Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, July 4, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 1T/241/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314010814
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. David Lindtner

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2017:1314010814.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Davida Lindtnera

a členov senátu JUDr. Dariny Korábovej a Beaty Daňovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa
04.07.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku

súd obžalovaného:

U.. B. I., E.. XX.XX.XXXX K. D. E. A., J. I. A., W. B. Č.. X2,

o s l o b o d z u j e,

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III, sp. zn. 1Pv 871/2012 zo dňa 14.04.2014, pre zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zákona, na tom
skutkovom základe,

že

od presne nezisteného času roku 2001 do 08.09.2010 v obci Miloslavov, časť Alžbetin Dvor v rodinnom
dome č. 72, svoju v danom čase manželku C. I., fyzicky a psychicky týral a to tak, že ju opakovane fackal,
udieral po hlave, hádzal po nej veci, vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej zabitím, kričal na ňu aj, že má
držať papuľu, lebo zuby si bude hľadať na ceste, vyhadzoval ju z domu, pričom jej hovoril aj, že bude
spať v psej búde, že bude spať pod mostom, čo nakoniec aj uskutočnil a dňa 08.09.2010 ju definitívne z
rodinného domu vyhodil, pričom dňa 04.09.2012 pri osobnom stretnutí v Bratislave v obchodnom dome

Eurovea, Pribinova 8, Bratislava sa jej vyhrážal, že pokiaľ vec vyporiadania majetku nenechá na pokoji,
tak podá štyri trestné oznámenia a že sa nebude štítiť ani fyzickej likvidácie, že zničí rodinu, zničí všetko
a všetkých a že už to má rozpracované, čo v nej vyvolalo strach o život jej a jej blízkych a následne sa jej
aj dňa 07.09.2012 pri osobnom stretnutí v Bratislave v obchodnom dome Eurovea opätovne vyhrážal vo
veci vyporiadania majetku tým, že zničí jej syna a celú rodinu, že má pripravené štyri trestné oznámenia,
ktoré hodlá použiť a po tomto stretnutí sa poškodená psychicky zrútila a musela vyhľadať lekársku
pomoc, čím takto neakceptovateľným zaobchádzaním, ponižovaním, pohŕdaním, fyzickými a verbálnymi

útokmi,vyhrážaním,vyvolávanímstrachuastresuacitovýmvydieranímohrozovalbezpečnosť,duševné
zdravie a telesnú integritu poškodenej C. I., E.. XX.XX.XXXX, J. I. A., W. B. Č.. XX,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného U.. B. I. v
zmysle§257ods.1písm.a)Tr.por.otom,žejenevinný,vykonaldokazovanievýsluchomobžalovaného,
poškodenej, svedkov, znalkyne a oboznámil sa s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými

v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Súd následne po zrušení jeho rozsudku zo
dňa 19.01.2016 uznesením Krajského súdu Bratislava na základe odvolania podaného prokurátorom
Okresnej prokuratúry Bratislava III, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a povinnosťou
vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil, opätovne vykonal dokazovanie
výsluchom obžalovaného U.. B. I., ktorý na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu poprel spáchanie

skutku, výsluchom poškodenej svedkyne C. I., svedka U.. B. I. A.., S. U.. D. I., výsluchom znalkyne z
odboru psychológie Z.. Ľ. I., so súhlasom strán sa oboznámil s výsluchmi svedkov O.. A. A. W. Z. D.
ich prečítaním a po súhlase strán sa súd tiež oboznámil so znaleckým posudkom znalkyne z odboru
psychológie. Ďalšie dokazovanie kontradiktórne strany nenavrhli, preto následne súd na základe takto
vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dospel ku totožným skutkovým a právnym záverom
ako vo svojom primárnom rozhodnutí, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby z

dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Ku skutku:

Súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. v odôvodnení rozsudku neuvádza podrobný prepis

výpovedí obžalovaného a jednotlivých svedkov, ktorý boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, nakoľko
zápisnice o priebehu hlavného pojednávania spoločne so zvukovým záznamom vyhotoveným pomocou
technického zariadenia v zmysle § 61a ods. 1 Tr. por., ktoré sú súčasťou spisového materiálu, poskytujú
komplexný obraz o obsahu týchto výpovedí, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu.

