Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 15, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115228738
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115228738.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobkyne: S. O., nar. XX. XX. XXXX,
bytom T., J. D. XXXX/XX, zastúpenej ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Žilina, Závodská cesta
3911/24, IČO: 36 864 455 proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou
SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, na
odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17C/444/2015-114 zo dňa
02. 11. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadnej zo strán sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni
sumu 5 577,19 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 03. 07. 2015
do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Tiež priznal žalobkyni sumu 1 750,-
eur, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 03. 07. 2015
do zaplatenia titulom nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnej zo strán právo na
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd zdôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č.

514/2003 Z. z., najmä § 3 až § 6, § 15, § 17, § 18, keď konštatoval, že vznesením obvinenia, následnými
procesnými úkonmi a podaním obžaloby tým, že bola žalobkyňa oslobodzujúcim rozsudkom oslobodená
spod obžaloby, došlo konaním orgánov činných v trestnom konaní k zásahu do základných práv občana
a štát má tak niesť objektívnu zodpovednosť za takýto postup a konanie svojich orgánov. Pasívnu vecnú
legitimáciu a zastupovanie Generálnou prokuratúrou SR v spore odvodil v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/
zákona č. 514/2003 Z. z. Pri vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
mal za to, že začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia, pokiaľ bol občan spod obžaloby

oslobodený (zastavené trestné stíhanie), ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť. Takýto výklad zodpovedá viacerým
označeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. Prvoinštančný súd priznal náhradu vecnej škody, čo
predstavovalo náhradu za trovy právneho zastúpenia žalobkyne v trestnom konaní, keď jednotlivé úkony
boli poskytnuté v súlade so zákonom o advokácii č. 586/2003 Z. z. a vyúčtované v súlade s vyhláškou
č. 655/2004 Z. z. Čiastočne súd priznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 1 750,-

eur, pričom vo zvyšnej časti (požadovaná suma 17 500,- eur) návrh zamietol. Nárok na nemajetkovú
ujmu zdôvodnil s prihliadnutím na osobu poškodenej, jej dovtedajší život a prostredie, v ktorom žila
a pracovala, závažnosť následkov, ktoré vznikli v jej súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení.
Jednalo sa o matku, ktorá sa starala o postihnuté dieťa a neopomenuteľnou skutočnosťou pre priznanienemajetkovej ujmy bolo aj to, že celý proces v rámci trestného stíhania sa viedol 58 mesiacov. O trovách
konania rozhodol súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď každá zo strán
mala v konaní úspech len čiastočný.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolanie obidve strany sporu.
Žalobkyňa žiadala rozsudok vo výroku, ktorým bol zvyšný nárok zamietnutý a vo výroku o trovách
konania zmeniť a priznať vyššiu sumu z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj priznať náhradu trov konania,
resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu. Podľa názoru odvolateľky súd

opomenul zohľadniť požiadavku primeranosti, čo spôsobilo, že priznaná nemajetková ujma v peniazoch
je v zjavnom nepomere k spôsobenej ujme a rozhodnutie nemožno považovať z tohto dôvodu za
spravodlivé. Má za to, že okolnosti konkrétneho prípadu odôvodňujú priznanie finančnej náhrady za
spôsobenú nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu. Súd nezdôvodnil, prečo priznal sumu 1 750,- eur ako
primeranú. Síce konštatoval, že sa jednalo o matku starajúcu sa o postihnuté dieťa, do úvahy bral dĺžku
trestného stíhania, negatívny dopad na rodinný a spoločenský život žalobkyne, avšak uvedený výpočet

zásahov, ktoré spoločne vytvárajú nemajetkovú ujmu, predstavujú tak vážne zásahy, že priznaná suma
1 750,- eur sa javí viac ako nedostatočná. Nemajetkovú ujmu, ktorá je poškodenej osobe spôsobená,
možno len ťažko opísať a ešte ťažšie preukázať, nakoľko len dotknutá osoba vie, ako bytostne sa jej
takáto krivda, keď si je vedomá, že sa ničoho protiprávneho nedopustila, dotýka. Čo sa týka trov konania,
aj tu mala odvolateľka za to, že postup prvoinštančného súdu nebol správny. Hoci žalobkyňa mala

úspech len čiastočný, rozhodnutie o nemajetkovej ujme záviselo od úvahy súdu. Čo sa týka dôvodnosti
uplatnených nárokov, táto sa potvrdila, keďže bola priznaná majetková, aj nemajetková ujma. Súd pri
rozhodovaní o trovách nezobral zreteľ na osobitosti daného prípadu a osobitosť predmetu sporu, došlo
tak k nesprávnej aplikácii zákonného ustanovenia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok
uplatnený žalobkyňou nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. z dôvodu absencie nezákonného
rozhodnutia, ktoré by bolo právnym základom pre dôvodnosť uplatneného nároku. Nie každé uznesenie
o vznesení obvinenia je nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť

o spáchaní skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Aj prípadné oslobodenie páchateľa
spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, čo má vplyv
na príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorej náhradu si uplatňoval a obvinením, ktoré mu v trestnej
veci bolo vznesené. Podľa odvolateľa nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo.

„Paušálne“ zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len
preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona, je v rozpore so zmyslom a
účelom zákona. V trestnej veci, od ktorej vedenia žalobkyňa odvodila svoj nárok uplatnený v konaní,
možno jednoznačne vysloviť, že v čase vznesenia obvinenia nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov,
ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku,

ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné
od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Tiež z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť
skutkový záver, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v takom rozsahu, že bola v značnej
miere znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky takej intenzity, ktorá by zakladala
právo na priznanie peňažnej náhrady, žalobkyňa nepreukázala. Psychické dopady trestného stíhania na

zdravie žalobkyne neboli preukázané žiadnym dôkazom objektívneho charakteru, takýto dôkaz nebol
predložený, napriek tomu, že dôkazné bremeno spočívalo na žalobkyni. Súd sa tiež nevysporiadal s
argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa neúčelnosti vynaložených trov konania vo vzťahu k potrebnosti
porád žalobkyne s jej obhajcom. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol.

