Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/100/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714203157
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714203157.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

DzugasovejačlenovsenátuJUDr.JanyUrbanovejaJUDr.EvyMalíkovej,vprávnejvecižalobcu:PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: Ing. L. I., nar. XX.X.XXXX, bytom K., Ul. I. č. X,
pôvodne (do 30.6.2016) za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Všeobecná ochrana
práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 42 362
962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom v G. W. č. XX., v konaní o

zaplatenie 324,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
7C/171/2014-97 zo dňa 12. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 7C/171/2014-97 zo dňa 12.10.2015 vo výroku, ktorým súd žalobu
žalobcu zamietol a vo výroku o trovách konania, ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal,
potvrdzuje.
M e n í rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 7C/171/2014-97 zo dňa 12.10.2015 vo výroku o trovách
konania tak, že pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného spoločnosti Všeobecná

ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, náhradu trov
konania n e p r i z n á v a.

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy
324,65 eur s príslušenstvom. Žalobcovi uložil povinnosť uhradiť na účet vedený v Y., č.ú.: XXX XXX
XXXX/XXXX trovy konania vedľajšieho účastníka v sume 65,88 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

X. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca poskytol žalovanému na základe zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8100025161 zo dňa 7.10.2009 úver vo výške 1.062,21 eur. Úver sa zaviazal
žalovaný splatiť v 30-tich mesačných splátkach vo výške 64,93 eur. So splatením prvej a 25-tej splátky
sa dostal žalovaný do omeškania viac ako 3 mesiace, a preto v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka si
žalobca uplatnil právo na okamžité splatenie úveru. Do podania žaloby žalovaný splatil sumu 1.623,25
eur, a teda predmetom žalobného návrhu bola nesplatená časť, t.j. suma 324,65 eur.

3. V konaní mal súd jednoznačne preukázané, že jedná sa v danej veci o spotrebiteľský úver, ktorý
podlieha ustanoveniam zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 cit. zákona). Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.062,21eur a ku dňu podania žaloby žalovaný zaplatil sumu 1.623,25 eur, teda zaplatil viac finančných
prostriedkov, ako mu bolo poskytnuté. Zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami mal preukázané, že úrok
bol dojednaný vo výške 68,87 %, čo je viac ako 6-násobok priemerných úrokov vyberaných bankami pri

obchodných spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to je podľa názoru súdu výška úrokov v rozpore s
dobrými mravmi. Priemerný úrok z úverov obchodných bánk v roku 2009, kedy bola zmluva uzavretá,
bol pri nových spotrebiteľských úveroch vo výške 11,47 % ročne. V nadväznosti na uvedené zistenia
konštatoval, že žaloba žalobcu je nedôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol, nakoľko mal za to,
že úrok dohodnutý medzi stranami je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

a s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka konštatoval, že zmluva v časti dohodnutia úrokov
je neplatná. Z neplatnej zmluvnej podmienky nevzniklo žalobcovi právo na plnenie a žalovanému
povinnosť plniť. Navyše poukázal na to, že zmluvné dojednanie je neplatné, nakoľko v tomto smere bola
netransparentná inkorporačná doložka.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil žalobcovi nahradiť vedľajšiemu

účastníkovi trovy konania pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby po 24,90 eur a 2x režijný paušál
po 8,04 eur. Žalovanému nepriznal súd náhradu trov konania, nakoľko tento si trovy neuplatnil.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, pričom zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Namietal, že na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského
úveru podľa zák. č. 258/2001 Z.z., čo konštatoval aj okresný súd v odôvodnení rozhodnutia. Na základe
toho sa potom v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase, kedy bola
zmluva uzavretá, t.j. dňa 7.10.2009, malo aplikovať vo veci posúdenie odplaty za požičanie peňažných
prostriedkov ust. § 3 ods. 10 a 11 zák. č. 258/2001 Z.z. Dané ustanovenie totiž predstavuje v otázke

odplaty právnu normu lex specialis, ktorá vylučuje aplikáciu ustanovení, ktoré použil okresný súd.
Rozhodnutie na základe nepríslušnej právnej normy a v dôsledku toho nesprávne a neúplne zistený
skutkový stav, je dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Súd vôbec nezisťoval, aká mohla byť maximálna
odplata v zmysle príslušnej právnej normy. V ďalšej časti odvolania citoval ust. § 3 ods. 10 a 11 zák.
č. 258/2001 Z.z. a ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška,