Súd sa na hlavnom pojednávaní v zmysle § 268 ods. 2 Tr. por. súd so súhlasom strán oboznámil so
znaleckým posudkom znalkyne z odboru psychológie A.. I. J. L., ktorého vypracovaniu dňa 29.10.2013
predchádzalo vyšetrenie obvineného U.. B. I., z ktorého záverov vyplynulo, že osobnosť obvineného
vykazuje prítomnosť kognitívnych zmien v zmysle ľahšieho kognitívneho úbytku. Obžalovaný je
človekom so zúženým rozhľadom, neschopný chápania hľadiska druhých. Direktívne a agresívne

postoje sú v miernej prevahe nad sociálne pozitívnymi kooperatívnymi, vo vzťahoch prevažuje snaha
o ovládanie a udržanie kontroly nad druhými. V oblasti udržiavania vnútornej rovnováhy je prítomný
ťažký stupeň rigidity, možný prejav dementnenia. Obvinený netrpel ani netrpí duševnou poruchou z
okruhu psychotických ochorení, ktorá by mala vplyv na myslenie a vnímanie a mohla by narúšať integritu
psychických funkcií.

Súd sa na záver na hlavnom pojednávaní oboznámil s relevantnými listinnými dôkazmi a to:
návrh na vyporiadanie BSM zo dňa 02.10.2010, ktorý poškodená C. I. ako navrhovateľka podala na
Okresný súd Pezinok za účelom vyporiadania BSM voči odporcovi B. I.,
výpis zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného zo dňa 25.07.2013 deklarujúci znížené kognitívne

funkcie a depresívne ladenie obžalovaného, korešpondujúci so závermi znalkýň,
lekárska správa psychiatra A.. Z. F. zo dňa 09.09.2012 s diagnózou akútnej reakcie poškodenej C. I. na
stres s následným podaním tabletky lieku Diazepam a doporučením neskoršieho užitia ďalších dvoch
tabliet v prípade nadmernej úzkosti a zvýšenej tenzii,
kópia fotografie poškodenej a taniera s prázdnym pohárom, ktoré podľa vyjadrenia poškodenej

potvrdzujúžejuobžalovanýoblialpivom.Uvedenáskutočnosťkorešpondujeajstvrdenímobžalovaného
v konaní o návrhu na rozvod, kde uvedené priznal,
rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/126/2011 zo dňa 11.10.2011, ktorým bolo manželstvo
navrhovateľky C. I. a odporcu U.. B. I. rozvedené a rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn.
3Co 67/2012 zo dňa 10.05.2012, ktorým bol prvostupňový rozsudok potvrdený. Z odôvodnení oboch

rozsudkov vyplynulo, že navrhovateľka - poškodená podala návrh na rozvod manželstva z dôvodu,
že ju odporca viackrát fyzicky napadol a vyhrážal sa jej, z ktorého dôvodu pravidelne odchádzala zo
spoločnej domácnosti. Odporca - obžalovaný fyzické útoky poprel, uviedol, že manželstvo pokladá za
pokojné a harmonické a navrhol návštevu manželskej poradne. K uvedenému súd uvádza, že rovnako
ako v trestnom konaní na hlavnom pojednávaní poškodená v konaní o návrhu na rozvod manželstva

nekonkretizovala časové ani skutkové okolnosti, za ktorých malo zo strany odporcu v priebehu ich
manželstva dochádzať ku fyzickým a psychickým útokom,dohoda zo dňa 14.05.1997 medzi obžalovaným U.. I. ako veriteľom a synom obžalovaného B. I.,
predmetom ktorej bola pôžička peňazí vo výške 882.000.- Sk, ktorej predmet a podmienky korešpondujú
s vyjadreniami obžalovaného a svedka U.. Behúňa.

