Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 31, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/384/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214225264
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7214225264.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému O. N., nar. XX. X. XXXX, G. A.Á. XX, H.
t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Košice-Šaca, Budovateľská 1, Košice v konaní o zaplatenie
7.411,52 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku č.k. 18C/248/2015-98 z 23.3.2016
Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 18C/248/2015-98 z 23.3.2016 rozhodol
nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.300,82 eur a úrok z omeškania vo výške
5,05% zo sumy 6.241,28 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia. V prevyšujúcej časti nároku návrh zamieta. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 1071,44 eur, pozostávajúcich z náhrady zaplateného súdneho poplatku za návrh
na začatie konania vo výške 293,37 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 778,07 eur, všetko v

prospech zástupcu žalobcu v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodol tak o žalobe, doručenej súdu dňa 26.9.2014, ktorou žalobca žiadal, aby súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť mu 7.411,52 eur z titulu 76 neuhradených mesačných splátok úveru vo výške 97,52
eur mesačne ( počnúc splátkou splatnou 20. 10. 2010, končiac splátkou splatnou 20. 1. 2017, s tým, že
splátky pôvodne splatné od 20. 11. 2012 do 20. 1. 2017 sa stali predčasne splatnými ku dňu 3. 11. 2012).
Zároveňžalobcažiadalpriznaťúrokyzomeškania vovýške8,75%ročnezkaždejsplátkyúveru,splatnej
od 20.10.2010 do 21.10.2012, vždy od 21. dňa v tom-ktorom mesiaci do času splatnosti celého dlhu

3.11.2012, ktoré vyčíslil v sume 221,34 € a od 4.11.2012 si uplatňoval úroky z omeškania vo výške 8,75
% ročne z celej dlžnej sumy 7.411,24 eur. Záväzok žalovaného vyplýval zo zmluvy o splátkovom úvere
uzatvorenej 26. 1. 2007 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu- Slovenskou sporiteľňou
a.s. Bratislava s tým, že pôvodný veriteľ pohľadávku postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
27. 9. 2012 na žalobcu. Posledná úhrada splátky bola vykonaná 11. 6. 2009 a postúpená pohľadávka
pozostávala z istiny v sume 7.758,96 € a riadnych úrokoch z úveru v sume 909,16 €. Predmetný úver
bol poskytnutý vo výške 6.638,78 eur , žalovaný sa zaviazal ho uhrádzať v mesačných splátkach vždy

do 20. dňa v mesiaci vo výške 97,52 eur, počnúc 20.2.2007 a končiac splátkou 20.1.2017. V dôsledku
nesplácania splátok riadne a včas, žalobca vyzval žalovaného na úhradu celého dlhu listom zo dňa 15.
10. 2012 ( s úhradou ku dňu 30. 10. 2012).Prvoinštančný súd zohľadnil aj vyjadrenie žalovaného, ktorý sa bránil tvrdením, že záväzok voči
Slovenskej sporiteľni a.s. uhradil, o čom mal svedčiť výpis úveru za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012,
z ktorého vyplýva ku dňu 26.9.2012 nulový zostatok úveru. Na overenie uvedeného tvrdenia žalovaného

si súd prvej inštancie vyžiadal správu Slovenskej sporiteľne a.s., ktorá však oznámila, že žalovaný
neuhradil svoj záväzok z predmetnej zmluvy, pohľadávka bola postúpená na žalobcu zmluvou o
postúpení dňa 27.9.2012 v dôsledku čoho došlo len k účtovnému odpisu postúpenej pohľadávky z
účtovníctva banky a tomu zodpovedal aj výpis z úverového účtu, na ktorom je pri pohľadávke ku dňu
26. 9. 2012 uvedené „odpis“, čomu zodpovedá nulový zostatok napriek tomu, že zo strany žalovaného

k uvedenému dňu nedošlo k žiadnej úhrade záväzku.
Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 Obč.zákonníka spolu s § 497, §499, § 503 ods. 2 Obchodného
zákonníka a § 2, § 4 ods. 2, 3, 5 zákona č. 258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a považoval v
konaní za preukázané, že na základe písomnej zmluvy o úvere uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka a § 4 zákona č. 258/01 Z. z. bol žalovanému poskytnutý bezúčelový spotrebný úver, ktorý sa
zaviazal splácať spôsobom, aký bol popísaný v žalobnom návrhu, pričom zmluva obsahovala náležitosti