ktorú nesmie prekročiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Maximálna výška odplaty za
rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška
úveru, doba splatnosti), bola v zmysle uvedeného 73,44 %. Výška odplaty dohodnutá v zmluve o
revolvingovom úvere maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzavretia zmluvy o
revolvingovom úvere pripúšťala. Uvedené skutočnosti mal súd brať do úvahy ex offo, lebo to vyplýva z

aplikácie príslušnej právnej normy, ktorá maximálnu výšku odplaty stanovila. Okresný súd porovnával
úrok dohodnutý stranami s priemernými úrokovými sadzbami v bankách odkazujúc na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 5Cdo/26/2011. Dané rozhodnutie hovorí o porovnaní s najvyššími úrokovými sadzbami
bánk, nie priemernými. Súd tak nepostupoval pri aplikácii ním uvedených ustanovení ani podľa výkladu
Najvyššieho súdu SR. Žalobca napadol aj výrok o náhrade trov právneho zastúpenia a to z dôvodu

jeho nepreskúmateľnosti. Pre nespornosť žalobca podotkol, že týmto nenapáda otázku samotného
právneho zastúpenia ako takého, ale účelnosť nákladov na toto zastúpenie a ani preskúmateľnosť
aplikácie zákonného ustanovenia, na základe ktorého súd rozhodol o povinnosti k náhrade trov konania.
To, že súd je povinný riadne skúmať otázku účelnosti trov konania pri paušálnych vstupoch vedľajších
účastníkov, potvrdzuje napr. aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/91/2012 zo

dňa 25.4.2012, ako aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/958/2014 zo dňa 27. februára
2015. V súvislosti s posúdením účelnosti trov právneho zastúpenia spotrebiteľského združenia poukázal
priamo na názor NS SR vyjadrený v uznesení sp.zn. 6M Cdo/5/2013. S ohľadom na uvedené skutočnosti
žalobca tvrdil, že rozhodnutie o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka je
nedôvodné a nezákonné. K odvolaniu pripojil prehľad maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľské úvery

v období od 16. augusta 2009 do 15. novembra 2009.

6. Žalovaný a vedľajší účastník zostali v odvolacom konaní nečinní.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v
spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil v zamietajúcom výroku a
vo výroku o trovách konania, ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok okresného
súdu o výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka zmenil podľa § 388 CSP.8. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods.

1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
Z uvedeného dôvodu použil pri odôvodňovaní rozhodnutia aj novú terminológiu - označovanie „žalobcu“
a „žalovaného“ namiesto pojmov „navrhovateľ“, „odporca“, ako sa to uvádza v napadnutom rozsudku.

9. Odvolací súd ďalej dáva do pozornosti, že účinnosťou zák. č. 160/2015 Z.z. zanikol inštitút vedľajšieho

účastníctva upraveného v § 93 O.s.p. Keďže v prechodných ustanoveniach CSP nie je otázka ďalšieho
trvania vedľajšieho účastníctva výslovne uvedená, nemôže vedľajší účastník plynulo pokračovať v
konaní aj po 1.7.2016, t.j. za účinnosti CSP. Združenie na ochranu práv spotrebiteľa nie je intervenient
podľa § 81 a nasl. CSP, môže však v konaní pokračovať ako osobitný subjekt podľa § 95 CSP, ale iba
zo splnenia predpokladov uvádzaných v citovanom zákonnom ustanovení, t.j. 1) súhlas strany udelený
po 1.7.2016 a 2) následné pribratie osobitného subjektu uznesením súdu do konania. Doterajší vedľajší

účastník podľa § 93 O.s.p. sa automaticky od 1.7.2016 nepretransformoval na osobitný subjekt podľa
§ 95 CSP. Pokiaľ teda chce združenie na ochranu práv spotrebiteľa naďalej vystupovať v konaní, je
potrebnépredložiťsúdusúhlasstrany,naochranuprávktorejmávystupovať(§95ods.1CSP).Uvedený
záver platí aj za situácie, ak spotrebiteľ (účastník konania) za účinnosti O.s.p. (t.j. do 30.6.2016) súhlasil
so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

10. Okresný súd vyzval žalovaného, ako aj vedľajšieho účastníka na strane žalovaného (do 30.6.2016)
na predloženie súhlasu žalovaného s tým, aby súd pribral združenie Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7 do konania ako osobitný subjekt. Na výzvu
okresného súdu žalovaný ani vedľajší účastník nereagovali a zostali nečinní. Vychádzajúc zo zistených

skutočností a citovaných zákonných ustanovení je dôvodné konštatovať, že trvanie vedľajšieho
účastníctva na strane žalovaného podľa § 93 O.s.p. nadobudnutím účinnosti Civilného sporového
poriadku zaniklo.