3. K podaným odvolaniam sa vzájomne vyjadrili strany v spore, pričom zotrvali na svojich stanoviskách
uvedených v jednotlivých odvolaniach.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách § 379 a § 381 CSP a postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387
CSP ako vecne správny potvrdil.5. V danom prípade zo spisu prvoinštančného súdu, preskúmavaného rozsudku a podaných odvolaní
vyplynulo, že žalobkyňa sa domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím z
dôvodov, že dňa 27. 11. 2007 bolo voči jej osobe začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, ktoré

bolo ukončené uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 09. 2012, pričom spod podanej obžaloby
bola oslobodená. Dôvodom bolo nepreukázanie, že skutok sa stal (podvod kvalifikovaný podľa § 221
ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona). Žalobkyňa v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. si uplatňovala
nárok na náhradu majetkovej ujmy, ktorá vznikla z dôvodu vedenia trestného stíhania a predstavovala
vynaložené prostriedky na trovy obhajoby a nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla zásahom do jej základných

práv priznaných Ústavou SR. Prvoinštančný súd konštatoval, že nárok na náhradu vecnej škody je
dôvodný, nakoľko všetky preukázané právne úkony boli vynaložené v súvislosti s obhajobou žalobkyne
(obžalovanej) a vyplývajú zo spisu 32T/166/2008 Okresného súdu Žilina. Jednotlivé úkony posudzoval
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Súd tak ako účelné považoval jednotlivé úkony (okrem účasti na hlavnom pojednávaní dňa 17.
09. 2010) a z titulu vyplatenia odmeny za úkony právnej služby advokátovi priznal žalobkyni 5 577,19

eur. Pri posudzovaní nároku na priznanie nemajetkovej ujmy prihliadal najmä na osobu poškodenej, jej
dovtedajší život a prostredie, v ktorom žila a pracovala, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z vykonaného dokazovania súd konštatoval, že nebolo preukázané,
že by došlo k zásahu v jej pracovnom živote (neprišla o prácu, resp. sa nemohla zamestnať), avšak
jednoznačnemalonegatívnedopadyavplyvnajejosobnýživot,keďžesajednáomatku,ktorásastarala

o postihnuté dieťa, bola vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom
konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná z trestného činu, pričom v trestnom
konaní neboli obžalobou prezentované také dôkazy, ktoré by spáchanie skutku preukazovali priamo
a súčasne aj s kvalifikovanou hodnovernosťou, pričom žiadny iný dôkaz, ktorý by spáchanie skutku
preukazoval, nebol predložený. Súd prihliadal na to, že vznesené bolo obvinenie pre obzvlášť závažný

zločin podvodu, čo zasiahlo do citlivej oblasti života žalobkyne, najmä v rodinnom živote, občianskej
bezúhonnosti, čo sa prejavilo na zhoršení zdravotného stavu. Z tohto dôvodu potom súd konštatoval,
že nie je postačujúce iba samotné konštatovanie porušenia práva ako zadosťučinenie spôsobenej ujmy,
ale priznal nemajetkovú ujmu vo výške 1 750,- eur, čo vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu
žalobkyne považoval za primerané. Vo zvyšnej časti, keď žalobkyňa požadovala sumu 17 500,- eur,

žalobu zamietol.

6.Odvolacísúddospelkzáveru,žeprvoinštančnýsúdvdostatočnomrozsahuzistilskutočnostipotrebné
pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a
dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil. V odvolaní žalobkyňa, ani žalovaný neuviedli
žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným

súdom, resp. skutočnosti, s ktorými by sa riadne nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej
inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd vec správne právne posúdil a na základe
vykonaných dôkazov správne zistil aj skutkový stav.

7. Vzhľadom na doterajšiu judikatúru, najmä rozhodnutia najvyššieho súdu, je zrejmé, že uznesenie o

vznesení obvinenia sa považuje za nezákonné aj vtedy, ak nebolo osobitne zrušené, ale ak po podaní
obžaloby z dôvodu, že označený skutok nie je trestným činom, došlo k oslobodeniu obžalovaného.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa
teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a

škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok
tohto konania. Súd nevychádza z toho, či bolo alebo nebolo zistené porušenie zásad trestného
konania, čo v civilnom konaní ani nepreskúmava. Zmyslom nie je ani hodnotiť zákonnosť postupu
a dodržiavanie zásad Trestného poriadku orgánov činných v trestnom konaní. Z tohto pohľadu je
potom zrejmé, že prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav a rozhodnutie vychádza zo správneho

právneho posúdenia veci. Obdobne je možné uviesť, že súd správne aplikoval aj ustanovenia, na
základe ktorých bola priznaná nemajetková ujma, keď s poukazom na osobu obžalovanej a všetky
okolnosti prípadu súd dospel k záveru, že primeraná je nemajetková ujma vo výške 1 750,- eur. Tu
súd zohľadnil aj dĺžku trestného stíhania. Správne súd rozhodol aj o trovách konania, keď vzhľadomna matematické porovnanie výsledku sporu by náhrada trov prináležala žalovanému, avšak práve z
dôvodu, že odškodnenie nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a v prípade majetkovej ujmy bol
nárok zamietnutý len v nepatrnej časti, správne súd aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a
žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom

konaní ani jedna úspech nemala.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).