Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, August 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200704
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcov: 1/ Patryk Zabawa - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546,
2/ C. G. E.ński, bytom K. U. XX, XX-XXX Źorawina, Poľská republika, obaja zast.: JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k. 3S/46/2014-46, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k.
3S/46/2014-46 v časti zamietnutia žaloby žalobcu v 1. rade p o t v r d z u j e .

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolanie žalobcu v 2. rade o d m i e t a .

V časti zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k. 3S/46/2014-46 m e n í tak, že
konanie z a s t a v u j e .

Žalobcovi v 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 17216-3/2014-BA z 09.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
- č.l. 5) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) v zmysle
§ 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č.
26072-80/2013-PO z 28.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) a administratívne odvolanie žalobcu v 1. rade
a žalobcu v 2. rade zamietla.

2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §14 ods.
1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutom rozhodnutí
konštatovala, že žalobca v 2. rade bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanecžalobcu v 1. rade od 01.05.2012. Žalobca v 1. rade je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného
prvostupňovým orgánom od 01.02.2011.

3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,
ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.

Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len

„vykonávacie nariadenie“), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s
charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,

ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS“),
že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských

samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.

V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly“, resp. všeobecne „kontrola“) so zameraním na

splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo

výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.

7. V napadnutom rozhodnutí žalovaná konštatovala, že vystavila pre žalobcu v 2. rade formulár PD
A 1 s platnosťou od 01.05.2012 do 30.04.2013, tj. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase,

kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia vzal prvostupňový orgán túto skutočnosť do úvahy,
rovnako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j.
30.04.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia

a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade, a preto žalovaná dospela v napadnutých
rozhodnutiach k záveru, že tam uvedené povinné formy poistenia podľa slovenskej legislatívy žalobcovi
v 2. rade zanikli 30.04.2013.II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)
8. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu zo 14.05.2014.

Najmä brojil proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a porušeniu zásady

dvojinštančnosti konania. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to, že kontrola
vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola
vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky nepatrí kontrola výkonu
práce a pracovnoprávnych vzťahov.

9. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely
rozsudku len „príručka“), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k
právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území
nachádza registrované sídlo podnikania.

10. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo
svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj
vykonávacieho nariadenia.

B)
11. Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
3S/46/2014-34 z 23.07.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) pripustil vstup Jerzyho G. E.Z. do konania na strane
žalobcu (žalobca v 2. rade).

12. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia a po vykonanom
pojednávaní žalobu žalobcu v 1. rade pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, vo vzťahu k žalobcovi v
2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c) a d)
O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal

a žalobcom v 2. a 3. rade ich náhradu priznal.

13. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia O.s.p, ktoré za žalobcu definujú fyzickú alebo
právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne
vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich

právach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne,
to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu
osobu. Žalobca v 1. rade okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané

procesné lehoty, avšak aj podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

14. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca
v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že zák.

č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať
poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou
alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebojej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do
desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a
2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné,

ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči
fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Napadnutými rozhodnutiami vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry
žalobcu v 1. rade.

15.Zobsahužalôbjepodľanázorukrajskéhosúduevidentné,žežalobcav1.radenamietainéporušenie
svojich subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnanca.

16. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná
ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo

vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

17. Ani námietka žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je
podľa názoru krajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je
nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené

pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové
a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne
odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené

nedostatky odstráni.

18. K ostatným námietkam žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení
žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v
1. rade v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho

predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu v 1.
rade boli porušené.

19. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a
pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.

20. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade krajský súd v prvom rade skúmal, či bola žaloba podaná včas.
Krajský súd mal za to, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3
písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. doručené žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk. Doručené bolo manželke
žalobcu v 2. rade dňa 22.04.2014.

21. Zároveň podľa názoru krajského súdu z podaní právneho zástupcu žalobcu v 2. rade (návrh na
vstup ďalšieho účastníka do konania) vyplýva, že žalobca v 2. rade sa domáha preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovanej z dôvodu porušenia jeho subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutie žalovanej
zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, teda žalobcom v 2. rade a žalobca

sa aktívne domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p., považoval krajský súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť
opätovne toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 2. rade a žalobu žalobcu v 2. rade považoval za včas
podanú.