11.Vprejednávanejvecisažalobcadomáhalzaplateniasumy324,65eurztituluzmluvyorevolvingovom

úvere č. 8100025161 uzavretej dňa 7.10.2009. Okresný súd uzavrel, že sa jedná v danej veci o
nároky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktoré dopadajú ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca poskytol
žalovanému úver vo výške 1.062,21 eur a ku dňu podania žaloby žalovaný zaplatil žalobcovi sumu
1.623,25 eur. Zo zmluvy uzavretej medzi stranami vyplynulo, že dojednaná úroková sadzba úveru činí

68,88 % , ktoré dojednanie považoval za rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka,
a teda zmluva v časti dohodnutých úrokov je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naviac
poukázal na netransparentnú inkorporačnú doložku. Keď žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vyššiu, teda
1.623,25 eur ako bol poskytnutý úver 1.062,21 eur, žalobu žalobcu zamietol.

12. Odvolací súd po preskúmaní veci, v nadväznosti na dôvody podaného odvolania, v súlade s ust. §
382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 4 ods. 2 písm. j), ods. 3 zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu 07.10.2009 na prejednávanú vec.

13. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 24.07.2017 oznámil, že s aplikáciou uvedených zákonných

ustanovení nesúhlasí. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu nereagoval.

14. V prejednávanej veci niet sporu o tom, že žalobca sa domáha zaplatenia žalovanej sumy z titulu
spotrebiteľského úveru, na ktoré dopadajú ust. zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 07.10.2009.

15. Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení ku dňu
7.10.2009) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľských úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

16. Podľa odseku 3 dotknutého § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je
zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a/ poskytnutý spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b/ dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva ospotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a),b),d) až j), k), l) poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými
ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musia byť v zmluve definované
jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom tak, aby mal spotrebiteľ možnosť jednoducho zistiť,
aká je výška úveru, prípadne aj dojednaného revolvingu, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej
percentuálnej miery nákladov atď.

18. Pokiaľ podstatné náležitosti dotknutej zmluvy obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o
schválení úveru a toto nebolo podpísané aj dlžníkom, nejednalo sa o dvojstranný právny úkon a nebolo
ho možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami. Vzniku zmluvy predchádza ponuka,
následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však táto akceptácia obsahuje nové podmienky,
treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože

predstavuje (nový) jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy.

19. Krajský súd vyhodnotil oznámenie veriteľa zaslané dlžníkovi až následne po uzavretí zmluvy
ako jednostranný prejav vôle, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany
žalovaného. Oznámenie veriteľa obsahovalo dokonca v porovnaní so samotnou zmluvou odlišné údaje

týkajúce sa zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru (v zmluve je uvedená suma 885,61 Eur, v oznámení
až 990,77 Eur).

20. Nadväzne odvolací súd uvádza, že ak pri uzatváraní zmluvy nedošlo k obsahovo zhodnému prejavu
vôle v otázke zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru a zmluva zároveň neobsahovala podstatné

náležitosti podľa zák. č. 258/2001 Z.z., potom nemal odvolací súd možnosť posúdiť vec inak, ako
to učinil okresný súd, t. j. nepriznať žalovaný nárok, keďže nárok na úroky z úveru nevznikol. Za
zavádzajúci považoval krajský súd aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedený v zmluve,
ktorý bol síce totožný s údajom uvádzaným v neskôr doručenom oznámení veriteľa, avšak vzhľadom
na vyššie spomínané rozdielne parametre úveru, jednostranne určené veriteľom v oznámení, bol zjavne

vypočítaný nesprávne. Ak totiž veriteľ v oznámení o schválení úveru stanovil podstatne vyššiu odmenu
za poskytnutie úveru (ktorá pri výpočte RPMN musí byť zohľadnená) musela byť aj ročná percentuálna
miera nákladov vyššia.

21. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy a po zistení, že úver poskytnutý žalovanému sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov pri absencii zákonných náležitostí vyplývajúcich z ust. § 4 ods. 2 písm.
j) a ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd rozsudok okresného súdu v
jeho zamietajúcej časti potvrdil, keďže nebolo sporným, že žalovaný žalobcovi uhradil sumu 1.623,25
Eur, ktorá suma prekračuje výšku poskytnutého úveru v sume 1.062,21 Eur.

22. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením výšky odplaty za poskytnutý úver zo strany
okresného súdu, avšak uvedená nesprávnosť nemala za následok iné meritórne posúdenie veci v tomto
rozhodnutí, a to z dôvodov uvedených vyššie.

23. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo

veci samej závislý výrok, ktorým žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

24. Odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k výroku rozsudku, ktorým okresný súd priznal pôvodnému
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov prvoinštančného konania, odvolací súd
považoval za dôvodné.

25. Odvolací súd v zásade nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie
advokátom, avšak zhodne s názorom žalobcu nepovažuje trovy, ktoré vedľajší účastník v súvislosti s
právnym zastúpením vynaložil za účelne vynaložené. Paušálny vstup združenia Všeobecná ochrana
práv spotrebiteľov (ďalej len Združenie) v pozícii vedľajšieho účastníka do nespočetných konaní, bez

ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa/ov a bez vedomostí o predmete konkrétneho sporu, navodzuje
dojem, že účelom vstupu Združenia nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa/ov, ale získanie
finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Skutočnosti, že Združenie vstúpilo
do predmetného konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 OSP bez bližšej znalosti vecinasvedčuje jeho oznámenie o vstupe do konania zo dňa 12.11.2014 (č.l. 11), v ktorom uviedol len
označenie žalobcu, meno a priezvisko žalovaného, predmet konania a jeho spisovú značku, pod ktorým
je vedené na Okresnom súde Martin so žiadosťou o doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)

s prílohami. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník na strane žalovaného vstupoval
do konania bez znalosti veci, bez vedomostí o predmete konania a vedomostí o strane, ktorej záujmy
mal podporovať. Takmer absolútne totožné vyjadrenie vo veci samej tento vedľajší účastník predložil/
predkladá v niekoľkých ďalších stovkách súdnych sporov. Vo vzťahu k podaniu právneho zástupcu
Združenia (vyjadrenie zo dňa 28.01.2015) treba zdôrazniť, že do svojho podania len „vpisuje“ údaje

napr. o označení veci, strany, a pod. do vopred pripraveného textu. Takmer absolútne totožné vyjadrenie
k žalobe toto Združenie ako vedľajší účastník predložil v ďalších súdnych sporoch. Takúto činnosť
rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, ktorá by bola vyžadovala úplné právnické
vysokoškolské vzdelanie, vrátane príslušnej advokátskej praxe. Jedná sa totiž o bežné administratívne
úkony, ktoré vedľajší účastník - ako občianske združenia kreované práve na ochranu práv spotrebiteľa
- je spôsobilý vykonať samostatne a bez akýchkoľvek zásadnejších problémov.

26. Vo vzťahu k širším súvislostiam, na ktoré v podstate poukazoval odvolateľ vo svojom opravnom
prostriedku, krajský súd dodáva, že hľadisko účelnosti trov právneho zastúpenia v prípade zastupovania
vo väčšom množstve totožných prípadov (relevantným je už počet dosahujúci niekoľko desiatok)
uplatňuje štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti. To znamená, že rovnako posudzuje účelnosť trov

právneho zastúpenia (okrem iného) u dodávateľov i u spotrebiteľov, pričom základom je vedomosť,
predovšetkým z vlastnej rozhodovacej činnosti (§ 186 CSP), o početnosti argumentačne totožných
úkonov právnej služby, v rámci ktorých sa iba obmieňajú údaje o jednotlivých účastníkoch, spisových
značkách súdneho konania, o označení zmlúv, o časových údajoch a pod.

27. Na záver treba dodať, že Združeniu nebolo nijako upreté právo na náhradu trov konania, ak mu
takéto trovy v súvislosti s konaním vznikli. Podľa názoru krajského súdu však tieto trovy nezahŕňajú
aj náklady spojené so zastúpením advokátom. Účelne vynaložené hotové výdavky mohlo Združenie
uplatniť v súlade s civilno-procesnou úpravou, čo však neučinilo.

28. Za tohto stavu, pokiaľ pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi vznikli trovy spojené s právnym
zastúpením, s poukazom na výklad uvedený vyššie, odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku
o trovách konania zmenil tak, že pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu
trov konania nepriznal.

29. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol vo veci samej v odvolacom konaní
úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanému
však v súvislosti s predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).