikáciu § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka použitím iných inštitútov, ktoré
navyše nemajú v danej veci ani miesto na aplikáciu. Nie je mi preto zrejmý zámer súdu prvej inštancie,
ktorý sa postavil do role zákonodarcu, ktorý zákon nedáva, ale ho odníma bez logického zdôvodnenia.
Obrátil som sa na súd v snahe dosiahnuť spravodlivosť a ukončiť nezákonný stav a výsledok je v
súčasnosti ďaleko horší ako pred podaním žaloby - opakovane preukazujem niečo je nesporne dané.“

6. V odvolaní žalobca vytýkal súdu prvej inštancie aj spôsob aplikácie dôvodov, pre ktoré možno zrušiť
účasť spoločníka v spoločnosti, keď sa obmedzil len na dôvody uvádzané v judikatúre z roku 2000,
hoci v úvode svojej úvahy v danej veci uvádzal, že pokiaľ ide o zrušovacie dôvody, zákon ponecháva
súdu široké pole na uváženie. Súd prvej inštancie nedokázal, resp. úplne vylúčil akýkoľvek iný dôvod

na zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti ako v uvádzanej judikatúre, hoci 16 rokov od prijatia
predmetného právneho záveru sa v podnikateľskom prostredí násobí dvoma, čo znamená množstvo
nových zrušovacích dôvod. Tento svoj reštriktívny výklad však ďalej neodôvodnil, len si tým „odôvodnil
svoj alibisticky postoj k prejednávanej veci a neschopnosť aplikovať nové dôvody.“ V rámci vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie podľa žalobcu preukázané, že „a) Som väčšinovým spoločníkom

v spoločnosti odporcu - žalovaného. b) Vzťahy medzi spoločníkmi v spoločnosti odporcu sú vážne
narušené asi od roku 2012, čo spôsobuje, že nemám dosah na chod spoločnosti, nemám prehľad
o majetku a záväzkoch spoločnosti odporcu, o podnikateľských aktivitách spoločnosti odporcu -
tento dôkaz súd nijak nebral do úvahy, c) Spoločníci medzi sebou nekomunikujú asi od roku 2012 -
tento dôkaz súd nijak nebral do úvahy, d) Nebola preukázaná existencia udelenia súhlasu na prevod

môjho obchodného podielu Valným zhromaždením na spoločníka K. Q. - ide len o dôkaz preukazujúci
moju snahu ukončiť svoju účasť v spoločnosti aj inak ako cestou súdu, ktorý súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil e) Potvrdenie z Daňového úradu sa viaže k úplne inej spoločnosti (PRIMASTAV)
ako je odporca - žalovaný - súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz nesprávne, hoci na mnohých
miestach napadnutého rozsudku naň poukazuje f) Nebola preukázaná existencia zmluvy o prevode

môjho obchodného podielu - ide len o dôkaz preukazujúci moju snahu ukončiť svoju účasť v spoločnosti
aj inak ako cestou súdu, ktorý súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil g) Neboli preukázané účinky
prevodu obchodného podielu podľa § 115 ods. 4 a § 115 ods. 10 Obchodného zákonníka - súd prvej
inštancie opäť zmätočne uvádza, že zápis zmeny v osobe spoločníka do OR má deklaratórny charakter,
ibazápisväčšinovéhoobchodnéhopodielupodľa§115ods.10Obchodnéhozákonníkamákonštitutívny

charakter, ale nijak tieto dve odlišné právne situácie neaplikuie na zistený skutkový stav, hoci mal
preukázané, že som väčšinovým spoločníkom h) Odo dňa mojej iniciatívy prevodu môjho obchodného
podielu uplynuli takmer 3 roky (22.08.2013)“. Aj napriek uvedeným rozhodným skutkovým záverom,
došiel okresný súd k záveru, že žaloba je nedôvodná a dôvod na zrušenie účasti v Spoločnosti nie jedaný pre existenciu zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorá nie je podpísaná ani účinná. Súdu
prvej inštancie pritom žalobca zdôraznil, že nemal inú možnosť, ako ukončiť svoju účasť v spoločnosti
žalovaného, preto podal predmetnú žalobu - sám. Okresný „súd nebol schopný doručiť odporcovi

