Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/142/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204848
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616204848.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a
členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, I. T., o zaplatenie sumy 1.275,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11Csp/9/2016-71 zo dňa 22. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 11Csp/9/2016-71 zo dňa 22. novembra 2016 vo
výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku IV. o trovách konania, p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I. a vo výroku IIz o s t á v a rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 11Csp/9/2016-71 zo dňa 22. novembra 2016 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi podľa § 708 ods.
1, § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, § 6 ods. 3 písm. b/, § 23a zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, sumu 1.145,37 Eur v pravidelných mesačných splátkach, prvých 22 splátok po
50,00 Eur, 23. splátku vo výške 45,37 Eur, každá splátka splatná do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca,
prvá splátka splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatenie čo aj
len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol

(výrok II.). Súd konanie zastavil v časti o zaplatenie 10,00 Eur (výrok III.). Žiadnej zo strán nepriznal súd
právo na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP (výrok IV.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovanou ako fyzickou osobou -
nepodnikateľom dňa 20.06.2001 Zmluvu o rastovom osobnom účte, ktorou bol pre žalovanú zriadený
osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. V bode 2. zmluvy sa strany dohodli, že banka úročí kreditný,
resp. debetný zostatok účtu aktuálnou úrokovou sadzbou, pričom banka si vyhradila právo jej zmeny. Z

bodu 3. zmluvy vyplynulo, že za vykonávanie platobných operácií a ďalšie služby je banka oprávnená
účtovať si poplatky v zmysle platného Sadzobníka poplatkov. Aj keď v konaní nebol predložený dodatok
k predmetnej zmluve, ktorým by bolo povolené prečerpanie účtu, zo zhodného tvrdenia strán, ako aj z
predložených výpisov z účtu mal súd za preukázané, že žalovanej bola poskytnutá možnosť prečerpať
účet od 01.10.2012 v limite 1.080,00 Eur, čo preukázalo aj samotné konanie žalovanej, ktorá podľa
predložených výpisov vykonávala debetné operácie aj nad rámec kreditných operácií na svojom účte.

Okresný súd vyhovel v žalobe v časti zaplatenia istiny vo výške 1.145,37 Eur, pri ktorej žalovaná
netvrdila ani nepreukázala, že si splnila povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v plnom rozsahu.
Pokiaľ si žalobca v spore uplatnil nárok na zaplatenie poplatkov a úrokov z nepovoleného prečerpania,konštatoval, že tento nebol dôvodný, pretože požadované peňažné nároky neboli výslovne individuálne
dojednané v zmluve, a preto nemohli byť žalobcovi priznané. V konaní nebol predložený žiaden listinný
dôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov a úrokov, a pokiaľ žalobca sa odvolával na všeobecné

obchodné podmienky, resp. sadzobník poplatkov, resp. vývesku úrokových sadzieb, súd poukázal na
to, že vo všeobecnosti zmluvné ustanovenia vo vopred pripravovanej formulárovej zmluve, resp. v spleti
všeobecných obchodných podmienok alebo iných listín, ktoré naviac navodzujú skôr dojem obsahu
nepodstatného charakteru, v tejto časti spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Žalobca teda nepreukázal platné

individuálne dojednanie 28 % úroku v spotrebiteľskej zmluve, ako ani v listine, ktorá by bola spojená
so zmluvou o rastovom osobnom účte. Naviac, akékoľvek úroky ako odplatu za užívanie požičanej
sumy prislúchajú veriteľovi len do doby splatnosti dlhu. Pokiaľ majú žalobcom uplatnené úroky sankčný
charakter, tak sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, lebo s omeškaním spotrebiteľa s plnením, to
znamená s vrátením sumy nepovoleného prečerpania po zatvorení účtu, zákon spája oprávnenie
dodávateľa žiadať úroky z omeškania.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny vo výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti, vyhovenia žalobe v celom rozsahu a
priznanianáhradytrovkonaniaanáhradyodvolaciehokonaniavovýškezaplatenýchsúdnychpoplatkov.
Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ust.

§ 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 18 dotknutého zákona,
podľa ktorého, ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi
umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na
inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru,
podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na

pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto
prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Zároveň ani zákon č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch nestanovoval, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom
dokumente. Takéto pravidlo nezaviedol ani zákon č. 129/2010 Z. z. Tento výklad potvrdil aj rozsudok
Súdneho dvora vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí

byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Pokiaľ ide o zmluvu o bežnom účte a poplatkoch
účtovaných na jej základe, odvolateľ uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy o účte nebol ešte v platnosti
zákon o platobných službách, pričom zákon o platobnom styku poskytovanie platobných služieb na
základe rámcovej zmluvy neupravoval. Zmluva o bežnom účte sa preto spravovala ustanovením § 708
a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle § 708 ods. 2 Obchodného zákonníka na uzavretie zmluvy

