Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 8, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/571/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212916
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6412212916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10C/96/2012-105 zo
dňa 08. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 175,- € ako majetkovú škodu a sumu 165,96 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žiar
nad Hronom.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že v prejednávanom prípade neboli preukázané tri
kumulatívne podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z.. Nemal za preukázané, že by zo strany okresného - exekučného súdu došlo k rozhodnutiu v
neprimeranej lehote, prípadne že by boli preukázané prieťahy v konaní, čím by bolo porušené právo
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Za preukázaný nemal ani vznik, resp. výšku
škody, ktorej sa žalobca domáhal, keďže paušálne sumy uvádzané žalobcom za všeobecne uvedené

činnosti je nutné považovať za neurčité a zároveň účelové. V tejto súvislosti žalôb poukázal na povahu
a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti žalobcu, ak v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju
pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv
spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov a práve uplatňovanie
rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca
inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Vo verejnosti je žalobca vnímaný

ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužíva slabé finančné a práve vedomie nízko
príjmových osôb. Súd preto považoval konanie žalobcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Ak
žalobcanepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednostištátuzaškodu,potommuztohtodôvodunemôžebyť priznaná ani žiadna náhrada majetkovej, či nemajetkovej ujmy. Podľa okresného súdu žalobca
nepreukázal, že by činnosťou exekučného súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, či prípadnej nemajetkovej ujmy, v dôsledku

čoho neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v
tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou a nemajetkovou ujmou.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že v konaní
došlo k vadám, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a
súčasne vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vytýkal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané

s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v jeho neprítomnosti. Ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Naviac, sám urobil
podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že ani objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Keďže podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným
úkonom za danej procesnej situácie.

6. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne

rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti
právneho zástupcu na pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného,
zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Nemal

možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom
dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

7. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto

okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

8. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

9. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutiev zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej
a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

10. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

12. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 08. 04. 2015 s tým, že odvolanie zo strany žalobcu
bolo podané dňa 22. 05. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu
ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava

vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný
účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016 ( v prejednávanej veci dňa 19. 11. 2015), a
ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že
ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade
týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými

dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto
konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď
tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v

dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

15. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími

dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

16. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
4NcC/248/2012-9 zo dňa 15. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Kamila Haverlová nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania tejto veci ( sp. zn. 10C/96/2012). Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na

nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z Civilného
sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný
odvolací dôvod v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žalobca tento dôvod v odvolaní uplatnil v zmysleustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016
( ďalej v texte aj „O. s. p.“ ). Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

17. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho

vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Kamily Haverlovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. 4NcC/248/2012-9 zo dňa 15. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa JUDr.
Kamila Haverlová vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 10C/96/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp.
v konaní exekučného súdu, z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v

ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a
rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi
spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca
podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.

1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4NcC/248/2012, napriek tomu otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
žalobca. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr.

sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval
o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej
Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca,
ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené Krajským

súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci
rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného
súdu nedošlo.

18. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Okresný súd na pojednávaní dňa 08. 04. 2015 vyhlásil uznesenie, ktorým
nepovolil prerušenie konania vedeného na Okresnom súde v Žiari nad Hronom č. k. 10C/96/2012 až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie

o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom by malo
byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci a
zároveň na predmetnom pojednávaní nepovolil prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 10C/96/2012 až do právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie oprejudiciálnych otázkach, ktoré Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR v konaní o náhradu
škody pre porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7C/6/2010. Voči tomuto uzneseniu, a to uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10C/96/2012

- 172 zo dňa 08. 04. 2015 žalobca odvolanie nepodal, teda rozhodnutie o návrhu žalobcu na prerušenie
konania nadobudlo právoplatnosť skôr, než odvolací súd prejednal rozhodnutie vo veci samej. Ak teda
žalobca namietal vecnú správnosť napadnutého uznesenia, mal voči nemu podať opravný prostriedok
v zmysle príslušným procesných ustanovení.

19. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 08. 04. 2015
v neprítomnosti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2
O. s. p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak
súd postupoval v konaní tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej poskytoval
Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016. Takým procesným právom strany sporu bolo
aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v

jejprítomnosti.Toaleneznamená,žebysúdvôbecnemoholrozhodnúťvneprítomnostistrany.Súdjeale
vždy povinný takúto možnosť strane poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana nemohla zúčastniť
pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a
subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či stranou tvrdený dôvod, pre ktorý
sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla

byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Žalobca však Okresnému súdu Žiar nad Hronom doručil
návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného
súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Žiar nad Hronom vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 08.
04. 2015, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 09. 03. 2015 (viď doručenka na č. l. 34 spisu).

Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil
ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného
súdu Žiar nad Hronom už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia
odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti
žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30. 06. 2016 a nie je možné ho

hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP.

20. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné

chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v návrhu.

21.Žalobcamalmožnosťoboznámiťsasovšetkýmipredloženýmidôkazmialebostanoviskamiavyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 08. 04.

2015, ak bolo predvolanie tak žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 09. 03. 2015,
teda s dostatočným predstihom. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu
pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise, vrátane podaní žalovaného.

22. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas
predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa
verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami

žalovaného a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

23. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11Er/2169/2005, ktorý
ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj žalobca, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k dispozícii

žalobcovi ako oprávnenému. Žalobca práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného spisu vychádzal
aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto opätovne
zdôrazňuje, že v prípade, ak by žalobca využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť
sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne naňvčas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny
súdny proces.

24. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného,
čím došlo k porušeniu § 114 ods. 2 O. s. p., pokiaľ práve v tomto vyjadrení k návrhu žalovaný
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať, odvolací súd
poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k zamietnutiu návrhu
nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný súd nepovažoval

uplatňovaný nárok za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho zrejmú nedôvodnosť. Pokiaľ ide
o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené vyjadrenie bolo obsahovo zhodné
s jeho vyjadrením v nespočetnom počte prebiehajúcich konaní, ktoré boli žalobcovi do 08.04.2015
doručené a s argumentáciou žalovaného v čase rozhodovania ako už aj v čase, kedy mu bolo doručené
predvolanie na verejné pojednávanie, bol nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo
všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených konaniach vo veci nároku žalobcu proti žalovanému na

plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je
možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o
vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

25. I keď článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len

„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

26. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o
tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s.
p.), a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

27. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

28. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote.

29. Podľa § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti (ďalej
v texte „Exekučný poriadok“) v platnom znení do 30. 11. 2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

30.Podľa§44ods.8Exekučnéhoporiadkusúdvrozhodnutíozmeneexekútorapodľaodseku7zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.31. Právny záver okresného súdu o tom, že v exekučnom konaní nedošlo k žiadnym prieťahom, keďže
exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, je vecne správny. Z obsahu exekučného spisu vyplýva,

že žiadosť o zmenu exekútora bola na okresný súd podaná dňa 02. 11. 2009, avšak okresný súd dňa
10. 02. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú uznesením č. k. 11Er/2169/2005-15 a následne bola
predmetná exekúcia zastavená (uznesenie okresného súdu č. k. 11Er/2169/2005-29 zo dňa 20. 09.
2010). Odvolací súd dopĺňa, že okresný súd postupoval priebežne, nakoľko realizoval postup v zmysle §
44 Exekučného poriadku a vyzval súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na predloženie exekučného

spisu z dôvodu, že súd bude rozhodovať o zmene exekútora. Predmetná výzva bola zaslaná súdnemu
exekútorovi dňa 23. 11. 2009, avšak až do rozhodnutia okresného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, zo strany súdneho exekútora k predloženiu exekučného spisu, ale ani k vyčísleniu trov
exekúcie nedošlo. Exekučný súd teda aj podľa odvolacieho súdu konal bez zbytočných prieťahov na
jeho strane a okresný súd dôvodne nevzhliadol žiadne prieťahy v postupe súdu, ktoré by bolo možné
posúdiť ako jeho nesprávny úradný postup.

32. Odvolací súd naviac poznamenáva, že rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie odpadol
predmet konania o návrhu na zmenu súdneho exekútora, ako aj o tom, že v danej veci nedošlo pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora k zbytočným prieťahom, resp. ak okresný súd - exekučný
súd bol nie len oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania, a nie len v súvislosti s vydávaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale napríklad aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť aj bez návrhu. Odvolací súd teda konštatuje, že
po podaní žiadosti o zmenu exekútora následne okresný súd vykonával v tejto veci úkony nevyhnutné
pre jej posúdenie a rozhodnutie.

33. Aj odvolací súd poznamenáva, že tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že žalobca podával návrh na zmenu exekútora hromadne, teda v rovnakom čase
zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho návrhu bolo v

konečnom dôsledku nebolo rozhodnuté. Podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Vyslovil tiež, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov

sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01).

34. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k zmene

súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

35. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou

štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť

osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých

troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol vkonaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom.

36. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

37. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd
zamietol návrh žalobcu, nakoľko nemal za preukázaný ani jeden z kumulatívne vyžadovaných
zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupným postupom. Vykonanie dokazovania ohľadne výšky škody znaleckým posudkom by bolo

nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za
dôvodnú.

37. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej

inštancie, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok žalobcu nie je dôvodný.

38. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní v zmysle

platnej a účinnej právnej úpravy do 30. 06. 2016.

39.Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysleust.§396ods.2CSPvspojenís
§ 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný,
pretonemánároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Žalovanému,ktorýúspešnývodvolacomkonaní

bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne
vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

40. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).