Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/118/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208064
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616208064.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Evy Malíkovej, v právnej veci žalobcu: Poštová banka,
a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO : 31 340 890, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava,
IČO : 50 361 368, proti žalovanej : D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, A. E., o zaplatenie
973,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
11Csp/95/2016-35 zo dňa 09. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/95/2016-35 zo dňa 09. februára 2017

vo výroku, ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

V nenapadnutej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 497, § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, § 503 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanej povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 934,00 Eur spolu s úrokmi vo výške 95,27 Eur a 5,25 % ročnými úrokmi z
omeškania zo sumy 934,00 Eur od 11.11.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnej zo strán nepriznal právo
na náhradu trov konania (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že strany uzatvorili Zmluvu o úvere č.

6068195213 dňa 24.06.2013, pričom z označenia zmluvných strán vyplýva, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu, resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.000,00 Eur.
Žalovaná porušila svoje povinnosti splácať predmetný úver riadne a včas, keď zaplatila len prvých
5 splátok. Nakoľko mala za obdobie od 13.07.2013 do 22.04.2014, t.j. do vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru zaplatiť celkovo 280,00 Eur, žalobcovi vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru, čím sa stal úver splatným v plnom rozsahu. Žalovaná bola v konaní nečinná, netvrdila ani
nepreukázala, že by si splnila svoju povinnosť riadne a včas, resp. v sume vyššej ako to vyplýva

z listinných dôkazov predložených žalobcom. Súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie uplatnenej
dlžnej istiny úveru vo výške 973,84 Eur poníženej o žalovanou zaplatené poplatky vo výške 39,84
Eur, t.j. sumu 934,00 Eur a v časti dlžných úrokov z úveru vyčíslených k okamihu mimoriadneho
zosplatnenia úveru vo výške 95,27 Eur. Konštatoval, že popri istine má žalobca nárok aj na riadnedojednané úroky z úveru avšak len do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V prípade vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru nastáva stav, kedy dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba a tieto užívať, teda nie je dôvod ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili

iba za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Súd preto zamietol žalobu v časti o zaplatenie
25,5% ročných úrokov z úveru od 23.04.2014 do zaplatenia. Žalobu súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj
v časti uplatnených poplatkov za upomienku vo výške 39,28 Eur. Žalobca môže účtovať žalovanej len
také poplatky, o ktorých existencii a výške bola žalovaná vopred oboznámená priamo v spotrebiteľskej
zmluve, resp. listine, ktorá tvorí so zmluvou celok a je podpísaná obidvoma zmluvnými stranami. Pokiaľ

sa žalobca odvolával na všeobecné obchodné podmienky resp. sadzobník poplatkov, súd poukázal
na to, že vo všeobecnosti zmluvné ustanovenia vo vopred pripravovanej formulárovej zmluve, resp. v
spleti všeobecných obchodných podmienok, ktoré naviac navodzujú skôr dojem obsahu nepodstatného
charakteru, v tejto časti spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Na základe uvedeného súd zamietol žalobu aj v
časti o zaplatenie sumy 39,28 Eur. Z rovnakých dôvodov súd započítal úhrady žalovanej vo výške 39,84

Eur, ktorú žalobca započítal na poplatky v súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka na dlžnú istinu
úveru, a preto žalobkyni priznal istinu vo výške 934,00 Eur (uplatnená istina 973,84 Eur mínus poplatky
39,84 Eur). Popri istine a úrokoch z úveru do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru súd žalobcovi
priznal aj zákonné úroky z omeškania. Žalobca si mohol uplatňovať úroky z omeškania od uplynutia
dodatočnej lehoty poskytnutej žalovanej v oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru, avšak nakoľko si

ich uplatnil v žalobnom návrhu odo dňa 11.11.2016 do zaplatenia, súd jeho návrhu vyhovel, a to v súlade
so zásadou viazanosti žalobným nárokom.
3.Otrováchkonaniarozhodolsúdpodľa§255ods.2CSP.Vprejednávanejveciuplatnenépríslušenstvo
v podobe 25,5 % úrokov z úveru od mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia, nepredstavuje nepatrný
neúspech žalobkyne v konaní a vzhľadom na ich výšku, ako aj dobu, ktorá uplynula od začiatku ich

uplatňovania do podania žaloby, súd nepovažoval za spravodlivé, aby žalobca neznášal dôsledky
neúspechu v spore v tejto časti pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Úspech žalovanej v konaní
prevýšil úspech žalobcu, avšak žalovanej trovy nevznikli, preto súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny vo výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a vyhoveniu žalobe v celom rozsahu s tým,
že mu bude zároveň priznaná plná náhrada trov konania. Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu je
nepreskúmateľné, pričom obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je právo účastníka konania na také rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, a to najmä z

dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS
117/07). V ďalšej časti odvolania citoval z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 1551/08, rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 114/08. Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných

orgánov SR (IV.ÚS 252/04). Ďalej citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 85/06, nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 380/2013. V nadväznosti na bod 13. odôvodenia rozsudku mal za to,
že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho
predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok
na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe

a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym predpisom
zjavne naplnené nebolo. Rovnako je rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko súd priznal žalobcovi nárok
na úroky z omeškania odo dňa 11.11.2016, hoci súd mal za preukázané, že k predčasnému zosplatneniu
došlo dňa 22.04.2014, pričom od tohto dňa ku dňu 10.11.2016 boli zmluvné úroky spolu s úrokmi z
omeškania vyčíslené pevnou sumou, pričom s touto skutočnosťou sa súd vo svojom rozhodnutí nijakým

spôsobom nevysporiadal. Poukázal na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a dôvodil, že už z
jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je
len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník
by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí
úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od tohto oslobodený v prípade oprávnenej zmeny

termínu splatnosti. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu
ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá
vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého
úveru. V uvedenej súvislosti poukázal na bod 6.4 obchodných podmienok. Vzhľadom na fakt, že kvráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovanej,
v zmysle ktorého je povinná naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Nesúhlasil s tvrdením súdu,
že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa.

Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o
dvojitésankcionovaniežalovanej.Súdzamietolžalobuajvčastiuplatňovanýchpoplatkovspoluvovýške
39,28 Eur, pretože považoval žalobu v tejto časti za nedôvodnú. Žalobca dal do pozornosti, že žalovaná
bola oboznámená s predmetnými poplatkami, nakoľko v zmysle zmluvy o úvere svojím podpisom
potvrdila, že sa oboznámila s obsahom zmluvy o úvere, ako aj s jej neoddeliteľnými súčasťami, najmä

všeobecnými obchodnými podmienkami, obchodnými podmienkami pre úver, sadzobníkom poplatkov a
ďalšími. V ďalšej časti odvolania poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C 42/15. V závere odvolania
dal do pozornosti, že na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015, je nevyhnutné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou 01.04.2015 určil výnimku,
že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Toto tvrdenie
nachádza aj oporu v uznesení NS SR sp.zn. 6MCdo/4/2012, kde Najvyšší súd SR skonštatoval, že

zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, to znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu
na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom, rovnako aj akcesorické záväzky sa
spravujúrežimomObchodnéhozákonníka,pokiaľjetomutorežimupodriadenýhlavnýzáväzok.Ochrana
spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá
by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený

akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a
nevýhody a podľa toho rozumne konať.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila, výzvu na vyjadrenie k odvolaniu prevzala osobne
dňa 02. mája 2017.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku II., ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu

zamietol, ako aj v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania, ako vecne správny potvrdil.
V nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

9. Prioritne je potrebné poznamenať, že predmetná Zmluva o úvere - dostupná pôžička zo dňa
24.06.2013 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je štandardnou, formulárovou, typovou zmluvou,
ktorú žalobca dojednával vo viacerých prípadoch. Rovnako je nesporné, že žalobca pri uzatváraní
zmluvy vystupoval ako dodávateľ, nakoľko poskytovanie úverov je predmetom jeho obchodnej činnosti
a že žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ. Treba ďalej zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi

žalobcom a žalovanou zmluvou o úvere zo dňa 24. júna 2013 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení
Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 24.06.2013.
Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi (§ 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch)

a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. d/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch). Podľa § 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba a právnickáosoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podľa
§ 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci
predmetu svojho podnikania alebo povolania. Právna regulácia Zákona o spotrebiteľských úveroch je

špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníku, vytvorená predovšetkým s
ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

10. Zmluva zo dňa 24. júna 2013 bola teda uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver

(pôžička) na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaná mala v zmysle
ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z
titulu tohto postavenia požívala zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Vzťahy medzi stranami, t.j. účastníkmi zmluvy, vznikli v dobe, kedy Slovenská republika
už do právneho poriadku transformovala smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení

s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácií, s
ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému dojednaniu
prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený

a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú
nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle.

11. Nepochybne teda zmluva uzavretá medzi stranami je spotrebiteľskou zmluvou a na uvedenom
závere nič nemení ani skutočnosť, že v zmysle článku 1.1 všeobecných obchodných podmienok, resp.