vymedzené ust. § 4 ods. 2 zák.č. 258/04 Z.z.. Žalovaný poslednú úhradu splátky vykonal 11.6.2009,
jeho dlh na istine, ktorý bol predmetom postúpenia, predstavoval 7.758,94 eur a tvrdenia žalovaného,
že dlžnú pohľadávku uhradil boli nepravdivé, ako to vyplynulo z oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s..
S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter záväzkového vzťahu súd prvej inštancie na právne pomery
sporovýchstránaplikovalitiežustanovenie§5bzák.č.250/07Z.z.oochranespotrebiteľaazohľadňujúc

zásadu zvýšenej ochrany záujmov spotrebiteľa sa ex offo zaoberal včasnosťou uplatnenia nároku
žalobcu na súde. V súlade s ust. § 52 Obč. zák. poukázal na to, že sa právne vzťahy v spotrebiteľských
zmluvách posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, preto aplikoval ust. § 100, 101, 103
Obč. zák.. K námietke žalobcu týkajúcej sa aplikácie ustanovení Obč. zákonníka o premlčaní (dôvodiac
právnou povahou spotrebiteľského úveru) súd prvej inštancie uviedol, že táto argumentácia nie je

aktuálna, keďže zmienené u st. § 5b zákona č. 250/07 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovení
§ 52 Obč.zákonníka, podľa ktorých prvoinštančný súd posudzoval právny vzťah, boli prijaté práve
za účelom zjednotenia právnej a súdnej praxe pri aplikácii právnej úpravy na spotrebiteľské zmluvy
založené podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Dôvodil, že zákonodarca zvolil takú formu ochrany
slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa, ktorá umožňuje aj bez výsledného návrhu spotrebiteľa ochrániť

jeho práva, ak veriteľ uplatní svoj nárok oneskorene, pričom sa aplikuje pre spotrebiteľa priaznivejšia
občianskoprávna lehota premlčania a právna úprava s účinnosťou od 1.4.2015 vymedzila v ust. § 52
Obč. zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Obč. zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Aplikácia
ustanovení Obč. zákonníka o premlčaní na spotrebiteľské zmluvy bez ohľadu na ich obchodnoprávny

základ bola judikovaná aj skoršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (5Mcdo/20/09) a postup súdu
pri aplikácii dotknutých ustanovení § 52 OZ a § 5b zák.č 250/07 Z.z. bola zadefinovaná aj rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 12/2014, z ktorého je zrejmá odôvodnenosť a zákonnosť použitia
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, a to aj v prípade konaní začatých pred účinnosťou
právnej úpravy.Súd prvej inštancie preto vychádzajúc zo splatnosti jednotlivých splátok dlhu žalovaného,

času uplatnenia nároku na súde (26. 9. 2014)uzavrel, že premlčaniu podliehajú všetky tie splátky,
ktorých splatnosť nastala do 26. 9. 2011. Podľa ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. v spojení s ust. § 5b zák.č.
250/07 z.z. , premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. V súlade s uvedeným prvoinštančný súd
uzavrel, že žalobcovi teda nemožno priznať právo na zaplatenie finančného plnenia zodpovedajúceho
sume neuhradených a premlčaných splátok. Vychádzajúc z vymedzenia predmetu konania k premlčaniu

práva žalobcu došlo u splátok splatných od 20. 10. 2010 do 26. 9. 2011 (splátka splatná ku 20. 9.
2011). Žalobcovi preto priznal právo len na zaplatenie splátok splatných od 20. 10. 2011 do 20. 1.
2017, čo činí sumu 6.241,28 eur (64 x 97,52 eur). Žalobca tiež žiadal z neuhradených splátok dlhu
úroky z omeškania od času ich splatnosti do 3.11. 2012, ktorý označil za deň mimoriadnej splatnosti
záväzku a následne úroky z omeškania z celej dlžnej sumy od 4. 11. 2012. Existencia omeškania

žalovaného s úhradou dlhu je podľa prvoinštančného súdu nespornou skutočnosť, na základe čoho
patria žalobcovi tiež úroky z omeškania z jednotlivých splátok od času ich splatnosti až do zaplatenia.
Avšak pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o splatnosti celého dlhu ku dňu 3. 11. 2012, tieto neboli preukázané.
S poukazom na ust. § 565 a § 53 ods. 9 Obč. zák prvoinštančný súd upriamil pozornosť na skutočnosť,
že žalovaný prestal dlh uhrádzať odo dňa splátky splatnej v mesiaci jún 2009. Po uplynutí troch mesiacov

