Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/137/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815205406
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5815205406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana v právnej veci žalobcov: 1) I. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom V. XXX, 2) R. R., nar. X.XX.XXXX, bytom V. XXX, proti žalovaným 1) C. Y., nar.
XX.XXXXX, bytom L. XXX, 2) R. Y., rod. R., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXX, právne zastúpení JUDr.
Annou Mozolíkovou, advokátkou so sídlom T. XXXX, S., o zaplatenie 848,99 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 12C/18/2015-103 zo dňa 11.
októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j vo výroku o zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštanciu m e n í vo výroku o trovách prvoinštančného konania tak, že žalovaní
1/ a 2/ majú voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcom 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby žalovaní boli
povinní uhradiť každému (zo žalobcov) sumu 429,49 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania z istiny.

Medzi stranami nebolo sporné, že:

- žalobcovia a žalovaní sú spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených na LV č. XXX pre katastrálne územie
V. ako parcela CKN 2768 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 304 m2, parcela CKN 2769 trvalý
trávny porast o výmere 346 m2 a rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele CKN 2768
- žalovaní nadobudli spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy
uzavretej v roku 2002, ktorou žalobcovia previedli polovicu rodinného domu a priľahlých pozemkov

- žalovaní z dotknutého domu odišli v roku 2012 po nezhodách, pričom do tohto momentu užívali
nehnuteľnosť tak, že žalobcovia užívali bytovú jednotku na prízemí a žalovaní na poschodí.

2. Od doby nadobudnutia vlastníctva darom existovala medzi stranami sporu ústna nepísaná dohoda,
že všetky náklady hradia na polovicu. Uvedené považoval súd za konkludentnú ústnu formu dohody o
užívaní nehnuteľnosti (§ 51 OZ) ohľadne nákladov, ktoré boli skutočne uhrádzané do doby odsťahovania
sa žalovaných z nehnuteľnosti. Od tohto okamihu (opustenia domu) žalovaní prestali hradiť akékoľvek

náklady, ktoré vznikali v súvislosti s nehnuteľnosťou. Žalobcovia, vychádzajúc z tvrdenia, že s
vlastníctvom rodinného domu vznikajú nemalé náklady na údržbu, bežný chod, opravy a investície,
vymedzili voči žalovaným 5 čiastkových nárokov (špecifikovaných v napadnutom rozsudku).3.Súd prvej inštancie ich považoval za čiastočne opodstatnené, keď argumentoval, že podľa
predložených faktúr a poplatkov v nich žalobcom preukázateľne vznikol nárok na zaplatenie polovice
nákladov za pevnú sadzbu elektrických hodín, t.j. v sume 107,56 € (215,11: 2), nakoľko na týchto

nákladoch sa podieľali žalovaní už predtým počas ich spolužitia na základe vzájomnej dohody. Z
rovnakého dôvodu považoval za dôvodné náklady v rozsahu 50 % aj za vynaložený materiál na náter
strechy, t. j. sumu 120,81 €, pričom zo strany žalovaných neboli vznesené návrhy na dokazovanie, ktoré
by preukázali, že táto suma nezodpovedá nákladom. Konštatovanie, že ide o sumu neprimeranú samo
o sebe, podľa súdu prvej inštancie nepostačuje a súd v takomto prípade nevykonáva dôkazy z úradnej

moci, ale len na návrh. Zároveň poukázal na vyjadrenie samotného žalovaného 1/, ktorý potvrdil, že
chceli uzatvoriť dohodu o tom, že raz natrie strehu jeden a raz druhý (v štádiu riešenia pred podaním
žaloby). Čo sa týka nákladov za poistku, v tomto smere súd nemal žiadnym dokladom preukázané,
že by reálne žalobcovia požadovanú sumu uhradili. Na preukázanie tohto nároku predložili iba kópiu
poistnej zmluvy, ktorá sama o sebe neznamená, že došlo reálne aj k zaplateniu a teda vzniku nákladov
samotným žalobcom. Preto uvedený nárok z dôvodu neunesenia dôkazného bremena nemohol byť

priznaný. Obdobne paušálne uvedenie nákladov 15,- € ako pomernej časti za kosenie nebolo v konaní
preukázané či už špecifikáciou, matematickým vyjadrením, cenou paliva. Pokiaľ si v konaní žalobcovia
uplatnili nárok na náklady za nákup paliva (uhlie, drevo), okresný súd tento nárok nepriznal, nakoľko
žalovaní preukázateľne od roku 2012 dom neužívali, nemali potrebu vykurovania horného poschodia
pre ich vlastnú potrebu a preto im ani nevznikla povinnosť hradiť uplatnenú pomernú časť nákladov za

palivo. Navyše, výkon a priznanie tohto práva považoval okresný súd (§ 3 v spojení s § 39 Občianskeho
zákonníka) za rozporný s dobrými mravmi (úžitky mali výlučne žalobcovia, ktorí naviac užívajú horné
poschodie žalovaných). Preto vyhodnotil za spravodlivé, aby predmetné náklady znášali žalobcovia,
ktorým podľa dokladov tieto náklady vznikli ako osobám, ktoré užívali nehnuteľnosť v rozhodnom období
od roku 2012 výlučne sami.

