Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/39/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200799
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcov: 1/ Bernadetta Matusz - SUN STUDIO, so sídlom Bardejovská 220, 089 01 Svidník, IČO: 46
497 196, 2/ Y., bytom C. Poľská republika, obaja zast.: JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom
advokátskej kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie,
so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho
orgánu, na odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. marca
2015 č. k. 4S/50/2014-43, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. marca 2015 č. k.
4S/50/2014-43 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi v 1. rade právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia
naúčetprávnehozástupcužalobcuvovýške78,30€do30dníododňaprávoplatnostitohtorozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 16589-2/2014-BA z 08.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté
rozhodnutie"- č. l. 11) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003
Z.z.") v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Svidník č. 5612-18/2013-SK z 21.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku

len „prvostupňové rozhodnutie", resp. „prvostupňový orgán") a administratívne odvolanie žalobcu v 1.
rade a v 2. rade odmietla.

2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1
písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. konštatovala, že žalobca v 2. rade
bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec žalobcu v 1. rade (ďalej na účely rozsudku
aj „zamestnávateľ") od 01.01.2012 a zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného

prvostupňovým orgánom od 01.02.2012.

3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osobya členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,
ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.
Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len

„vykonávacie nariadenie"), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s
charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,

ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS"),
že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských

samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.
V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly", resp. všeobecne „kontrola") so zameraním na
splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo
výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa

nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.

7. V napadnutom rozhodnutí žalovaná konštatovala, že vystavila pre žalobcu v 2. rade formulár PD
A 1 s platnosťou od 01.01.2012 do 31.01.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej

legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri
vystavení napadnutého rozhodnutia vzal prvostupňový orgán túto skutočnosť do úvahy, rovnako aj
výsledkykontroly,nazákladečohorozhodol,žeposlednýdeňplatnostiformulára,t.j.31.03.2013jedňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade, a preto žalovaná dospela v napadnutom rozhodnutí k záveru, že

tam uvedené povinné formy poistenia podľa slovenskej legislatívy žalobcovi v 2. rade zanikli 30.01.2013.

II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)

8. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia na Krajský súd v Prešove žalobu z 05.06.2014.
Najmä brojili proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a porušeniu zásady
dvojinštančnosti konania. Ďalej žalobcovia poukázali na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mali za to,
že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov

žalobcuv1.radebolavykonanánezákonne,nakoľkodokompetenciežalovanejresp.jejpobočkynepatrí
kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov.

9. Žalobcovia v žalobe odkázali na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely

rozsudku len „príručka"), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k
právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu v 1. rade legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na
jej území nachádza registrované sídlo podnikania.10. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo
svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj
vykonávacieho nariadenia.

B)
11. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia a po vykonanom
pojednávaní žalobu žalobcu v 1. rade pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, vo vzťahu k žalobcovi
v 2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c)

O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal
a žalobcom v 2. a 3. rade ich náhradu priznal.

12. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia § 247 a nasl. O.s.p, v zmysle ktorých správne
súdnictvo ovláda dispozičná zásada a žalobca musí okrem všeobecných náležitostí podania uviesť
predovšetkým dôvody, v čom vidí nezákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu, a teda, aké

jeho subjektívne práva porušené boli. Ustanovenie § 247 O.s.p. za žalobcu definujú fyzickú alebo
právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Táto fyzická osoba alebo právnická
osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom,
musíbyťsúčasneaktívnelegitimovanýhmotnoprávne,toznamená,musíísťoskutočnéukrátenie,ateda
musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie má za následok

zamietnutie žaloby.

13. Podľa názoru krajského súdu bolo zo žaloby nesporné, že žalobcovia vo vzťahu k vytýkaným
procesným pochybeniam neuviedli, aké ich subjektívne práva porušené boli, pretože Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 250i ods. 3 upravuje, že pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia

správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, vykonanie kontroly v rozpore so zákonom a prejudikovanie rozhodnutia
žalobcovia v žalobe o porušení ich subjektívnych práv žiadnym spôsobom ne vyargumentovali.

14. Ak žalobca v 1. rade predovšetkým zdôrazňoval, že vydaním napadnutých rozhodnutí došlo
k porušeniu jeho práva dosahovať zisk, má ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov, lebo
zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti postupne odchádzajú zo zamestnania a náborom nových
zamestnancov, uchádzači o zamestnanie u žalobcu odmietajú pracovať na území Slovenskej republiky,
nakoľko ich príslušné orgány Slovenskej republiky odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a

zdravotnéhopoistenianaúzemíSlovenskejrepublikyatď.krajskýsúdpoukázalnato,žetakétodôsledky
pre žalobcu v 1. rade napadnuté rozhodnutia reálne nemôžu mať.
Prvostupňový orgán a žalovaná nerozhodli o zániku živnostenského oprávnenia a k tvrdeniu žalobcu,
že má problémy s udržaním doterajších zamestnancov a to zamestnancov poľskej štátnej príslušnosti
s náborom nových zamestnancov, je treba poukázať na to, že nič žalobcovi nebráni v tom, aby

zamestnávalobčanovSlovenskejrepublikyanaviac,žalobcav1.radežiadnymspôsobomnepreukázal,
že by žalovaná vydala rozhodnutie, ktorým odmietala zaregistrovať zamestnanca žalobcu v 1. rade na
účely sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky. Živnosťou je sústavná činnosť
prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku
a za podmienok ustanovených v Živnostenskom zákone. Podnikať neznamená zamestnávať občanov