o bežnom účte sa vyžadovala písomná forma. V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení
účinnom k 13.12.2004 za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým
spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 273 ods. 1 Obchodného
zákonníka v znení účinnom k 13.12.2004 časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na

iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.
Obchodný zákonník teda taktiež nestanovil, že by všetky náležitosti zmluvy o účte museli byť obsiahnuté
v jedinom dokumente. V zmysle § 101 ods. 1 Zákona o platobných službách ustanoveniami tohto zákona
sa spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 01. decembrom 2009; vznik
týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. decembrom 2009 sa však posudzujú

podľa predpisov účinných do 30. novembra 2009, ak v ďalších odsekoch neustanovuje tento zákon inak.
V zmysle § 101 ods. 5 Zákona o platobných službách boli poskytovatelia platobných služieb povinní
zosúladiť právne pomery a právne vzťahy podľa tohto zákona do 28. februára 2010. V zmysle bodu
25. bod 5. Všeobecných obchodných podmienok sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmlúv
o bankových obchodoch uzatvorených medzi bankou a klientom, ktoré sa odvolávajú na všeobecné

obchodné podmienky prostredníctvom odkazu. Zároveň v zmysle článku 1. je neoddeliteľnou súčasťou
VOP aj Sadzobník a Úrokové sadzby produktov, ktoré obsahujú jednak všetky poplatky, ktoré súd banke
nepriznal a jednak aj uplatňovanú úrokovú sadzbu. V zmysle uvedeného teda nie je daný dôvod na
nepriznanie úrokov a poplatkov účtovaných na ťarchu účtu žalovanej.

4. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že nesúhlasí s odvolaním žalobcu vo všetkých
bodoch a upriamila pozornosť na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žiadala rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdiť.5. Žalobca na vyjadrenie žalovanej reagoval podaním zo dňa 20. marca 2017 s tým, že sa v plnom
rozsahu pridržiaval tvrdení uvádzaných v podanom odvolaní a žiadal odvolaniu vyhovieť.

6. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 10. apríla 2017 dala do pozornosti, že ak by aj žalobca preukázal
dôvodnosť výšky uplatneného peňažného plnenia, o výške záväzku vedel už v septembri 2013, keď
zrušil možnosť povoleného prečerpania. Podľa jej názoru by súd mal z úradnej povinnosti skúmať, či
nedošlo k premlčaniu nároku v celom rozsahu vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná až v
júli 2016 a právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď

sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka).

7. Žalobca na vyjadrenie žalovanej reagoval podaním zo dňa 06.06.2017, v ktorom uviedol, že žalovaná
suma predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na
účte žalovanej vyplývajúcimi z platobnej histórie vo forme výpisov z účtu žalovanej (kreditné obraty sa

zarátavajú na istinu), z ktorých zároveň vyplýva koľko a kedy žalovaná doposiaľ zaplatila na úhradu
záväzku od jeho vzniku. Pokiaľ ide o (posledný) výpis s nulovým zostatkom, účet je možné zatvoriť
len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, následne banka pred zatvorením účte robí internú účtovnú
transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta prevedie na vnútorný účet - táto transakcia
má spravidla popis „bezhotovostný prevod“, ide o internú transakciu banky, nie o transakciu zo strany

klienta. Výpisy boli žalovanej doručované poštou na dohodnutú adresu. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti žalobca navrhol žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zaviazať žalovanú uhradiť
dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil vo výroku, ktorým súd
vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku IV. o trovách konania ako vecne správne.

9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zamietnutie
žaloby vo zvyšnej časti. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje

aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

11. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ust. § 366 CSP). V civilnom procese sa
uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania

a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade,
ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje
len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami,
ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

12. Žalobca odvodzoval uplatnený nárok zo zmluvy o rastovom osobnom účte zo dňa 20.06.2001.
V rámci skutkových tvrdení poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovanej, ktorým sa však
dostala do tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnala. K žalobe bola pripojená spomínaná
zmluva, ktorá založila právny vzťah sporových strán, výpis z dotknutého účtu, všeobecné obchodné
podmienky, ako aj doklady o úrokových sadzbách a poplatkoch za úverové produkty. V doplňujúcom

podaní zo dňa 08.09.2016 žalobca uviedol, že v zmysle zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb aj obchodné podmienky banky, a teda podľa
odseku 3.11.5 VOP banka môže odstúpiť od zmluvy o bežnom účte v prípade, ak klient podstatne poruší
zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými právnymi predpismi. Za podstatné porušeniezmluvných povinností sa v zmysle písm. b/ uvedeného ustanovenia považuje okrem iného aj to, že
bežný účet je v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie
nevyrovnal. Vzhľadom na uvedené je dôvodom pre odstúpenie porušenie zmluvnej povinnosti žalovanej

mať na účte dostatok finančných prostriedkov na vykonávanie finančných operácií, kam nepochybne
spadá aj poplatkovanie účtu. V prílohe pripojil výpisy preukazujúce vznik nepovoleného prečerpania na
účte žalovanej, a to od vzniku nepovoleného prečerpania. V podaní zo dňa 10.10.2016 žalobca dal do
pozornosti, že podľa bodu 2 Zmluvy spôsob úročenia a výška aktuálnej úrokovej sadzby podlieha VOP
banky, pričom banka je oprávnená zmeniť dohodnutú sadzbu. Aktuálna úroková sadzba je vo výške 28