4.Zhrnúc opísané okresný súd konštatoval, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku
na zaplatenie pomernej časti nákladov za mesačnú pevnú sadzbu elektriny z pôvodne uplatneného
nároku 143,64 € len čo do sumy 107,56 € a vo vzťahu k pomernej časti nákladov za náter strechy v
sume 120,81 €, ktorá suma zodpovedá 50% nákladov na materiál, celkom by im teda prináležala čiastka
v sume 228,37 €.

5.Nadväzne sa súd prvej inštancie zaoberal vyhodnotením kompenzačnej námietky vznesenej
žalovanými do výšky súdom priznaného nároku (t.j. pri výslovnom uvedení, že nepodávajú vzájomný
návrh). Uplatnili ju titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na strane žalobcov, ktorí
užívajú nehnuteľnosť nad rámec ich podielu. Súd sa s touto právnou kvalifikáciou nestotožnil a

uviedol, že ide o majetkové právo vyplývajúce z § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ (uznesenie
Najvyššieho súdu SR 4Co/298/2008). Na základe vykonaného dokazovania považoval v tejto spojitosti
za preukázané, že žalovaní si po odsťahovaní v roku 2012 zakúpili vlastný rodinný dom v Obci L. a
(sporný) rodinný dom v Obci V. viac neužívali. Opakovane im pri vstupe do (dotknutého) rodinného domu
bolo znemožňované vstúpiť. Okresný súd sa nestotožnil s vyjadreniami žalobkyne, že pokiaľ žalovaní

chceli vstúpiť do domu, mali jej poslať správu alebo zatelefonovať. Takýto stav je v rozpore so zákonom,
pokiaľ či už úmyselne ponechaním kľúča v zámke, alebo iným konaním zo strany žalobkyne nemohli
vstúpiť žalovaní do nehnuteľnosti. Konfliktný vzťah medzi stranami sporu je nepochybný, nie je však
predmetom samotného konania. Iba na dokreslenie ich vzťahu označil záznam v správe o objasňovaní
priestupku, z ktorého vyplýva, že bol podaný podnet žalovaným 1/ na žalobkyňu 1/ dňa 4.6.2015 o

tom, že žalobkyňa mala písať nepravdy na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny ohľadne zanedbávania
starostlivosti o maloleté dieťa M. Y. žalovanými. Zároveň v podanom oznámení uviedol žalovaný, že má
problém dostať sa k svojmu majetku v obci V.. Priamo v zápisnici sa pritom žalobkyňa vyjadrila že "za
toto čo na mňa podali im to ešte osladím". Žalovaní uviedli, že nehnuteľnosť opustili tak, že dom - horné
poschodie zostal ako "holobyt". Taktiež preukázali, že podávali podnet na príslušné oddelenie polície

v Turzovke o tom, že nemôžu vstúpiť do domu.
6.Pokiaľ žalobcovia čestnými prehláseniami vyhlásili, že neužívajú nehnuteľnosť nad rámec svojho
podielu tak, ako sú evidovaní na príslušnom liste vlastníctva, okresný súd zdôraznil, že užívanie
spoluvlastníckeho podielu nemožno stotožniť s každodenným zdržiavaním sa v nehnuteľnosti, resp. jej
časti. Z fotografií predložených žalovanými (č. l. 59 - dátum vyhotovenia 31.3.2012) je totiž zrejmé že

tieto izby boli zariadené (žalovanými) na bežné každodenné užívanie. Z ďalších fotografií (č. l. 58, 72 -
74, dátum na fotografiách 10.1.2014 a 7.7.2016) je zrejmé, že na týchto sú zachytené totožné miestnosti
označené ako obývačka, spálňa, kuchyňa obývačka, ktoré miestnosti s výnimkou kuchyne sú zariadené
nábytkom, posteľami, pričom ide o iný nábytok ako na pôvodných fotografiách, ktoré fotografie nebolizo strany žalobcov spochybňované. Tieto skutočnosti teda nasvedčujú tomu, že žalobcovia po odchode
žalovaných minimálne užívajú priestory horného poschodia v tom smere, že tam skladujú nábytok, a
tieto priestory slúžia minimálne za účelom prespania návštevy. Pokiaľ predložili aj žalobcovia fotografie