Poľskej republiky, ktorí vo svojom domovskom štáte majú postavenie samostatne zárobkovo činných
osôb, pretože ak sú na území Slovenskej republiky zamestnávaní ako zamestnanci, potom vznikajú
vážne pochybnosti o tom, či nie je dôvodné tvrdenie orgánov sociálneho poistenia Poľskej republiky a
žalovanej, že ide o vyhýbanie sa plateniu príslušných odvodov na území Poľskej republiky. Žalobcovi v
1. rade nič nebráni v tom, aby zamestnával občanov Slovenskej republiky a dosahoval zisk.

15. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1. rade nie je dôvodná,
a preto túto žalobu po preskúmaní v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ako nedôvodnú podľa
§ 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

16. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade zrušil krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru,
žerozhodnutiabolivydanénazákladenedostatočnezistenéhostavuveciavkonanídošlokprocesnému
pochybeniu, ktoré má za následok porušenie princípu dvojinštančnosti konania.17.Zprvostupňovéhorozhodnutiapodľakrajskéhosúduvyplýva,ženiejeodôvodnenétak,akoupravuje
ustanovenie § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z., pretože v ňom absentuje akákoľvek správna úvaha.

Prvostupňový orgán stroho konštatoval, že žalobcovi v 2. rade bol vystavený list PD Al s platnosťou od
01.01.2012 do 31.01.2013, pričom otázkami realizovanej kontroly sa žiadnym spôsobom nezaoberala.
Akžalobcav2.radenamietal,žebolovovecirozhodnutéretroaktívne,tototvrdenienezodpovedárealite,
pretože kontrola, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, bola uskutočnená v mesiaci marci 2013
a platnosť uvedeného listu PD Al skončila 31. januárom 2013, teda o žiadnej retroaktivite v predmetnej

veci nemožno hovoriť. Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu 2. rade, že došlo k porušeniu
subjektívnych práv nerozhodnutím správnych orgánov v zákonom stanovenej lehote, v tejto súvislosti
poukazuje na vyššie citované ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p.

18. Za dôvodnú považoval krajský súd námietku žalobcu v 2. rade, že vo veci nebolo preukázané, že
tento žalobca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky ako zamestnanec žalobcu

v 1. rade a tvrdenie o virtuálnej adrese miesta podnikania žalobcu v 1. rade je nedostatočne a
nepresvedčivo odôvodnené. Žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila, prečo by žalobca v 1. rade
nemohol vykonávať určité činnosti prostredníctvom splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej
osoby V. a rovnako je predčasný záver žalovanej o nepreukázaní reálneho výkonu žalobcu v 2. rade
ako zamestnanca žalobcu v 1. rade.

19. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že nemožno hovoriť o diskriminácií žalobcu v 2.
rade, pretože je zrejmé, že v čase vydania týchto rozhodnutí nevznikli na základe informácií poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia vážne pochybnosti, že nejde o schránkové firmy. Aj v predmetnej veci
pochybnosti o tom, že ide u žalobcov o schránkovú firmu, sú vážne, to však nemôže byť dôvodom pre tú

skutočnosť, aby správny orgán vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného stavu veci. Krajský
súd á z rozhodovacej činnosti poznatky, že spoločnosti označené žalovanou ako schránkové firmy
zamestnávajú výlučne občanov Poľskej republiky, podnikajúcich v domovskom štáte ako samostatne
zárobkovo činné osoby, pričom tak, ako je uvedené vyššie, je tu dôvodné podozrenie, že ide o
obchádzanie právnych predpisov Poľskej republiky za účelom neplatenia odvodov na území tohto štátu.

20. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
dospel krajský súd k záveru, že žaloba žalobcu v 2. rade je dôvodná. Je síce pravdou, že
prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok, avšak žalovaná v rozhodnutí nemôže dôvodiť
takými skutočnosťami, ktoré neboli predmetom konania v prvostupňovom konaní, pretože skutočne ide

o porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Pochybila teda žalovaná, ak zamietla odvolanie žalobcu
v 2. rade a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, pretože podľa názoru krajského súdu žalovaná, ako
odvolací orgán, nemôže úplne nahradiť argumentáciu prvostupňového správneho orgánu. Že sa tak v
predmetnej veci stalo, jednoznačne vyplýva z citovaných odôvodnení prvostupňového a napadnutého
rozhodnutia.