22. Krajský súd nepovažoval záver prvostupňového správneho orgánu, že nebolo preukázané, že
žalobca v 2. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto
nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, s
ktorým sa stotožnila aj žalovaná, za dostatočne preukázaný. Krajský súd mal za to, že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z

odôvodnenírozhodnutínevyplýva,akýmspôsobombolopreukázané,žežalobcav2.radereálnečinnosť
zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonával. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali
ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia,akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť
svoju činnosť externe.

23.Podľakrajskéhosúduzčl.11ods.3a13ods.1a3základnéhonariadeniatedajednoznačnevyplýva,
že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo
vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto

podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník,
ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde
boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a
podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie
za účelom reálneho výkonu činností žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.

24. Krajský súd mal za to, že doteraz vykonané dokazovanie je s poukazom na ustanovenia § 195
a 196 zák. č. 461/2003 Z.z. však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade
na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,

sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák.
č. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na
základe ktorých rozhodovala.

25. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi
v 2. rade zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil vec
žalovanej na ďalšie konanie.

III.

Odvolania žalobcov a žalovanej/stanoviská

A)
26. Vo včas podanom odvolaní z 01.04.2015 (č.l. 54) proti rozsudku krajského súdu žalobca v 1. rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol výrok o zamietnutí žaloby a nepriznaní mu trov

konania a uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods. 2 písm. d) O.s.p.] a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.].

27. Žalobca v 2. rade v odvolaní napadol len výrok týkajúci sa mu priznanej náhrady trov konania, s
ktorého výškou nesúhlasil.

28. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:

- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý
proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy
na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca
namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých
podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,

- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti
konania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli
predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,
predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.Týmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu
verejnej správy,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie

žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,
- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu
neobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,
z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa
dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,

žalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,
- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné
výkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva
činnosť,
- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,

- závery prijaté konajúcim súdom vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobcu v 2. rade ako zamestnanca
o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v
1. rade ako zamestnávateľa.

29. Žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobe žalobcu v 1. rade vyhovie a prisúdi každému žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj
odvolacieho konania.

30. Vo včas podanom odvolaní z 27.03.2015 (č.l. 57) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to
vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2

písm. f) O.s.p.].

31. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:
- napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovanej vydané na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,

pred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, pričom bolo
zistené, že kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri
nenachádzala,
- žalovaná zastáva názor, že aj za predpokladu, že by zamestnanci vykonávali činnosť mimo

registrovaného sídla žalobcu v 1. rade je nevyhnutné, aby boli splnené určité podmienky, v rámci
skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a
správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a
pod.,
- žalovaná zdôraznila, že pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla žalovaná

nepostupuje podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami
EÚ a z praktickej príručky, rovnako vychádzala z termínov, na základe ktorých je možné určiť
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe
prípadu Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06,
- hoci bol žalobca vyradení zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike, stále podlieha

poľskej legislatíve, a preto nie je možné hovoriť o jeho diskriminácii,
- pri vydávaní napadnutého rozhodnutia žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne vo
vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami EÚ,
- žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca v 1. rade ukončil k 24.01.2015 podnikateľskú činnosť,
a preto nie je možné vykonať nové kontroly,

- žalovaná sa nestotožnila s výkladom ustanovenia § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
vykonaným krajským súdom a má za to, že toto ustanovenie nie je možné použiť v správnom súdnom
konaní, vstúpenie žalobcu v 2. rade do konania na strane žalobcu má slúžiť len ako prostriedok na
odstránenie nedostatku vecnej legitimácie, ak sa žalobca v 2. rade cítil byť dotknutý na svojich právach
vydaním napadnutých rozhodnutí žalovanej, bol oprávnený podať žalobu, čo neurobil.

32. Žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobu žalobcu v 2. rade zamieta, resp. ak nemal byť pripustený do konania, konanie
v tejto časti zastavil.B)
33. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 65) z 29.04.2015 označili žalobcovia odvolanie žalovanej za nedôvodné,

žalobcovia sa stotožnili s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na samotnú
žalobu, v zmysle ktorej vykonanie predmetných kontrol u žalobcu v 1. rade vzhľadom na povahu
činnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym
spôsobom nepostačuje.

34. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:
- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej
republiky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu
musí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,
- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje
do vlastných rúk,

- žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou žalovanej o tom, že § 92 ods. 1 O.s.p. nemožno použiť v
prebiehajúcom konaní vo veci správneho súdnictva.

35. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá
odvolaním žalovanej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

36. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 67 ) z 04.05.2015 vyplýva, že žalobcovia v odvolaní neuviedli také
námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko
ku každej námietke žalobcu v 1. rade obsiahnutej v žalobe.

37. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:
- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia
jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol
povinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná

žalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní
žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,

- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v
súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,
- opätovne poukázala na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 92 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnom
konaní a na snahu o odstránenie nedostatku aktívnej legitimácie vstupom zamestnanca do konania.

IV.
Prejudiciálne konanie

38. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej

únie Súdnemu dvoru bolo konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky uznesením z
28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/32/2015 prerušené.

39. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:

„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho
parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou

osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a
článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením
č. 465/2012.“V.
Právne názory odvolacieho súdu

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
v intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
vyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal
rozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku

ďalej len „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie žalobcu
v 1. rade nie je dôvodné, a preto výrok rozsudku krajského súdu o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade
postupom podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zároveň dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej v vzťahu k žalobcovi 2. rade je dôvodné, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s §

246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie v tejto časti zastavil.

41. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)

v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.

42. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolaní proti rozsudku

krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania napadnutého
rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných
kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne
preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade
príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. zanikli, resp. nevznikli.

43. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním
napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1.
rade aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej
týkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.

Týmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.

44. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,
že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na

ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv
žalobcu v 1.rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade.

45. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca 1/ svoje odvolanie oprel o odvolacie
dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia,
avšak vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojich zamestnancov (žalobcov v 2/ a 3/).
Námietky o nezákonnosti kontroly vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania,

nepreukázaní registrovaného miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami
nie sú preto vo vzťahu k porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.

46. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie
je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.
So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žalobyaj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak
môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.

47. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym
rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri
rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym

žalobcovým právam.

48. Žalobca 1/ v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na spravodlivý
proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy
na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, ako aj
právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo

na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o
nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie sú
podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca 1/
žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného poistenia
zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu ako

zamestnávateľa. Žalobcovi 1/ nebola napadnutými rozhodnutiami zakázaná podnikateľská činnosť, ani
právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani
tieto odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.

49. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva,

že žalobca 1/ nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov,
keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady
dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu
zákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie
krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Rovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti
konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie
uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade
nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.

50. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu 1/ si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho
súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp.zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov nevidí odvolací
súd dôvod sa odchýliť:

„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne

hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie
práv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd

žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov.“

Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie
krajského súdu v časti o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade.

51. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu 2/ v časti trov konania, Najvyšší súd ako súd odvolací, dospel k
záveru, že jeho odvolanie je potrebné odmietnuť.

52. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloba bola podaná len žalobcom a

nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloba boli podané len žalobcom z hľadiska
hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení zamestnancov ako pribratých
účastníkov v konaní. Pribratím účastníka do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu. Žalobca 2/, aj keď ho krajský súd za žalobcu označil, žalobu nikdy nepodal. Dokonania bol pribratý uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na neho ako na pribratého účastníka
nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa odvolací súd rozhodol
nemeniť jeho označenie na pribratého účastníka, čo však nemení jeho procesné postavenie v konaní.

Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov
do konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na
postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý pribral
zamestnanca do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré

b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;

53. Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia napadnutého
rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého rozhodnutia a ujme v
jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba pribratá do konania stáva aktívne

legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva spochybniť zákonnosť rozsudku krajského
súdu.