% p.a., pričom je platná až do 01.07.2012, teda až po uzatvorení zmluvy a vzniku debetného zostatku a
je teda nemožné, aby vyplývala zo skôr uzavretej zmluvy. Proces zatvorenia účtu a následné prevedenie
dlžného zostatku na vnútorný účet banky znamená, že dlh nachádzajúci sa na účte XXXXXXXXXX/
XXXX bol z neho prevedený (a to bankou v sume 1.275,37 Eur) na pohľadávkový účet XXXXXXXXXX,
pričom sa jedná o technický účet banky a nie o účet vytvorený pre úžitok klienta. Žalovanej bola zaslaná
výzva na úhradu vzniknutého dlhu ešte pred zatvorením účtu, a to výzvou zo dňa 09.09.2013, ktorú

výzvu pripojil v prílohe.

13. Z predložených listinných dôkazov mal teda súd prvej inštancie preukázané, že strany uzatvorili
zmluvu o rastovom osobnom účte, v rámci ktorej nebolo pôvodne dojednané povolené prečerpanie.
Z listinných dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa neskôr povolila žalovanej prečerpať osobný účet do

limitu 1.080,00 Eur, čo preukázalo aj samotné konanie žalovanej, ktorá podľa predložených výpisov
z účtu vykonávala debetné operácie aj nad rámec kreditných operácií na svojom účte. Súd žalobe
vyhovel v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.145,37 Eur, keďže žalovaná nepreukázala splnenie svojej
povinnosti vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v uvedenom rozsahu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým vo výroku I. žalobe vyhovel, nebolo napadnuté odvolaním zo strany žalobcu ani žalovanej. V

uvedenej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že nebol oprávnený preskúmavať v uvedenej časti
rozhodnutiesúduprvejinštancievzmyslenámietokavyjadrenížalovanej,ktoréboliobsahomjejpodania
zo dňa 10.05.2017.

14. Okresný súd nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný v časti nároku na zaplatenie poplatkov za

výzvy a upomienky, tiež nárok na zaplatenie 28 % úroku zo sumy 1.275,37 Eur od 19.12.2013 do
zaplatenia, a to z dôvodov bližšie uvedených v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nebolo
sporným, že zmluva, od ktorej žalobca odvodzoval uplatnený nárok, je zmluvou spotrebiteľskou a
žalobca mohol účtovať voči žalovanej úroky a poplatky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými
stranami individuálne dojednané. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol predložený žiadny listinný

dôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov a úrokov, žalovanej nevznikla povinnosť platiť uvedené
poplatky a v prípade nepovoleného prečerpania žiadne úroky.

15. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku

konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva

na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

16. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

17. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prostriedky vo výške istiny okresný súd považoval za
dôvodne uplatnené, žalobu však zamietol v časti požadovaných úrokov a poplatkov, vo vzťahu ku ktorým
nebola zistená existencia dvojstrannej dohody. S uvedeným sa odvolací súd stotožnil. Mal totiž za to, žeje nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným
azrozumiteľnýmspôsobom.Podstatouproblémuvposudzovanejvecibolnedostatokskutkovýchtvrdení
a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o poplatkovú a úrokovú časť

zmluvných ustanovení. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, všeobecných obchodných podmienok
a sadzobníka úrokových sadzieb neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu
do majetkovej sféry žalovanej, pretože len deklarujú jednoduchú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej
strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovanej. Uvedený názor nie je negovaný žiadnym
z ustanovením zákona o platobných službách, či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15

(Home Credit vs. Biróová). Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami
určenárôzne,avšakdeklaráciaprejavuvôlebyťviazanýzmluvou,znichmusínepochybnevyplývať,čov
spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského
kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti
jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou.

18. Za danej procesnej situácie odvolacie námietky žalobcu nemôžu byť dôvodné.

19. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. o zamietnutí
žaloby vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok IV.), ktorý plne zodpovedá ust. § 255 ods. 2 CSP.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej procesnej strane

nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

22.Vozvyšnejčasti,t.j.vovýrokuI.avovýrokuIII.(nenapadnutejodvolaním)zostalrozsudokokresného

súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).