Nazákladetaktovykonanéhodokazovaniasúdhodnotiacprodukovanédôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich
súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., dospel k záveru, že žiadnym z produkovaných
dôkazov sa nepodarilo bez rozumných pochybností preukázať, že sa skutok uvedený v skutkovej

vete výrokovej časti obžaloby, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, stal. V tejto súvislosti súd
vo všeobecnosti uvádza, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych
dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo
svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho
spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže
byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok,

ktorý je predmetom trestného stíhania /primerane R14/1964 Sb. rozh. tr./. Pokiaľ má slúžiť výpoveď
svedka ako jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci existenciu skutku bez ďalších podporných
dôkazov, musí byť tento jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť
inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Pokiaľ takým nie je, čo je tento prípad, nie je
takýto dôkaz dostatočným pre vyslovenie záveru o tom, že žalovaný skutok sa stal. Uvedené platí o

to viac, pokiaľ je vierohodnosť výpovede jediného priameho svedka, o ktorého obžaloba opiera zistené
skutkové okolnosti /v tomto prípade poškodenej, ktorej výpoveď je nepriamo podporená iba z nižšie
uvedených dôvodov nepresvedčivou výpoveďou S. U.. I./, spochybnená. V danom prípade navyše
aj ďalšie vykonané dôkazy z dôvodu ich nízkej výpovednej hodnoty a absolútnej absencie čo i len
jedného „technického dôkazu“ /napr. lekárska správa o zraneniach, potvrdenie o návšteve psychológa a

pod./, ktorý by tvrdenia poškodenej potvrdzoval, vzbudzujú významné pochybnosti o tom, že sa skutok
uvedený v skutkovej vete obžaloby stal. Na tomto mieste je tiež dôležité uviesť, že popis skutkových
okolností v skutkovej vete obžaloby je mimoriadne povrchný, vágny, nekonkrétny a neurčitý, pretože v
podstate len kopíruje niektoré z obligatórnych pojmových znakov žalovanej skutkovej podstaty /údery,
vyhrážanie/ a to bez riadneho popisu skutku vrátane časových okolností a spôsobu jeho spáchania.

Podľa názoru súdu takéto vymedzenie skutku nevyhovuje požiadavke konkretizácie skutku, aby skutok
nemohol byť zamenený s iným. Skutková veta je totiž najdôležitejšou časťou obžaloby, čo vyplýva
zo zákonného ustanovenia, že súd môže rozhodovať iba o skutku, ktorý je predmetom obžaloby. V
tomto prípade vyššie uvedenej požiadavke konkretizácie skutku zodpovedá iba tá časť skutkovej vety
obžaloby, ktorá sa týka skutkov zo dňa 04.09.2012 a dňa 08.09.2012 /v obžalobe nesprávne uvedený

deň 07.09.2012/. Tu však treba poukázať na nemožnosť spájania žalovaného konania od roku 2001
do 08.09.2010 do jedného skutku s konaním, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť dňa 04.09.2012
a 08.09.2012, pretože zo skutkovej vety vyplýva, že sa nepochybne jedná o úplne samostatné na
sebe nezávislé konania. V zmysle ustálenej judikatúry sa za týranie blízkej osoby považuje zlé
zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, vyznačujúce sa

určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti. Z gramatického a logického výkladu ustanovenia §
208 Tr. zák. je zrejmé, že k týraniu osoby môže dochádzať iba v prípade, že sú osoby páchateľa a
poškodeného v určitom vzájomnom kontakte /pre tento prípad najmä fyzickom, čoho predpokladom
je spolužitie/. Z vykonaného dokazovania ale nepochybne vyplynulo, že poškodená dňa 08.09.2010
opustila spoločnú domácnosť a s obžalovaným sa až do 04.09.2012, s výnimkou rozvodového konania,

nestretla a teda skutky, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť dňa 04.09.2012 a 08.09.2012 nie je
možné kvalifikovať ako týranie /bolo by možné uvažovať o trestnom čine nebezpečného vyhrážania/. Z
uvedeného dôvodu súd pri hodnotení okolností, či sa skutok stal, pracoval s dvoma skutkovými dejmi,
teda jednak konaním obžalovaného od roku 2001 do 08.09.2010 /kvalifikovanom ako zločin týrania/
a jednak konaním obžalovaného dňa 04.09.2012 a 08.09.2012 /ktoré pokiaľ by mohlo, tak malo byť