vzniklo veriteľovi právo vyzvať ho na úhradu celého dlhu, ktoré právo mu ostalo zachované pokiaľ
dlžník svoj dlh nezačal opäť riadne splácať. Najskôr po uplynutí 15 dní od výzvy veriteľa, ktorou bol
žalovaný upozornený na uplatnenie možnosti predčasnej splatnosti celého dlhu, sa žalovaný mohol
dostať do omeškania s úhradou celého svojho záväzku. Žalovaný ako dlžník sa však nemohol doomeškania dostať skôr, ako získal vedomosť o uplatnení predčasnej splatnosti celého záväzku z úveru
za súčasného poskytnutia 15-dňovej lehoty. Tieto podmienky zjavne nespĺňa výzva na zaplatenie celého
dlhu zo dňa 15. 10. 2012, ktorá čas splatnosti dlhu určuje ku dňu 15. 10. 2012, a keď súčasne nie

je zrejmé, kedy začala plynúť dlžníkovi 15-dňová lehota na plnenie. Súd preto vychádzal zo záveru,
že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou celého zostatku záväzku (teda aj splátok splatných v
čase od 20. 11. 2012 až 20. 1. 2017 ) preukázateľne až v čase po doručení žaloby.Žalovanému bola
žaloba s výzvou na plnenie doručená dňa 29. 11. 2014, po uplynutí 15-dňovej lehoty na plnenie je
tak v omeškaní od 16. 12. 2014 (pätnásty deň pripadol na deň pracovného pokoja, najbližší pracovný

deň je dňom omeškania). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobcovi priznal právo na úroky z
omeškania z celej dlžnej sumy od uvedeného dátumu v hodnote vyplývajúcej z ust. § 3 nariadenia vlády
č. 87/95 Z. z. v znení účinnom od 1.2. 2013. Výška úrokov z omeškania zodpovedá základnej úrokovej
sadzbe ECB platnej ku dňu začatia omeškania s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 5 percentuálnych
bodov, čo činí 5,05% ročne (5%+0,05%) Právo na úroky z omeškania žalobcovi patrí v zmysle ust.
517 ods. 1,2 Obč. zák., podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo popri plnení aj na úroky z omeškania . Počiatok omeškania sa odvíja od splatnosti jednotlivých
splátok a následnej splatnosti celého záväzku, ktorý pripadol na deň 16. 12. 2014.V časti príslušenstva
pohľadávky, v ktorej právo žalobcu na úroky z omeškania z celej dlžnej sumy bolo uplatnené v rozpore
so splatnosťou záväzku, prvoinštančný súd nárok zamietol. Zo splátok splatných v čase od 20. 10. 2011
do 20. 10. 2012 úroky z omeškania za obdobie od času splatnosti jednotlivých splátok do dňa žiadaného

žalobcom 3.11.2012 (kedy preukázateľne splátky neboli uhradené) v číselnom vyjadrení zodpovedajú
sume 59,54 eur, ktorá suma bola žalobcovi rovnako priznaná (6.241,28 eur+59,54 eur=6.300,82 eur).
V časti úrokov z omeškania, v ktorej návrh žalobcu nezodpovedal zákonnej úprave bolo jeho právo na
plnenie zamietnuté.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Obč. súd. por.. V danom

prípade bol žalobca úspešný v rozsahu 83 % žalovaného nároku, čo súčasne zodpovedá úspechu
žalovaného 17%. Pri zohľadnení pomeru úspechu a neúspechu v spore, žalobcovi patrí právo na
náhradu 66% (83%-17%) účelne vynaložených trov konania. Trovy konania žalobcu spočívali v trovách
zaplateného súdneho poplatku 444,50 eur a trovách právneho zastúpenia. Trovy zastúpenia žalobca
žiadal priznať za päť úkonov právnej služby vo výške 1.424,04 eur. Za účelné trovy právneho zastúpenia

súd prvej inštancie považoval v súlade len trovy spojené s poskytnutím štyroch úkonov právnej služby
(prevzatie veci 10. 9. 2014, žaloba 26.9.2014, vyjadrenie vo veci k podaniu žalovaného z 23.3.2015,
účasť na pojednávaní dňa 23. 3. 2016 ) v hodnote jedného úkonu právnej služby á 237,34 eur, určenej v
zhode s ust. § 10 vyhl. č. 655/04 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Ku každému úkonu právnej
služby patrí právnemu zástupcovi tiež náhrada paušálnych výdavkov, ktorá u úkonov z roku 2014 činí