21. V ďalšom konaní krajský súd uložil prvostupňovému orgánu a žalovanej povinnosť vo veci povinného
dôchodkového poistenia, povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
žalobcuv2.radevykonaťdokazovanie,čiskutočnežalobcareálnevykonávalalebonevykonávalčinnosť
v pracovnom pomere k žalobcovi v 1. rade a len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vo

veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť na základe úvahy správneho orgánu.

22. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 a žalobcovi v 2. rade, ktorý mal v
konaní úspech, súd priznal náhradu trov konania vo výške 216,15 €.

III.
Odvolanie žalobcov a žalovanej/stanoviská

A)
23. Vo včas podanom odvolaní zo 07.04.2015 (č.l. 58) proti rozsudku krajského súdu žalobca v 1. rade

prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol výrok o zamietnutí žaloby a nepriznaní mu trov
konania a uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods. 2 písm. d) O.s.p.] a- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.].

24. Žalobca v 2. rade v odvolaní napadol len výrok týkajúci sa mu priznanej náhrady trov konania, s
ktorého výškou nesúhlasil. Podľa jeho názoru spoločným úkonom je len zastupovanie na pojednávaní
a nie príprava a prevzatie právneho zastúpenia.

25. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:

- úvodom žalobca v 1. rade namietal, že krajský súd nerozhodol o trovách konania vo vzťahu k jeho
osobe,
- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý
proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy
na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca
namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých

podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,
- podľa žalobcu v 1. rade žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré
neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,
predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.
Týmto postupom bolo žalobcovi v 1. rade odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu

orgánu verejnej správy,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie
žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,
- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu
neobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,

z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa
dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,
žalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,
- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné
výkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva

činnosť,
- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,
- závery prijaté konajúcim súdom vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobcu v 2. rade ako zamestnanca
o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v

1. rade ako zamestnávateľa.

26. Žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že žalobe žalobcu v 1. rade vyhovie a prisúdi každému žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj
odvolacieho konania.

27. Vo včas podanom odvolaní z 13.04.2015 (č.l. 61) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to
vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.].

28. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:
- napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovanej vydané na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,
pred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, pričom bolo

zistené, že kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri
nenachádzala,
- žalovaná zastáva názor, že aj za predpokladu, že by zamestnanci vykonávali činnosť mimo
registrovaného sídla žalobcu v 1. rade je nevyhnutné, aby boli splnené určité podmienky, v rámci
skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a

správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a
pod., výkon činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať,
- nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, zároveň
vyjadrila vzhľadom na počet odpracovaných hodín a vzdialenosť bydliska zamestnanca od miestavýkonuprácedôvodnúpochybnostioefektívnejčinnostiapodozreniezobchádzaniaprávnychpredpisov
poľskej republiky,
- žalovaná sa nestotožnila správnym názorom, že došlo k procesnému pochybeniu, ktoré má za

následok porušenie princípu dvojinštančnosti konania, žalovaná bola povinná doplniť informácie, ktoré
zistila v odvolacom konaní a tak informovať žalobcu o vzniknutej situácii, odôvodnenie napadnutého a
prvostupňového rozhodnutia tvoria jeden celok, žalovaná nerozhodovala na základe iných dôkazov ako
tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia.

29. Žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobu žalobcu v 2. rade zamieta.

B)
30. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 67) z 13.05.2015 označili žalobcovia odvolanie žalovanej za nedôvodné,
žalobcovia sa stotožnili s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na samotnú

žalobu, v zmysle ktorej vykonanie predmetných kontrol u žalobcu v 1. rade vzhľadom na povahu
činnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym
spôsobom nepostačuje.

31. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:

- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej
republiky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu
musí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,
- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje
do vlastných rúk,

32. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá
odvolaním žalovanej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

33. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 69) zo 14.05.2015 vyplýva, že žalobcovia v odvolaní neuviedli také

námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko
ku každej námietke žalobcov obsiahnutej v žalobe.

34. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:

- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia
jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol
povinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná
žalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní
žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,
- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v

súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,
- žalovaná zdôraznila, že dôkazné bremeno leží nielen na žalovanej, ale aj na žalobcovi, ktorý si túto
svoju povinnosť vyplývajúcu mu vykonávacieho nariadenia riadne nesplnil,
- trovy konania sú príliš vysoké k danému konaniu,
- žalovaná rovnako ako prvostupňový orgán pri vydávaní rozhodnutia hodnotili všetky dôkazy

samostatne a následne vo vzájomnej súvislosti a postupovali v súlade s nariadeniami Európskej únie.

35. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa žalobcu v 1. rade
potvrdil a v časti týkajúcej sa žalobcu v 2. rade zmenil tak, že žalobu zamieta.