(č. l. 100-101 spisu), na týchto fotografiách nie je žiadny dátum o čase zhotovenia a zachytávajú iba
potreby pre malé dieťa - chodítko, plienky, nie však konkrétne priestory poschodia rodinného domu, čo
samo o sebe nemôže znamenať, že užívajú žalovaní naďalej tieto priestory. Preto súd na tieto fotografie
neprihliadol a dospel k záveru, že žalobcovia užívajú po odsťahovaní sa žalovaných aj poschodie
rodinného domu, ktoré v rámci dohody o užívaní pôvodne užívali žalovaní.

7.V rámci posudzovanej kompenzačnej námietky si žalovaní uplatnili nárok za užívanie miestností,
ktoré boli preukázateľne zariadené nábytkom. Zo znaleckého posudku č. 82/2002 (č. l. 78-81 spisu)
predloženého žalovanými vyplýva, že horné poschodie rodinného domu tvoria obývačka a spálňa, ktoré
miestnosti majú celkovú výmeru 42,13 m2 (17,42 m2 + 24,71 m2). V znaleckom posudku Ing. Valárika
je stanovená cena 1,90 m2, ide však o cenu pozemku. Cena nájmu v Obci V. podľa oznámenia Ing.
F. predstavuje za 44,53 m2 obytnej plochy mesačné nájomné 80,- € + zálohu na energie 50,- €. Podľa

internetovej stránky Obce V. je cena obvyklého mesačného nájmu 2,34 € za m2. Okresný súd preto
dospel k záveru, že pri užívaní predmetných miestností v dome - pri výmere izieb horného poschodia v
rozsahu 42,13 m2 - zodpovedá mesačné nájomné pri priemernej cene metra štvorcového nájmu za byt
1,67 € sume 70,36 €. Pokiaľ by v takomto stave zariadenia miestností užívali žalobcovia nehnuteľnosť
čo i len 24 mesiacov, hodnota náhrady by predstavovala sumu 1688,57 €.

8.Na základe opísaného súd prvej inštancie zhrnul, že žaloba žalobcov je dôvodná v časti o zaplatenie
228,36 eur. S ohľadom na kompenzačnú námietku uplatnenú žalovanými, ktorým by patril nárok v
minimálnom rozsahu 1688,57 eur, však žalobu - po započítaní tohto nároku žalovaných - zamietol.
Záveromtiežapelovalnasporovéstrany,abyvzáujmepredchádzaniasporovvbudúcnostisdefinitívnou

platnosťou vyriešili problémové podielové spoluvlastníctvo.

9.O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspech žalobcov
vymedzil rozsahom 26,90 % (žalobcovia boli úspešní v časti o zaplatenie 228,37 eur a žalovaní v časti
o zaplatenie 620,62 eur), úspech žalovaných 73,10 %. Čistý úspech žalovaných teda predstavuje 46,20

%, v ktorom rozsahu im priznal nárok na náhradu trov konania.
10.Proti tomuto rozsudku podali, čo do výroku o trovách konania odvolanie žalovaní. Namietali, že
skutočnému stavu nezodpovedá záver súdu prvej inštancie o ich neúspechu v rozsahu 26,90 %.
Druh použitého prostriedku procesnej totiž nemá vplyv na posudzovanie celkovej úspešnosti v spore.
Vyhodnocovanie úspechu žalobcov, resp. žalovaných pred zápočtom pohľadávky žalovaných nemá

žiadne opodstatnenie. Úspech aj neúspech sa totiž posudzuje vždy vo vzťahu k celému predmetu
konania a do rozhodnutia o trovách konania je potrebné pojať konečný výsledok. Žaloba bola zamietnutá
v celom rozsahu, preto nie je možné dospieť k inému záveru, než že žalovaní boli v celom rozsahu
úspešní.

