Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 24, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/503/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115223564
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115223564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu CRIF - Slovak Credit
Bureau, s.r.o., so sídlom Bratislava, Malý trh 2/A, IČO: 35 886 013, právne zastúpeného Havel,
Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856
584 proti žalovanej V. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. G., N. XX, v konaní o zaplatenie 3.569,99
EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
9C/440/2015-90 zo dňa 08. 06. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi jeho právnym predchodcom (Slovenskou sporiteľňou, a.s.)
a žalovanou dňa 22. 05. 2013.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že prioritne skúmal, či v prejednávanej veci bola
platne uzavretá zmluva o postúpení pohľadávky a boli splnené podmienky postúpenia tejto pohľadávky

v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej v texte „zákon o bankách“). Zdôraznil, že
preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho
konania. Postúpenie pohľadávky podľa okresného súdu spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník) na základe zmluvy uzatvorenej
medzi nimi v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom
je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v § 92 ods.
8 zákona o bankách. Banka je teda oprávnená postúpiť peňažný záväzok, s ktorým je dlžník aktuálne

napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní, avšak, žalobca splnenie týchto
podmienok nepreukázal, preto dospel okresný súd k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej
žalobou bolo neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že
je povinnosťou žalobcu preukázať, že je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, od ktorého si odvodzuje
uplatňovaný nárok. Žalobca nepreukázal, že došlo zo strany jeho právneho predchodcu k postupu podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, ak výzva zo dňa 22. 05. 2013, ktorej obsahom bolo oznámenie, že v
prípade,akneuhradídlžníkdlžnúsumuvlehote15dní,pristúpikvyhláseniumimoriadnejsplatnosti,bola

vrátenáspoznámkoupošty„nedostatočnáadresa“.AdresažalovanejbolauvedenálenBanskáBystrica,
preto takáto výzva nemohla mať účinky, keďže nemohla byť žalovanej riadne doručená a nemohla sa
dostať do jej dispozičnej sféry. Pokiaľ ide o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, k tejto malo dôjsť na
základe oznámenia zo dňa 12. 03. 2014, ktoré bolo doručené 17. 03. 2014. K uzatvoreniu zmluvy opostúpení pohľadávky malo dôjsť dňa 27. 03. 2014, t.j. 10 dní po prevzatí oznámenia o predčasnej
splatnosti, teda neuplynulo by potom 90 kalendárnych dní medzi výzvou na plnenie a predčasnou
splatnosťou, aj keby táto výzva bola riadne doručená.

3. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu
zamietol ako nedôvodnú.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania

nepriznal, keďže tieto si v konaní neuplatnila.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namieta, že okresný súd pri
svojom rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nakoľko žalovaná sa so zmluvou o splátkovom úvere č. 5042550409 (ďalej v texte len „zmluva“) pred
podpisom oboznámila a mailom zo dňa 06. 05. 2016 oznámila, že pohľadávku uznáva. Ak okresný súd

dospel k tomu, že k postúpeniu pohľadávky na žalobcu nedošlo platne, v danom prípade sa nejedná
o žiaden typ pohľadávky, ktorú by nebolo možné postúpiť podľa Občianskeho zákonníka (§ 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka) a toto postúpenie ani v rozpore s Občianskym zákonníkom nebolo. Zaslanie
písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou na postúpenie
pohľadávky z banky na iný subjekt, ktorý nie je bankou, pretože žalobca mal súhlas od žalovaného na

postúpenie pohľadávky v zmysle článku I. zmluvy bod 10. Preto v prípade, ak existoval súhlas žalovanej
s postúpením pohľadávky, ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nebolo možné aplikovať. Žalovaná
výslovne súhlasila s postúpením pohľadávky, ktorá skutočnosť vyplýva i z článku 19.16 Všeobecných
obchodných podmienok.

6. K doručovaniu výzvy, ktorej obsahom bolo oznámenie, že v prípade, ak žalovaná neuhradí dlžnú
sumu v lehote 15 dní, pristúpi jeho právny predchodca k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, uviedol, že
bola síce vrátená s poznámkou pošty „nedostatočná adresa“, avšak k nesprávnemu doručeniu došlo v
dôsledku konania žalovanej, pretože jeho právny predchodca použil pri doručovaní adresu, ktorá mu
bola poskytnutá zo strany žalovanej a v prípade, ak by jeho právny predchodca disponoval kompletnou

adresou žalovanej určenou na doručovanie, nebola by výzva zo dňa 21. 02. 2014 zaslaná žalovanej
na nedostatočnú adresu. Zo strany okresného súdu tak došlo k reštriktívnemu výkladu ustanovenia §
92 ods. 8 zákona o bankách. Naviac žalovaná bola v zásade v omeškaní už s druhou splátkou, ktorú
nezaplatila riadne a včas, boli jej celkovo zaslané 3 upomienky, ako to vyplýva aj z výpisu úverového účtu
banky. Žalovaná bola teda v omeškaní výrazne viac ako 90 dní, na omeškanie bola opakovane písomne