IV.
Prejudiciálne konanie36. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únieSúdnemudvorubolokonanieoodvolanížalovanejvedenénaNajvyššomsúdeSlovenskejrepubliky
uznesením z 28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/39/2015 prerušené.

37. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho

parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou
osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a
článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením

č. 465/2012."

V.
Právne názory odvolacieho súdu

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) v
intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora, po preskúmaní písomných pripomienok členských
štátov zaslaných v prejudiciálnom konaní a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods.
3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal rozsudok
krajského postupom podľa O.s.p. s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z..

Správny súdny poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že
odvolania nie sú dôvodné, a preto rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 v spojení s
§ 246c ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.

39. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho
odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhajú preskúmania
napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas
vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli

dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi príslušné
poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. nevznikli.

40. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním
napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1.

rade aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej
týkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.
Týmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.

41. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,

že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na
ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv
žalobcu v 1. rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade.

42. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca v 1. rade svoje odvolanie oprel o odvolacie
dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, avšak

vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojho zamestnanca. Námietky o nezákonnosti kontroly
vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania, nepreukázaní registrovaného
miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami nie sú preto vo vzťahu k
porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.43. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie
je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.
So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby
aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím

správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak
môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.

44. Ako už Najvyšší súd zdôraznil v predchádzajúcich rozhodnutiach (sp. zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015) žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím
ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o

žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým
právam.

45. Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na
spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej

správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,
ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a
právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru
o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie
sú podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca v

1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného
poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu ako
zamestnávateľa. Odvolací súd súhlasí so záverom krajského súdu, že takéto dôsledky pre žalobcu v
1. rade napadnuté a prvostupňové rozhodnutia nemôžu mať. Žalobcovi v 1. rade nebola napadnutými
rozhodnutiami zakázaná podnikateľská činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už

občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno
považovať za dôvodné.

46. Odvolaciemu súdu je z obsahu žaloby zrejmé, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich
subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov. S ohľadom na vyššie uvedené musí odvolací súd

konštatovať správnosť záveru o tom, že žalobca v 1. rade nebol procesne aktívne legitimovanou osobou
v zmysle § 247 O.s.p.

47. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok
Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov

nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť:
„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne
hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie
práv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo

zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd
žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov."
Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu v 1. rade za dôvodné, a preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta

druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti o zamietnutí žaloby
žalobcu v 1. rade.

48. Čo sa týka rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, keď bolo napadnuté rozhodnutie
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušené, odvolací súd uvádza, že aj tento výrok je potrebné s

poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť, lebo je vo výroku vecne správne.

49.Odvolacísúdsastotožňujesnázoromkrajskéhosúdu,žedošlokporušeniuprincípudvojinštančnosti
konania vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam žalobcu v 2. rade, keď sa žalovaná ako odvolacíorgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberala skutočnosťami, ktoré neboli predmetom
prvostupňového rozhodnutia a ktoré sa týkajú postavenia žalobcu v 2. rade v sociálnom systéme
Slovenskej republiky.

50. Najvyšší súd uvádza, že napriek opisu vnútroštátnej i medzinárodnej právnej úpravy sociálneho
zabezpečenia v odôvodnení, tak napadnuté rozhodnutie je založené na skutkovej dedukcii, že ide o
fiktívneho zamestnávateľa. Samotná skutočnosť, že žalovaná až na výzvu správneho súdu doplnila tak
po právnej ako aj skutkovej stránke odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (doodôvodnila) nenapráva

v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu (m.m. 5Sžf 89/2007 z 02.12.2008) hore vytknuté nedostatky
napadnutého rozhodnutia:
„nie je prípustný taký procesný stav, aby argumentácia žalovaného správneho orgánu obsiahnutá v jeho
vyjadrení k žalobe nahrádzala súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, lebo takáto argumentácia
napomáha prvostupňovému súdu iba bližšie pochopiť základné argumenty žalovaného a nie ich
nedostatok napraviť.

Najvyšší súd už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad rozhodnutie sp.zn. 5Sž 37/2006)
viackrát zdôraznil, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu na jednej strane sťažuje
obranu účastníka proti rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasí, lebo mu je odňatá možnosť poukázať na
nesprávnosť záverov konajúceho orgánu štátnej moci, a na strane druhej sa vytvára prekážka pre
súdny prieskum napadnutého rozhodnutia, lebo konajúci súd v dôsledku neexistencie alebo nedostatku

úsudkov a logických väzieb medzi nimi a deklarovanými právnymi závermi nemôže posúdiť ich
zákonnosť."