písomnosti v danej veci.“ „Súd prvej inštancie podľa žalobcu zásadne pochybil a jedine odvolací súd má
možnosť zamedziť svojvôli súdu prvej inštancie a navodiť stav právnej istoty garantovaný spravodlivým
rozhodnutím vo veci.“ Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
„inštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie,príp.abynapadnutýrozsudokzmeniltak,žesúdzrušuje
účasť žalobcu: S. H., nar.: XX.XX.XXXX, trvalé bytom: XXX XX H. X. XXX v spoločnosti EUROGRIT,

spol. s.r. o., so sídlom P. Mudroňa 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 730 131, zapísanej v obchodnom registri
Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sro, Vložka č. 18547/L.“

7. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §

380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

9. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania
žalobcu dňa 20.7.2016 (č.l. 41 spisu). V odvolacom konaní bolo od 01.07.2016 postupované podľa zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1
CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní

(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie
sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu

výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutomrozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

15. V rámci podaného odvolania žalobca primárne namietal, že pre rozhodnutie okresného súdu
neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca tiež namietal, že napadnutý rozsudok okresného súdu je arbitrárny,
zmätočný, alibistický, v snahe uprieť mu zákonom garantované práva a takéto rozhodnutie považoval

za značný zásah do jeho práv.

16. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami,

ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalobca ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom
prvej inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, že vzťahy
medzi spoločníkmi spoločnosti sú vážne narušené asi od roku 2012, že nebola preukázaná existencia
udelenia súhlasu na prevod obchodného podielu žalobcu valným zhromaždením na spoločníka K. Q., že
potvrdenie z daňového úradu sa viaže k úplne inej spoločnosti ako je žalovaný a že nebola preukázaná

existencia zmluvy o prevode obchodného podielu žalobcu. Uvedené argumenty žalobcu zostali bez
relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie. V
tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú procesnú poučovaciu povinnosť okresného súdu, v
zmysle § 120 ods. 4 OSP v znení účinnom do 30.6.2016 (č.l. 18 spisu v spojení s doručenkou na č.l. 17
rub spisu), pričom žalobca netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania

pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúce sa uvedenej novej argumentácie
nemoholoznačiťalebopredložiťdorozhodnutiasúduprvejinštancie.Predmetnáargumentáciasapritom
netýkala len roviny právneho posúdenia veci, ale aj roviny skutkovej.

18. V rámci podaného odvolania teda žalobca namietal závery okresného súdu, konštatoval „Súd prvej

inštancie však z nepochopiteľného dôvodu došiel k záverom, ktoré sú v úplnom rozpore s predloženými
dôkazmi“ (č.l. 41 rub spisu). Vzhľadom na uvedenú argumentáciu žalobcu v odvolaní sa oboznámil
dôsledne odvolací súd s obsahom spisového materiálu, primárne so žalobou, z ktorej vyplývajú
skutočnosti „Dňa 22.08.2013 sa konalo Valné zhromaždenie spoločnosti EUROGRIT, spol. s.r.o., pričom
Valné zhromaždenie schválilo prevod môjho obchodného podielu v spoločnosti na základe Zmluvy o

prevode na nadobúdateľa K. Q., tzn. spoločníka spoločnosti. V súčasnosti sú mi doručované rôzne
výzvy na zaplatenie od subjektov, ktorých nepoznám s odkazom na záväzok spoločnosti EUROGRIT,
spol. s.r.o. Táto skutočnosť ma donútila k tomu zisťovať stav spoločnosti. Na moje prekvapenie som
zistil, že K. Q. ako jediný štatutárny organ - konateľ spoločnosti nevykonal úkony smerujúce k zmene
zápisu prevodu môjho obchodného podielu v spoločností do obchodného registra. Nadobúdateľovi