kvalifikované ako prečin nebezpečného vyhrážania/, ktoré OČTK /orgány činné v trestnom konaní/
absolútne neprijateľne zahrnuli pod predchádzajúce konanie a rovnakú právnu kvalifikáciu. Súd zastáva
názor, že OČTK, nepochybne z dôvodu nedostatku dôkazov /jediným bolo totiž iba neurčité tvrdenie
poškodenej/ umožňujúcich ustáliť konkrétne časové okolnosti a spôsob konania obžalovaného od roku
2001 do 08.09.2010, v snahe vyhnúť sa aby skutková veta ostala absolútne neurčitá, si „pomohli“

doplnením dvoch s predchádzajúcim konaním nesúvisiacich skutkov a tieto zahrnuli do jedného konania
obžalovaného kvalifikovaného ako zločin týrania.Súd pri ustálení skutkového stavu obligatórne vychádzal iba zo skutočností, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, pričom pri tých okolnostiach
skutkového deja, kde nebolo možné jednoznačne ustáliť jeho priebeh /v tomto prípade najmä otázka

existencie skutku ako takého, teda konania obžalovaného na konkrétnom mieste, v konkrétny čas a
konkrétnym spôsobom/, súd musel obligatórne v zmysle zásady „in dubio pro reo“ vychádzať pri svojom
rozhodnutí zo skutkových okolností pre obžalovaného najpriaznivejších.
Vo vzťahu k žalovanému konaniu, ktorého sa mal obžalovaný dopúšťať v období od roku 2001
do 08.09.2010 súd takto ustálil, že jedinou nepochybne preukázanou skutočnosťou v danej veci

boli vulgárne nadávky obžalovaného poškodenej, ktoré nasvedčujú dlhodobejšiemu problematickému
spolužitiu obžalovaného s poškodenou, ktoré obžalovaný a poškodená vnímali zo svojich odlišných
perspektív /teda predstáv o tom, čo možno považovať v rámci manželského spolužitia za normálne a
vo väčšinovej spoločnosti za akceptovateľné/. V prípade skutkov, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť
dňa 04.09.2012 a 08.09.2012, zase proti sebe stoja dva protikladné dôkazy, na jednej strane podľa
názoru súdu často nelogická a sama o sebe rozporná výpoveď poškodenej a na strane druhej výpoveď

obžalovaného, ktorého vyjadrenia vadou iracionality netrpia, práve naopak. Žiadnu inú okolnosť, ktorá
má byť podstatou skutkov obžalovaného, o ktorú by súd bez akýchkoľvek rozumných pochybností mohol
oprieť záver o tom, že sa žalovaný skutok stal, sa v priebehu celého trestného konania preukázať
nepodarilo. Uvedený záver súd opiera o nasledovné úvahy:
vychádzajúc najmä z okolností, ktoré predchádzali podaniu trestného oznámenia na obžalovaného,

súd vzhliadol vo veci také relevantné skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o dôveryhodnosti a
pravdivosti výpovede svedkyne poškodenej C. I.F., ktorá je navyše neurčitá, vnútorne protirečivá,
nekonzistentná a preto nepresvedčivá,
časové okolnosti ako aj okolnosti týkajúce sa spôsobu spáchania konkrétnych útokov uvedené
poškodenou sú nekonkrétne, poškodená sa ku konaniu obžalovaného vyjadruje všeobecne bez

špecifikácie času, kedy a akým spôsobom sa mali konkrétne útoky na poškodenú stať,
tak z výpovede poškodenej, svedka U. ako aj z časových okolností nemožno vylúčiť /a táto skutočnosť
dominuje popisu manželského spolužitia zo strany poškodenej a výrazne aj z výpovede svedka U.. I., že
okolnosti samotného trestného stíhania obžalovaného významne ovplyvnil majetkový rozmer veci, teda
nespokojnosť poškodenej s majetkovým vyporiadaním. Nasvedčujú tomu nielen vyjadrenia poškodenej,