upozornená a až po doručení druhého upozornenia a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pristúpil jeho
právny predchodca k postúpeniu pohľadávky. Uvedený nedostatok mal podľa žalobcu vplyv iba na
účinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá sa najneskôr uplynutím 90 dní od doručenia upozornenia
na omeškanie žalovanej (list z 21. 02. 2014) resp. oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo
dňa 12. 03. 2014 (doručené 17. 03. 2014) stala účinnou. Teda najneskôr 17. 06. 2014 sa zmluva o

postúpení pohľadávok stala právne perfektnou a účinnou. Nakoľko žalobu podal až dňa 26. 11. 2015
po neúspešnom mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, má za to, že ju podal nepochybne ako oprávnený
vlastník pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R/119/2003.

7. Žalobca v odvolaní poukázal i na systematický výklad § 92 zákona o bankách, keď § 91 tohto zákona

upravuje výlučne náležitosti bankového tajomstva. V zásade zhrnul, že § 92 zákona o bankách upravuje
možnosti vyzradenia bankového tajomstva súkromno-právnym subjektom za podmienok upravených v
tomto paragrafe, preto z umiestnenia a obsahu tohto ustanovenia, teda § 92 v zákone o bankách a
jeho jednotlivých odsekoch je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva. Neupravuje teda
možnosť postúpenia pohľadávky bankou, ale práve možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení

pohľadávky bankou, ktoré zákon explicitne predpokladá. Okrem článku Doc. JUDr. Kristiána Csacha,
PhD. LL.M poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/76/2007, v zmysle ktorého
v prípade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nejde o kogentné ustanovenie v tom zmysle,
že by si ho strany nemohli zúžiť. Je toho názoru, že postúpenie pohľadávky je platné a v súvislosti
s tým, je založená aj jeho aktívna legitimácia v predmetnom spore. Navrhol, aby odvolací súd zmenil

napadnutý rozsudok a jeho žalobe vyhovel, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie, alternatívne pripustil dovolanie v otázke výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách vo vzťahu k možnosti postúpenia pohľadávky banky, a to aj na nebankový subjekt, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.8. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

9. Okresný súd vydal napadnuté rozhodnutie dňa 08. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1
stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal vrátane konania, ktoré mu predchádzalo v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

11. Okresný súd správne zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

12. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

13. K uvedenému právnemu záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu dospel okresný súd
na základe toho, že neboli splnené podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, v dôsledku

čoho postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa s uvedeným právnym záverom stotožňuje z nasledovných
dôvodov:

14. Povinnosťou banky (právneho predchodcu žalobcu) pred postúpením pohľadávky bolo písomne

vyzvať dlžníka (žalovanú) na splatenie peňažného záväzku a preukázať doručenie takejto výzvy
žalovaným, ako zákonného predpokladu pre spôsobilé postúpenie pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách.

15. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba

pohľadávka alebo jej časť, za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,
že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.

16. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.

17. Nie je totiž v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou. Všeobecnú úpravu postúpenia pohľadávky síce obsahuje Občiansky

zákonník v ustanoveniach §§ 524 až 530, čo však nevylučuje osobitnú úpravu, ktorá je obsiahnutá
v zákone o bankách. Dotknuté ustanovenie (§ 92 ods. 8 zákona o bankách) upravuje aj podmienky
platnosti postúpenia pohľadávok a nie iba podmienky, zo splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Dotknuté ustanovenie totiž neobsahuje formulácie, ako napríklad môže banka
svoju pohľadávku postúpiť bez porušenia bankového tajomstva, ale výslovne uvádza podmienky, za

ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky bez súhlasu dlžníka. Taktiež upravuje prípady,
kedy banka nemôže pohľadávku postúpiť. Naviac ochrana bankového tajomstva je výslovne riešená v
poslednej vete dotknutého ustanovenia, ktoré prikazuje banke odovzdať dokumentáciu o záväzkovom
vzťahu a poskytnutie iných informácií viaže na podmienky a rozsah uvedených v iných ustanoveniach.Je teda zrejmé, že dotknuté ustanovenie zákona o bankách obsahuje osobitnú úpravu postúpenia
pohľadávky vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, vo všetkých prípadoch, ak je postupcom banka a
postupníkom osoba, ktorá bankou nie je, čo sa dotýka aj prejednávanej veci.

18. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej len po tom,
ako bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez jej súhlasu. V prípade,
že takéto predpoklady splnené neboli, prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo,

bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť, ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie
bolo priamo v rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by teda samotná zmluva o postúpení pohľadávky
v časti týkajúcej sa tejto nepostúpiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na
ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo prihliadnuť. Pokiaľ ustálená súdna prax (R/4/2008)
už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s § 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným

právnym úkonom, tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na
dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali.
Uvedené odvolací súd poznamenáva aj vo vzťahu k argumentu žalobcu, že žalovaná s postúpením
pohľadávky súhlasila v zmysle článku 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Uvedené zmluvné
dojednanie je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak vystavuje spotrebiteľa stavu

neistoty, keďže postúpenie práv je pre spotrebiteľa nepredvídateľné a jeho uskutočnením sa môže
podstatným spôsobom zhoršiť jeho zmluvné postavenie ako spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že súhlas žalovanej s postúpením pohľadávky na
nebankový subjekt formulovaný vo Všeobecných obchodných podmienkach zbavuje banku povinnosti
splnenia zákonných povinností pred jej postúpením. Naviac Všeobecné obchodné podmienky boli

naformulované vopred bez možnosti, aby ich žalovaná, ako spotrebiteľka, mala možnosť akýmkoľvek
spôsobom ovplyvniť. Nemožno totiž opomenúť, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou bol vzťahom spotrebiteľským. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a
to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu

skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,
avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená

všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idei rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t. j. spravodlivosti, ekvity či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne
(napríklad vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám
budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti

nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto
situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac
práv a silnejšej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom právnej úpravy je teda
snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické,

informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Inak povedané, aby bolo možné
rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východiskových pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a
povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa (ako profesionála na
príslušnom trhu tovarov a služieb) vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti
poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka

zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa, a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno
poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 ObZ, § 3 OZ alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov).

19. Aj odvolací súd konštatuje, že výzva právneho predchodcu žalobcu (Slovenskej sporiteľne a.s.)
zo dňa 21.02.2014, ktorej obsahom bolo oznámenie, že v prípade, ak neuhradí dlžnú sumu v lehote
15 dní pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, bola vrátená s poznámkou pošty „nedostatočná
adresa“. Predmetná výzva potom nemohla mať účinky, keďže nemohla byť žalovanej riadne doručenáa nedostala sa do jej dispozičnej sféry. Pokiaľ ide o vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, k tejto malo dôjsť
na základe oznámenia zo dňa 12. 03. 2014, ktoré bolo doručené žalovanej dňa 17. 03. 2014. Ak teda
podľa žalobcu došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky z postupcu na neho dňa 27. 03. 2014,

neuplynulo potom 90 kalendárnych dní medzi výzvou na plnenie a predčasnou splatnosťou, aj keby
táto výzva bola riadne doručená. Iný dôkaz preukazujúci doručenie výzvy na zaplatenie dlhu zo strany
Slovenskej sporiteľne a.s. žalovanej, teda zo strany právneho predchodcu žalobcu, nebol predložený.
Upomienky, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, nie sú výzvou banky, ale žalobcu, nejde o výzvy v
zmysle Zákona o bankách.

20. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočívala na žalobcovi. Súdu
neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,
že ak banka žalovanú vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto

skutočnosťou by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére žalobcu.

21. Ani odkaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 76/2007 nespochybňuje vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia, ak okresný súd posudzoval postúpenie pohľadávky z hľadiska
jeho (ne)platnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka aplikujúc ustanovenia zákona o bankách ako

lex specialis. V žalobcom uvádzanom rozhodnutí bola riešená (ne)platnosť postúpenia pohľadávky v
prípade, ak medzi dlžníkom a pôvodným veriteľom došlo k dohode, na základe ktorej dlžník vylúčil resp.
obmedzil prípadné postúpenie pohľadávky inému, čím si nijakým spôsobom nezhoršil svoje postavenie
spotrebiteľa vo vzťahu k veriteľovi. Ide teda o úplne iný skutkový stav, ak v prejednávanej veci naopak
dlžník s prípadným postúpením pohľadávky pôvodného veriteľa na ďalšiu osobu vo Všeobecných

obchodných podmienkach, ktoré nemožno považovať za individuálne dojednané podmienky, súhlasil. K
zákazu postúpenia nedošlo na základe súhlasu dlžníka, ale nemožnosť postúpenia vyplynula zo zákona,
ktorý upravuje podmienky, za nesplnenia ktorých nemožno bez súhlasu dlžníka pohľadávku postúpiť.

22. Podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je

bankou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, tak neboli splnené a vo veci nemohlo dôjsť k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá je
neplatná pre rozpor so zákonom.

23. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorú skutočnosť

odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol
žalobcom odvolaním napadnutý, avšak ide o výrok závislý.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nevznikol. Úspešnou v odvolacom konaní bola žalovaná, ktorej však trovy odvolacieho konania,
ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovanej (§
251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žalovaná nemá nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

25. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).