51. Odvolací súd súhlasí s názorom krajského súdu, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa
žalovaná vysporiadala s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy. V prejednávanej veci nie je možné bez

ďalšieho dokazovania ustáliť, či došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy. Odvolací súd má tak rovnako
ako krajský súd za preukázané, že žalovaná rozhodla na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu, a preto krajský súd správne aplikoval zrušovací dôvod ustanovený v § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.,
pričom už táto skutočnosť je dostačujúcim dôvodom na potvrdenie rozhodnutia krajského súdu.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku
13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch
alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva
činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez
ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva
súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych

zamestnávateľov.
Podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných
právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.
Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.
Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1

a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec
alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná
časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto
členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.
Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch

alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu
bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so
zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa

považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov
určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných
právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade
s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu

bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo
veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo
úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených

príslušnýmiúradmidotknutýchčlenskýchštátovalebosamotnýchtýchtoúradovnavzájomrokovali,určia
sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu,
ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi
dotknutej osobe.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba
neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej
príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj
prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

52. V súvislosti s uplatňovaním základného a vykonávacieho nariadenia vo vzťahu k žalobcovi si
odvolací súd dovolí poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp.zn. C-89/16 z
13.07.2017, v ktorom Súdny dvor konštatoval (marginálny bod č. 34), že cieľom základného nariadenia,
je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby
sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb, a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a

podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie.

53. S poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol (marginálne body č.
38 a č. 40), že na určenie rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú
do úvahy zanedbateľné činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobcu v inej veci, t.j. aj u

žalobcu v 2. rade v preskúmavanej veci.
Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva
Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného
nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard).

54. Z vyššie uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, že pre posúdenie spornej veci je nutné vychádzať z
aplikácie hore uvedených ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia je však nepochybné, že žalovaná sa zamerala na preverovanie
skutočného výkonu pracovných činností žalobcu a charakteru registrovaného sídla zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky.

55. V napadnutom rozhodnutí rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje argumentácia týkajúca
sa určenia uplatniteľných predpisov (či už definitívneho alebo predbežného), ktoré sa na žalobcu
vzťahujú, pričom samotné prvostupňové rozhodnutie je založené iba na skutkovom vyhodnotení
skutočností zistených kontrolou bez zisťovania ďalších podkladov nevyhnutných pre vydanie zákonného

rozhodnutia.

56. Vo svetle uvedeného nemožno považovať odvolaciu námietku žalovanej o nesprávnom právnom
posúdení veci krajským súdom, keď rozhodnutie zrušil za relevantnú. Nemožno prisvedčiť záverom
žalovanej, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov,

nakoľkoznehoniejemožnévyvodiť,akožalovanázákladnéavykonávacienariadenieaplikovala,najmä
vo vzťahu k určeniu uplatniteľnej legislatívy.

57. Predovšetkým Najvyšší súd v súvislosti s hore uvedeným odvolacím dôvodom nesprávneho
právneho posúdenia veci krajským súdom poukazuje na to, že idea právneho štátu zakotvená v článku

1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje nielen od orgánov súdnej moci ale aj moci
výkonnej, aby ich výklad práva v konkrétnej veci nepochybne smeroval (princíp právnej istoty) k tomu
výsledku, ktorý mal, resp. mal mať na mysli zákonodarca pri jeho tvorbe.58. Na základe uvedeného potom pre sudcu spočíva význam interpretácie v tom, že zákonodarcom
všeobecne sformulované pravidlo (je nutné mať na mysli najmä jeho dispozíciu) musí transformovať
prostredníctvom jazykových prostriedkov, pre podmienky konkrétneho skutkového stavu, aplikácie

schopné pravidlo, a toto porovnáva s reálnou situáciou, dejom, resp. postojom či iným druhom správania
jednotlivca v prejednávanej veci.

59. Následne úradná osoba vykonávajúca výklad svoje úvahy, ktoré ju abstraktne vedeným spôsobom
viedli k prijatiu takéhoto výsledku výkladu, musí v zmysle § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z., resp. v

prípade sudcu podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. objasniť bez toho, aby sa vystavil
nebezpečenstvu z nesprávneho právneho výkladu.
Takýtoprístupkvýkladuprávavsúdnejpraxijenaplnenímprincípuprávnejistotyvspoločnostiasúčasne
eliminuje ľudskú omylnosť a ovplyvniteľnosť.

60. Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom nálezu sp.zn. III. ÚS 341/07 k otázke riadnej

interpretácie všeobecného práva uviedol, že:
„pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z
ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne

súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napríklad viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad „e
ratione legis" pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom."