11.Proti rozsudku podali odvolanie tiež žalobcovia. Okresnému súdu vytýkali, že napriek preukázaniu
odôvodnených nákladov súd ich návrh zamietol. Zdôraznili, že nehnuteľnosť je potrebné vykurovať,
inak by dochádzalo k poškodeniu muriva/statiky, vzniku plesní a pod. Vykurovací systém nie je možné
odstaviť, pričom pri výpočte nákladov vychádzali z Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.
630/2005 Z.z., ktorou sa stanovuje teplota úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania

množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného
tepla. Následne si v konaní uplatnili polovicu fixných nákladov na vykurovanie, čo predstavuje 30 % z
celkových nákladov na vykurovanie pripadajúcich na žalovaných. Požadovali teda v skutočnosti menej,
ako boli oprávnení, v dôsledku čoho je pre nich veľkým prekvapením rozhodnutie súdu. Za nepochybné
považovali, že i v prípade vlastníctva samostatných bytov v bytových domoch je nutnosť spolupodieľania

sa na nákladoch na vykurovanie všetkých vlastníkov bytov. Ak sa totiž niektorý byt vôbec nevykuruje,
má odstavené vykurovacie telesá, dochádza k prirodzenému presunu tepla od vykurovaných miestností
a logickým dôsledkom toho je, že aj keď jeden byt je vykurovaný, druhý byt je prirodzene ohrievaný a
tým je odoberané teplo od bytu, ktorý je vykurovaný. Z uvedených okolností vychádza aj vyhláška, ktorá
musí byť súdu známa. Nadväzne, nakoľko nie sú v rodinnom dome nainštalované merače tepla, malo

by sa vychádzať z toho, že podiely spoluvlastníkov na vykurovanie sú rovnaké.
12.Za ďalšie pochybenia zo strany okresného súdu odvolatelia označili skutočnosť, že im nebolo
umožnené vykonať ďalšie dôkazy. Okrem toho, vlastník nehnuteľnosti má povinnosť túto nehnuteľnosť
pokosiť a zabrániť tak šíreniu invazívnych rastlín. V konaní pritom preukázali oprávnenie na vykonaniepravidelného skosu záhrady. Za porušenie práva na spravodlivý proces považovali skutočnosť, že
žalovaní svoju námietku započítania založili na ústnych vyhláseniach a fotografiách, z ktorých vôbec
nie je zrejmé, či predmetnú nehnuteľnosť užívajú žalobcovia. Uvedené fotografie totiž nepreukazujú

stav nehnuteľnosti v čase, keď ju začali užívať žalovaní a tiež stav, keď ju dočasne opustili. Je úplne
nelogické, aby predmetnú nehnuteľnosť užívali aj žalobcovia, ktorí majú vyčlenenú časť, v ktorej bývajú.
Popierajú, že by predmetnú časť nehnuteľnosti užívali, táto bola prenechaná na užívanie žalovaným,
vrátane nábytku aj vybavenie v takom stave, v akom sa doposiaľ nachádza. Ich časť im postačuje.
Rozpor s dobrými mravmi podľa odvolateľov spočíva v tom, že žalovaní od nich požadujú nájom za

užívanie časti, ktorú dostali do daru.
13.Napokon žalobcovia napadli výrok o trovách konania, pričom apelovali na svoju zdravotnú situáciu
ako i okolnosti k prípadu, keď ostali bez pomoci svojich detí, v čom videli dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovaným.
14.V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne
správny. Nesúhlasili s argumentáciou, že súd neodôvodnil nevykonanie výsluchu svedkyne A. Návrh

prednesený na pojednávaní dňa 14.6.2016 bol zamietnutý uznesením, pričom odôvodnenie bolo dané
po vyhlásení uznesenia. Následne na pojednávaní dňa 13.9.2016 právny zástupca žalobcov uviedol, že
nemá ďalšie návrhy na doplnenia dokazovania. Žalobcovia sa zrejme mylne domnievajú, že každému
ich návrhu musí byť vyhovené. Za nepravdivú považovali námietku žalobcov, že svoje tvrdenia ničím
nepreukázali. Naopak okresný súd vyhovel kompenzačnej námietke na základe splnenia povinnosti

tvrdenia, ako aj dôkazného bremena.
15.Pokiaľ ide o trovy konania, žalobcovia sa domnievajú, že môžu podať na súd návrh, ktorý im bude
v konečnom dôsledku zamietnutý bez toho, aby boli povinní uhradiť trovy konania osobám, ktoré
nezmyselne žalujú. Takéto konanie je šikanózne a hoci žalovaní mali plný úspech a svoj nárok uplatnili
v oveľa menšom rozsahu, keďže nechcú od žalobcov žiadne peniaze, žalobcovia poukazujú na morálku

a onkologické ochorenie žalobkyne, ktorá bola pacientom pred 9-10 rokmi. Dodali, že motiváciou zo
strany žalobkyne bola pomsta za to, že sa odsťahovali z domu.
16.Následne v písomnej reakcii žalobkyňa 1/ uviedla, že žalovaným chcela dať celý dom, na radu
advokáta to však neurobila. Pokiaľ by tak učinila, bola by už aktuálne pod mostom. Zdôraznila, že ona
nenútilažalovanýchbývaťusebaaodišlipreto,lebosachcelipomstiťtým,žeužvyše6rokovsanemôže

stretávať so svojím vnukom. Zopakovala, že je ťažko zdravotne postihnutá a peniaze potrebuje, zatiaľ
čo žalovaní zrejme majú dostatok prostriedkov, pretože keď im chcela poslať peniaze pre vnuka, tak
to odmietli.