8,04 eur, k úkonom v roku 2015 predstavuje 8,39 eur a pre rok 2016 paušálna náhrada činí 8,58 eur.
Zástupca žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto jeho odmena bola v zhode s ust. §
18 vyhl.č. 655/04 Z.z. zvýšená o 20% DPH. Celkovo účelné trovy právneho zastúpenia žalobcu činili
1178,89 eur (úkony právnej služby 4 x 237,34 eur, paušálne náhrady 2 x 8,04 eur, 1x 8,39€, 1 x 8,58
eur, 20% DPH-196,48 eur). Zástupcovi žalobcu nebola priznaná odmena za podanie zo dňa 24. 2. 2016,

obsahujúca uvedenie skutočností, ktoré mali byť predmetom už samotnej žaloby. Zohľadňujúc pomer
úspešnosti žalobcu v spore (66%), súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy za zaplatený súdny poplatok vo výške 293,37 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 778,07 eur.
2. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca podal odvolanie v časti, v ktorej súd zamietol žalobný návrh v sume 1.170,24 € s prísl.
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu zastávajúc
názor, že súd prvej inštancie na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Obč.zákonníka
týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko podľa žalobcu bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka. Žalobca svoj názor odôvodňoval tým, že zmluva bola uzatvorená dňa 26.1.2007, pričom

v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o
dielo a na iné zmluvy upravené v 8.časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, oproti čomu zmluva o
úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Podľa názoru žalobcu novelizovaným ust. § 52 ods. 1 sa
nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých
pred 1.1.2008. Poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR(7MCdo 9/2014, 2 MCdo 3/2011,

6 MCdo 4/2012, rozhodnutia Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trnave a Žiline, ako aj rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach (3Co/266/2015, 5CO/167/2015, 1 Co 75/2014 a na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp.,aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči odporcovi trovy
konania.

4. Žalovaný v odvolaní opakovane poukázal na to, že svoj záväzok a dlh v celom rozsahu uhradil
a k postúpeniu pohľadávky došlo nedopatrením - na základe chybných údajov zo strany Slovenskej
sporiteľne, keď podľa jeho názoru sumy sa nezhodujú.
Na základe výzvy súdu na odstránenie vád odvolania žalobca odvolanie doplnil, keď uviedol, že
dôvodom jeho odvolania bolo to, že podľa jeho názoru súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Podľa jeho
názoru on predložil dôkaz, z ktorého vyplývalo, že úver bol splatený, keďže účtovný zostatok bol nulový.
Zároveň dôvodom bolo to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keďže podľa jeho názoru Slovenská sporiteľňa a žalobca poskytol súdu zmätočné
informácie, ktoré si navzájom odporujú. Ďalším dôvodom bolo podľa názoru žalobcu to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže podľa názoru žalobcu

súd nie svojím zavinením vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a nemohol objektívne na
základe zmätočných a rozporných údajov zistiť a posúdiť danú vec. Preto žiadal rozsudok zrušiť a žalobu
v celom rozsahu zamietnuť.

5. Žalobca aj žalovaný podali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. (ďalej len O.s.p.

účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. CSP
(účinného od 1.7.2016-).

6. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote,
stranou oprávnenou na tento procesný úkon a že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu voči ktorému je
odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 CSP a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
a odvolanie žalovaného nie sú dôvodné.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach minimálne 5 dní pred
vyhlásením podľa § 219 ods. 3 CSP.

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi, skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

12.Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd pri rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci

a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm.
c/ , f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú
dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. e/, h/ CSP (účinného od 1.7.2016) .

13.Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že súd pri rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p., účinného v časepodania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365
ods. 1 písm. e/ f/ h/ CSP (účinného od 1.7.2016) .
14.Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný.

15.Odvolací dôvod podľa § 365 ods1 písm e) CSP (§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. účinného do 30.6.2016)
je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd
nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na

preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy
nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené
na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za
predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť,
že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom .

Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

16.Odvolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nebol
naplnený ,pretože nedošlo počas konania pred súdom prvého stupňa k nevykonaniu takých účastníkom
navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť . Odvolací súd

zdôrazňuje,žesamotnáokolnosť,žesúdprvéhostupňanevykonaldôkaznavrhnutýúčastníkomnemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Aj keď by súd prvého stupňa nevykonal niektoré účastníkmi
navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné na
preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, teda nevykonal iba tie dôkazy,

ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Žalobca a žalovaný v odvolaní ani
neuviedli aké konkrétne dôkazy ktoré bolo potrebné vykonať ,v tomto prípade súd prvej inštancie
nevykonal .

17.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo

inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. §

192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.