Nakoľko má žalobca 2/ len postavenie pribratého účastníka konania a nie žalobcu, nie je osobou
oprávnenou na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) v spojení

s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie zamestnanca ako neprípustné odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.
Podľa § 103 O.s.p. v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

54. Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie nebolo
doručené priamo adresátovi - žalobcovi 2/, ale prevzala ho iná osoba. Krajský súd opätovne neukladal
žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi 2/, ale považoval ho za podané v zákonom stanovenej

lehote a na jeho základe napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho
orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

55. Odvolací súd sa nestotožnil s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi 2/. Žalobca 2/
netvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil jeho

doručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemali vedomosť.

56. Ako už bolo uvedené vyššie, z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by žalobca
2/ podal žalobu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský
súd tohto účastníka označoval ako žalobcu 2/, ide stále o pribratého účastníka a kladné rozhodnutie

krajského súdu o jeho návrhu na vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p.,
bezpochyby nenahrádza absenciu jeho aktivity na podanie žaloby.

57. Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj vo vzťahu k C. G. E.ńskemu, ktorý žalobu
na preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku

konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.

Vzhľadom na to, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí nebola týmto zamestnancom podaná,
nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia
žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zmeniť a

konanie zastaviť.

58. K námietke žalobcu 1/ týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to, že
krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to najmäaktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal
odpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

59. Záverom považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o namietanej povinnosti doručovať
napadnuté rozhodnutia žalobcom do vlastných rúk. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej,
že v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu 1/ nie je
doručovanie do vlastných rúk povinné.

Podľa § 212 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rozhodnutie sa
účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia
a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,
b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,

c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) o uložení pokuty a penále,
d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.
Podľa § 178 ods. 1 O.s.p. v cit. znení do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...
8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
9. o uložení pokuty a penále,...

60.Zcitovanýchustanovenízák.č.461/2003Z.z.jezrejmé,žezákonrozlišujevrámcivecnejpôsobnosti
pobočky pojmy rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,
čo bolo aj predmetom prvostupňových a aj napadnutých rozhodnutí a ďalej rozhodovanie o poistnom a
o príspevku na starobné dôchodkové poistenie a rozhodovanie o uložení pokuty a penále.

Ustanovenie o doručovaní do vlastných rúk však pojednáva len o doručovaní rozhodnutia o poistnom
(napr. určenie jeho výšky) do vlastných rúk a nie o rozhodnutí o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia. Porovnaním týchto ustanovení je nutné uzavrieť, že ak by bolo povinnosťou prvostupňového
orgánu a žalovanej doručovať aj rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia do
vlastných rúk, musela by byť táto povinnosť v zákone priamo zakotvená. Vo svetle uvedeného považuje

odvolací súd preukázateľné doručenie rozhodnutia doporučene za účinné.

VI.

61. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade neobsahuje

žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v
rámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie
uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal

s argumentmi žalobcu v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho
právneho posúdenia dospel k záveru o potrebe zamietnutia žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so
závermizistenýmivsúdnomkonaníotom,žežalobcovesubjektívneprávanebolisprávnymrozhodnutím
priamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.62. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovanej považuje vo vzťahu k žalobcovi 2/ (nesprávne
označeného ako žalobca) za dôvodné, a to v časti týkajúcej sa nesprávneho procesného postavenia

v konaní a skutočnosti, že nepodal žalobu. Nakoľko dospel odvolací súd k záveru o potrebe zmeny
rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi 2/, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími v odvolaní
uvedenými argumentmi a námietkami.

63. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok

žalobcov a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru
(sp. zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa
odchýliť, s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 220 O.s.p. s
oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozsudku.

64. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla

potreba pojednávanie nariadiť.

65. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcovi v 1. rade právo na

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

66. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi 2/ zmenil odvolací súd
aj výrok o trovách konania tak, že tomuto žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania
nepriznal, pretože nebol v prvostupňovom konaní úspešný. Rovnako odvolací súd nepriznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani v tomto konaní žalobca 2/ úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).