že trestné oznámenie nemala v úmysle podať, ale nahovorili ju na to a trestné oznámenie podala až po
stretnutiach s obžalovaným týkajúcich sa vyporiadania BSM, čo korešponduje s tvrdením obžalovaného
o jeho odmietnutí návrhu poškodenej, ale najmä časové súvislosti, keď poškodená podala trestné
oznámenie na obžalovaného bezprostredne nasledujúci deň po tom, ako jej obžalovaný odmietol v rámci
vyporiadania BSM vyplatiť ňou požadovanú sumu,

podozrenie z finančnými okolnosťami motivovaného trestného stíhania obžalovaného vyvoláva aj tá
časť obsahu výpovede poškodenej, v ktorej uvádza svoju domnienku, že ako rodina patrili finančne
do nižšej triedy pričom súčasne dopĺňa, že počas manželstva do roku 1993 od manžela dostávala na
domácnosť sumu 2.000.- Sk a keď sa vrátila prvýkrát po tom, ako ju obžalovaný v roku 1993 vyhodil,
zvýšil jej vreckové na 5.000,-Sk /tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že priemerná mzda v štátnom

aj družstevnom sektore na Slovensku v roku 1989 bola 3142 Kčs a v roku 1993 5.000.- Sk, takže
hodnotenie uvedených súm odovzdávaných obžalovaným na chod domácnosti ako frustráciu, vyvoláva
opodstatnené pochybnosti o správnom vnímaní sociálnej reality poškodenou/,
súd považuje za rozporné z elementárnymi princípmi chovania racionálne uvažujúceho človeka /pokiaľ
sa nejedná o osobu duševne chorú, resp. osobu s vážnym kognitívnym deficitom, čo znaleckým

dokazovaním zistené nebolo/, aby poškodená po tom, ako ju obžalovaný podľa jej vyjadrenia počas 47
rokov manželstva týral, a z ktorého vyhrážania mala obavy o svoje zdravie a život, vyvolala stretnutie
s obžalovaným, s ktorým už dva roky nežila v spoločnej domácnosti, a následne sa s obžalovaným
opätovne stretla,
rovnako absurdným, a preto málo uveriteľným, sa javí tvrdenie poškodenej, že sa jej obžalovaný pri ich

dvoch stretnutiach vyhrážal, keď napriek vyhrážaniu na prvom stretnutí, po ktorom sa podľa jej tvrdenia
nervovo zrútila /následne sa pritom obžalovaným nechala odviesť domov/, sa poškodená s obžalovaným
o štyri dni opätovne stretla /obžalovaný jej opätovne ako pri prvom stretnutí priniesol kvety/ a dokonca
potom spolu išli na nákup,
napriek tomu, že sa obžalovaná podľa jej vyjadrenia po prvom stretnutí dňa 8.9.2012 psychicky a fyzicky

zrútila a navštívila lekára /ktorý však objektívne symptómy u poškodenej nekonštatoval, do lekárskej
správy uviedol iba subjektívne pocity poškodenej, že je roztrasená a vystrašená/, sa asi štyri dni po
tomto stretnutí a potom, ako na obžalovaného podala trestné oznámenie, že sa jej vyhráža likvidáciou,
s obžalovaným opätovne stretla, išli spolu do Auparku a následne do Kittsee nakúpiť. Jej tvrdenie, žes týmto súhlasila z dôvodu, že vtedy bola pod vplyvom liekov je zavádzajúce, nakoľko ako to vyplýva
z lekárskej správy zo dňa 09.09.2012, poškodenej bola pri vyšetrení podaná jedna tabletka liečiva
diazepam/,

poškodená uviedla, že týraná bola prakticky celý život, ale až v roku 2001 zistila, že je týraná žena.
Uvedené tvrdenie nie je ničím overiteľné, nakoľko ako to vyplýva z odpisu registra trestov a výpisu
z registra priestupkov, obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný ani prejednávaný pre priestupok.
Okrem toho v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz potvrdzujúci, že v priebehu trvania manželstva
poškodená čo i len kontaktovala políciu.

v priebehu celého rozhodného obdobia poškodená iba raz navštívila lekára potom, ako podľa svojho
vyjadrenia mala byť dňa 14.08.2009 napadnutá manželom /výpis z chorobopisu pacientky C. I. zo
dňa 09.01.2012/, lekár tu však nezisťuje žiadne zranenia okrem konštatovania, že pacientka je silne
psychicky alterovaná,
dôvodné pochybnosti o reálnom priebehu poškodenou deklarovaného skutkového deja vyvoláva tiež
skutočnosť, že nevedela uviesť presnejšie časové okolnosti, kedy sa jej manžel voči nej dopustil