61. S prihliadnutím na jednotlivé ustanovenia zakotvené v hore citovaných odsekoch 1 až 6 článku 16
vykonávacieho nariadenia totiž z čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia podľa názoru Najvyššieho

súdu jednoznačne vyplýva, že poľský úrad ZUS vzhľadom
- na možnosť priamo aplikovať právo Únie vo forme nariadenia Spoločenstva a jeho prednosť pred
vnútroštátnym poriadkom (najmä čl. 249 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve v spojení najmä s
rozsudkom vtedajšieho Európskeho súdneho dvora vo veci Granaria sp.zn. 18/72) a
- na kritérium bydliska žalobcu v Poľskej republike

získal právomoc určiť uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na žalobkyňu vzťahujú.
Podľa čl. 249 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve v znení citovanom v čase prijatia základného
nariadenia a vykonávacieho nariadenia má nariadenie všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej
celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

62. Ak sa v ďalšom konaní preukáže, že bola poľským úradom ZUS vo vzťahu k žalobcovi definitívne
určená uplatniteľná legislatíva je žalovaná pri rozhodovaní o vzniku sociálneho poistenia týmto určením
viazaná.Zadministratívnehospisuvšaknevyplýva,žebyboložalovanoualeboprvostupňovýmorgánom
vykonané dokazovanie v tom smere, či došlo vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade s poukazom na citované
články základného a vykonávacieho nariadenia k určeniu uplatniteľnej legislatívy a či poľský orgán

ZUS vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade ako občanovi Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike
o sociálnom zabezpečení sám nerozhodol. Zistenie týchto skutočností sú nevyhnutným predpokladom
pre zákonné a náležité rozhodnutie správneho orgánu.

63. Na dôvažok považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o namietanej povinnosti doručovať

napadnuté rozhodnutia žalobcom do vlastných rúk. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej,
že v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu v 1. rade
nie je doručovanie do vlastných rúk povinné.

Podľa § 212 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rozhodnutie sa

účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia
a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,
b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) o uložení pokuty a penále,
d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.

Podľa § 178 ods. 1 O.s.p. v cit. znení do pôsobnosti pobočky patrí
a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...
8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
9. o uložení pokuty a penále,...

64.Zcitovanýchustanovenízák.č.461/2003Z.z.jezrejmé,žezákonrozlišujevrámcivecnejpôsobnosti
pobočky pojmy rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,
čo bolo aj predmetom prvostupňových a aj napadnutých rozhodnutí a ďalej rozhodovanie o poistnom a
o príspevku na starobné dôchodkové poistenie a rozhodovanie o uložení pokuty a penále.
Ustanovenie o doručovaní do vlastných rúk však pojednáva len o doručovaní rozhodnutia o poistnom

(napr. určenie jeho výšky) do vlastných rúk a nie o rozhodnutí o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia. Porovnaním týchto ustanovení je nutné uzavrieť, že ak by bolo povinnosťou prvostupňového
orgánu a žalovanej doručovať aj rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia do
vlastných rúk, musela by byť táto povinnosť v zákone priamo zakotvená. Vo svetle uvedeného považuje
odvolací súd preukázateľné doručenie rozhodnutia doporučene za účinné.

VI.

65. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalovanou uvádza, že napadnuté rozhodnutie
nespĺňa požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zák. č. 461/2003 Z.z. Uvedené

rozhodnutie správneho orgánu nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré by bolo
logicky vyhodnotené, riadne právne posúdené a dostatočne odôvodnené . Odvolací súd nepovažuje
právne závery zistené v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre
vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti od stanoveného dátumu iba podľa tam uvedených ustanovení slovenskej a úniovej

legislatívy za dostatočne preukázané. Odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia
veci krajským súdom preto nemožno považovať za relevantný.

66. Zároveň neboli dôvodné ani odvolacie námietky žalobcu v 1. rade, ktorého subjektívne práva neboli
napadnutým ani prvostupňovým rozhodnutím priamo dotknuté, a preto ani tieto nemožno posúdiť ako

dôvodné.

67. Nakoľko počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov dospel k záveru, že sa vyskytli
prekážky pre konanie z dôvodov potreby výkladu úniového práva, a to hore uvedených aplikovaných
právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, preto súdny prieskum prerušil

s výsledkom hore opísaným.

68. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalovanej a stanoviska žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedených
súdnych rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžso 11/2015,

5Sžf 89/2007, 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný
dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4
a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty
zásadne odchýlil, s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

69. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolania žalobcov ani žalovanej
neobsahovali žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský
súd v rámci svojho konania nezaoberal. Odvolacie námietky sú obsahovo totožné s argumentmi v
žalobe, resp. vo vyjadrení k žalobe a nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu.

Najvyšší súd dodáva, že sa nezaoberal ďalšími argumentmi a námietkami, nakoľko má za to, že už
vyššie uvedené skutočnosti a právne závery sú dostačujúcim dôvodom na potvrdenie rozhodnutia
krajského súdu.70. V ďalšom konaní sú povinné správne orgány vykonať ďalšie dokazovanie, aby bolo možné ustáliť,
či došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy v zmysle § 16 vykonávacieho nariadenia.