článok 1 bod 1.1 obchodných podmienok pre úver dostupná pôžička je uvedené, že sa uzatvárajú podľa
Obchodného zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov. Žalovaná ako spotrebiteľ nemala možnosť tieto zmluvné podmienky predmetnej formulárovej
zmluvyovplyvniť.Právnaúpravakladieveľkýdôrazhlavnenadodávateľa,ktorýpripravujeobsahzmluvy,
ktorý spotrebiteľ už nijako neovplyvňuje, aby bol náležite opatrný aj pri dojednaní vedľajších zmluvných

dojednaní, akými sú aj jeho nároky uplatnené v návrhu na začatie konania. Navyše odvolací súd dodáva,
že všeobecné podmienky majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického alebo vysvetľujúceho charakteru; nesmú však slúžiť k tomu, aby do ich neprehľadnej,
zložito formulovanej a malými písmenkami písanej formy skryl zmluvný partner spotrebiteľa dojednania,
ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú, ak tak

urobí, spreneverí sa princípu dôvery a takémuto správaniu nemožno priznať súdnu ochranu. Rozhodne
nemožno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že pokiaľ žalovaná podpísala zmluvu, s jej obsahom súhlasila,
vrátane obsahu všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú jej súčasťou a ktoré sú písané drobným
písmom, zhustene. Je pochopiteľné, že pri uzatváraní zmluvy žalovaná nemala šancu oboznámiť
sa s celým obsahom takto vyhotovených všeobecných zmluvných podmienok. Dodávateľ je povinný

pristupovať k tvorbe všeobecných zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského
práva a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania. Takýmto obchádzaním dochádza k popretiu zmyslu
a účelu noriem spotrebiteľského práva. Krajský súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že neprijateľnou
podmienkou môže byť nielen samotný obsah konkrétneho zmluvného dojednania spotrebiteľského
záväzku, ale aj spôsob jeho formálneho vyjadrenia, zahŕňajúci nekalé praktiky dodávateľa (veriteľa) v

procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy. Inými slovami, neprijateľnými sú i tie zmluvné podmienky,
ktoré sú bezprostredným dôsledkom nekalej praktiky dodávateľa pri uzatváraní zmluvného vzťahu so
spotrebiteľom.

12. V nadväznosti na uvedené zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho

zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení ku
dňu uzavretia zmluvy, t.j. 24.06.2013.

13. Žalobca v odvolaní okrem namietanej aplikácie ustanovení Občianskeho zákona v nadväznosti na
právne normy spotrebiteľského práva namietal, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky z úveru

po splatnosti úveru. Krajský súd v uvedenej súvislosti uvádza, že splácanie úveru v splátkach na
strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach)
vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje
jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemáistinu úveru k dispozícií, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či
už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov
kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá

právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De

facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k tejto zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
Takýto stav súd nemôže pripustiť, nakoľko by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči
spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania

svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (pozri napr. rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 z 30. júna 2015).

14. Napokon k námietke odvolateľa týkajúcej sa nepriznania sumy 39,28 Eur z titulu uplatňovaných
poplatkov, odvolací súd poukazuje na závery vyslovené okresným súdom v odôvodnení svojho

rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a v uvedenej súvislosti
poukazuje na výklad uvedený vyššie. V predmetnej veci nie je možné prihliadať na ustanovenia
všeobecných obchodných podmienok, nakoľko tieto sa na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov
zmluvy nestali súčasťou ich zmluvného vzťahu. Nadväzne je plne dôvodný záver súdu prvej inštancie
o zamietnutí návrhu v zostávajúcej časti, ktorý zohľadnil, že poplatok za upomienku nebol súčasťou

zmluvného dojednania. Rovnako je správny záver, pokiaľ priznal úroky z úveru len do zosplatnenia
úveru.

15. Popri istine a úrokoch z úveru do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru súd priznal žalobcovi aj
zákonné úroky z omeškania odo dňa 11.11.2016. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca si

mohol uplatňovať úroky z omeškania od uplynutia dodatočnej lehoty poskytnutej žalovanej v oznámení o
mimoriadnej splatnosti úveru, avšak nakoľko si ich žalobca uplatnil v zmysle žalobného návrhu odo dňa
nasledujúceho po dni 10.11.2016, odvolací súd jeho rozsudok aj v uvedenej časti ako vecne správny
potvrdil. Súd je viazaný žalobným nárokom a pokiaľ by priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle
námietok vyjadrených v odvolaní, prekročil by žalobný návrh.

16. Neopodstatneným odvolacím dôvodom žalobcu je jeho tvrdenie o porušení jeho základného práva
na súdnu ochranu. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR predmetné základné právo
neznamená právo účastníka na úspech v konkrétnom súdnom konaní, resp. povinnosť súdu akceptovať
a vyhovieť všetkým návrhom účastníka. Inými slovami, nie je porušením práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle článku 46 a nasl. Ústavy SR to, ak súd v konkrétnom konaní nevyhovie návrhu
účastníka, či už procesnému alebo vo veci samej.

17. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti
napadnutej odvolaním a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

18.Včastinenapadnutejodvolaním,vktorejsúdprvejinštancievyhovelčiastočnežalobe(špecifikovanej
presne vo výroku napadnutého rozsudku) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom
konaní preukázateľne žiadnej trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd
povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku
na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej

právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania,
predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a
druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP)
má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda,ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo
strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý či ňou zavinený výsledok konania a
u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa

odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp.zn.
6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016.

20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).