môjho obchodného podielu v spoločnosti (druhému spoločníkovi a jedinému konateľovi spoločnosti) K.
Q. som dňa 03.07.2014 zaslal žiadosť o podanie návrhu na zápis zmien na Okresnom súde Žilina v
zmysle schválenej Zmluvy o prevode s upozornením, že v prípade, že tak neurobí v lehote 10 dní, budem
nútený požiadať súd o zrušenie mojej účasti v spoločnosti. Pán K. Q. doposiaľ nereagoval na moju
žiadosť, tzn. je pasívny. Pán K. Q. podal na Daňový úrad Kysucké Nové Mesto žiadosť o informáciu o

tom, že nemá nedoplatky na daniach, pričom Daňový úrad Kysucké Nové Mesto mu dal potvrdenie, že
má nedoplatky na dani vo výške 1.279,36 Eur a z tohto titulu zrejme nebol podaný návrh do obchodného
registra a do dnešného dňa nie sú uhradené“ (č.l. 2 spisu). Zároveň sa poukazuje odvolacím súdom i na
výpoveď právnej zástupkyne žalobcu pred súdom prvého stupňa, tak ako vyplýva z obsahu zápisnice
spísanej okresným súdom dňa 27.5.2016 (č.l. 24 a nasl. spisu). Ak žalobca v rámci podaného odvolania

tvrdil, že k nezhodám začalo vo vnútri spoločnosti dochádzať medzi spoločníkmi od roku 2012, tak
uvedené nekorešponduje výpovedi právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní dňa 27.5.2016, kde
uviedla, že vzťahy medzi spoločníkmi sú naštrbené od roku 2013, ide teda o sčasti nové tvrdenie, ak
v rámci podaného odvolania, tak ako odvolací súd už konštatoval, žalobca uvádzal, že k nezhodámdochádzalo už od roku 2012. Časový posun začiatku nezhôd uvedený v odvolaní na rok 2012 žalobca v
odvolaní bližšie neodôvodnil. V žalobe žalobca neuviedol, že mu bolo odopierané právo podieľať sa na
chode spoločnosti. Pred súdom prvého stupňa právna zástupkyňa žalobcu uviedla: „Jednoznačne však

vyplýva, že v tomto období, kedy schválilo valné zhromaždenie prevod obchodného podielu, S. H. ako
navrhovateľ i stratil akékoľvek dispozičné práva s touto spoločnosťou, akúkoľvek informáciu s konaním
konateľa v danej spoločnosti a považoval za to, že v uvedenej spoločnosti už nemá žiadnu majetkovú
účasť. Nakoľko nedošlo k reálnemu prevodu obchodného podielu, navrhovateľ je dopytovaný zo strany
veriteľov spoločnosti EUROGRIT, aby si splnil záväzky v mene spoločnosti EUROGRIT, nakoľko figuruje

ako spoločníkom v uvedenej spoločnosti. Spoločník S. H. nakoľko nemá vedomosti o chode spoločnosti
EUROGRIT od roku 2013, nijakým spôsobom nie je v jeho možnostiach ovplyvňovať chod spoločnosti. Z
jehostranyvznikápotrebachrániťsapredveriteľmiapožiadaťsúdozrušeniespoločnosti“(č.l.24spisu).
Z uvedeného nie je potom možné prijať záver o presvedčivosti uplatneného nároku žalobcu, ak jeho
tvrdenia v konaní pred súdom prvého stupňa a konečne v samotnom odvolaní nekorešpondujú a navyše
časť odvolacej argumentácie, ktorá bola špecifikovaná vyššie, bola vyhodnotená odvolacím súdom ako

novoty. Napriek skutočnosti, že žalobca bol zastúpený právnou zástupkyňou, ktorá bola prítomná na
pojednávaní, však dôvody uvádzané v odvolaní, ktoré síce vyhodnotil odvolací súd ako novoty, pre
odstránenie akýchkoľvek pochybností, vyhodnocoval i v rámci vyvolaného odvolacieho konania.