fyzického násilia /z čoho nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že pokiaľ aj k nejakým incidentom
skutočne došlo, čo však preukázané nebolo, nevyznačovali sa zvláštnou hrubosťou, bezohľadnosťou
ani intenzitou, čo je pre možnosť kvalifikácie konania ako týrania ťažiskové/, keď si na strane druhej
poškodená súčasne pamätá „incidenty so zle uvarenými zemiakmi alebo s fľašou rumu“ /ktoré, pokiaľ
by aj bolo nepochybne preukázané, že sa skutočne stali, by z hľadiska materiálnej stránky, teda ich

závažnosti, nebolo možné kvalifikovať ako trestný čin - opačný záver by v slovenskej populácii viedol k
trestnému stíhaniu štatisticky vysokého počtu mužských členov spolužijúcich párov, ktoré takýto spôsob
spolužitia považujú za obvyklý spoločenský štandard, a napätie z toho plynúce dokonca za predpoklad
fungovania vzťahu/,
poškodená uviedla, že ju obžalovaný tri krát vyhodil, resp. vyhnal z domu. Odhliadnuc od logicko-

gramatického významu slov „vyhodiť“ a „vyhnať“, ktorými výkladový slovník rozumie donútenie niekoho
opustiť obydlie, resp. niekoho násilím odniekiaľ prinútiť k odchodu, vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by obžalovaný poškodenú k odchodu z domu akokoľvek nútil. Z výpovede obžalovaného
a poškodenej vyplývajú odlišné verzie dôvodu odchodov poškodenej, ktoré sa z dôvodu nedostatku
ďalších podporných dôkazov nepodarilo potvrdiť ani vyvrátiť. Poškodená navyše racionálne nevysvetlila,

z akého dôvodu sa opakovane k obžalovanému vracala. Počas celého trestného konania totiž nebola
zistená žiadna relevantná okolnosť, ktorá by poškodenej v priebehu jej spolužitia s obžalovaným /pokiaľ
skutočnezostranyobžalovanéhodochádzalokfyzickémuapsychickémunásiliu/bránilanatrvaloopustiť
spoločnú domácnosť. Jej tvrdenie, že sa vracala preto, aby zachránila rodinu a ostala s obžalovaným
kvôli deťom neobstojí /vracať sa k tyranovi pre záchranu rodiny je vyjadrenie minimálne vnútorne

rozporné/, nakoľko v roku 1993, kedy podľa svojho tvrdenia odišla prvýkrát, boli ich „deti“ už dospelé /
dcéra sa vydala v roku 1992, v tom istom roku sa syn oženil/ . Uvedené tvrdenie má kvalitatívne
asi takú výpovednú hodnotu, ako na strane druhej možná hypotéza, vyplývajúca z kontextu tvrdení
obžalovaného, že svoju nespokojnosť vo vzťahu poškodená kompenzovala materiálnym zabezpečením,
ktoré obžalovaný poskytoval /a následne po jeho odmietnutí v tom pokračovať -pri návrhu na

vyporiadanie BSM - prestal mať ako človek plniaci túto funkciu pre poškodenú význam, čoho dôsledkom
je jeho kriminalizácia/. Súd je však povinný pracovať iba s racionálnymi konštruktami, inak by musel
pripustiť každú hypotézu, čo by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy.

Vyššie uvedené úvahy súdu nedovoľujú súdu hodnotiť výpoveď poškodenej ako relevantnú pre riadne

ustálenie skutkového deja. Tento záver platí rovnako aj pre všetky ďalšie svedecké výpovede bez
výnimky, ktoré pre možný záver súdu o tom, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené v skutkovej vete
výrokovej časti obžaloby, nemajú kvalitatívne významnú výpovednú hodnotu. Vo vzťahu k žalovanému
skutku /v rozhodnom období od roku 2001 do 2012/ sú to totiž iba tzv. výpovede z počutia /svedok Ing.
I., S. U.. D. I./, resp. výpovede, ktoré sa ku žalovanému skutku vôbec nevzťahujú, ale týkajú sa iba

subjektívnych dojmov o osobe obžalovaného resp. dojmov o spolužití obžalovaného s poškodenou /
svedok O.. A., S. D./.