71. Bude preto úlohou správnych orgánov, aby zosúladili svoj postup s rozsudkom Súdneho dvora vo
veci sp. zn. C-89/16 z 13.07.2017 ako aj so závermi vyslovenými Najvyšším súdom v inom rozsudku
(sp. zn. 1Sžso 11/2015 z ), ktorého časť cituje:
„45. Pre Najvyšší súd je ďalej nepochybné, že poľský úrad ZUS posudzoval súbeh činností žalobcu ako
zamestnanca na Slovensku a SZČO v Poľsku s tým, že aplikujúc čl. 13 ods. 3 základného nariadenia

v spojení s čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, a následne s prihliadnutím l čl. 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia dospel k predbežnému záveru o uplatniteľnosti poľskej legislatívy, t.j. že hoci v
preskúmavanej veci sa žalobca podľa Súdneho dvora musí fakticky považovať za osobu, ktorá podlieha
právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská republika), tak z právneho hľadiska
sa na žalobcu vzťahujú poľské hmotnoprávne predpisy nielen v oblasti sociálneho zabezpečenia ale aj
pri procesnom uplatňovaní nárokov vrátane poskytovania súdnej ochrany.

46. Aj Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom, že ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej
ako aj druhej vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne
zaviedli pravidlo o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych
predpisov naprieč celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide
o zamestnanca. Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a)

základného nariadenia na situáciu žalobcu.
Potom, ak sa žalobca domnieval, že jeho sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok,
mal sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na
poľských úradoch.
47. V tejto súvislosti potom Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť ako dôvodné žalobné body žalobcu,

že práve žalovaná, t.j. ako slovenský orgán sociálneho poistenia, mala povinnosť skúmať, napríklad
v zmysle príručky a jej kritérií o 5% hranici pravidelného pracovného času zamestnanca alebo jeho
odmeny, či skutočne práca žalobcu spĺňa kritéria práce zanedbateľného (marginálneho) charakteru.
Takisto sa Najvyšší súd musí stotožniť s argumentáciou žalovanej (vyjadrenia k žalobe), že vznik a zánik
konkrétneho druhu povinného sociálneho poistenia zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky

aleboodhláškyztohtopoistenia.Prihláškanasociálnepoistenienemásamaosebekonštitutívneúčinky,
ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou právny predpis (v danom prípade nariadenie) spája vznik
povinného sociálneho poistenia.
48. Vzhľadom na uvedené právne názory je potom je nutné tiež odmietnuť argumentáciu žalobcu, že
žalovaná prakticky neodôvodnila posúdenie práce žalobcu ako zanedbateľného charakteru, keď tento

konštatuje presný opak s poukazom na výšku odmeny a na rozsah pracovného času, a iba paušálne
poukázala na ustanovenia právnych predpisov. Na tento právny záver odvolacieho súdu nemajú žiadny
vplyv ani skutkové výsledky kontroly vykonanej prvostupňovým orgánom či inou pobočkou Sociálnej
poisťovne ako aj kontrolné zistenia Národného Inšpektorátu práce, hoci žalobca na ne poukazuje.
Najvyšší súd totiž považuje posúdenie rozsahu práce žalobcu za predbežnú otázku a v zmysle §

198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. na vykonanie takéhoto posúdenia žalovaná v čase po rozhodnutí
vydanomoprávnenýmpoľskýmúradomZUSnebolazozákonaoprávnená(čl.2ods.2ústavySlovenskej
republiky) a preto celkom logicky iba prevzala výsledky jeho rozhodovacej činnosti.
49. Je ďalej neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že toto rozhodnutie poľského úradu ZUS o určení
uplatniteľných právnych predpisov mohla v stanovenej dvojmesačnej lehote spochybniť žalovaná

(napríklad zaujatím odlišného stanoviska alebo odmietnutím rozhodnutia - viď odsek 3 čl. 16 základného
nariadenia alebo odôvodnenie č. 2, 8 a 10 vykonávacieho nariadenia), čo sa však nestalo.
Samotná dvojmesačná lehota na reakciu zo strany dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia
zabezpečuje jednak čas pre dotknuté inštitúcie potrebný na to, aby preskúmali všetky relevantné
okolnosti daného prípadu, a jednak to, aby žalobca ako dotknutá osoba čo najrýchlejšie získal

rozhodnutie o tom, ktoré právne predpisy sa na neho uplatňujú, a podľa potreby mohol uplatňovať svoje
práva aj súdnou cestou podľa určených právnych predpisov (viď aj odôvodnenie nižšie uvedené pri bode
č. 51).
50. Obdobne v preskúmavanej veci nenastal podľa vyjadrenia žalovanej ani stav neistoty, ktorý by
si vyžadoval vzájomné rokovanie na dosiahnutie dohody vo veci určenia uplatniteľných právnych

predpisov. Preto zanikla dočasnosť určenia uplatniteľných právnych predpisov a naopak táto bola
zamenená definitívnym určením v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.
Navyše z uvedených ustanovení (čl. 16 ods. 1 až 4 vykonávacieho nariadenia) tiež pre Najvyšší súd
vyplýva, že žalobca nie je aktívne legitimovaný do tohto rozhodovacieho procesu zasahovať.51. Záverečným krokom takto realizovaného rozhodovania príslušných inštitúcií členských štátov
(konkrétne v preskúmavanej veci je to poľský úrad ZUS a žalovaná) je bezodkladné oznámenie
žalobcovi, ktorého členského štátu právne predpisy boli definitívne určené za uplatniteľné.