19. V rámci podaného odvolania žalobca teda uvádzal, že už pred súdom prvej inštancie argumentoval

skutočnosťami, že je väčšinovým spoločníkom v spoločnosti, že k neprekonateľným nezhodám
dochádzalo od roku 2012 medzi spoločníkmi (nové tvrdenie), ktoré vyústili k tomu, že mu bolo odopreté
právo podieľať sa na chode spoločnosti, tak v záujme predchádzaniu sporov a vyhrotenia už aj tak zlých
vzťahovvroku2013navrholspoločníkoviK.Q.prevodjehoobchodnéhopodielu.Kprevoduobchodného
podielu uviedol, že zabezpečil prípravu potrebných dokumentov, tieto zaslal K. Q. na podpis. „Súdu prvej

inštancie som tieto skutočnosti uviedol na dokreslenie mojej nepriaznivej situácie v spoločnosti odporcu,
vážne narušených vzťahov medzi spoločníkmi a preukázanie mojej snahy vyriešiť celú záležitosť
mimosúdne, všetko za účelom preukázania, že minimálne od roku 2013 nemožno odo mňa spravodlivo
požadovať, aby som v spoločnosti odporcu zotrval“ (č.l. 41 rub spisu). Uvedená odvolacia argumentácia
žalobcu je ale v rozpore s tvrdeniami, ktoré sú uvádzané v žalobe, v ktorej samotný žalobca predsa

uviedol, že dňa 22.8.2013 sa konalo valné zhromaždenie spoločnosti EUROGRIT, spol. s r.o., ktoré
schválilo prevod jeho obchodného podielu v spoločnosti na základe zmluvy o prevode na nadobúdateľa
K. Q.. Zároveň poukázal, že dňa 3.7.2014 zaslal žiadosť o podanie návrhu na zápis zmien na Okresnom
súde Žilina v zmysle schválenej zmluvy o prevode s upozornením, že v prípade, že tak neurobí v
lehote 10 dní, bude nútený požiadať súd o zrušenie účasti v spoločnosti. V konaní pred súdom prvého

stupňa, právna zástupkyňa žalobcu tiež uviedla: „Jednoznačne však vyplýva, že v tomto období, kedy
schválilo valné zhromaždenie prevod obchodného podielu, S. H. ako navrhovateľ, stratil akékoľvek
dispozičné práva s touto spoločnosťou“ (č.l. 24 spisu). Ak teda žalobca tvrdil v odvolaní nepochopiteľné
dôvody rozhodnutia okresného súdu, tak potom odvolaciemu súdu nie sú zrejmé myšlienkové pochody
žalobcu v tejto rovine, keďže okresný súd vychádzal len z tvrdení samotného žalobcu v žalobe a v

konaní pred súdom prvého stupňa. Ak mal žalobca za to, že okresný súd zašiel vo svojich úvahách
„až tak ďaleko, že zákon interpretoval tak, že síce mu ako spoločníkovi umožňuje domáhať sa na súde
zrušenia účasti v spoločnosti ale súd prvej inštancie mu toto právo nepriznal“, tak odvolací súd upriamuje
pozornosť na tvrdenia v žalobe a tvrdenia pred súdom prvého stupňa podľa obsahu zápisnice zo dňa
27.5.2016 (č.l. 23 a nasl. spisu) s tým, že žalobca bol kvalifikovane zastúpený právnou zástupkyňou

pred súdom prvého stupňa. Ak sám žalobca v žalobe tvrdil prevod obchodného podielu, pričom uvádzal,
že valné zhromaždenie schválilo dňa 22.8.2013 prevod jeho obchodného podielu, tak potom uvedená
odvolacia argumentácia žalobcu v rovine neexistencie zmluvy o prevode obchodného podielu nemohla
byť taká, ktorá by mohla mať vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa. Odvolací súd na
tomto mieste pripomína zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pričom poukazuje na celé

obsahové znenie žaloby, tvrdenia v nej uvedené a zároveň zvýrazňuje, že je to práve žalobca, ktorý má
primárne dôkaznú povinnosť, a to tak v rovine tvrdení, ako i následne preukázania týchto tvrdení. V tejto
súvislosti krajský súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obdo V 68/2001 (ZSP č. 1/2003) podľa právnej vety ktorého rozhodnutia
v bode 2 občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný

žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže
uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v rozpore s právnou úpravou.
Je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí sporové
konanie, je žalobca dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť zaochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť ako účastníka konania premieta
do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu v
rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. No nielen výlučne

petit samotný, teda presné vyčíslenie nároku v ňom je rozhodujúce pre vymedzenie daného konania.
Vymedzujúcimi kritériami sú tiež skutočnosti, ktorými sa definuje skutok, na základe ktorého je nárok
uplatňovaný (skutkový dej), pričom jedinou nevyhnutnou podmienkou je, aby popis skutku bol v žalobe
individualizovaný tak, aby bola vylúčená jeho zámena s iným skutkom. Rozhodujúcimi skutočnosťami,
ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania (po skutkovej stránke) sú tiež také

údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie
predmetukonania,t.z.prezáver,čohosažalobcadomáhaanazákladeakýchrozhodujúcichskutočností
je rozhodujúce nielen v petite žiadané plnenie, ale posúdenie žaloby ako celku. Okresný súd podľa
zistení odvolacieho súdu vychádzal z tvrdení žalobcu v žalobe a tak isto v konaní pred súdom prvého
stupňa. Vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu uvedené vyššie, ako i s prihliadnutím na to,
že časť argumentácie žalobcu v odvolaní bola v protiklade s tvrdeniami v žalobe, s tvrdeniami pred

súdom prvého stupňa, (podľa obsahu zápisnice č.l. 23 a nasl. spisu), potom viedli odvolací súd k
záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu vychádzal zo správne ustáleného skutkového stavu,
napriek argumentácii žalobcu, že okresný súd nesprávne ustálil skutkový stav a nesprávne vec právne
vyhodnotil. Ak poukazoval žalobca na to, že dôvody, ktoré on uvádzal, sú spôsobilé, navodiť rozhodnutie
súdu, v zmysle ktorého by bolo možné zrušiť účasť spoločníka v spoločnosti a vytýkal okresnému súdu,

že sa obmedzil len na dôvody uvádzané v judikatúre z roku 2000, tak napadnuté závery okresného
súdu nemožno vyhodnotiť iným spôsobom v odvolacom konaní len preto, že zodpovedali judikatúre z
roku 2000. Ak žalobca mal za to, že postoj okresného súdu bol „alibistický“ a zároveň vyčítal žalobca
okresnému súdu neschopnosť aplikovať nové dôvody, tak bolo potrebné, aby ich žalobca, teda nové
dôvody, jednoznačne konkretizoval, tak aby ich bolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu a nielen

zaujať vyčítavý postoj, voči záverom okresného súdu spojeným s poukazom na relevantnú judikatúru.
Zároveň odvolací súd konštatuje, že žalobca bližšie neodôvodnil, prečo závery okresného súdu, ktoré
korešpondujú judikatúre, sú nesprávne, resp. prečo tieto závery je možné považovať za neaplikovateľné
na prejednávanú vec a tiež neuviedol ani žiadnu novšiu judikatúru, ktorá by bola iná, než tá, na ktorú
poukázal okresný súd, i preto nebol priestor pre odvolací súd, aby sa odklonil od záverov súdu prvého

stupňa, na ktoré cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v podrobnostiach poukazuje.

20. Žalobca konštatoval v odvolaní pod bodom d), že „nebola preukázaná existencia udelenia súhlasu
na prevod môjho obchodného podielu Valným zhromaždením na spoločníka K. Q. - ide len o dôkaz
preukazujúci moju snahu ukončiť svoju účasť v spoločnosti aj inak ako cestou súdu, ktorý súd

prvej inštancie nesprávne vyhodnotil“ (č.l. 42 spisu). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
kontraproduktívnu odvolaciu argumentáciu žalobcu s tvrdeniami v žalobe, v ktorej predsa samotný
žalobca tvrdil, že valné zhromaždenie dňa 22.8.2013 schválilo prevod jeho obchodného podielu.
Odvolací súd akcentuje, že jednak táto argumentácia v odvolaní predstavuje sčasti novoty, ale zároveň
ani neozrejmuje dôvody, pre ktoré sa samotný žalobca odklonil od svojich vlastných tvrdení v žalobe

pod bodom II (č.l. 2 spisu).