Vo vzťahu k výpovedi svedka U.. B. I. súd uvádza, že osoba svedka /negatívny vzťah k obžalovanému/
a okolností prípadu /problematické finančné vzťahy s obžalovaným počas celého rozhodného obdobia/

vyvolávajú u súdu pochybnosti o jeho nezaujatosti a to v prospech poškodenej. Okrem toho, s výnimkou
potvrdenia výpovede poškodenej v časti, kde popisuje ako jej obžalovaný vulgárne nadával, svedok
neuviedol vo vzťahu k žalovaným skutkovým okolnostiam žiadne relevantné skutočnosti. Svedok podľa
vlastného vyjadrenia nebol v rozhodnom čase nikdy svedkom fyzického útoku obžalovaného, pričomuvádzal iba skutočnosti, ktoré počul od poškodenej. Jedným z dôvodov, prečo súd výpoveď svedka U..
I. považuje za nepresvedčivú a tiež prečo súd nemohol vylúčiť, že je táto výpoveď účelovo motivovaná
finančným pozadím, je jeho neschopnosť zmysluplne vysvetliť, prečo v rozhodnom období /od roku

2001 do 2012/ proti ním deklarovanému týraniu poškodenej obžalovaným nezasiahol a nepodal trestné
oznámenie. Jeho tvrdenie, že tak neučinil z dôvodu, aby ma otec nevyhodil z domu a nebola ohrozená
jeho rodina ako aj z dôvodu, že bol 30% spoločníkom a konateľom v otcovej spoločnosti, takže mal otec
mnoho pák, ktorými by ho donútil k poslušnosti, neobstojí a to z nasledovných dôvodov:
- z výsluchu vyplynulo, že svedok v roku 2001 od obžalovaného odkúpil obchodný podiel v jednej z dvoch

obchodných spoločností, ktoré mali s obžalovaným, v druhej spoločnosti predstavoval jeho obchodný
podiel 30 percent, takže nie je zrejmé akú finančnú závislosť na obžalovanom má svedok na mysli a
s poukazom na uvedené ostáva tiež nevysvetleným, ako by svedok podaním trestného oznámenia na
obžalovaného od roku 2001 ohrozil svoju rodinu, resp. prečo tak neurobil aspoň bezprostredne po tom,
ako v roku 2011 spoločný dom aj s rodinou opustil,
- svedkovi od roku 2001 žiadne objektívne akceptovateľné okolnosti nebránili /pokiaľ považoval

správanie obžalovaného voči poškodenej za skutočne tak závažné, ako to popisuje vo svojej výpovedi/
podať na obžalovaného trestné oznámenie.

Keďže svedkyňa U.. I. podľa vlastného vyjadrenia nebola nikdy prítomná pri nejakom fyzickom násilí
obžalovaného a iba počula /cez digestor/, že obžalovaný poškodenej škaredo nadával a hovoril jej, že

ju vyhodí z domu, nebola táto výpoveď z hľadiska možnosti zistenia a ustálenia skutkového stavu pre
súd významná.
Rovnako nízku výpovednú hodnotu /pre záver o tom, či sa skutok stal/ má aj znalecký posudok
znalkyne A.. L.. Ten totiž vypovedá iba o osobnostných profiloch obžalovaného a vo vzťahu ku
existencii, či neexistencii žalovaných skutkových okolností je iba hypotézou. Konštatovanie znalkyne A..

L., že direktívne a agresívne postoje sú u obžalovaného v miernej prevahe nad sociálne pozitívnymi
kooperatívnymi a v jeho vo vzťahoch prevažuje snaha o ovládanie a udržanie kontroly nad druhými,
zodpovedá všeobecnému osobnostnému profilu väčšiny osôb pôsobiacich na vedúcich spoločenských
pozíciách, nevypovedá však /bez konkrétnych dôkazov/ nič o tom, či sa takáto osoba môže súčasne
dopúštať fyzického alebo psychického násilia na rodinných príslušníkoch. Uvedený korelát /bez