Najvyšší súd na tomto mieste ale musí s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných
právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle
článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (viď najmä rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2000 sp.
zn. C-202/97 vo veci FTS alebo marginálny bod č. 30 rozsudku zo dňa 26 januára 2006 sp. zn. C-2/05
vo veci Herbosch Kiere NV) vysloviť svoj právny názor, že definitívne určenie uplatniteľných právnych

predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu.
ktorého právneho predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia.
52. Je preto celkom právne irelevantný záver žalobcu, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba
preukázanie vykonávania práce žalobcu na území Slovenskej republiky.
Ak by si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom „reductio ad absurdum" takýto právny názor

osvojil, potom by potvrdil neželanú situáciu (viď najmä odôvodnenie základného nariadenia č. 15), že
hoci by v inom členskom štáte príslušný úrad podľa bydliska pracovníka ustálil svoju rozhodovaciu
právomoc a relevanciu svojho právneho poriadku vrátane prvkov súdnej ochrany, tak by priznal
relevanciu aj právneho poriadku iného členského štátu, čo je však v rozpore s princípmi riešenia
kolíznych právnych situácií.

54. Na základe argumentácie žalovanej, že v zmysle rozhodovacej činnosti poľského úradu ZUS od
01.02.2013 sa jednoznačne určilo, že na žalobcu sa vzťahuje poľské zákonodarstvo v oblasti sociálneho
poistenia, spoločne s dôsledkom vo forme výroku, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkovépoistenieapovinnépoistenievnezamestnanostiod01.02.2013podľaslovenskejlegislatívy
nevzniklo, má oporu v hore citovaných ustanoveniach."

72. Záverom vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej priznanej výšky náhrady trov konania Najvyšší
súd uvádza, že ani túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko krajský súd priznanie trov konania
úspešnému žalobcovi v 2. rade riadne, náležitým spôsobom a v súlade s právnymi predpismi zdôvodnil,
vrátaneichvýšky.Námietkažalobcu,žespoločnéúkonysatýkalilenúčastinapojednávaníanieprípravy

a prevzatia zastúpenia a žaloby neobstojí, a to s poukazom na podanie spoločnej žaloby žalobcami.
Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že náhrada trov konania bola priznaná len úspešnému žalobcovi v
2. rade, avšak vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade odôvodnenie trov chýba. Vzhľadom na to, že sú obaja
žalobcovi zastúpení tým istým právnym zástupcom, krajský súd zvolil výrok o priznaní náhrady trov
konania žalobcom.

73. Odvolací súd zistil pochybenie krajského súdu v tom, že chýba výrok o trovách konania žalobcu v
1. rade, avšak toto pochybenie zhojil tým, že rozhodol jedným výrokom o trovách prvostupňového aj
odvolacieho konania žalobcu v 1. rade.
Podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p. má úspešný žalobca právo na

náhradu trov konania, čo v tomto súdnom prieskume vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade nenastalo, a preto
žalobcovi v 1. rade odvolací súd nepriznal náhradu trov konania.

74. Žalobcovi v 2. rade ako úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania v zmysle vyššie
cit. zákonných ustanovení vzniklo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich

doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v trojdňovej lehote po vyhlásení rozsudku. V
prípade iných trov konania úspešnému žalobcovi prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.

75. Nakoľko si žalobca v 2. rade trovy konania uplatnil a právny zástupca žalobcu v 2. rade počas

konania podaniami z 07.04.2015 (odvolanie) a 13.05.2015 (vyjadrenie k odvolaniu) v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška") vyčíslil, vychádzal Najvyšší súd pri ich výške z
žalobcom uplatnených a vyčíslených trov.
76. Výška priznanej náhrady trov konania pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej

výške 78,30 €, ktoré Najvyšší súd priznal nasledovne :
- trovy právneho zastúpenia pozostávajúce za dvoch úkonov právnej služby v zmysle § 11 ods. 4 v
spojení s § 13a ods. 2 písm. b) a § 16 ods. 3 vyhlášky - písomné podanie na súd z 07.04.2015 - podanie
odvolania voči trovám konania v sume 69,91 € a písomné podanie na súd z 15.04.2015 - podanievyjadrenia k odvolaniu v sume 69,91 € a 2x režijný paušál za rok 2015 v sume 8,39 €, spolu 156,60 €,
ktoré s poukazom na § 13 ods. 2 znížil na 50%, nakoľko ide o spoločné úkony pri zastupovaní.

77. Priznanú náhradu je žalovaná povinná v zmysle § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zaplatiť
právnemu zástupcovi žalobcu v 2. rade do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

78. Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni

súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), tak v odvolacom konaní
na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru,
že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).