21. V odvolaní ďalej žalobca tvrdil, že nebola preukázaná existencia zmluvy o prevode obchodného
podielu a že ide len o dôkaz, preukazujúci snahu ukončiť jeho účasť v spoločnosti. Opätovne odvolací
súd poukazuje na žalobu a na odklon žalobcu v odvolaní od argumentácie v nej a zdôrazňuje sa i obsah

zápisnice spísanej okresným súdom, z ktorej vyplýva, že žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne
uviedol, „že v tomto období, kedy schválilo valné zhromaždenie prevod obchodného podielu, S. H. ako
navrhovateľ stratil akékoľvek dispozičné práva s touto spoločnosťou, akúkoľvek informáciu s konaním
konateľavdanejspoločnosti“.Vkonanípredsúdomprvéhostupňažalobcatvrdil,že„nedošlokreálnemu
prevodu obchodného podielu“, avšak táto argumentácia nie je zhodná s argumentáciou v odvolaní, kde

žalobca tvrdí, že nebola preukázaná existencia zmluvy o prevode jeho obchodného podielu. Ak došlo k
posunom v rovine argumentačnej zo strany žalobcu, tak potom došlo i k posunu dôkaznej povinnosti vo
väzbe na povinnosť tvrdenia, na ktorú sa viaže povinnosť preukázať tieto tvrdenia, preto sa odvolací súd
nemohol stotožniť len s tvrdeniami žalobcu, keďže ide o tvrdenia, ktoré sú navzájom rozporné, pričom
žalobca neuviedol skutočnosti, pre ktoré v odvolaní uvádza iné skutočnosti, iné tvrdenia, iné dôvody,

ako tie, ktoré boli uvádzané v žalobe a v konaní pred súdom prvého stupňa, keď žalobca samotnú
existenciu zmluvy o prevode obchodného podielu nepoprel, len poukázal na to, že „k reálnemu“ prevodu
obchodného podielu nedošlo. Ak samotný žalobca poukázal v odvolaní, že potvrdenie z daňového úradu
sa viaže k úplne inej spoločnosti ako je žalovaný, že okresný súd vyhodnotil tento dôkaz nesprávne,tak odvolací súd poukazuje na samotný listinný dôkaz na č.l. 4 spisu a zároveň poukazuje na tvrdenia
v žalobe č.l. 2 spisu, kde žalobca poukazuje na to, že K. Q. podal na Daňový úrad Kysucké Nové
Mesto, žiadosť o informáciu, že nemá nedoplatky na daniach a poukazuje odvolací súd na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu v zodpovedajúcej časti, a to pre odstránenie akýchkoľvek
pochybností, pričom nedospel k záveru, že by táto argumentácia mala takú relevanciu, ako jej pripisoval
žalobca v odvolaní a ani, že by dokázala ovplyvniť správnosť záverov okresného súdu, s ktorými sa
odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil.

22. Žalobca v odvolaní namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku okresného súdu. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že „....Predmetné rozhodnutie
okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a
nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom okresného súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06)“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 239/2011-10 zo 16. júna 2011).
Odvolací súd za použitia i kritérií vyplývajúcich z predmetného rozhodnutia ústavného súdu, nezistil, že
by napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo arbitrárnym rozhodnutím.

23. Krajský súd len pre úplnosť v rovine záverov okresného súdu uvádza, že „Vierohodnosť určitého
poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie

vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je
jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi

a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná
s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto
poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie

dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie
k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára
2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol pre krajský súd priestor na základe
odvolacej argumentácie žalobcu a ani ním produkovaného útoku pred okresným súdom, na odklon

od záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

24. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd

poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver,
ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

25. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

26. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

27. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci

spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací
súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného
súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti
vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu)

tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

28.Akbolažalobažalobcurozsudkomzamietnutá,taktotorozhodnutiebolo krajským súdom potvrdené
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky
ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie,

ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

29.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému nebol
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania

nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.