18.Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací
dôvod, keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil

skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

19. Žalovaný vo svojom odvolaní k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom iba opakovane poukazoval na
skutočnosti, ktoré tvrdil už v priebehu konania a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom
vysporiadal. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný žiadnym spôsobom neosvedčil úhradu celého dlhu

tak, ako to tvrdí v odvolaní ( a ako to tvrdil aj v priebehu celého konania). Žalovaný poukazoval iba
na výpis úveru za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012, z ktorého vyplýva ku dňu 26.9.2012 nulový
zostatok úveru, avšak na overenie uvedeného tvrdenia žalovaného si súd prvej inštancie vyžiadal správu
Slovenskej sporiteľne a.s., ktorá oznámila, že žalovaný neuhradil svoj záväzok z predmetnej zmluvy ,pohľadávka bola postúpená na žalobcu zmluvou o postúpení dňa 27.9.2012 v dôsledku čoho došlo len k
účtovnému odpisu postúpenej pohľadávky z účtovníctva banky a tomu zodpovedal aj výpis z úverového
účtu, na ktorom je pri pohľadávke ku dňu 26. 9. 2012 uvedené „odpis“, čomu zodpovedá nulový zostatok

napriek tomu, že zo strany žalovaného k uvedenému dňu nedošlo k žiadnej úhrade záväzku. Iné dôkazy
preukazujúce splnenie dlhu žalovaný nepredložil.

20.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

21.Súd prvého stupňa v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

22. Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Obč.zákonníka o
premlčaní a potreby aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka nie je dôvodná. V prejednávanej

veci vznikol záväzok žalovaného zo zmluvy o o splátkovom úvere uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, avšak táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto
zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasledujúcich OZ, preto sa na
právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia Obč.zákonníka, aj
keďbysainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva(§52ods.2OZ).Ajvprípade,žeúverjeabsolútnym

obchodom a že naň majú dopadať Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej
zmluvy v predmetnej veci, ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou
zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Obč.zákonníka. Ide totiž
o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typicky občianskoprávny
vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať

právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR 5Mcdo/20/2009).
Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah ,a to pokiaľ
ide o otázku premlčania ,predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V súvislosti s nadobudnutím
účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. ku dňu 1.1.2004, došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva.
Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s jeho

novým ustanovením § 54 ods. 1 v zmysle ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

23. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že časť nároku žalobcu je premlčaná, ak aplikoval ustanovenia
Obč.zákonníka vychádzajúc z toho, že žaloba bola doručená na súd 26.9.2014.

24. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 52 ods. 2 Obč.zákonníka odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR
sp.zn. 3Mcdo/12/2014 zo dňa 21.4.2015, ktorý rozhodol, že súd prvého stupňa musel brať zreteľ na
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo

spotrebiteľskejzmluvybolpovinnýprihliadnuťnazákonnýdôvod,ktorýbránipriznaťplneniepožadované
žalobou a mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Obč.zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo
účinnosť dňa 1.5.2014 a ust. § 52 ods. 2 tretia veta OZ dňa 1.4.2015, pričom právne predpisy, ktorých

súčasťou sú nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (totožný právny názor bol prezentovaný v rozsudku NS SR zo dňa
21.4.2015 sp.zn. 3Mcdo/14/2014).

25. Súd prvej inštancie na daný prípad správne aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014, napriek tomu, že žalobca si v konaní uplatnil
svoj nárok žalobným návrhom doručeným súdu dňa 26.9.2014, k čomu odvolací súd poukazuje na
to, že ust. § 5b je nepochybne legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, konkrétnespotrebiteľa v právnych vzťahoch a toto ustanovenie je lex specialis k ust. § 100 ods. 1 OZ, ktoré je
procesným ustanovením, keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré
nastali v konaní. Zákonodarca neustanovil žiadne intertemporálne pravidlá, preto odvolací súd má za

to, že ust. § 5b normuje predovšetkým a najmä o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku
zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Pri procesných normách všeobecne
platí, že sa aplikuje tá procesná norma, ktorá je aktuálne účinná počas trvajúceho súdneho konania.
Odvolací súd zároveň poukazuje na názor prezentovaný v právnej teórii, s ktorým sa stotožňuje, a to
že časová pôsobnosť v civilnom procese je vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú

túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti, pričom problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj
účinky vykonaných procesných úkonov rieši prechodné ustanovenia. Vzhľadom na absenciu takýchto
procesných ustanovení platí základné pravidlo, ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v
konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou, teda ak súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí
dňa 23.3.2016 aplikoval procesné ustanovenia účinné od 1.5.2014 postupoval správne.

26. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej
inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Podrobné a zákonu
zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvého stupňa dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok sporových strán, na
ktorépoukazovaliajvodvolaniach).Odvolacísúdtedadospelkzáveru,žepostupuprvostupňovéhosúdu
v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého
z uplatnených odvolacích dôvodov.

27.Výrokonáhradetrovodvolaciehokonaniasúdzaložil,naustanovení§396ods.1CSP,podľaktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP . Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, a tak nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Rovnako žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný a ani mu žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva stranám sporu náhradu
trov odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).