17.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná

strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219
ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v
meritórnom výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a vo výroku o trovách zmenil
podľa § 388 CSP, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18.Z hľadiska procesnej ekonómie je pre odvolací súd primárnym posúdenie správnosti záverov/
vyhodnotenia kompenzačnej námietky okresným súdom. Ak je totiž uznanie tejto námietky
opodstatnené, námietka (vo finančnom vyjadrení) pokrýva celý žalobcami uplatnený nárok, preto by
následné posudzovanie dôvodnosti jednotlivých čiastkových nárokov bolo bezpredmetné/nadbytočné

(odhliadnuc od toho, že k niektorým zamietnutým čiastkovým nárokom absentuje v odvolaní proti/
argumentácia - to je prípad zamietnutého nároku na poistenie).
19.Rozvinúcopísanývýchodiskovýpostulátsikrajskýsúdosvojilprezentovanúargumentáciuokresného
súdu (body 5 až 7 tohto odôvodnenia), ktorá viedla okresný súd k uznaniu kompenzačnej námietky.
Za skutočne preukázané (obsahom/predmetom administratívnych konaní, ďalej v zásade zhodnými

tvrdeniami strán sporu o konfliktnosti vzájomných vzťahov, s dôrazom na tvrdenie žalobkyne, že
žalovaní jej mali vopred oznámiť, ak mali záujem dostať sa do nehnuteľnosti) možno považovať tvrdenie
žalovaných o obmedzení/znemožnení prístupu k užívaniu domu a následne je logickým spôsobom
vyhodnotená aj dôkazná situácia, t.j. fotografie preukazujúce iný stav sporných miestností v čase ich
užívania žalovanými v porovnaní so stavom v čase po opustení rodinného domu (žalovanými). Naopak,

racionalitu postráda tvrdenie odvolateľov, že „fotografie nepreukazujú stav nehnuteľnosti v čase, keď ju
začali užívať žalovaní a tiež stav, keď ju dočasne opustili“. Stav v čase začatia užívania žalovanými nie
je významný, rozhodujúcim je totiž práve porovnanie stavu pri odchode žalovaných z domu a aktuálneho
stavu, ktoré porovnanie (vykonaných zmien v zariadení miestností) dôvodne umožňuje vysloviť záver oužívaní dotknutých miestností žalobcami, ktoré užívanie, ako správne poznamenal okresný súd, nemusí
spočívať v ich každodennom pobyte v nich.
20.Obsahu spisu tiež zodpovedá argumentácia žalovaných o explicitnom odôvodnení zamietnutia

návrhu na vykonanie dokazovania (č.l. 40 spisu) okresným súdom, ako i skutočnosť, že v neskoršom
štádiu konania žalobcovia nemali návrhy na doplnenie dokazovania (č.l. 96 spisu).

21.Možno preto uzavrieť, že s ohľadom na správnosť záveru okresného súdu o dôvodnosti
kompenzačnejnámietky-vznesenejvrozsahunárokuuplatnenéhožalobcami- jenáležitýmzamietnutie

žaloby v celom rozsahu.

22. Odvolacia námietka žalovaných týkajúca sa trov prvoinštančného konania je opodstatnená.
Určujúcim hľadiskom pre stanovenie (miery) procesného úspechu je v okolnostiach súdenej veci
celkový výsledok v konaní, ktorým je plný neúspech žalobcov. Bez právnej relevancie z opísaného
aspektu (v zmysle relevantnej právnej úpravy) ostáva, či tento neúspech bol dosiahnutý (až) na základe

vznesenej kompenzačnej námietky. Konštatovaný záver viedol odvolací súd k zmene výroku o trovách
prvoinštančného konania, keď priznal žalovaným tieto trovy v plnom rozsahu.

23.Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalovaných v tomto štádiu konania

im odvolací súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
konečnej/konkrétnej výške trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251
CSP) odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

24.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba
tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ
poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať

nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch upravených v §
429 ods. 2 CSP.