konkrétnych dôkazov/ predstavuje iba jednu zo sociálno-psychologických hypotéz /takéto chovanie
u týchto osôb možno iba vo vyššej miere predpokladať, nie bez ďalšieho konštatovať/. Zároveň je
potrebné zdôrazniť /aj keď zrejme nekorektne voči v súčasnosti preferovaným „voľným výchovným
prístupom“/, že autoritatívny prístup v rámci rodinného spolužitia a k výchove nemožno /samozrejme
pri zachovaní a rešpektovaní základných danou kultúrou a charakterom spoločnosti podmienených

pravidiel/ považovať za a priori škodlivý /v danom prípade uvedené tvrdenie podporuje životný postoj
obžalovaného, výsledkom ktorého bolo keď nie nič iné, tak aspoň v dnešnej materialistickej spoločnosti
vysoko hodnotené zabezpečenie nadštandardného materiálneho zázemia svojej rodine a mimoriadne
kvalitného vysokoškolského vzdelania a tým vyššej sociálnej perspektívy svojim deťom/.

Vyššie uvedené úvahy viedli súd k dôvodným pochybnostiam o skutkových záveroch obžaloby /inak
povedané k zásadným pochybnostiam o tom, či sa skutok, resp. skutky obžalovanému kladené za
vinu stali/ a preto, rešpektujúc zásadu „in dubio pro reo“ obžalovaného spod obžaloby podľa § 285
písm. a) Tr. por. v celom rozsahu oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
je obžalovaný stíhaný. Nad rámec uvedeného, bez spochybňovania vlastných záverov a úvah, ktoré

ho k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby viedli súd uvádza, že by obžalovaného spod obžaloby
oslobodil /aj keď z iného dôvodu - a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom/ aj v prípade, že by
sa priklonil k právnemu názoru, že liberačný dôvod podľa ustanovenia § 285 písm. a) Tr. por. nemožno
použiť, pokiaľ bolo dokázané, že sa stala čo i len časť žalovaného konania /v tomto prípade je to vulgárne
nadávanieobžalovanéhopoškodenej,ktorépotvrdilaajS.U..I.W.S.U..I./,atospoukazomnaabsenciu

obligatórnych pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby, resp. alternatívne trestného činu nebezpečného vyhrážania /vulgárne nadávanie bez ďalšieho
môže vykazovať maximálne znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu/.

Záverom súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Predpokladom fungovania právneho štátu je

nielen vybudovanie jeho inštitucionálnych štruktúr, ale súčasne aj aktívna spolupráca jeho občanov /
požadujúcich od štátu ochranu ich práv a právom chránených záujmov/ s orgánmi na to určenými,
spočívajúca v oznamovaní porušovania ich práv „v reálnom čase“. Princíp požadovania nevyhnutnej
miery opatrnosti poškodeného je podľa názoru súdu možné v tomto konkrétnom prípade aplikovať vtom smere, že by malo byť zásadnou požiadavkou predpokladajúcou následnú ochranu poškodenej
osobypríslušnýmiorgánmi/OČTKajsúdom/,abytobolaprimárnepoškodenáosoba,ktorábezodkladne
po tom, ako došlo, alebo dochádza k poškodeniu jej práv, využije dostupné prostriedky pre svoju

ochranu /v danom prípade oznámenia incidentov na polícii, ktorým predchádza napr. návšteva lekára
dokumentujúceho zranenia, návšteva psychológa prípadne iného terapeuta/. Poškodená osoba nemôže
túto úlohu preniesť na štátne orgány a očakávať, že tie jej obratom s veľkým odstupom času vyriešia
problémy, ktoré dlhodobo sama dostupnými prostriedkami neriešila a tým znemožnila vytvorenie
podkladov /dôkazov/, ktoré by boli relevantné pre podporu poškodenou osobou deklarovaných tvrdení

a umožnili by OČTK a súdu zistiť a ustáliť skutkové okolnosti na podklade nepochybných faktov a nie
iba spochybniteľných domnienok a hypotéz. Súd touto úvahou zdôrazňuje, že svojim oslobodzujúcim
výrokom nekonštatuje, že sa skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu nestal. Rešpektujúc
základné princípy trestného konania však súd musí vysloviť záver, že nebolo dokázané, že sa tento
skutok stal.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia
prostredníctvom Okresného súdu Bratislava III na Krajský súd v Bratislave.

v Bratislave, dňa 04.07.2017

JUDr. David L i n d t n e r
predseda senátu